Lov
Gotta catch´em all!
Jon sa živil ako pytliak odkedy mu jeho otec ukázal ako sa uväzujú oká. Aj dnes v noci plánoval obísť svoj revír a pozbierať úlovky. Nastražiť pasce a opraviť tie poškodené. Prvé tri boli prázdne, v druhej bol chytený asi trojkilový, fialový potkan. Ten najbezvýznamnejší druh, zato hlučný a agresívny. Taká lesná obdoba kabelkového psíka.
„Toho ani nebudem brať so sebou,“ zašomral si popod nos a omračujúcim sprejom potkana uspal. Keď potkan stratil vedomie, uvoľnil mu slučku okolo nohy a bezohľadne ho zahodil do suchých kríkov, kam dopadol s hlasným buchnutím. Zranený Rattata nemá žiadnu hodnotu.
Zostávalo prehľadať posledné dve pasce neďaleko drevorubačského tábora. Jon si toto miesto nechával vždy nakoniec, lebo na tomto miesto ulovil svojho najhodnotnejšieho pokémona, ktorého následne vymenil za dostatok peňazí aby si kúpil malý byt v neďalekom mestečku. Bola to Beedrill albín so smaragdovými očami. Navyše samička, tesne pred znesením vajíčok.
Ako sa približoval k nastraženým pasciam, už z diaľky videl, že sú prázdne. Povzdychol si a posadil sa na kameň, na ktorom sedával. Zjedol zvyšky od obeda, čo si zabalil a chystal sa na spiatočnú cestu. Pravdepodobnosť bola malá, no možno sa niečo chytilo do nových pascí.
Pomalým tempom opustil zalesnenú časť a vstúpil na lúku, kde sa už lenivo prevaľovala hmla. Po pár krokoch mu do nosa udrel nepríjemný zápach a hmla zhustla. Pri svite mesiaca to nemohol presne posúdiť, no mal pocit, ako by sa hmla okolo neho vírila a obklopovala ho. Oči mu už silno slzili a pokožka na celom tele ho neznesiteľne pálila. Chcel sa poškrabať na tvári no za nechtami mu zostal krvavý kus kože.
„Čo to je?“ vystrašil sa, nemohol sa poriadne nadýchnuť. Pľúca mal v jednom ohni. Začal okolo seba mávať rukami, no každým ponorením rúk do hustej hmly ho pálili viac. Naskakovali mu na nich vodnaté rany od popálenia. Dopadol na kolená držiac sa za hrdlo, vykašliaval veľké množstvo krvi. Slepý sa zviezol na tvár a posledný krát vydýchol.
Skupinka drevorubačov ho našla na druhý deň po ceste do práce. Najstarší z nich si spomenul, že podobné nehody už videl, asi dva roky dozadu niečo podobným spôsobom zabilo kone na neďalekom ranči. A ešte predtým bola podobným spôsobom zdecimovaná malá populácia Diglettov nasadených aby prevzdušnili pôdu na jednom starom rúbanisku. Nikto tomu nevenoval veľkú pozornosť, vždy boli obeťami len pokémoni. Teraz však už nikto nemôže pred týmto incidentom zatvárať oči, pretože obeťou sa stal človek.
Starý drevorubač vytiahol mobil a zavolal na policajnú stanicu. Zdvihla mu to kapitánka Jenny a ihneď vyrazila na miesto činu. Sotva ukončil hovor hneď sa rozčúlil.
„Čo to stváraš?“ zrúkol starý drevorubač na mladého kolegu.
„Fotím si toho mŕtveho, média za podobnú fotku určite niečo zaplatia,“ odvrkol mu mladík.
„Choď radšej skontrolovať Boba, vyzerá že to nedáva.“
Lewis odfotil ešte dva zábery a vykročil k Bobovi. Než sa k nemu dostal, Bobo dostal záchvat. Začal sa triasť na zemi a v kútikoch úst sa mu leskli sliny. Bobo nikdy neznášal dobre pohľad na krv, teraz sa jeho myseľ musela vyrovnať s tým, že videl napol rozleptanú ľudskú mŕtvolu, ktorej sa na niektorých miestach belela lebka, pretože mäso z nej stieklo.
Lewis dal Boba do stabilizovanej polohy a prskal mu do tváre studenú vodu aby neomdlel.
Kapitánka Jenny sa priviezla na svojej motorke a v závese za ňou dorazila sanitka. Súdna lekárka Joy konštatovala smrť a následne sa venovala drevorubačovi s panickým záchvatom. Boba v priebehu pár minút odviezli do nemocnice.
Následne zaistili telesné pozostatky obete a previezli ich do zdravotného strediska na pitvu.
Vďaka explicitným záberom z miesta činu, ktoré Lewis predal dvom denníkom, sa o prípad začali zaujímať miestne médiá a kapitánka Jenny musela na druhý deň podstúpiť tlačovú konferenciu. Extrémne brutálna smrť si vyslúžila aj záujem štátnej televízie. Konferenčná miestnosť v mestskej radnici bola naplnená do posledného miesta. Novinári a reportéri sa prekrikovali jeden cez druhého a mávali pri tom rukami zvierajúcimi diktafóny, mikrofóny a smartfóny. Len jeden muž úplne vpredu pokojne stál a v rukách mal notes a ceruzku, pripravený zapísať si všetko dôležité, stará škola.
„Je možné, že sa jedná o teroristický útok?“ zaznela najzreteľnejšia a najhlasnejšia otázka od ryšavej reportérky.
„Prípad vyšetrujeme ako zabitie, v žiadnom prípade ho nevyhodnocujeme ako teroristický útok,“ odpovedala Jenny s vážnou tvárou.
