Plášť a tma
homo homini lupus
„Ponáhľaj sa, nezastavuj sa, a hlavne s nikým nehovor, rozumieš? Nech ťa osloví ktokoľvek, ignoruj ho,“ zneli v Jankinej hlave slová, s ktorými ju mama vyprevádzala na cestu. Doteraz zásobovanie riešili jej súrodenci, no jej rodičia usúdili že už je dosť stará, nuž jej teda dali do ruky košík, na plecia jej uviazali karmínový plášť, a vyslali ju cez les ku babke, ktorá prežívala len na košíkoch od jej rodičov.
„Hlavne s nikým nehovor,“ odfrkla si Janka, a unavená si sadla na vyvrátený strom. „Ako mám potom prísť ku babke, keď som tam bol len raz či dva razy? Veď ani cestu poriadne nepoznám!“ povedala Janka do prázdna okolo nej, a pozrela sa na oblohu. Slnko už zapadalo, ostávala jej nanajvýš hodina dobrého svetla. Potom sa les ponorí do šera, v ktorom už len ťažko nájde cestu.
„Bodaj by babku šľak trafil!“ zanadávala Janka, a pomaly sa zviechala na nohy. „Mohla sa už dávno presťahovať ku nám, ale nie. Ona je silná a samostatná osoba, nepotrebuje nikoho okolo seba. Hlavne že ale potrebuje tie posraté košíky!“ Jankin hnev neustával. Odkopávala kamene z cesty, dupala po hubách, plašila vtáčikov ktorí mali hniezda príliš nízko, a tie im potom ničila.
„Zasratý les! Keď vyrastiem, celý ho vypálim!“ zúrila, keď zastala na ďalšej križovatke. Jedna cesta viedla vpravo, druhá vľavo. „No, a teraz ktorým smerom?“ povedala Janka, a opäť si sadla. Hnev ju pomaly opúšťal, takmer sa hanbila za to čo povedala. Potom sa však ohlásil žalúdok, a okamžite na všetko zabudla. ,Kašľať na babku, ja som tiež hladná´, pomyslela si Janka, zatiaľ čo drancovala košík so zásobami.
Rodičia ho dobre naplnili. Pečené kura, nejaké jabĺčka, malý mech s medovinou, makový koláč... O chvíľu z toho všetkého zostalo len pár koláčov naplnených kapustou, ktorých sa Janka nechytila ani doma, a zvädnuté mrky s cibuľou.
„No,“ povedala Janka, a zmietla zo seba posledné omrvinky, „zásoby sa stratili, je čas vydať sa domov. Veď babka to nejako vydrží.“ Janka vstala a chcela vykročiť cestou ktorou sem prišla, no medovina jej udrela do hlavy viac, ako predpokladala. Chvíľu sa motala sem a ta, z jednej strany na druhú, až zle stúpila, potkla sa a strmým zrázom padla do úžľabiny. ,Prekliata babka!´ bolo posledné čo jej preletelo mysľou, než sa ponorila do tmy.
---
„Doriti, moja hlava,“ zastonala Janka, keď sa zobudila. Sprvoti si nebola istá, či ešte spí alebo nie, pretože všade vôkol nej bola tma. Musela hodnú chvíľu rozmýšľať, kde to vôbec je, a ako sa sem dostala. „Doriti aj s chľastom!“ zanadávala, a snažila sa postaviť. Len čo však zohla pravú nohu, celým telom jej prebehla vlna ostrej bolesti. „Ááá,“ vykríkla, a pozrela sa na ňu.
Nohu mala v kolene neprirodzene ohnutú do strany, a navyše jej z nej trčala kosť, ktorá sa v matnom mesačnom svetle slabo trblietala. „Kurva!“ Janka použila jednu z nadávok, ktorou ju jej otec často oslovoval. „Pomóc, pomôžte mi niekto!“ skríkla do tmy, nedúfajúc že ju niekto o takejto hodine začuje. Nik však neprichádzal. Opäť zakričala, no bezvýsledne. Sťažka vydýchla, pretože vedela čo musí urobiť. Ak jej nik nepomôže, musí si pomôcť sama.
