„No čo Milada, už si si konečne niekoho našla?“ podpichovačne sa jej spýtal Libor, jej odporný kolega, a hnusne sa zasmial.

„Už ti niekoho treba, nie si veru najmladšia!“ pridala sa tá krava Eva, čo ju doma mlátil muž.

„Veru, ak si niekoho nenájdeš, ostaneš už len na ocot. Celá kyslá!“ pridal sa aj najnovší prírastok do ich kolektívu, zasran meno Roman.

„Pojebte sa,“ drsne im odpovedala Milada, ukázala im prostredník, a otočila sa na päte. Snažila sa tváriť vyrovnane, no vo vnútri to vrelo. Vedela že majú pravdu, že si nevie nikoho nájsť, bola si bolestne vedomá tej pravdy. No nevedela akoby to zmenila.

Keď bola mladšia, Milada bola krásavica, najkrajšia na dedine. Všetci chalani za ňou behali, dokonca i niektorí starší chlapi. Páčilo sa jej, ako ju obletovali, a neraz si želala chodiť z niektorým z nich. No to by nemohla bývať u svojich rodičov.

Matka bola priam fanatická kresťanka, a otec sa jej vždy podvolil. Žiadna zábava, žiadne ponocovanie, žiadne pestré oblečenie... Stále jej len niečo nakazovali a prikazovali. Často krát toho mala plné zuby, chcela im niečo odpapuľovať, no vždy ju akýsi vnútorný hlások zarazil. „Nie, nerob to. Takto sa slušné dievky nechovajú. Pamätaj: Cti otca svojho i matku svoju.“ A tak teda len mlčky znášala nekonečné lekcie o morálke a čistote.

Roky ubiehali, a s nimi mizli potencionálni nápadníci. Keď ich na začiatku bolo neraz dvadsať alebo tridsať, v dospelosti boli už len dvaja či traja. No ani vtedy matka nepovolila. „Dievča si nemá čo začínať s chlapom, pokiaľ sa nejde vydávať! Ešte ťa zvedie, nechá ťa s bastardom v bruchu, a čo potom? Budeš na hanbu celej dedine, ako nejaká pobehlica! To veru nie, pod mojou strechou nikdy!“ kričala jej matka vždy, keď Milada nadhodila túto tému, zatiaľ čo jej otec len mlčky prikyvoval. Raz jej skúsila pripomenúť to, že keď sa spolu s otcom brali, tak bola už v šiestom mesiaci, no hlások ju opäť zarazil. „To by nebolo múdre, je na to citlivá, mohla by ťa aj zmlátiť. A to nechceš, však?“

Takto to pokračovalo až do tridsiatky. Vtedy, práve na jej narodeniny, sa stalo obrovské nešťastie. Miladin otec sa vrátil o čosi skôr z práce, a prichytil jej matku v posteli s miestnym kaplánom. Čo nasledovalo potom nikto nevie, iba to ako sa to skončilo. Keď sa Milada ráno vrátila z nočnej šichty, zistila že jej rodičovský dom sa zmenil na predsieň pekla. Všade krv, vnútornosti, končatiny. Jej matku hľadali forenzní špecialisti ešte týždeň po vražde, vtedy sa riadili už len zápachom. Z kaplána toho neostalo oveľa viac, navyše sa jeho prirodzenie našlo pohodené v psej búde, čiastočne zjedené. A jej otec... sedel vo svojom obľúbenom kresle pred zapnutou televíziou, kde dookola išli reprízy jeho obľúbeného seriálu. V jednej ruke držal fľašku piva, v tej druhej mal britvu, ktorú mu Milada kúpila na jeho posledné narodeniny. S ňou si aj prerezal hrdlo. No najstrašnejší bol výzor na jeho tvári. Vyzeralo to ako dokonalý odliatok človeka, ktorý konečne v živote dosiahol zmierenie.

Po tomto náleze Milada strávila nasledovný rok na psychiatrickej liečebni. Len čo ju prepustili, predala schátraný rodičovský byt, a odišla do mesta do podnájmu. Smútila za rodičmi, no kdesi v kútiku duše bola rada, že matka je už konečne mŕtva, a že jej už nebude zasahovať do života. Dúfala že s jej skonom sa rozbehne jej romantický život. Opak bol však pravdou.