„Čo presne bolo príčinou úmrtia zosnulého?“ opýtal sa zo všetkých zďaleka najmladší žurnalista a nastavil svoj smartfón aby si mohol nahrať odpoveď.
„Pitva preukázala, že obeť bola takmer po celom tele popálená a poleptaná. Poleptané mala aj dýchacie cesty a pľúca. Príčinou smrti však bolo zadusenie,“ zhrnula kapitánka pitevnú správu.
„Ako veľmi trpel?“ zaznela otázka no kapitánka ju odignorovala.
„Máte nejaké stopy, ktoré by Vás mohli posunúť k odhaleniu páchateľa?“
„Na mieste činu neboli zaistené žiadne stopy naznačujúce prítomnosť tretej osoby. Tráva a ostatná flóra okolo zosnulého bola vysušená a spálená. Zaistili sme len pár veci, ktoré patrili obeti,“ odpovedala kapitánka Jenny a ihneď svoju odpoveď oľutovala. Zajtra si celkom isto prečíta, že polícia nemá potuchy kto to spáchal, nemá nijaké dôkazy, ani stopy a vlastne iba na mieste šliape vodu. „Ďakujem všetkým za Váš čas a touto otázkou by som dnešnú tlačovú konferenciu uzavrela.“
Spustil sa totálny hurhaj, ale kapitánka sa prešmykla popri dave a vyšla z konferenčnej miestnosti.
„Potrebujem sa niečoho napiť,“ zašepkala si sama pre seba.
Bolo presne 23:30, keď si v poloprázdnom bare kapitánka Jenny objednala dvojitú vodku a pomarančový džús. Presne o tri poháriky neskôr si k nej prisadol muž v hnedej košeli a so slnečnými okuliarmi.
„Dnes tá tlačovka bola čisté žrádlo pre supy, čo?“ bez pozdravu spustil chlapík. „Máte už dosť, alebo si dáte ešte jeden pohárik so mnou?“ spýtal sa a rovno objednal.
Po barovom pulte prileteli dva poháre s vodkou. Muž ich zachytil a hladina v jednom pohári sa rozhojdala až vyšplechla do vzduchu veľká kvapka alkoholu. V Jenniných očiach sa to dialo spomalene ako vo filme. Kvapka letela vzduchom a ten chlap len nepatrne posunul druhý pohár po doske a kvapka padla presne do neho. Musela uznať, že niečo podobné ešte nevidela, tomu sa hovorí reflex. Vzala do ruky jeden z pohárov a potichu prikývla a pozdvihla ho na pozdrav. Vypila polovicu pohára a zadívala sa na cudzinca.
„Vy ste stáli celkom vpredu s tým blokom a ceruzkou,“ rozpomenula sa. „Moje meno poznáte, no zatiaľ ste sa mi nepredstavili.“
„Môžete ma volať Wesley. Pre kamošov od pohárika iba Wes,“ predstavil sa.
„Pre koho píšete, keď máte takú zastaranú..no...techniku?“
„Nepíšem pre nikoho. No všimol som si článok o tej nešťastnej udalosti, čo sa stala tomu mladíkovi a tak som zašiel na Vašu tlačovku, čisto zo zaujímavosti.“
„Aha,“ odpovedala Jenny krátko a v hlave sa jej rozblikali kontrolky. Toto bude nejaký ten úchyl cez morbídnosti, hovorila si v duchu.
„Môžem Vám pomôcť,“ prelomil Wes trápne ticho, ktoré nastalo.
„S čím?“
„S vyšetrovaním. Je zrejmé, že ste na mŕtvom bode a neviete ako ďalej.“
Kapitánka nedala najavo, že má Wes pravdu. Na druhú stranu možno vytasí nejaký nápad čo spustí domino efekt nadväzujúcich súvislostí v prípade, ktoré doteraz nevidela.
„Ako?“ spýtala sa jednoducho.
„Pred tlačovkou som sa bol pozrieť na mieste činu. Desať metrov spálenej zeme, žiadne stopy. O čom to svedčí?“
„Že to spáchal pokémon,“ rozvinula Jenny svoju najsilnejšiu teóriu.
„BINGO! Lenže aký?“
„Moltres alebo Charizard,“ zhrnula kapitánka mená podozrivých.
„Moltres určite nie, a Charizard by mŕtvolu zožral,“ vyvrátil Wes Jenninu teóriu.
„OK, takže som opäť na začiatku,“ zvesila hlavu a objednala si pomarančový džús. Nechcela ísť ešte domov no alkoholu už mala dosť.
„Ja si myslím, že to mohol byť pekne nasraný Gastly. Lieta, má jedovaté útoky, zdvihol zrak k Jenninej tvári a uvidel, že hltá každé jeho slovo. S pocitom, že už je pre ňu stredobod pozornosti, pokračoval Wesley vo svojej one-man show.
„Čisto teoreticky, pánko XY sa vracia po prechádzke v lese. Cestou si ho vytipuje zlomyseľný Gastly. Chlapík sa oháňa rukami a možno Gastlyho aj nejakou šťastnou náhodou zasiahol. To ho rozzúrilo a spustil na našu obeť jedovatý útok, krúžil okolo neho a vypúšťal jedovatý oblak. Obeť sa plynu nadýchala a zadusila sa.“
„Znie to dobre, až na to, že som nikdy nepočula o Gastlym, ktorý by mal taký silný jedovatý útok, že by to človeka rozpustilo ako maslo,“ zakontrovala Jenny napriek tomu, že sa jej Wesova teória zdala zmysluplná.
