Fontána

PnP
Podporte scifi.sk
„Babka, babka pomoc!“ s plačom utekala Klárka do babkinej chalúpky, jej čierny kocúrik Gorko jej ledva stačil.
„Čo je srdiečko, čo sa deje?“ láskavo sa jej spýtala babka a pohladila ju po tvári, čím jej zotrela slzy.
„Emilkovi je zle, pomôž mu prosím!“ trasľavým hlasom hovorila Klárka.
„Ako zle? A čo sa mu stalo? Zase ste sa vybrali na tú lúku?“ spýtala sa babka, hlas jej trochu stvrdol, no nie nadlho. Nikdy sa nedokázala hnevať na svoju vnučku, nech vyparatila hocičo, aj keď bol do toho zapojený jej brat.
„Len na okraji sme boli, prisahám!“ takmer hystericky vykríkla Klárka, no to si ju už babka túlila k sebe a šepkala jej utešujúce slová.
„Ja sa nehnevám, neboj sa. Len mi vysvetli, čo sa stalo a ako mám pomôcť,“ hovorila babka a stále si ju túlila ku sebe. Po chvíli sa Klárka upokojila a začala rozprávať.
„Nechceli sme tam ísť, naozaj nie, no ako sme išli okolo, Gorko sa splašil a vbehol na tú lúku. Volala som na neho, aj som ho prosila, on však akoby ani nepočul. Potom zrazu len bolestivo vykríkol, až mi takmer srdce puklo. Vtedy sa Emilko ponúkol, že ho pôjde pohľadať. Ja som ho od toho odhovárala, naozaj!“ dušovala sa Klárka, slzy jej tiekli prúdom.
„Verím ti, nikdy si nedal povedať,“ milo odpovedala babka. „Čo sa stalo potom?“
„No,“ Klárka zopár krát potiahla nosom, „vrhol sa vpred do lúky, ani sa nepozeral kam vôbec ide. Sledovala som pokiaľ som len mohla, potom však zašiel do vysokej trávy a už som ho nevidela. Nebol tam ale dlho, o chvíľku už šiel naspäť, Gorka držal na rukách. A potom, potom...“ Klárku opäť premohol žiaľ, nariekala a nariekala, akoby už nikdy nemala prestať.
„To bude dobré, sľubujem,“ tíšila ju starká. „Ale už mi dopovedz ten príbeh, prosím.“
„Potom sa na neho vrhli tie monštrá!“ zúfalo vykríkla Klárka, až Gorko, ktorý bol schúlený pri jej nohách, od strachu vyskočil.
„Myslíš Andronov?“ spýtala sa babka, zatiaľ čo si hrýzla peru
„Áno, tie neforemné plechovice sa na neho vrhli,“ Klárka odpovedala medzi vzlykmi.
„Kde je teraz?“ opýtala sa babka, z tváre jej mizol prívetivý pohľad.
„Horko-ťažko som ho dotiahla domov, naši sa ešte nevrátili, tak je doma sám,“ so strachom odpovedala Klárka.
„Čože?“ prekvapene sa spýtala babka, až sa od nej Klárka odtiahla. „Mala si ho tam nechať, vari sme ti to nevysvetľovali?“ pokračovala babka, jej oči boli čoraz viac hnevlivejšie. „Koho sa dotkne Andron, tomu niet pomoci, to by si mohla vedieť!“ Babkin hnev rástol úmerne so strachom Klárky. „Okamžite musíme ísť ku tebe domov a to hneď!“ Babka takmer skríkla a podišla ku svojej skrini, kde schovávala svoje tajné veci, medzi nimi bol aj jej čarovný prútik, ktorým už neraz zachránila Klárku, či niekoho z jej rodiny.
„Ale babi...“ Klárka nesmelo začala, no na viac sa neodvážila, keď zazrela výraz v babkinej tvári.
„ŽIADNE ALE!“ babka neľudsky zrevala. „Okamžite ideme ku tebe domov, kde sa o Emila Debila osobne postarám!“ vykríkla a začala sa meniť. Tvár jej opúchala a šedivela, nechty na rukách sa jej predlžovali a žltli. Takto babku Klárka videla len raz, keď jej viesku napadli Androni, no to bola ešte malá, vtedy sa tak nebála.