Milada bola na desiatkach, možno i stovkách stretnutí, mala za sebou nejedno rande, no ani jedno nevyšlo. Chlapom sa už nezdala taká príťažlivá, nepáčila sa im jej krotká povaha, jej chabá sebaúcta a takmer neexistujúce sebavedomie. No Milada sa nevzdávala. Predplatila si všetky možné zoznamovacie aplikácie, pravidelne navštevovala zoznamky, pár krát zašla i na slepé rande. No stále nič.

„Raz sa to musí zmeniť, raz si musím niekoho nájsť,“ hovorila si Milada sama pre seba, no postupom času prestala veriť tejto mantre. Stále chodila na zoznamky, no už nie z túžby po láske, lež zo slepej zotrvačnosti. „Veď ja im raz ukážem, raz natrafím na nejakého fešáka,“ myslela si Milada, zatiaľ čo posielala stovky správ stovkám chlapom.

To isté robila aj teraz, len čo sa vzdialila od svojich kolegov a sadla si za svoj počítač. Odomkla mobil, náhodne otvorila nejakú aplikáciu, a začala zháňať chlapa.

Táto aplikácia bola jednoduchá. V strede jej vyskočila fotka muža, a mohla potiahnuť prstom buď doprava alebo doľava. Potiahnutie doprava znamenalo, že sa jej dotyčný pozdáva. Potiahnutie doľava zase opak.

Milada takmer rýchlosťou blesku potiahla všetky fotky doprava, to bola jej obľúbená taktika. Veď z toho množstva sa snáď aspoň jeden ozve. Len čo sa už nemohla hodnotiť viacej mužov, položila mobil na stôl a zavrela oči, predstavujúc si ako ku nej príde príťažlivý muž, a zoberie ju niekde ďaleko, ďaleko od jej hlúpych kolegov. V tom jej zavibroval mobil.

„Kriste, zas tie notifikácie z Facebooku? Veď som ich už vypla,“ pomyslela si Milada, schytila telefón a bezmyšlienkovite ho odmokla. A zamrzla.

Písal jej nejaký muž.

„Čo to?“ zmätene sa spýtala Milada, zatiaľ čo sa snažila krotiť svoje nadšenie. Veď môže to byť pokojne nejaký omyl, alebo krutý žart. S roztrasenými prstami ťukla na notifikáciu, a správa sa jej rozbalila pred očami.

Ahoj kráska, nechcela by si dnes večer vybehnúť von? ;) Milada nemohla uveriť vlastným očiam, len s ťažkosťami sa jej prsty rozbehli po klávesnici.

Ahoj, veľmi rada :) No končím až večer o šiestej :(

To nevadí, ja počkám. Môžem ťa vyzdvihnúť z práce, ak chceš ;) Milade sa takmer zastavil dych, takéto niečo vôbec nečakala.

Naozaj? Budem veľmi rada :) A kam pôjdeme?

Poznám jednu skvelú reštauráciu, budeš sa zalizovať až za ušami :P ;)

Wau, to sa mi páči :) Tak o šiestej ťa mám čakať? Milada nervózne napísala, veď čo ak si z nej cudzinec len uťahuje, a teraz to na ňu vybalí? Nič takého sa však nestalo. Cudzinec, ktorý sa predstavil ako Andrej jej sľúbil že ju bude čakať pred prácou. Rýchlo si ešte vymenili kontakt na seba, a Milada mu poslala adresu svojej práce. Potom sa Andrej ospravedlnil, vraj musí ísť pracovať, ale sľúbil jej že sa ozve. Rozlúčili sa, a Milada sa vrátila do práce.

Teda, chcela sa vrátiť, no na to bola príliš rozrušená. Nevedela sa dočkať večerného stretnutia, a tak ťukla na Andrejov profil zistiť čo je vôbec zač, a takmer odpadla. Z fotiek na ňu pozeral mladý grécky boh. Vyšportované telo, dokonale opálený, perfektné čierne vlasy. Keby nesedela, takmer určite by sa jej podlomili kolená.

„No páni, tak na toto rande len tak ľahko nezabudnem,“ povedala si Milada, a išla sa radšej schladiť.