„Na to mám jednu odpoveď, s ktorou sa stretávam posledných pár rokov. Mutácia. Všetko mutuje a vyvíja sa. Ak by sme sa bavili len o pokémonoch, každú sezónu niekto vytiahne Onyxa rekordných rozmerov.“
Jenny od smiechu vyprskla do pohára z džúsom. Netušila či to prirovnanie bolo naschvál dvojzmyselné alebo nie, no nakoľko dnes mala v sebe už zopár vodiek tak jej prišlo veľmi vtipné.
Aj Wesley sa pousmial, no po pár sekundách opäť zvážnel a začal sa venovať prípadu.
„Je tu niekde skládka odpadu alebo nejaké znečistené prostredie, ktoré by mohlo podnietiť mutáciu v takomto rozsahu?“
„Za lesom je stará továreň na hnojivo, ale tá je už niekoľko desiatok rokov zatvorená.“
„To je to miesto!“ zvolal Wes. „Ideálna skrýš pre Gastlyho. Stará, schátraná budova.“
„No dobre keby tam aj bol ako ho chytím? Gastly nie je pokémon, ktorého by bolo ľahké uloviť. Zvlášť ak ide o nejakého mutanta.“
„Toto je presne to s čím Vám dokážem pomôcť.“ Wes si prisunul stoličku bližšie k Jenny. „Popravde som agent jedného profesionálneho lovca pokémonov. Volá sa Hunter Bone a určite by Vám vedel v tejto situácii pom...“ prerušil ho hrozný hluk prichádzajúci zvonku. Podľa intenzity sa približovalo niečo ako vrtuľník.
Zrazu sa na bare odtrhla strecha a na posledných popíjajúcich začala padať suť a drevené úlomky. Celý priestor sa zaplnil žltohnedým dymom s odporným zápachom. Posledné čo Jenny uvidela boli dva guľaté tiene prelietajúce nad barom.
„Božeotče to sú dvaja zmutovaní Gastly,“ pomyslela si ako posledné pred tým ako stratila vedomie.
Keď Jenny precitla všade naokolo bola tma, len malý pásik svetla šikmo dopadal na stôl a osvetľoval ho. Ako prvé ju napadlo, že je po smrti. Zle sa jej dýchalo, každý nádych pálil a po stehne sa jej šírila tupá bolesť.
„Kde to...?“
„PSSST!“ ozvalo sa spoza stola a zo šera sa pohol tieň. Len čo sa priblížil, svetlo dopadlo na jeho tvár a Jenny spoznala Wesa. S bolesťou v nohe sa postavili a dokrívala ku stolu.
„Kde to sme?“ spýtala sa pošepky a začala sa rozhliadať. Oči si pomaly privykali na tmu.
„Sme v barovej pivnici, barman sem zamieril keď mu vybuchla strecha nad hlavou a privalil ho drevený trám. Vás som zamotal do svojho kabáta a len tak tak som sem stihol vbehnúť aj ja.“ Oči mu skĺzli na Jenninu nohu, ktorá bola provizórne ošetrená. „Vyčistil som Vám to poleptanie a obviazal. Možno by ste mali zvážiť trochu dlhšiu sukňu k uniforme.“
„Ďakujem za pomoc,“ Jenny sa rozkašľala, no bolesť v hrudi postupne ustupovala. Mohlo to byť dobré aj zlé znamenie.
„Boli to dvaja Gastly,“ povedala keď sa jej upokojil záchvat kašľa.
„Vy ste ich videli?“ spozornel Wes. „Dvaja? To bude tvrdý oriešok aj pre Bonea.“
Miestnosť ožiaril displej telefónu a Wes poslal nové informácie svojmu klientovi.
„Nebojte sa pomoc som už volal kým ste boli v bezvedomí, no vyzerá to, že vonku je väčšia spúšť, než by kto predpokladal.
Keď kapitánka Jenny vyšla s barovej pivnice vonku ešte stále padal prach a na mnohých miestach ho zafarbovali červené a modré svetlá majákov, Všade sa ozýval krik policajtov záchranárov, ktorí sa snažili zachraňovať ľudí uviaznutých pod sutinami domov. Kam len dovidela všetko bolo zničené, ako keby sem dopadla bomba.
Po pár minútach sedenia v sanitke jej povedali, že je viac-menej v poriadku. Pri sanitke na ňu čakal Wes.
„Musíme ísť na radnicu,“ oznámila Jenny a vykročila k policajnému autu. Sedel v ňom kolega Paul, ktorý mal včera nočnú službu, no napriek tomu ešte stále zarezával.
„Rád Vás vidím kapitánka,“ povedal keď pristúpili bližšie a ihneď sklopil zrak. „Kam Vás odveziem?“
„Na radnicu, ale rýchlo!“
Počas cesty sa Jenny aj Wes venovali svojim telefónom. Jenny sa nemohla dovolať svojej matke. Wes sa na prvý pokus dovolal Hunterovi Boneovi a dohodol si s ním stretnutie pri radnici.
Pred radnicou ich čakal zástupca starostu Long. To neveštilo nič dobrého.
„Kde je starosta Haarmann?“ opýtala sa Jenny kým vystupovala z auta.
„Pred pár minútami zomrel v nemocnici, venčil práve psa keď sa to celé zbehlo,“ odpovedal jej zástupca.
„No do riti,“ neodpustila si kapitánka. „Aký je rozsah škôd?“
„Skoro štvrtina mesta je zničená a kontaminovaná, ľudské obete počítame na tisícky, škody na majetku sú vyše...“
„Škody na majetku ma neserú, hovorili ste tisícky obetí?“ skočila mu do reči Jenny a v hrudi sa jej na sekundu zastavilo srdce. Spomenula si, že sa stále nedovolala mame. Priskočila k služobnému autu a bez slova naštartovala. Paul zostal prekvapene stáť vedľa zástupcu a Wesleyho.