Rýchlo si vyzliekla svoj plášť, a natrhala si ho na menšie kúsky. Potom, keď jej oči privykli tme, začala hľadať okolo seba palice či konáre, ktoré by použila na dlahu. Našťastie pre ňu sa vedľa nej nachádzal starý vysušený strom, z ktorého poľahky odtrhla zopár konárov.
Teraz prichádzala najťažšia časť. „Možno ma aspoň tak niekto začuje,“ pomyslela si Janka tesne predtým, ako prudko zvrtla nohou aby vyzerala tak ako má mať. Výkrik, ktorý sa jej vydral z hrdla, vyrušil všetky spiace tvory v okolí. Vtáky prudko vzlietli a začali škriekať, vystrašená líška utekala ostošesť, párik ježkov prestal milostne fučať, a tiež sa pobrali preč. Noha však bola napravená, a to Janke stačilo. Začala ju obväzovať, no rýchlo zistila, že len plášť jej nebude stačiť, a tak si rýchlo strhla blúzku a roztrhala aj tu.
„Kto už by bol len zvedavý na moje čerešničky?“ spýtala sa Janka sama seba, keď utiahla aj posledný obväz. Dlaha nevyzerala ku svetu, no mala by fungovať, to stačí. Zo spráchniveného stromu si odtrhla ďalší konár, tentoraz najdlhší na aký dosiahla, a postavila sa. Nezaobišlo sa to bez ďalšieho kriku a nadávok, no na konci konečne stála. „A teraz ktorým smerom domov?“ hútala Janka, no keďže mohla ísť len jedným smerom, nemala príliš na výber. „Ak toto prežijem, tak zabijem babku,“ zašomrala, a s bolestivým výrazom na tvári vykročila vpred.
---
„Pomoc, pomóc!“ Janka sa snažila kričať, no už nemala síl, a tak z nej vychádzal len šepot. ,To tu naozaj nikto nie je?´ pomyslela si, a chcela vykročiť, no palica sa jej vyšmykla z rúk, a padla na zlomenú nohu. Z hrdla sa jej vydral srdcervúci výkrik, ktorý by pohol aj bezcitným človekom, Janka však bola stále sama. Alebo to si myslela.
Zrazu sa za ňou ozvali tiché, nesmelé kroky. Janku zaplavila radosť, nie však nadlho. Tie kroky bol príliš tiché a rýchle na to, aby patrili človeku. Skôr to znelo, akoby prichádzal...
„VLK! Pomóc!“ Janka skríkla, a rukami sa snažila odtiahnuť sa od beštie, ktorá sa jej náhle zjavila za chrbtom. Bol to statný vlk, výškou ju takmer presahoval. Kožušinu mal čiernu ako noc, jeho obrysy sa jej strácali v tme. Oči mal jantárovo žlté, a prekvapivo inteligentné. „Heš beštia, nechaj ma na pokoji!“ povedal Janka, a chcela sa zahnať palicou po vlkovi, no nemala dosť síl, a tak ju len potiahla pred neho.
„To nie je pekné privítanie, nemyslíš?“ spýtal sa jej vlk.
„Č-čo to? Ty... vieš rozprávať?“ spýtala sa ho Janka, zatiaľ čo premýšľala či neblúzni.
„Asi by sme sa teraz nebavili, ak by som s tebou nemohol hovoriť, či nie?“ vlk odpovedal.
„Ale... ako? Čo odo mňa chceš?“ Janka si bola náhle vedomá svojej nahoty, a rukou sa snažila zakryť si prsia, čo u vlka vyvolalo vlnu smiechu.
„Snáď si nemyslíš, že sa mi páčiš? Na mňa máš príliš málo kožušiny,“ vlk žmurkol, a pokračoval. „Počul som ťa ako prosíš, tak som si pomyslel že sa na teba prídem pozrieť. Buď ti pomôžem, alebo ak by si to už mala za sebou, aspoň by som sa nažral.“
„Chceš mi pomôcť? Ale...“ Janka sa chystala ešte niečo povedať, no v tom sa ozval lomoz z druhej strany cesty. „To je ďalší vlk?“ spýtala sa, a pozrela sa na neho. Tomu sa len naježila srsť, a vyceril tesáky. Než stihol odpovedať, na cestu sa vytackal drevorubač.