Teraz to bolo iné. Babka bola ako zmyslov zbavená, priam z nej vytekala žlč a síra. Klárka sa len chúlila v rohu, zatiaľ čo Gorko pred ňou pochodoval sem a ta, ako vojak na stráži.
„Babi, to nemôžeš, je to môj brat!“ zúfalo vykríkla Klárka, no tým čarodejnicu ešte viac nahnevala.
„A DOSŤ!“ Nebudeš mi odvrávať, inak zatočím aj s tebou!“ povedala a výhražne zamávala prútikom. Vyzerala, že chce ešte niečo dodať, no už nemala príležitosť, pretože Gorko jej zrazu vyskočil na hrdlo a začal jej ho trhať a škriabať. „Daj to zo mňa doleee!“ kričala babka, no Klárka bola ako z kameňa, nedokázala sa ani pohnúť, len užasnuto sledovala, ako sa z babky vytráca život, zatiaľ čo Gorko hodoval na jej krku. Nedokázala sa však na to dlho dívať. Len čo babka konečne padla na zem mŕtva, Klárka odpadla.
***
„Čo je, čo sa to deje?“ zmätene sa spýtala Klárka, zatiaľ čo pomaly prichádzala ku sebe. Myšlienky mala mútne, nedokázala si spomenúť čo sa stalo, ani na to, kde vôbec je. Len čo však otvorila oči a zbadala nad sebou Gorkovu skrvavenú papuľku, hneď sa rozpamätala. „Prečo, prečo si to urobil? Veď babka nám chcela len pomôcť!“ s plačom povedala. A na jej veľké počudovanie, Gorko prehovoril.
„Nebola dobrá, ale zlá, veľmi zlá. Urobil som len to, čo som musel,“ odpovedal Gorko, zatiaľ čo si olizoval krv z labiek.
„Č-čo sa t-to deje?“ vystrašene sa spýtala Klárka a obzerala sa, hľadala toho, kto prehovoril.
„To som povedal ja Klárka, nemusíš sa ma báť,“ povedal Gorko a zapriadol. Chcel tým Klárku upokojiť, no tá vyzerala ešte vystrašenejšie ako predtým.
„A-ako to, ž-že vieš hovoriť?“ nakoniec zo seba vykoktala. Kocúr však len pokrútil hlavou.
„Na vysvetľovanie teraz nemáme čas, hrozí ti nebezpečenstvo. Musíš so mnou okamžite ísť, na lúku.“
„Prečo tam? A aké nebezpečenstvo? O čom to hovoríš?“ nechápavo sa spýtala.
„Dedinčania už našli tvojho brata a zabili ho. Je mi to ľúto,“ povedal Gorko a z oka mu vytiekla jedna slza. „Nezastavili sa však len pri tom, vypálili celý váš dom a teraz sú na ceste sem, chcú vykynožiť celú vašu rodinu!“
„Ale prečo?“
„Lebo sú to iba hlúpi poverčiví sedliaci, nič viac! Ani tvoja babka nebola o nič lepšia, no ty... Ty môžeš byť lepšia! Musíš mi ale veriť a okamžite so mnou ísť! Ideš?“ spýtal sa jej kocúr a zamieril ku dverám. Tam zastal a pozrel sa na ňu, jeho jantárové oči priam svietili.
Klárka nevedela, čo si o tom všetkom myslieť. Mrzela ju smrť babky, ľúbila ju, no musela priznať, že jej chcela pravdepodobne ublížiť. Takisto jej bolo ľúto aj brata a rodičov, no ani pre tých nedokázala nič urobiť. A tak nakoniec pomaličky vstala a podišla ku Gorkovi. „Sľubuješ, že mi pomôžeš?“ spýtala sa.
„Sľubujem,“ odvetil kocúr a zavrtel s chvostom. „No teraz sa už musíme ponáhľať, dedinčania tu budú čo nevidieť!“ povedal a vybehol von. Klárke neostávalo nič iné, než ho nasledovať.
***
„A na čo vlastne ideme na tú lúku?“ spýtala sa Klárka, len čo sa začalo zmrákať a ochladilo sa. Ľutovala, že si od babky nezobrala aspoň svoj svetrík, jej šaty ju nedokázali ochrániť pred blížiacim sa chladom.
„V jej strede je čarovná fontána,“ odpovedal Gorko, zatiaľ čo si razil cestu cez hustnúcu trávu.
„Ako čarovná? Pomôže mi?“ spýtala sa Klárka, ktorej už od mrazu drkotali zuby.
