Na brehu jazera

nn
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Sedel na brehu jazera, díval sa na tie zelené veci hopkajúce okolo neho a úzkostlivo premýšľal.
Sám, opustený, zabudnutý, bytosť z nočných môr, zahalená v handrách aby nevzbudzovala hrôzu a strach.
***
Bolo to takto, pár rokov dozadu, keď po prvý raz nadobudol vedomie v hradnej veži svojho pána.
„Kto som,“ padla otázka tej desivej noci. Boli to prvé slová, ktoré elementál, ako ho jeho pán poučil, zo seba vydal.
Ležal nahý v strede obrovského transmutačného kruhu nakresleného krvou nevinných detí a triasol sa. No, nahý, ak sa dá pulzujúca temnota s dvoma žeravými uhlíkmi miesto očí, nazvať. Rozhodne však nebol oblečený. Tie sa postupne pohli smerom doľava a potom doprava. Bol v akejsi kamennej miestnosti plnej najrôznejších prístrojov. V jej kúte zaregistroval hromadu nahých tiel, zbavených života. Nezaujato si ich obzeral, až kým ho z činnosti nevyrušil nadšený smiech.
Obzrel sa tým smerom. Oproti nemu sa zjavil starý dedo s bradou po pás a šialeným výrazom v očiach, isto doteraz schovaný v prítmí izby a fascinovane hľadel na svoj výtvor.
„Konečne! Podarilo sa mi to! Konečne sa mi podarilo stvoriť bytosť z prázdnoty, privolať jej podstatu z iných sfér a dať je formu!“ zvýskol starec nadšene.
„Ty si môj výtvor! Si môj! Len môj a môj!“ Pri týchto slovách sa vonku v tme zablyslo, hoci po mrakoch nebolo na nočnej oblohe ani slychu.
Elementálovi sa pohli žiarivé plamienky smerom nadol a nahor, akoby pokýval hlavou.
„A teraz mi budeš slúžiť!“
„V čom?“ Bola to zbytočná otázka, ale musel ju položiť, ak mal byť dokonalý sluha. Mal pocit, že musí tomu podivnému bielovlasému tvorovi vyhovieť za každú cenu. Tešil sa, že mu môže vyhovieť.
„Vo všetkom!“ odpovedal zarazene čarodejník. „A ak nie...“ černokňažník čosi zamrmlal a malý chuchvalec temnoty odrazu zacítil, akoby ho išlo roztrhnúť. Veľmi nepríjemný pocit, doteraz úplne neznámy, mu naplnil celučkú myseľ až tak, že nemohol myslieť na nič iné. Napokon sa mu z nehmotných úst vydral zúfalý výkrik. Celé to trvalo len pár sekúnd, no jemu sa zdalo že ho pán mučil snáď celú večnosť.
Napokon, keď po eónoch pocit odznel sa pozrel s otázkou v pohľade na černokňažníka.
Prečo? Veď mu chce slúžiť. Je to jeho túžba.
„To priateľu, je bolesť. Ak mi nebudeš slúžiť, tak si ťa vždy nájde,“ ignoroval starec pohľad a tým ukončil akúkoľvek ďalšiu diskusiu.
Od tej doby, celých sto rokov plnil svojmu pánovi všetko čo mu na očiach videl. Bol viazaný magickou prísahou i vernosťou. Nikdy by mu nedokázal ublížiť, i keby akokoľvek chcel. Ako elementál dokázal ovládať svetlo, tmu, počasie a živly. Bol jeho špehom i vrahom. Plnil svojmu pánovi všetky želenia, vrátane tých najzvrátenejších.
A černokňažník vďaka tomu rástol na moci, bohatstve i vplyvu. Ba čo viac, kým bol elementál pri ňom, černokňažník nezostarol ani o deň. Tvory temnoty sú však nevyspytateľné a obzvlášť, ak sa im vyhráža niečím takým ako je bolesť či smrť. A tak potajomky študovala bytosť tieňov magické texty a zakázané manuskripty, zlepšoval svoje schopnosti. Na jednej strane mal rád, keď bol jeho pán spokojný, Na strane druhej ho nenávidel za každú bolesť, ktorú mu ten starý čarodejník spôsoboval, ak náhodou neuspel.
Nenávisť prepletená s oddanosťou.
Bolo však otázkou času, kedy jeho pán začne byť jeho schopnosťami zastrašený.
Stalo sa jedného dňa, po obzvlášť rafinovanom mučení jedného šľachtica, ktorý černokňažníkovi dlžil dosť veľkú čiastku, že si ho povolal pán do svojej pracovne.
Keď sa ako dym vovalil dovnútra starými knihami prepchatej miestnosti, bol čarodejník už vo vnútri a čosi čítal.
„Dobrá práca s tým grófom,“ poznamenal ledabolo bez toho aby čo i len zodvihol k svojmu démonickému priateľovi zrak.
Dym sa už medzitým ako tak sformoval do postavy zahalenej do plášťa so špicatým klobúkom v časti, kde by sa dala tušiť hlava.
„Stále si mi však nepovedal,“ pokračoval černokňažník a s veľkým „BUCH“ zavrel hrubočizný grimoár, „ako si ho donútil vyvracať vlastné vnútornosti,“ dokončil s ľadovým kľudom v hlase.
„V knihách sa nepíše, že by ste mali takéto schopnosti,“ pokračoval a zahľadel sa na mierne pulzujúce ohníky plápolajúce spod klobúka.
„Môj pán je nespokojný?“ ozval sa šepot vychádzajúci z akoby z diaľav priestoru.
Starec si dal s odpoveďou načas. Premýšľal, čo urobiť. Už nie je najmladší a neustála elementálova prítomnosť mu predlžovala život. Bál sa, že ak oň príde, mohol by svojho sluhu veľmi rýchlo nasledovať. Na druhú stranu to, že bytosť tieňov donútila toho sukinho syna vyvrátiť vlastné črevá znamená, že sa zdokonaľuje za vlastnú medzu. A to v tej najčernejšej mágii akú poznal.
Navonok však nedal nič znať a po chvíli mlčania prehovoril.
„Onedlho pôjdeme na návštevu. Len my dvaja. Priprav sa.“