„Prosím, zachráň ma!“ skríkla Janka, a natiahla ku nemu ruky.
„Ty hlúpa, ten ti nepomôže!“ zavrčal vlk, a skočil po drevorubačovi. Ten bol však rýchlejší, a jediným úderom sekery ho zrazil na zem. Dopadol tesne vedľa Janky, ktorá videla ako mu rýchlo mizne život z očí. „Ja... som ti... chcel... pomôcť,“ z posledných síl vyriekol vlk, a zomrel.
Janka ho od seba rýchlo odstrčila, a pozrela sa na drevorubača. Až teraz si všimla niekoľko vecí, z ktorých jej po chrbte prebehol mráz.
Jeho ruky boli celé doškriabané, akoby sa predieral cez kríky... alebo sa niekto bránil.
Jeho oči boli divoké, a nevyzerali prívetivo. Keď si ju prezrel, až ju striaslo.
Jeho nohavice boli celé od krvi, takmer sa v nej kúpali. Keď videla ako sa mu vydúvajú, naplo ju, a začala sa od neho odsúvať ďalej.
„Ale pozrime sa, aké príjemné prekvapenie,“ povedal drevorubač, a pustil sekeru z rúk.
„P-pomôžeš mi?“ ustráchane sa spýtala Janka, zatiaľ čo sa stále od neho odťahovala.
„Mohol by som, ale čo za to?“ spýtal sa drevorubač, a usmial sa. Nebol to však príjemný, dobromyseľný úsmev. Za týmto úsmevom sa skrývalo niečo nechutné a nedobré.
„M-moja rodina sa t-ti odmení,“ povedala Janka, slzy mala na krajíčku.
„Odmenu si zoberiem hneď teraz,“ odpovedal drevorubač, a slizko žmurkol. Janka vykríkla, no už nebol nik kto by počul jej nárek. V tom si všimla prstene, ktoré mal drevorubač na ruke, a okamžite ich spoznala.
„Odkiaľ ich máš?“ zhrozene sa spýtala, no odpoveď tušila.
„Jedna stará chudera sa o ne rada podelila, keď som s ňou skončil,“ povedal, chytil sa za rozkrok, a rozrehotal sa.
„Čo... čo si urobil s mojou babkou?“ spýtala sa Janka.
„Počkaj, o chvíľku ti to povie sama. Len dúfam, že ty nebudeš dole taká vyschnutá ako ona,“ odpovedal drevorubač, a vrhol sa na ňu. Janka kričala ako len vládala, no nebol tam nik kto by jej pomohol. Len dve prázdne vlčie oči, od ktorých sa jej krik odrážal do noci.
---
„Daj boh zdravia Fero, čo ty tu? Sme sa nevideli snáď aj desať rokov!“ Jankin otec vítal dávneho kamaráta.
„Veru dlho sme sa nevideli, to máš pravdu. No bojím sa že sa stretávame za smutných okolností,“ odvetil Fero.
„Čo, stalo sa ti niečo? Alebo niečo zlého v rodine?“ spýtal sa otec.
„U mňa všetko v poriadku, no tvoja dcéra...“ Fero nevedel ako má pokračovať, no potom sa v ňom niečo zlomilo. „Ju aj tvoju starú mať napadol vlk.“
„Bože môj!“ skríkol otec, do očí sa mu nahrnuli slzy. „Kde? Ako?“
„V lese, keď ku nej šla. Snažil som sa pomôcť, no bolo neskoro. Keď som ku nej pribehol, už bolo po všetkom.“
„A mama?“
„Vlky sú prešibané beštie, a rýchle. Než som pribehol do jej domu, bolo po všetkom. No odtiaľ mi už neutiekol, jednou ranou som ho rozpáral!“ povedal Fero, a pevnejšie zovrel porisko sekery.
„Aspoň si pomstil ich smrť, aj za to som ti vďačný,“ povedal otec, zatiaľ čo si utieral slzy.
„Telá som pochoval pri jej dome, aby som ťa ušetril toho pohľadu. Toto by však malo patriť tebe,“ povedal drevorubač, a z vreciek vytiahol babkine prstene, a kúsok z Jankinho plášťa.