„Musím skontrolovať maminu cukráreň,“ zvolala z okienka Jenny a vyštartovala. Keby počkala pár sekúnd zástupca Long by jej povedal, že štvrť kde mala jej mama cukráreň je úplne zničená. Možno by to bola tá menej bolestivá možnosť.
Policajné auto so šmykom zastavilo medzi sutinami popadanými na parkovisko pred polorozpadnutou budovou cukrárne Pink Dream. Opäť vytočila mamine číslo, telefón ani len nezazvonil. Zavolala teda do nemocnice, bohužiaľ cukrárka Julie sa medzi ich pacientmi nenachádzala. Kapitánka Jenny padla na kolená a z očí jej tiekli slzy. Ak zavolá na posledné číslo určite by sa dozvedela odpoveď. Vytočila číslo na súdnu lekárku Joy.
„Ach Jenny,“ zdvihla jej telefón Joy. „Veľmi ma to mrzí.“ Nenechala Jenny trápiť sa s formovaním hroznej otázky.
Na druhej strane bolo počuť len vzlyky. Po pár sekundách sa hovor prerušil. Jenny hodila telefón o zem a z celého hrdla sa zúfalo rozkričala.
Čierne auto s dymovými sklami zastavilo kúsok od zlomenej kapitánky stále kľačiacej na zemi neďaleko zničenej cukrárne. Wes vystúpil z auta a keď zatvoril za sebou dvere vykročil k Jenny. Čupol si vedľa nej a položil jej ruku na rameno.
„Chcem byť pri tom, keď tie svine ulovíte,“ precedila Jenny pomedzi zuby. Hnev a túžba po pomste vyhrali nad smútkom a pocitom straty. Ešte bude mať čas trúchliť, pomyslela si a vstala.
„Aký je plán?“ spýtala sa Jenny a v očiach jej horeli plamene nenávisti.
„Nastúpte si prosím, musím Vám niekoho predstaviť. Niekoho kto už plán má.“
Hunter Bone bol vysoký muž okolo tridsiatky. Mal stredne dlhé vlasy a niekoľko zložitých ornamentových tetovaní na krku. Cez jedno oko mal hi-tech pásku, ktorá mu umožňovala vidieť v rôznych farebných spektrách a bola vybavená noktovízorom.
„Úprimnú sústrasť,“ bolo to prvé, čo Hunter Jenny povedal.
„Ďakujem,“ odvetila kapitánka potichu a podala si s Hunterom ruku. Pri nohe mu ticho stál malý Cubone, telíčko mal zjazvené po mnohých bojoch a lebka na hlave bola pokrytá prasklinami. Pozrel na Jenny smerom hore a oči mal nesmierne smutné, akoby s ňou súcitil.
„Wes, mi spomínal, že naše ciele sa pravdepodobne nachádzajú v schátranej fabrike na hnojivo. Chcel by som tam akciu rozbehnúť čo najskôr, po podobnom útoku, musia byť vyčerpaní. Teraz máme najlepšiu šancu ich dolapiť.“
„Zastavím sa na policajnej stanici pre útočnú pušku a môžeme vyraziť.“
„Nemusíte, mám vlastný arzenál v druhom vozidle, ktoré nás už čaká na mieste. Takže ak nepotrebujete nič ďalšie, môžeme vyraziť.“ Cubone už vykročil smerom k autu.
„Ešte jedna vec,“ začala Jenny. „Čo chcete s tými pokémonmi urobiť? Zabijete ich?“
„Vždy sa snažíme vyhnúť eliminácii našich cieľov, ak je to aspoň trochu možné,“ odpovedal Hunter.
Odpoveď sa jej nepáčila, ale už nemala čo dodať a potichu nastúpila do auta.
O necelú polhodinku stáli všetci na zarastenom parkovisku hneď vedľa čiernej dodávky, z ktorej vybehli dvaja chlapi: veľký a väčší. Obehli auto a otvorili zadné dvere, vnútri to vyzeralo ako v sanitke pre terminátora. Začali vyťahovať nepriestrelné vesty, helmy so štítom a plynové masky.
Po pár minútach boli na kraji úložného priestoru dodávky nachystané štyri úhľadné kôpky s výbavou.
„So mnou nerátate? Načo ste ma sem potom ťahali?“ vybuchla Jenny a jej pohľad dal všetkým najavo, že NIE neberie ako odpoveď.
„Upokojte sa prosím,“ chlácholil ju Wes. „Rátali s Vami, to ja nejdem dovnútra. Na podobné akcie som už starý.“
K Jenny pristúpil vyšší z dvojice a podal jej kôpku s výbavou určenú pre ňu.
„Ďakujem ehm....“
„Ja som Kyle a toto je Markus. Nemáte za čo kapitánka. Keď sa prezlečiete vyberte si aj vhodnú obuv.“
Jenny prikývla, nastúpila do dodávky a zatvorila za sebou dvere. Prezliekla sa najrýchlejšie ako vedela, no keď otvorila dvere všetci chlapi z komanda už boli pripravení. Markus medzitým začal rozdeľovať zbrane.
„Pôjdeme ako dva tímy,“ rozdával inštrukcie Hunter. „Ja, Cubone a Kyle budeme jeden tím kapitánka a Markus druhý.“
„Pokojne ma volajte Jenny.“ Teraz už bola ľadovo chladná ako pred každou ostrou akciou, emócie išli stranou.
„Dobre, to nám uľahčí komunikáciu,“ usmial sa na ňu Markus.