„Pomôže, veď som ti to sľúbil, či nie?“ odpovedal Gorko a pridal do kroku, až sa Klárke začal strácať.
„Počkaj Gorko, nechoď tak rýchlo, nestíham ti!“ vykríkla Klárka, no Gorka už nebolo. Miesto neho jej spoločnosť robila len vysoká tráva, ktorá takmer akoby šepkala. „Gorko!“ skríkla, odpovede sa však nedočkala. Klárka nevedela, čo má robiť. Sama tu ostať nechcela, zároveň však nevedela, ktorým smerom sa vydať. „Gorko!“ vykríkla ešte raz a vydala sa smerom, o ktorom si myslela, že ním šiel Gorko.
Takto putovala hodiny, nohy mala takmer do krvi zodrané, no nikde nevidela Gorka, alebo čarovnú fontánu. Na jej veľké prekvapenie však necítila únavu, dokonca aj mráz ustúpil a v diaľke pred sebou zazrela skupinku stromov.
„Možno tam nájdem tú fontánu,“ hovorila Klárka sama pre seba. „Alebo by som si tam mohla aspoň na chvíľku oddýchnuť,“ povedala a vybrala sa smerom ku stromom. Nebolo to ďaleko, dokonca sa jej zazdalo, že vidí ako odtiaľ rinie akési slabé svetlo.
Vtom však pocítila čudné mravčenie na zátylku a keď sa obzrela videla, že ju prenasleduje minimálne poltucet Andronov. Ich vysoké a chudé postavy sa kolísali pomedzi trsy trávy. Každý ich krok znel ako keď bola menšia a zo zábavy trieskala s hrncami. Naťahovali ku nej svoje pokrútené ruky a vydávali popritom akési zvláštne zvuky, ktoré zneli ako slabé blesky.
„NIE! Nechajte ma na pokoji!“ skríkla Klárka a rozbehla sa ku stromom. Našťastie pre ňu boli Androni neuveriteľne pomalí, nemusela sa báť, že ju tak skoro dobehnú.
„Sláva, fontána!“ nadšene zvýskla Klárka, len čo dobehla medzi stromy. Tam ju, na jej veľké prekvapenie čakal Gorko. „Prečo si ma opustil?“ spýtala sa.
„Musel som,“ ospravedlňoval sa Gorko. „Aby si získala moc z fontány, musíš ju nájsť sama. No teraz už žiadne ďalšie otázky, rýchlo sa napi, dobiehajú ťa!“ nástojčivo povedala a chvostom švihol ku fontáne. Klárka chvíľu váhala, no nakoniec sa priblížila ku fontáne a ponorila do vody ruky. Na počudovanie voda bola teplá a zvláštne hustá, takmer mala pocit, že by ju mohla tvarovať. „Ponáhľaj sa!“ súril ju Gorko. Klárka len prikývla a do rúk nabrala vodu, ktorú si potom vyliala na tvár.
„Čo sa to deje?“ vystrašene sa spýtala Klárka a pozrela sa na Gorka, no ten bol už preč. „Prečo to tak bolí?“ vykríkla Klárka a padla na kolená. Cítila, ako jej pokožka, ktorou sa dotkla vody, tvrdne a chladne. „Gorko, pomoc!“ zúfalo vykríkla, no na blízku nebol nikto, kto by jej vedel pomôcť, len približujúci sa zástup Andronov. A tak sa Klárka schúlila do klbka a potichu plakala, zatiaľ čo sa jej celé telo menilo.
Keď prvý z prenasledujúcich Andronov prišiel ku stromom videl, že pri fontáne sedí nový člen jeho druhu. Vpredu, na hrudnom pláte, bolo jeho meno: K14RK4
***
„Pozrimeže, aký chutný kocúrik,“ povedal chlapček keď videl, ako z neďalekého lesíka vychádza čierny kocúr. „Budeš môj nový kamarát, dobre?“
Kocúr len zapriadol a obtrel sa mu okolo nôh, ukázal mu tak svoj obojok, na ktorom bolo niečo napísané.
„Gorko? To je ale krásne meno,“ povedal chlapček a pritúlil sa ku kocúrovi. Ten len zapriadol a s fúzov si olízal posledné kvapky krvi.