„Ďakujem, nikdy na to nezabudnem. Viem že by sa ti obe poďakovali, ak by mohli,“ povedal otec, a mocne ho objal.
„To veru áno,“ odpovedal drevorubač, a usmial sa.
Veles
Fear is ever-changing and evolving
Diskusia
Veles
Námetom mi to pripomína tú hororovú poviedku o Popoluške, zdá sa mi že Marco to napísal. Toto nie je zlé, ale ani dobré, trebalo by to trochu rozšíriť podľa mňa.
09.09.2022
Námetom mi to pripomína tú hororovú poviedku o Popoluške, zdá sa mi že Marco to napísal. Toto nie je zlé, ale ani dobré, trebalo by to trochu rozšíriť podľa mňa.
09.09.2022
ama_rilla
Tiež mi to pripomína predošlú poviedku o Popoluške, ale tá mi prišla narozdiel od tejto viac vtipná a viac ma bavila. Mala som z počiatku dojem, že pôjde o akúsi paródiu, vtipné dielko, no nakoniec sa to obrátilo na krvák. Veľmi mi to nesedelo popravde. Možno keby poviedka ostala v rovine humornej, bolo by to lepšie.
10.09.2022
Tiež mi to pripomína predošlú poviedku o Popoluške, ale tá mi prišla narozdiel od tejto viac vtipná a viac ma bavila. Mala som z počiatku dojem, že pôjde o akúsi paródiu, vtipné dielko, no nakoniec sa to obrátilo na krvák. Veľmi mi to nesedelo popravde. Možno keby poviedka ostala v rovine humornej, bolo by to lepšie.
10.09.2022
Arcey
Poviedka sa pokúsila o zmenu klasickej rozprávky, ale musím sa priznať, že sa mi nepáčilo, ako bola napísaná. Jednak som si nevedel zadefinovať hlavnú postavu a stotožniť sa s tým, čo všetko dokázala. Pochybujem, že by bola schopná si sama napraviť zlomenú nohu, keď zlomenina bola taká, až jej trčala kosť a určite by to nezvládla ani skrz bolesť. Drevorubač a vlk mi prišli tiež málo premyslený, chcelo by to viac detailov a toršku ponaťahovať čitateľa o tom, ktorý z nich bude ten zlý. Štylistika mi prišla fajn, niektoré veci by som ale prekopal.
29.09.2022
Poviedka sa pokúsila o zmenu klasickej rozprávky, ale musím sa priznať, že sa mi nepáčilo, ako bola napísaná. Jednak som si nevedel zadefinovať hlavnú postavu a stotožniť sa s tým, čo všetko dokázala. Pochybujem, že by bola schopná si sama napraviť zlomenú nohu, keď zlomenina bola taká, až jej trčala kosť a určite by to nezvládla ani skrz bolesť. Drevorubač a vlk mi prišli tiež málo premyslený, chcelo by to viac detailov a toršku ponaťahovať čitateľa o tom, ktorý z nich bude ten zlý. Štylistika mi prišla fajn, niektoré veci by som ale prekopal.
29.09.2022
Ray Janonoff
Nie. To, čo u Popolušky fungovalo a nechalo dojem, že som dal hneď (asi) deviatku, tu proste chýbalo. Ak by pohodové napravenie nohy bolo začiatkom Janky, ktorá zvládne čokoľvek, skrotí vlka, zožerie drevorubača, babke nechá ešte pár rezňov, než sa vráti domov a odloží brokovnicu do skrine, to by ma asi chytilo, pretože napísané to bolo fajn. Takto koniec nezafungoval, proste som čakal, či otočíme úplne všetko.
29.09.2022
Nie. To, čo u Popolušky fungovalo a nechalo dojem, že som dal hneď (asi) deviatku, tu proste chýbalo. Ak by pohodové napravenie nohy bolo začiatkom Janky, ktorá zvládne čokoľvek, skrotí vlka, zožerie drevorubača, babke nechá ešte pár rezňov, než sa vráti domov a odloží brokovnicu do skrine, to by ma asi chytilo, pretože napísané to bolo fajn. Takto koniec nezafungoval, proste som čakal, či otočíme úplne všetko.
29.09.2022