---

„Páni, to je autíčko,“ obdivne poznamenala Milada, keď nastúpila Andrejovi do auta. Vrhla ešte jeden pohľad na Libora, Evu a Mareka, a priam sa vyžívala v tom, ako im skrivilo tváre od hnevu a závisti keď videli, ku komu nastupuje do auta.

„Toto? To je nič, mala by si vidieť iné kúsky z mojej garáže,“ odpovedal Andrej, a milo sa na ňu usmial.

„Niekto si tu žije na vysokej nohe,“ povedala Milada, a ihneď to oľutovala. ,Čo ak sa urazí, a vysadí ju von?´ preblesklo jej hlavou, no Andrej sa len veselo zasmial.

„Aj tak sa to dá povedať, a znova sa na ňu usmial. Zrazu sa jej však v hlave ozval ten istý tenký hlások. ,Never mu. Mala by si vystúpiť, okamžite,´ no Milada sa rozhodla ignorovať ho. Veď doteraz ju od všetkého len odrádzal.

„Tak kam to teda ideme?“ veselo sa spýtala.

„Uvidíš, bude to prekvapenie, neboj sa,“ odpovedal Andrej, a usmial sa ešte širšie.

„Beriem ťa za slovo!“ povedala Milada, no hlas v jej hlave si nedal pokoja. ,Milada, never mu, niečo tu nesedí. Prosím vystúp,´ takmer ju prosil hlások, no Milada ho viac nepočúvala, celú svoju pozornosť venovala Andrejovi.

Nezáväzne debatovali takmer desať minút, až pokým Andrej neodbočil do opusteného priemyselného parku. Milada sa s obavami obzrela vôkol seba.

„Sme tu správne? Nezablúdili sme?“ spýtala sa.

„Viem, vyzerá to všelijako, no ver mi. Práve tu sídli najlepší kuchár v meste.“

„Tak... dobre,“ povedala Milada, a vystúpili von z auta. Okamžite sa do nej oprel studený vietor, zmrazil ju až na kosť. No to už bol pri nej Andrej, a dával jej svoje sako.

„Zober si ho, zahreje ťa.“

„Ale nebude ti zima?“ spýtala sa Milada.

„Tú chvíľku vydržím, neboj sa,“ odpovedal jej s úsmevom, a ukázal na tmavú halu blízko nich. „Nech sa páči, dámy majú prednosť.“

„Ďakujem,“ odpovedala Milada, a vybrali sa do haly. Ako prvá vstúpila Milada. Vôkol nej bola len čierno čierna tma, nevidela si ani len na ruky. Náhle sa za ňou zabuchli dvere. Od ľaku až naskočila.

„Andrej, to si ty?“ prestrašene sa spýtala, no nik sa neozýval. „Andrej, ja sa bojím.“

„Nemáš sa čoho, o chvíľu sa začne hostina,“ povedal jej zrazu neznámy hlas tesne pri uchu, a niekto rozsvietil stropné svetlá.

„Au!“ Milada skríkla, toľké svetlo jej popálilo oči. „Čo to má znamenať?“ zmätene sa spýtala, keď sa obzrela vôkol seba. Bolo obklopená asi pol tuctom neznámych ľudí, a v strede stál Andrej, ktorý sa na ňu stále usmieval, no teraz akosi smutne.

„Andrej, čo to má znamenať. Kto sú títo ľudia? Čo je to za miesto?“

„Toto je naša jedáleň, a títo milí ľudia sa prišli najesť,“ takmer ospravedlňujúco jej odpovedal Andrej. Z Milady odpadol kúsok strachu, no niečo jej stále vŕtalo v hlave.

„Ale čo budete jesť? A kde máte vôbec príbory, a všetko ostatné?“

„Ty si naše predjedlo, hlavný chod, i zákusok. A toto,“ povedal Andrej a vystrčil ruky vpred,“ je náš príbor.“ Náhle sa im všetkým začali predlžovať ruky, vyrastali z nich dlhé nechty, no to nebola jediná zmena. Z úst sa stali rozďavené diery plné uslintaných zubov, a oči sa im zafarbili do červena. „Prepáč,“ bolo posledné čo povedal Andrej pred tým, ako sa na ňu všetci vrhli.

A v posledných chvíľkach života, zatiaľ čo jej hodovníci trhali kožu a mäso, sa jej ozval hlások posledný krát: ,Vidíš, mala si ma počúvnuť.´