O pár dní sa vydali na cestu. Obaja na koňoch, tieň v hmotnej podobe tak, aby nebolo vidno, že nejde o človeka. Cieľ cesty si nechal černokňažník pre seba. Spomenul len, že musí niečo vybaviť, než bude neskoro.
Elementáli sú verní ako psi, ale aj psy vedia pohrýzť. Čarodejník presne vedel, že tento prekročil svoje schopnosti a stal sa pre svojho pána hrozbou Musí si povolať nového, ale najskôr... Takéto tvory nemožno zabiť žiadnou zbraňou, ani jednoduchým kúzlom. Sú síce živí a dajú sa mučiť, ale s ich likvidáciou je to omnoho náročnejšie. Presný deň, keď je svetlo a temnota v rovnováhe, v hodinu končiaceho a začínajúceho dňa, na mieste, kde sa stýkajú všetky živly, zbraňou ukutou zo železa hviezd a zeme namočenej v krvi hriešnikoch i nevinných. Pri tej predstave si mimovoľne prešiel po zdobenej dýke schovanej v plášti a čutore s krvou vraha i panny, ktorých toho ráno nedávno podrezal v mučiarni.
Išli už niekoľko hodín a keď konečne padla noc, rozhodol starec, že prenocuje u čistinky obrastenej tŕstím. Kým si hľadal miesto, kam zložiť hlavu, rozkázal sluhovi, aby zapálil oheň a našiel niečo na jedenie.
„Oheň tam, čo najbližšie k hladine rybníka, nech sa ho voda takmer dotýka,“ zašomral príkaz starec.
Netrvalo ani okamih a na brehu sa rozhoreli plamene. Chvíľu na to sa zjavil elementál aj s hromadou žiab, ktoré nachytal.
„To mám jesť?“ opýtal sa starec a už chcel sluhu potrestať a vykúzliť si niečo iné, keď si to rozmyslel. Nemal by míňať veci na hlúposti. Na likvidáciu vyučeného elementála ich bude potrebovať všetky. Napokon teda mykol ramenami, nabodol obojživelníkov na konár a dal s do opekania.
Do polnoci chýbalo len pár okamihov, keď sa černokňažník priblížil k svojmu sluhovi. Ten sa na noc vzdal svojej humanoidnej postavy a znova s zmenil na temnú hmlu víriacu svojim vlastným tancom.
Spí? Pomyslel si starec. Potom sa však napomenul. Elementáli nespia, dá sa im však prikázať, aby prešli do akéhosi tranzu a zobudia sa, že keď im to ich pán nakáže.
Na brehu, kúsok od hladiny dohorieval oheň a nad nimi v chlade noci nastávalo zatmenie mesiaca. Černokňažník sa zamračil. Zatmenie Slnka by isto bolo vhodnejšie, ale tak dlho nemohol čakať. Odhrnul si háv a spoza opaska vytiahol dýku ukovanú z dvojakého železa, spolovice lesklú, spolovice tmavú.
Na okamih zaváhal. Ak to teraz urobí, koľko života mu ostane? Pramene sa líšia. Napokon sa však rozhodol. Vzal čutoru s obojakou krvou, namočil do nej zbraň a so zaklínadlom na perách ju vrazil doprostred tancujúceho víru temnoty.
V tme zasvietili dva uhlíky. Oblohu preťal blesk a zahrmelo. Starec ustúpil, pretože malá hromada temnoty zrazu narástla do obrovských rozmerov. Dostal strach. Niečo nie je v poriadku! Takto to nemalo vyzerať!
Zrazu však uhlíky zbledli a obrovská masa temnoty praskla. Ostalo po nej len niekoľko chuchvalcov tmy, povaľujúcich sa na brehu jazera.
Starec si vydýchol. Podľa knihy to nemalo takto vyzerať. Mykol plecami . Na druhú stranu, svoj účel to splnilo, elementál je po smrti. Teraz už len späť na hrad a povolať nového, kým sa niečo.
Zrazu však černokňažníková tvár zbledla. Rukou sa chytil za hruď a zosunul sa na zem.
„Tak rýchlo?“ zašeptal na prahu smrti.
Opodiaľ sa váľajúci posledný kúsok temnoty zbadal čo sa stalo. Bol len zlomkom toho, čím býval. 4asťou kedysi mocného elementála, ktorý prežil možno vďaka svojej magickej moci, možno vďaka Mesiacu namiesto Slnka, alebo tomu, že tá panna, ktorú černokňažník zabil aby získal jej krv, už dávno pannou nebola. Napokon je to jedno. Stále si však pamätal, čo je a ku komu má povinnosť. Pomaly sa pohol smerom k umierajúcej postave. Fragmet, ktorý stále ako-tak prežíval, nemal dosť síl, aby zachránil nenávideného milovaného pána. Jeho telo bolo príliš veľké a komplexné.
Fragment sa rozhliadol vôkol. Išlo o zlomky sekúnd. Musel konať. Napokon sa teda rozhodol a z posledných síl vykonal, k čomu ho viazala jeho zmluva.
Ako noc obostrel chladnúce telo svojho pána a celú svoju silu sústredil do jediného aktu.
Keď napokon tma opadla, z kedysi mocného čarodejníka ostala len hromada šiat...a jedna malá žabka.
***
Tieňu trvalo celý týždeň, kým bol schopný znova nadobudnúť aspoň zlomok svojho bývalého ja. Počas neho hľadal a pohlcoval ostatné fragmenty, no našiel ich len zopár. Zďaleka nebol tou mocnou temnotou, ktorá naháňala strach.
Teraz, keď konečne ako tak dokázal udržať podobu človeka, čupel na brehu jazera a pozoroval jeho hladinu, sa mu znova do mysli vkrádal sľub viažuci ho k svojmu pánovi. Ochraňovať ho, starať sa o neho a splniť mu všetky priania.
Vôkol neho veselo skackalo niekoľko žiab. Na okamih mu plamienky, čo mal namiesto očí, zbledli zúfalstvom.
Teraz už len zistiť, ktorá z nich je jeho pánom.

