„Zachytila niečo fotopasca?“

„Negatívne, stále nám uniká.“

„Došľaka,“ zahromžil generál Lehri, a utrel si spotené čelo, zatiaľ čo jeho podriadený, fotoradista Shumpf pohľadom hypnotizoval obrazovku, ktorú mal pred sebou. Obraz však zostával nemenný, nič sa na nej nemenilo, akokoľvek sa snažil postrehnúť čo i najmenší pohyb, mimovoľné prekliknutie pixelov. Nič

Fantóm im stále unikal.

„Doriti,“ opäť zahromžil generál a vytiahol balíček cigariet, aby sa upokojil. So zvyku ponúkol i Shumpfa, no ten tak ako vždy odmietol.

„Ďakujem pane, ale nie. Snažím sa...“

„... šetriť si pľúca, viem,“ odpovedal generál a vyfúkol mrak dymu, v ktorom sa na moment stratilo všetko okolo nich, aj samotná obrazovka.

A vtedy sa to stalo.

Len čo sa dym rozptýlil, obaja muži uvideli, že obraz sa zmenil. Už sa nepozerali na prázdne vnútro obrovského továrenského komína. Teraz sa v ňom nachádzal krásny strom, ktorého vrchné konáre trčali z vrchu, ako spupná vlajka sa vysmievali ich snahám.

„Zase to urobil, bastard jeden!“ skríkol generál a päsťou udrel do ovládacieho panelu fotoradaru, až niekoľko tlačidiel vypadlo. „Ako, ako mohol vedieť kedy vyfúknem dym! Ten smrad si z nás robí dobrý deň!“ už takmer kričal generál, zatiaľ čo Shumpf zvíhal zo zeme tlačidlá.

„Možno je jeden z Prašných,“ nesmelo povedal Shumpf, snažiac sa nevyprovokovať Lehriho. Nanešťastie sa mu podaril pravý opak.

„Neprovokuj ma aj ty!“ skríkol po ňom generál. „Prašní a všetky tie výmysly okolo nich sú len výmysel. Náš výmysel,“ generál takmer zavrčal, oči sa mu zúžili, „a je aj v tvojom záujme, aby sa to nikto nedozvedel. Len absolútne ignorantský idiot dokáže uveriť takej bájke. Čarovný Prach, ktorý z ľudí robí mágov, čarodejov a zaklínačov. Prosím ťa pekne,“ posmešne zvolal, „snáď tomu neveríš?“

„N-nie p-pane, ale...“

„Žiadne ale!“ generál ho zahriakol v polovici vety. „Nestrpím, aby niekto pod mojím velením veril somarinám, je to jasné?“ Lehri zrúkol, oči vyvalené.

„Rozkaz!“ pohotovo odpovedal Shumpf a zasalutoval. To konečne upokojilo generála natoľko, aby z jeho tváre zmizol brunátny odtieň.

„Vidíš aké je to jednoduché. Ale ak ma s tým budeš ešte raz provokovať...“ Lehri zovrel ruku do päste a pár krát s ňou zamával Shumpfovi pred tvárou.

„Už sa to nestane, sľubujem!“ odpovedal slobodník.

„Len aby,“ pochybovačne povedal generál, no otvoril päsť a rukou si radšej prešiel po spotených, nakrátko ostrihaných vlasoch. „Dobre, nemám na starosti len toho zmrda, tak ti to tu prenechávam na starosti. Ale akonáhle by sa niečo stalo...“

„Ihneď vás budem informovať, generál!“

„Vynikajúce. Maj oči na stopkách,“ povedal generál. Ešte chvíľu si premeriaval Shumpfa, takmer akoby ho skúmal. Potom sa však prudko otočil na päte, a vyšiel von z miestnosti.

Len čo sa hermetické dvere so sykotom zatvorili, Shumpf už sedel naspäť pri obrazovke a pozeral sa, ako jeden za druhým po celej spustnutej krajine vyrastajú stromy. Chvíľku sa kochal tým nádherným obrazom, no potom sa náhle spamätal, a aktivoval skrytý mikrofón v golieri košele.

„Nemôžeš takto riskovať. Generál zúril ako besný, kľudne by ma poslal na popravu keby o mne pochybuje. A to patrí ku tým najmilším z vojenskej šľachty! Nechcem si predstaviť čo by sa dialo, keby toto všetko mal na starosti Partha. Pokojne by spálil celý povrch, nebolo by to prvý krát. Nemal by si toľko pre nás riskovať, veď nás takmer ani nepoznáš.“ Shumpf hovoril tak potichu, až sa sám takmer nepočul, no aj tak sa neustále obzeral a pohľadom kontroloval dvere. Chvíľu počúval, pokrútil hlavou, a opäť začal šepkať.