„Kyle a Jenny budú mať modifikované útočné pušky, každý po šesť zásobníkov. Päť zásobníkov elektrickým strelivom a jeden zásobník s paralyzujúcim jedom. Odporúčam nasadiť si rovno paralyzačné. Ja s Marcusom budeme vrhači, nachystal som špeciálne pokébaly. Cubone bude robiť to čo vie najlepšie, bude rozptyľovať naše ciele.“
Jenny dostala svoj prídel, zásobník s paralyzujúcimi nábojmi zacvakla do zbrane a ostatné si povešala na multifunkčný opasok. Chvíľu bolo počuť len cvakanie zbraní, balzam pre dušu.
„Kapitánka, vlastne Jenny, len taký detail k tomu elektrickému strelivu. Poď sa pozrieť nech máš živú predstavu,“ zavolal ju k sebe Markus. „Vidíš tam tú lavičku vedľa toho dreveného stĺpa?“
Jenny prikývla a čakala čo sa bude diať. Markus vystrelil dve krátke dávky. Jednu do lavičky druhú do stĺpa. Chvíľu sa nič nedialo, no zrazu sa medzi všetkými miestami, kde boli ciele zasiahnuté začala tvoriť sieť z modrých iskier a bleskov.
„Týmito nábojmi môžeme odkloniť nepriateľa kam potrebujeme, môžeme ich rozdeliť, prípadne niekam uväzniť. Zdroj vydrží maximálne štyri minúty, ale v našej brandži je to dosť času.“
„OK, všetko jasné,“ odkývla Jenny.
Markus jej ukázal vztýčený palec hore a skontroloval si svoj prak na pokébaly. Tento prak vyzeral ako drobná kuša, len s tým rozdielom, že sa do neho nevkladali šípky.
„Všetci pripravení?“
Na odpoveď sa odistili všetky zbrane a oba tímy sa dali do pohybu.
Cez vstupnú halu prešli všetci spolu, no potom sa dostali na chodbu, kde bol napravo vchod do výrobnej haly a naľavo vchod do laboratórií. Hunterov tím si zobral laboratóriá. Jenny a Markus otvorili dvere do výroby.
„Prečo si tu s nami?“ spýtal sa Markus. „Poslal ťa starosta aby si dohliadala na akciu?“
„Som tu dobrovoľne. Starosta je mŕtvy. Pri včerajšom útoku však zomrela moja maminka.“ To slovo Jenny zabolelo a po lícach jej stiekli dve obrovské slzy.
„Kurva, to som nevedel. Prepáč, že som sa tak sprosto pýtal.“
„Ako dlho pracuješ pre Huntera?“
„Ja nepracujem pre neho, my pracujeme všetci spolu. Je však pravda, že Hunter nás dal dokopy.“
„A čo ten jeho pokémon?“
„Cubone? To je náš mazlík. On sa k nám pridal po jednej akcii proti pašerákom pokémonov. Jeho otca Charizarda zabili a hlavu si nechali ako trofej.“
„Počkaj nehovoril si otca Charizarda? Veď je to Cubone,“ nechápala Jenny.
„Ja viem, tiež som mal z toho zmätok, ale videl som to na vlastné oči. Sledoval som ako malý Charmander so slzami v očiach pálil mŕtvu hlavu Charizarda, kým z nej nezostala len holá lebka. Počas tohto vyčerpávajúceho útoku sa mu plamienok na chvoste stále zmenšoval, až kým nakoniec úplne nezhasol. Všetci sme si mysleli, že malý Charmander padne mŕtvy od vyčerpania. Nestalo sa tak, pristúpil k ohorenej lebke a nasadil si ju na hlavu.“
„Tak to je sila,“ zhrnula Jenny.
Pokračovali ďalej v tichosti. Náhle Markus rukou naznačil aby zastali. Ukázal prstom na ťažké kovové vráta, ktoré nedoliehali a pomedzi ne sa šíril žltohnedý dym. Obaja si nasadili plynové masky.
„Preveríme to,“ oznámil Markus.
Vráta boli pootvorené len na úzku štrbinu. Markus pristúpil k manuálnemu otváraniu, no bez elektriky sa ani nepohli. Vytiahol nôž a vylomil ovládač dverí a chvíľu nožom odrezával izoláciu z káblov.
„Nahoď si elektrickú muníciu a vystrel sem a sem,“ ukázal na dve miesta.
Jenny vysunula zásobník a vyhodila náboj z komory. Nasadila nový zásobník, zamierila a vystrelila. Zabudovaný tlmič vydal len tlmené „PWUF PWUF!“ Objavil sa modrý blesk medzi strelami a ovládací panel sa rozsvietil. Markus zadal príkaz na otvorenie vrát. Tie sa posunuli o pár centimetrov.
„Ja sa tam zmestím a skontrolujem to,“ ponúkla sa Jenny a Markus nenamietal.
Prestrčila sa cez úzku medzeru a zmizla v hustom dyme.
Markus začul spoza vrát kovový buchot a približujúce sa kroky. Jenny sa vracala naspäť, no nešla pokojne, šprintovala.
„Vypadni odtiaľto,“ kričala na Markusa. Dym za ňou sa zhusťoval, už bola pri vrátach. Prvú prehodila pušku a potom sa ako mačka vyšmykla von.
„Volaj ostatných našla som to čo zničilo mesto. Hovno Gastly, ale skurvený Weezing!“
Spoza vrát sa ozval zvuk bombardovaného staveniska. Markus a Jenny utekali smerom na parkovisko. Počas behu poslal Markus cez inteligentné hodinky hlasovú správu Hunterovi. Vráta za nimi vyleteli z koľajníc a jedno krídlo dokonca predbehlo Jenny a Markusa. Jenny začala strieľať krátke dávky raz do jednej strany a raz do druhej, postupne vytvorila sieť, ktorá by mohla kolosálneho Weezinga aspoň na chvíľu spomaliť. Podarilo sa, už len prebehnúť cez vstupnú halu.
