Víla

PNP
Podporte scifi.sk
„Pre veľkého Apolóna, kde som len dal tú knihu?“ povedal vystresovane mladík s okuliarmi a prehľadával sa horami kníh. Stôl sa pod ich váhou takmer prehýbal. „Veď len nedávno som ju čítal!“ zavrčal.
Zastavil sa. Zavrel oči a snažil sa spomenúť si.
„Aha!“ otočil sa a zamieril k jednej z vysokých políc, ktoré lemovali takmer celú komnatu. Hľadal v úrovni svojich očí. Prstom prechádzal po názvoch až sa pri jednej zastavil. Vytiahol ju. Bola to kniha v hnedom koženom zväzku. Na vrchu bolo zlatým písmom napísané: História lesných tvorov.
S búšiacim srdcom v nej začal listovať. Takmer presne v strede našiel čo hľadal.
Lesné víly.
Očami preletel text. Všetko sedelo. Nemohol uveriť tomu, že natrafil na skutočnú vílu! Ale, čo bude teraz robiť?
Musí sa s ňou znova vidieť.
Prehodil si tmavý plášť s kapucňou a vytratil sa z hradu. Nechcel, aby ho niekto sledoval. Hlavne nie jeho starší brat Ranulf. S jeho protivnou povahou by víle najskôr ublížil. Označoval sa za pravého chlapa. Tvrdého, pravého následníka trónu. Ženy za ním šaleli. Ani len nezakopli o jeho mladšieho brata, ktorý bol večne zahĺbený v knihách.
No Ranulf bol sviniar. Vedel iba ubližovať. Vždy si nejakú vyhliadol a potom ju odkopol. Nemohli mu na to nič povedať, veď bol predsa kráľovič.
Sam ho za to nenávidel. Videl niektoré z jeho úletov a bolo mu tých žien úprimne ľúto.
Ale tiež s tým nič nemohol urobiť.
Zakrádal sa ďalej lesom. Všade bolo ticho, ani len vietor nefúkal. Chýbal aj zvyčajný štebot vtákov. Zvláštne, pomyslel si.
Kráčal opatrne, aj keď okolie poznal dokonale. Okrem kníh bola jeho vášeň príroda. Vedel takmer o všetkých legendách, ktoré sa spájali s týmto miestom.
Víly tu kedysi žili v prímerí s ľuďmi. Ale zblížili sa s nimi až príliš a zatúžili po bohatstve. Učarovali im zlaté dukáty a drahé šperky.
Rozpútal sa boj. Bolo veľmi ťažké predstaviť si víly, tie nádherné a krehké stvorenia s bledou pokožkou a lesknúcimi sa vlasmi, ako bojuchtivé stvorenia. Zabili vtedajšieho kráľa a potom sa záhadne vytratili aj s jeho pokladmi.
Sam nevedel, ako to bolo v iných krajoch, no zrejme držali spolu, pretože víly sa postupne vytratili aj za hranicami. A desiatky rokov o nich nikto ani len nepočul.
Zadumaný si nevšimol, že ho niekto pozoruje. Pár mandľových očí. Kráčal, až sa o niečo potkol. Zrazu niečo zaprašťalo, vzduchom sa ozvalo švihnutie a on zrazu stratil pôdu pod nohami.
Ocitol sa vo vzduchu. A navyše dole hlavou. Visel zo stromu ako mucha lapená pavúkom, pripravená na večeru.
„Och, nie, to nie! Pustite ma! Som kráľov syn!“
Spoza stromu vyšla postava. Čakal nejakého lovca, no bola to ona.
Víla. Bola nádherná. Svetlé vlasy jej viali v neexistujúcom vánku. Keď však podišla bližšie, videl, že je strhaná. Pod očami mala tmavé kruhy.
„Povedal si o mne niekomu?“ do hlasu vložila výstrahu.
„Nie, nikomu.“
Natiahla k nemu ruku a dotkla sa jeho tváre. Privrela oči, akoby niečo nasávala. Na Sama prichádzali mdloby.
„Č-čo robíš?“ začal sa brániť a rukou jej capol po tej, ktorou vysávala jeho energiu.
„Skúšala som, či ti môžem veriť.“
Ako to dopovedala, luskla prstami a konár, ktorý ožil pod jej velením, ho pustil. Tvrdo dopadol na zem. Posadil sa a šúchal si šiju.
„Ty si Sam, však?“
„Odkiaľ to vieš?“ bol úprimne prekvapený. Zrazu ho prepadla strašidelná predtucha. Víly sa vracajú a on je kráľov druhorodený syn. Isto ho chcela iba zvábiť tou svojou piesňou, aby ho mohla zneužiť. Bol hlúpy, že sa dal nachytať. Postavil sa a cúvol.
„Nie je to tak, ako si myslíš. Potrebujem pomoc,“ jej pohľad prezrádzal zraniteľnosť.
„Pomoc? A s čím?“ stále jej neveril.
„Srdce mi vraví, že ty si iný.“
„Čo ty už len môžeš o mne vedieť.“
„Veľa,“ usmiala sa a odhalila pri tom dokonalé zuby. „Ten dotyk...“
„To je nejaká vaša čarovná moc?“
Prikývla.
Takže ho má prečítaného. No a čo. Nevidel jediný dôvod, prečo by jej mal pomáhať.
„Poď,“ chytila ho za ruku a viedla hlbšie do lesa. Pospevovala si pri tom a on ňou bol úplne fascinovaný. Nevedel z nej spustiť oči.
Zaviedla ho až do neveľkej jaskyne. Pieseň prestala a on precitol.
„Už sme sa raz stretli. Keď si bol malý chlapec. Ale nechcela som, aby si si to pamätal. Moja rodina sa vtedy chcela vrátiť. Tento les je náš domov,“ povzdychla si.
„Prečo si to nepamätám?“
„To teraz nie je podstatné. Ale toto je,“ rukou ukázala na drobný plamienok, ktorý sa vznášal uprostred jaskyne. A vedľa plamienka bolo...
„Dieťa?“ zhíkol neveriacky, keď si uvedomil, že ten uzlík sa hýbe.
„Je napoly človek,“ povedala a začala plakať. „Prosím ťa, musíš ho ochrániť.“
„Ale pred kým? Však si víla, vieš čarovať.“
„Naše čary sú prispôsobené miestu, kde žijeme. Vieme urýchliť rast rastlín, vieme sa rozprávať so zvieratami. Ale bojovať nevieme. Žijeme v mieri.“
„A čo legendy?“
„Nie všetko, čo sa píše je pravda.“
„Koho je to syn?“ spýtal sa a ktovie prečo sa v ňom ozvalo podozrenie.
„Tvojho brata,“ povedala skleslo.
Do Sama vošlo sto čertov. Zaťal päste. Za toto sa bude zodpovedať.
„Nie, on o tom nevie,“ postavila sa pred neho. Jej uplakaná tvár v ňom vyvolala súcit. Urobí všetko preto, aby bola ona a jej dieťa v bezpečí.
„Ako sa vlastne voláš?“
„Nyra.“