„Už som ti to vysvetľoval minule, zvykli sme si na to, nechýba nám to. Veď ani nevieme čo je to zač, tá „sloboda“ o ktorej stále hovoríš. Naozaj by si si nemal robiť také starosti o nás, prežili sme už aj horšie veci ako vládu Toghardta. Nechcem aby si zbytočne riskoval,“ takmer prosebne povedal Shumpf. Chcel ešte niečo dodať, no v tom sa hermetické dvere opäť otvorili a dnu vstúpil samotný vládca planéty Vrqkis spolu so svojou telesnou strážou.

„Ale ale, pozrimeže sa, kto sa to vyfarbil ako zradca.“ Toghardt hovoril so spevavým nádychom v hlase, no oči mal temné a kruté, presne ako jeho vláda.

„J-ja... j-ja s-som...“ Shumpf od strachu drkotal zubami, nedokázal skrotiť triašku ktorá ovládla celé jeho telo.

„No tak, mňa sa predsa nemusíš báť,“ povedal Toghardt, tvár sa mu skrivila do príšernej grimasy. „Len sa s tebou trošku pohrám, teda až potom, čo sa porátam s tým fantómom.“ Toghardt vykročil ku Shumpfovi, v ruke sa mu objavila čepeľ krátkeho meča. Neprešiel však ani päť krokov, keď narazil do akejsi neviditeľnej steny, ktorá ich oddeľovala. „Čo to má znamenať?“ skríkol, a sekol do prázdneho vzduchu pred sebou. Na jeho počudovanie sa čepeľ odrazila, a namierila si to rovno medzi jeho oči. Bez slova sa zviezol ku zemi.

Jeho stráž na nič nečakala, a okamžite spustila zúrivú paľbu smerom, ktorý zapríčinil smrť ich vládcu. Všetky guľky, náboje i projektily sa však odrážali a naspäť putovali do hlavných, z ktorých boli vystrelené. A tak o niekoľko sekúnd neskôr v celej miestnosti stál na nohách Shumpf, ktorý si až teraz uvedomil, že sa z toho čo sa stalo pomočil.

„To nič, stáva sa to takmer každému,“ za chrbtom mu zaznel hrubý, no zároveň veselý hlas a na plece mu dopadla ruka. Shumpf takmer vyskočil z kože, no s vypätím všetkých síl sa pokúsil upokojiť a pozrieť sa, kto to za ním stojí.

„K-kto s-si?“ spýtal sa, hoci odpoveď už poznal. To tmavomodré oblečenie a vrecúško okolo pásu, plné tajomného Prachu videl už nespočetne veľa krát, keď robil zázraky.

Fantóm.

Hneď ako si Shumpf uvedomil, kto to pred ním stojí, rozplakal sa a padol na kolená. „Ďa-ďakujem vám, z-zachránili s-ste ma.“ Fantóm len pohodil rukou, a pousmial sa.

„Ale, to nič nebolo, nemusíš mi ďakovať. A hlavne mi nevykaj, neznášam to.“

„A-ako vás... teda ťa mám oslovovať?“ nesmelo sa spýtal Shumpf.

„Pokojne ma volaj Wilo,“ povedal Fantóm a na tvári sa mu usadil široký úsmev.

***

„Takto to mám zapísať?“ pochybovačne sa spýtal obor, zatiaľ čo v rukách držal masívnu knihu, veľkú ako torzo dospelého muža.

„Pravdu musíš trochu prikrášliť aby si ju predal, nemyslíš Jaero?“ spýtal sa o dosť nižší muž, ktorý musel stáť na špičkách aby vôbec videl do knihy.

„O to mi nejde,“ namietol Jaero, „skôr o to, že v tom príbehu potvrdzuješ že Prach je skutočný.“

„Aha. Vidíš, to mi ani nedoplo. Ešte že ťa mám,“ povedal muž, a potľapkal Jaera po zadku, keďže rukou nedosiahol na plece.

„A neviem či by som tam dával aj tvoje pravé meno. To by tiež mohlo narobiť šarapatu,“ zamyslene povedal Jaero, zatiaľ čo robil nevyhnutné zmeny na papieri.

„Vieš čo? Daj tam proste Kézar a hotovo. S tým budú snáď všetci spokojní, nemyslíš?“

„Snáď máš pravdu,“ odpovedal Jaero, a potriasol Kézarovi rukou.

„Radosť s tebou pracovať Jaero, skutočná radosť. No poďme, Heiss s posádkou na nás už čakajú.“