Na parkovisku čakal Kyle, nemal však v ruke automatickú pušku, ale raketomet. Vedľa neho stál Hunter a Cubone stál na streche dodávky. Jenny a Markus odbehli na opačnú stranu parkoviska. Pár sekúnd po nich celá predná stena fabriky zmizla, časť vybuchla a časť sa rozpustila. Na parkovisko sa vyvalili oblaky dymu.
Spoza oblakov dymu a prachu sa zjavil obrys Weezinga veľkosti telocvične.
„Ty si teda pekne hnusný skurvysyn!“ povedal Kyle predtým ako stlačil spúšť. Vyleteli štyri rakety navádzané priamo na oči Weezinga. Tri z nich zasiahli väčšiu z hláv do oka, jedna zblúdilá zasiahla menšiu hlavu priamo do papule, kde explodovala.
Ozvalo sa bolestivé zavytie zraneného pokémona. Na zem dopadli litre krvi, z ktorej sa odparovali kyseliny. Weezing sa vzniesol nad Kylea a Huntera. Bolo počuť nádych, ako sa kolos pripravoval vypustiť smrteľnú zmes plynov. Prvý sa spamätal Cubone a skočil smerom k Hunterovi aby ho zachránil, no len ho zhodil na zem. Kyle odhodil raketomet a snažil sa utiecť z tieňa vrhaného obrovským pokémonom.
„WEEE-ZIIING!“ zaburácalo v okolí.
Bol to tak silný zvuk až sa Markusovi pustil z jedného ucha pramienok krvi. K zemi sa spustil prúd plynov priamo na Huntera a Cubonea, ktorí sa rozpustili, ešte skôr ako doznelo burácanie výkriku. Wes nestihol vôbec vyliezť z dodávky a zomrel s rukou prilepenou k rozleptaným dverám. Kylea tlaková vlna odhodila smerom k lavičke, prudkosť nárazu mu zlomila väz a Kyle zostal nevládne visieť cez operadlo.
Jenny medzitým strieľala z pušky a snažila sa zasiahnuť cieľ do zdravého oka a do papule. Zranený Weezing strácal tlak svojich útokov lebo veľké množstvo dymu unikalo cez teraz už mŕtvu menšiu hlavu, ako cez obrovský komín. Bola otázka času, kedy sa mŕtva hlava odtrhne.
Jenny sa minuli zásobníky s elektrickou muníciou, preto nasadila paralyzačnú. Naďalej teda ustupovala a pálila. Prvá séria výstrelov zasiahla cieľ priamo do zdravého oka a to sa zafarbilo na červeno ako v ňom popraskali žilky. Weezing zostal slepý a zrútil sa priamo na parkovisko. Zem sa otriasla tak silno až Jenny spadla. Markus však udržal rovnováhu a chytil Jenninu zbraň. Vyprázdnil paralyzujúce strely do Weezingovho tela. Pokémon na chvíľu úplne stíchol a Markus vedel, že teraz prišla jeho chvíľa. Namieril prak s pokébalom a vystrelil.
Čierny pokébal sa odrazil a začal vťahovať Weezinga do seba. Markus napäto sledoval proces vťahovania kolosálneho tela do miniatúrnej loptičky. Jenny však nemala v pláne kochať sa úlovkom, vytrhla Markusovi z ruky prak a vystrelila do nevládneho tela ďalšie dva pokébaly. Všetky tri loptičky ťahali Weezinga iným smerom, keď sa v strede tela pokémona objavila prasklina, potom druhá a tretia. Následne sila troch pokébalov roztrhala Weezinga na kusy.
Dvojica sa pomaly vybrala smerom k mestu, čakala ich ešte dlhá prechádzka. Jenny sa pomstila, no v jej srdci stále zostávalo prázdno po strate milovanej mamy. Zahľadela sa na Markusa, ktorý so sklonenou hlavou kráčal po jej boku. V tichosti sa lúčil so svojim tímom, ktorý mu bol blízky ako rodina. Na pohľad mohutná a odolná ľudská bytosť sa triasla pod náporom emócií. Obaja si niesli svoje bremeno.
Markus zachytil jej pohľad a spýtal sa: „Čo budeme robiť?“
„Neviem ako ty, no asi by nám obom prospel pohárik,“ odpovedala mu a pridala do kroku.
kadas97
horror maniac
Diskusia
BaconBacon
Príbeh o kapitánke Jenny a jej boji s... POKÉMONMI!! :D
Paráda! Fakt paráda! Tie malé zvieratká čo spôsobovali pred dvomi dekádami 8 z 10 nechcených úmrtí skokom z balkóna v domnienke fanúšika, že dokáže lietať ako jeho obľúbené príšerky boli aj pre mňa fenomén. Každou vetou v texte som sa čoraz hlbšie ponáral do spomienok na moju mladosť a sobotné rána pri rozprávkach.
Ale dosť bolo rozkokoše :D ... poďme na samotnú poviedku.
Začína s pytliakom Jonom,, ktorý toto pekné zamestnanie zdedil po otcovi. Musím sa priznať, že mi bol mladý sympatický a jeho smrť spôsobená hlavným záporákom príbehu ma ranila. Už som ho videl ako hlavného hrdinu a zrazu dačo... Sklamaný som však nebol dlho, lebo Jenny som si obľúbil tiež, a ďakujem autorovi, že aspoň tú nechal nakoniec prežiť! Viac prezrádzať nebudem... :)
Poviedka má pekne začatý aj uzavretý príbeh, technicky sa mi zdá tiež v poriadku. Čítala sa takpovediac sama a pokémonov milujem rovnako ako 100gramovú Milku po dobrom obede.
Hodnotím vysoko.