Veles

Veles
Fear is ever-changing and evolving

Diskusia

MartinB
Nejaké drobnosti mi tam udreli do očí, napr. na začiatku jej kocúr ledva stíhal, neskôr sa jej stratil jak nič. alebo slovné spojenie "neforemné plechovice" mi tam nesedelo, že tak dievčatko rozpráva. ale to sú len ozaj drobnosti. Inak príbeh zaujímavý, aj koniec dobrý (všetko dobré :D) .. ten posledný odstavec by som tam prihodil niečo napr. "O niekoľko dní neskôr" na začiatok.
28.01.2023
Veles
Na poslednú chvíľu som tam pridal ten posledný odstavec, ak by som mal čas tak by som to ešte rozšíril :D Na začiatku sa hrá na "normálneho" kocúra, až potom ukáže čo je zač :D A ako som to písal tak som rozmýšľal, či niektoré veci nie sú moc "dospelácke" pre ňu, ale nebolo času to nejako upravovať potom :D
28.01.2023
MartinB
Jasne, úplne chápem. A co som pisal, ze by som to tam prihodil, tak blbost, neprihodil, lebo by som nestihal, keby to mam napisat taketo dlhe :D všetka česť
28.01.2023
Olex
Ahoj, dobrá poviedka.
29.01.2023
WriterInTheDark
Ahoj, páčilo sa mi, ako si sa snažil byť nepredvídateľný, podľa mňa ti to vyšlo dobre :) A tie tvoje vražedné masochistické krváky zbožňujem :D keď babke kusal krk nevinný kocúrik :D - ak by bolo kolo anonymné, uhádli by ťa všetci :)
29.01.2023
Veles
Keď som to písal tak som ani nevedel ako to ukončím, ten krvák mi tam sám skočil :D Mal by som už napísať niečo s veselším koncom :D A som rád že sa ti to páčilo :)
29.01.2023
Arcey
Ja viem, že je to PNP, ale niektoré veci mi liezli krkom. Dokolečka opakuješ tie isté pomenovania postáv, ale to je možno iba môj osobný dojem. Babka a jej premena mi prišli ale slabo uveriteľné, predtým bola tak milá a potom sa tak rázne zmenila, bez nejakého náznaku, to by chcelo si trošku ujasniť a možno dať niekde akúsi známku o jej druhej povahe skôr. Kocúrik je fajn, ale v tvojom ponímaní vyzerá ako tiger, ktorého nevie baba odhodiť. Celkom sa mi páčilo, že si sa obtrel o všetky tri témy, to je super. Na môj vkus tam bolo aj veľa otáznikov a výkričnikov. V takom krátkom texte ma rušili. Štylisticky napísané je to super a ten rozsah, wau. Toľko vypotiť za hodinu, klobúk dolu. Nebodoval som vysoko, ale uvedomujem si, že to je vzhľadom na subjektívne pocity. :D
A kde zostal Hergert?
29.01.2023
Veles
To mi tiež prišlo na um ako som písal, že používam tie isté pomenovania, ale čo už, nechcel som sa k tomu vracať a oberať sa o čas :D
A ten rozsah? Za ten vďačím len tréningu :D
Hergertovi a zvyšku chcem dopriať pokoj, pokiaľ nebudem hotový s knihou.
29.01.2023
Ray Janonoff
Akože...:D Dojem je výborný (asi okrem toho dospelého vyjadrovania a opakovanie mien), ale aj dosť wtf :D
Celkom narúšaš moju sebakontrolu v tom, čo je absurdné a netreba to posielať. Ďakujem:)
29.01.2023
Veles
Ďakujem Ray :D Ja som sem poslal už dosť absurdných vecí, ktoré možno aj prekročili nejaké morálne limity, takže podľa mňa už len tak ľahko neprekvpavíš :D
29.01.2023
Lucika
Stihol si toho napísať naozaj dosť :) nápad bol super, to s tou babkou, by si možno žiadalo trochu ináč vykresliť, ako už spomínal Arcey. Koniec bol tiež super :) len by ma zaujímalo, prečo Gorko lákal obete, aby sa z nich stali Androni? A čo predstavovali?
29.01.2023
Veles
Ak by som mal čas, tak by som tam aspoň načrtol nejakú dohodu medzi kocúrom a Andronmi. Takto to musí bohužiaľ ostať len na čitateľovi :)
Ale mal som v pláne že budú mať nejakú dohodu, že to nerobí len tak z rozmaru.
29.01.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.