Tento deň mal byť pre Sediaceho Havrana výnimočný. Jeho malá zverenkyňa konečne dosiahla potrebný vek, aby mohla byť konečne uznaná za právoplatnú členku kmeňa Zlomeného Zubu, prijať meno a zaradiť sa medzi dospelých. Podarilo sa jej zložiť zatiaľ všetky kmeňové skúšky a šaman bol na ňu hrdý. Už zostávala len posledná, aby mohlo dôjsť k rituálu zaradenia. Ona však meškala.
„Vysušiť?“
„Vysušiť!“
„A zjesť?“
„Potom zjesť, áno,“ súhlasil.
„Mm! Zjesť hneď!“ namietal klon neústupne.
„Ale kde, ty trdlo. Otrávil by si sa a umrel. Kch a blé!“ chytil si alchymista rukami krk a vyplazil jazyk ako ozajstná otrávená mŕtvola. „Takto!“
Jeho klon novú informáciu zadumane spracovával. Vzhľadom sa takmer nelíšil od originálu, ale nemyslelo mu to. Skúsenosti žiaľ v skúmavkách nerastú. No s trochou správnej motivácie…
„Nevadí,“ vyhlásil.