10.01.2023
Príbeh o kapitánke Jenny a jej boji s... POKÉMONMI!! :D
Paráda! Fakt paráda! Tie malé zvieratká čo spôsobovali pred dvomi dekádami 8 z 10 nechcených úmrtí skokom z balkóna v domnienke fanúšika, že dokáže lietať ako jeho obľúbené príšerky boli aj pre mňa fenomén. Každou vetou v texte som sa čoraz hlbšie ponáral do spomienok na moju mladosť a sobotné rána pri rozprávkach.
Ale dosť bolo rozkokoše :D ... poďme na samotnú poviedku.
Začína s pytliakom Jonom,, ktorý toto pekné zamestnanie zdedil po otcovi. Musím sa priznať, že mi bol mladý sympatický a jeho smrť spôsobená hlavným záporákom príbehu ma ranila. Už som ho videl ako hlavného hrdinu a zrazu dačo... Sklamaný som však nebol dlho, lebo Jenny som si obľúbil tiež, a ďakujem autorovi, že aspoň tú nechal nakoniec prežiť! Viac prezrádzať nebudem... :)
Poviedka má pekne začatý aj uzavretý príbeh, technicky sa mi zdá tiež v poriadku. Čítala sa takpovediac sama a pokémonov milujem rovnako ako 100gramovú Milku po dobrom obede.
Hodnotím vysoko.
10.01.2023
Veles
Je to dobré, jedna z lepších poviedok tohto kola, ale zase ma to tak neohúrilo ako Bacona. Nejaké chyby čo sa týka čiarok tam boli, ale to je asi všetko.
Čo sa týka príbehu, bol zaujímavý, ale dosť veľa pasáží boli stručných, aspoň teda pre mňa. Napríklad scéna kedy John umiera, drevorubači ho nájdu a prichádza Jenny, to všetko sa skončí priskoro podľa mňa, vedel by som si predstaviť rozšíriť to. Ale možno bol autor/ka limitovaný počtom znakov.
Ten koniec nie je zlý, opis súboja a to ako zomrú je dobré, len ukončené je to dosť narýchlo si myslím. Dal by som tam ešte niekoľko riadkov dialógu, napríklad že Jenny ponúkne Marcusovi nech sa pridá ku polícii, alebo aspoň aby porozmýšľali prečo vôbec ten Weezing útočil? Sú útoky Pokémonov na ľudí bežné, alebo je to zriedkavý úkaz?
Ak by som si mal naslepo tipnúť autora, povedal by som, že to napísal Bacon :D
10.01.2023
Je to dobré, jedna z lepších poviedok tohto kola, ale zase ma to tak neohúrilo ako Bacona. Nejaké chyby čo sa týka čiarok tam boli, ale to je asi všetko.
Čo sa týka príbehu, bol zaujímavý, ale dosť veľa pasáží boli stručných, aspoň teda pre mňa. Napríklad scéna kedy John umiera, drevorubači ho nájdu a prichádza Jenny, to všetko sa skončí priskoro podľa mňa, vedel by som si predstaviť rozšíriť to. Ale možno bol autor/ka limitovaný počtom znakov.
Ten koniec nie je zlý, opis súboja a to ako zomrú je dobré, len ukončené je to dosť narýchlo si myslím. Dal by som tam ešte niekoľko riadkov dialógu, napríklad že Jenny ponúkne Marcusovi nech sa pridá ku polícii, alebo aspoň aby porozmýšľali prečo vôbec ten Weezing útočil? Sú útoky Pokémonov na ľudí bežné, alebo je to zriedkavý úkaz?
Ak by som si mal naslepo tipnúť autora, povedal by som, že to napísal Bacon :D
10.01.2023
BaconBacon
Veles, žeby som to bol ozaj ja? Samoľúby egocentrista? :D Žeby som si chcel super komentárom na vlastné dielo nahnať u čitateľov body? Môže byť... ale možno nie. Možno som napísal Príbeh... alebo Prekliatu... alebo nič. Hah. Uvidíme vo februári.
PS: Gotta catch´em all! :D
10.01.2023
Veles, žeby som to bol ozaj ja? Samoľúby egocentrista? :D Žeby som si chcel super komentárom na vlastné dielo nahnať u čitateľov body? Môže byť... ale možno nie. Možno som napísal Príbeh... alebo Prekliatu... alebo nič. Hah. Uvidíme vo februári.
PS: Gotta catch´em all! :D
10.01.2023
Veles
To len tak podpichujem :D Ale pravý kumšt je podľa mňa okomentovať vlastnú anonymnú poviedku bez toho, aby si sa prezradil že si ju napísal :D Keď sa začalo minulý rok s anonymnými kolami sme to robievali viacerí tak :)
10.01.2023
To len tak podpichujem :D Ale pravý kumšt je podľa mňa okomentovať vlastnú anonymnú poviedku bez toho, aby si sa prezradil že si ju napísal :D Keď sa začalo minulý rok s anonymnými kolami sme to robievali viacerí tak :)
10.01.2023
Ray Janonoff
Nuž... za nostalgiu a vyhodenie náboja z komory dávam veľké plus (aj keď ten multifunkčný opasok by ma zaujímal, ešte som nevidel zavesiť zásobník, ale tak iný svet:).
Ako mínus beriem preskakovanie z osoby na osobu, myslím, že prvé dve časti - mŕtvy Jon a drevorubači - mohli byť podané z pohľadu Jenny, možno aj v prvej osobe...
... čo sa spája s tým, že by na mňa možno viac fungovali emócie. Jenny je najprv smutná, potom ľadovo chladná ako pred každou akciou, o chvíľu zas plače, hoci by teda mala byť ľadovo chladná, pretože je v akcii. Chápem, ako to autor myslí, ale ak idú emócie v akcii stranou, potom aspoň niečo v zmysle, že toto bolo aj na ňu priveľa.