cyberstorm

cyberstorm
Fanúšik scifi, knižný recenzent. Poviedkový beta-reader a porotca poviedkových súťaží scifi.sk, koordinátor Poviedok na počkanie.

Diskusia

siliante
Cyberstorm! Ty píšeš rýchlosťou hovorenej reči? Neviem si inak vysvetliť ten enormný rozsah... Klobúk dole. A príbeh je pôsobivý. Temno-rozprávkový. Na mňa trochu veľa slov, ktorých význam nepoznám - ale to je výzva niečo sa naučiť. Veľmi fajná žabacia chuťovka na večer :)
25.02.2023
Nebuzardar
Vybrať tú správnu žabu je veľmi dôležité 😃 výborné čítanie! Len mne tak celkovo vadí slovo elementál, lebo mi pripomína ementál alebo mentál zas mi evokuje človeka s postihnutím. Hmm, ale to už je môj problém.
25.02.2023
Lucika
Podla mna bola toto najlepsia poviedka z tohto kola :) super napad, aj spracovanie sa mi pacilo
26.02.2023
Arcey
Iní toho toľko nahovoria a ty si tak skúpy na slovo :D Píšeš raz za čas, ale keď napíšeš tak je to neskutočné. Perfektná poviedka - toto napísať za hodinku, človeče. Keď sa popri tom všetko, čo robíš, rozhodneš viac písať, tak môžeme na súťaže zabudnúť. :) Pre mňa jednoznačne víťaz kola.
26.02.2023
Veles
Parádny koniec, páčilo sa mi to. Jedna z najlepších v tomto kole :)
26.02.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.