„Dobrý deň prajem, ako vám pomôžem?“ usmiala sa na Viktora slečna za prepážkou.
„Dobrý, no… ja by som… vlastne mám objednaný… ja som Viktor...“ zakoktal sa pri pohľade na jej obnažené a pevné poprsie. Konkurencia nútila prepravné spoločnosti bojovať o klientov všetkými možnými spôsobmi a obsluha hore bez sa stávala štandardom.
Záclona sa opäť jemne zavlnila. S hlasným vzdychnutím som vstal, strčil telefón do vrecka a namiesto ignorácie som sa rozhodol ísť zavrieť okno. Odhrnul som ju, zabuchol okno a silno zatiahol kľuku, ktorá niekoľkokrát cvakla. Otočil som sa naspäť ku gauču a takmer som vykríkol.
Na opierke gauča čupela malá chudá postava. Kolená sa jej dotýkali líc. Tenké nôžky aj rúčky mala v nepomere oproti človeku. Zažmurkal som a urobil dva kroky dozadu. So zadunením som narazil do radiátora.
Kvapky vody, tvorené z vlhka, ktoré ešte terajšie texty by opísali ako mágia, mi udierali pred nohy. Však popri nich bolo aj čosi iné, nie tvorené z vedy.
Tam to stálo.
Dante konfrontuje niečo staršie než on, mocnejšie než on, rovnako ako jeho predkovia.