Lucika

Lucika
Písanie je moja vášeň

Diskusia

Veles
Zaujímavé, dobrý nápad, ale cliffanger obrovský, mám pocit jak keby si ma z neho zhodila :D :D Skús to niekedy rozpracovať :)
01.07.2023
MartinB
Je tam dost takych naznakov, ktore su pre poviedku zbytocne, pretoze aj tak zostanu nevypovedane a ten koniec na mna moc nezaposobil, lebo za tym nebolo nieco viac. ale napisane to bolo pekne, aj ked "bol uprimne prekvapený" ma trocha zabrzdilo. to moze byt niekto aj neuprimne prekvapený? :) ale chapem, clovek sa ponahla, pise a mysli uz nad dalsim dejom... cize pohodka
01.07.2023
Nebuzardar
Akože technicky celkom pekná vec, len mne osobne vadia také čiernobiele charaktery.
01.07.2023
Lucika
Je pravda, ze vcera som akosi vobec nestihala, tak sa to asi na tom texte odrazilo. Mozno sa k tomu dakedy vratim a skusim teda popracovat aj na rozmanitejsich charakteroch :)
02.07.2023
YaYa
Pekný začiatok. Nedaj sa obmedzovať hodinou a pokračuj, ja by som si to prečítala aj ďalej.
03.07.2023
Lucika
Ďakujem YaYa :)
03.07.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.