Časť dialógov mi prišla umelá, ale to bol problém v celom texte. Záverečnú akčnú scénu by som rozsekal, je tam veľa súvetí a pomerne málo odsekov.
Plus chýba dosť čiarok, aspoň čo vidím.
17.01.2023
Nuž... za nostalgiu a vyhodenie náboja z komory dávam veľké plus (aj keď ten multifunkčný opasok by ma zaujímal, ešte som nevidel zavesiť zásobník, ale tak iný svet:).
Ako mínus beriem preskakovanie z osoby na osobu, myslím, že prvé dve časti - mŕtvy Jon a drevorubači - mohli byť podané z pohľadu Jenny, možno aj v prvej osobe...
... čo sa spája s tým, že by na mňa možno viac fungovali emócie. Jenny je najprv smutná, potom ľadovo chladná ako pred každou akciou, o chvíľu zas plače, hoci by teda mala byť ľadovo chladná, pretože je v akcii. Chápem, ako to autor myslí, ale ak idú emócie v akcii stranou, potom aspoň niečo v zmysle, že toto bolo aj na ňu priveľa.
Časť dialógov mi prišla umelá, ale to bol problém v celom texte. Záverečnú akčnú scénu by som rozsekal, je tam veľa súvetí a pomerne málo odsekov.
Plus chýba dosť čiarok, aspoň čo vidím.
17.01.2023
Arcey
Poviedka má hneď niekoľko problémov. Hlavným je asi ten, že kto nepozná viac ako trochu svet Pokémonov, bude stratený. Keby na tom nefičali moje deti, asi by som sa tiež v jednom kuse pýtal, kto je kto. Potom je tu problém s postavami. Je ich veľmi veľa a niektoré majú úplne zbytočne mená. Je také, viac menej nepísané pravidlo, že kto v poviedke zomrie skoro, alebo sa iba mihne, nepotrebuje meno. Poviedka začína s chlapcom, ktorý po pár odsekoch zomiera. Čitateľ nepotrebuje vedieť jeho meno, má v samotnom príbehu iba štek. Tak isto, členovia komanda - dokopy sú spomenutý v troch vetách. Potom je tu lovec a jeho prostredník, ktorý vyhľadá hlavnú postavu. Pokojne by som tieto dve postavy zlúčil a bolo by to údernejšie. Hlavná postava je ako tak sympatická, ale nemám pocit, že by bola policajtka. Jej konanie ale dávalo zmysel, hoci jednala skratovo a bola dosť emočne labilná - čo sa ale dá pochopiť, čiže za mňa ok. Štylistika je miestami veľmi kostrbatá, chcelo by to skúsiť niektoré vety preformulovať alebo zmeniť slovosled. Čiarky ani nekomentujem, lebo chýbajú na mnohých miestach a text sa potom ťažšie číta. Dialógy sú zle napísané, jednak ich zlá štylistika a jednak hovoria ako autor chce, nie akob to hovorili postavy. Tak isto som našiel niektoré nespisovné slová, či archaizmy. Príbeh ako taký sa mi páčil, keď som zbadal podtitul tak som sa na neho tešil a v tomto ma nesklamal. Bola to fajn jednohubka a možno by si to zaslúžilo aj nejaké to pokračovanie. Ak sa odstránia chyby, ďalšie texty môžu vyznieť o niečo lepšie. Napriek tomu, že som to dosť skritizoval - konštruktívne, si myslím - hodnotím pomerne vysoko. A držím palce nabudúce.
Hodnotím: 7/10
27.01.2023
Poviedka má hneď niekoľko problémov. Hlavným je asi ten, že kto nepozná viac ako trochu svet Pokémonov, bude stratený. Keby na tom nefičali moje deti, asi by som sa tiež v jednom kuse pýtal, kto je kto. Potom je tu problém s postavami. Je ich veľmi veľa a niektoré majú úplne zbytočne mená. Je také, viac menej nepísané pravidlo, že kto v poviedke zomrie skoro, alebo sa iba mihne, nepotrebuje meno. Poviedka začína s chlapcom, ktorý po pár odsekoch zomiera. Čitateľ nepotrebuje vedieť jeho meno, má v samotnom príbehu iba štek. Tak isto, členovia komanda - dokopy sú spomenutý v troch vetách. Potom je tu lovec a jeho prostredník, ktorý vyhľadá hlavnú postavu. Pokojne by som tieto dve postavy zlúčil a bolo by to údernejšie. Hlavná postava je ako tak sympatická, ale nemám pocit, že by bola policajtka. Jej konanie ale dávalo zmysel, hoci jednala skratovo a bola dosť emočne labilná - čo sa ale dá pochopiť, čiže za mňa ok. Štylistika je miestami veľmi kostrbatá, chcelo by to skúsiť niektoré vety preformulovať alebo zmeniť slovosled. Čiarky ani nekomentujem, lebo chýbajú na mnohých miestach a text sa potom ťažšie číta. Dialógy sú zle napísané, jednak ich zlá štylistika a jednak hovoria ako autor chce, nie akob to hovorili postavy. Tak isto som našiel niektoré nespisovné slová, či archaizmy. Príbeh ako taký sa mi páčil, keď som zbadal podtitul tak som sa na neho tešil a v tomto ma nesklamal. Bola to fajn jednohubka a možno by si to zaslúžilo aj nejaké to pokračovanie. Ak sa odstránia chyby, ďalšie texty môžu vyznieť o niečo lepšie. Napriek tomu, že som to dosť skritizoval - konštruktívne, si myslím - hodnotím pomerne vysoko. A držím palce nabudúce.
Hodnotím: 7/10
27.01.2023