Akt pozorovania

To som zvedavá, aké budete mať po jej prečítaní pocity. Napíšte mi ich.
Filmová história scifi
Akt pozorovania
Trocha bolesti. Tupej, nepríjemnej, no znesiteľnej. Okamih strachu. Hrudník sa konečne dvíha a strach postupne mizne. Najdlhšie sa situácii prispôsobujú oči. Prechod od širokospektrálneho umelého svetla cez tmu po studené led osvetlenie si nejaký ten čas na adaptáciu vyžaduje.
Hm. Nič nového. Len srdce búši viac ako zvyčajne.
David natočil hlavu, aby sa obzrel vedľa seba. Sedeli tam dvaja muži. Obaja starší, jeden zhrubnutý, druhý ešte viac. Fuj. A hoci jeho brucho vytŕčalo tiež, cítil sa medzi nimi ako fešák. Nezvyčajný pocit. Na nezaplatenie. Už len kvôli tomu sa mu tam oplatilo ísť.
Dobrým pocitom potešený muž stredného veku sa chcel narovnať, ale stratil rovnováhu, hoci sedel. Vytočilo ho neprirodzene doboka a trochu dopredu. Telo sa čudne roztriaslo.
„Doprdele!“ zahrešil. Neznámy hlas, ktorý sa odrazil od všetkých stien takmer prázdnej malej miestnosti ho prekvapil. To bola jedna z vecí, na čo sa nedalo pripraviť. Na rozdiel od prostredia. To vyzeralo takmer navlas rovnako, ako malo. Aj by mal v tejto chvíli hľadať päť rozdielov, mal by problém. Pôsobili dokonale. Zmocňoval sa ho pocit nadšenia.
Funiaci a ťažko dýchajúci chlap, sediaci hneď vedľa, si jeho neobratný pohyb všimol. Pokúsil sa o žart: „Whisky či vodka?“ Pousmial sa. Aby situáciu nevyhrocoval a svojho kolegu neurazil, dodal: „Aj ja som si dal.“
David mal chuť sa plesnúť po čele. Tak toto mu naznačovali.
So susedom však súhlasil: „Kto by si v tejto situácii nedal?“
Došlo mu, prečo je jeho telo také neobratné. Ešte viac ako inokedy. A zapáchajúce. Rozhorúčené. Prečo mu to, doboha, priamo nepovedali? Lepšia cena za horší tovar. Už to bolo jasné. Nevadí. Bude to musieť nejako vydržať.
Tretí muž vstal a začal ráznymi krokmi premeriavať miestnosť. David počítal. Šesť, šesť, šesť. Jeho krok bol vždy navlas rovnaký. Nemenný. Tempo sa spomalilo iba pri otočke pri stene. David sa nudil. Toto neznášal. To sprosté čakanie. Z duše ho nenávidel. Aklimatizácia sa rieši individuálne. Jemu ešte nedôverovali. Pozrel na zápästie. Ešte pätnásť minút. Dosť veľa.
Kráčajúci muž zastal. Pozrel na sediacich. David uvažoval, či tento je triezvy. Oči mal červené, horúčkovité, lesklé. Boli to oči vyľakaného decka. Nehodili sa k majestátnemu telu.
„Myslíte si, že sa to ešte dá zastaviť?“ položil im otázku.
Všetci v miestnosti vedeli, že nie, otázka preto zostala visieť vo filtrovanom vzduchu bez odpovede.
„Ja sa na to môžem vy...,“ povedal a odišiel. Na chvíľu. Zase všetci vedeli, že sa vráti. Lebo sa musí. Lebo tak to bude.
„Asi si ide dať za jeden,“ zažartoval spolusediaci.
David, ktorého telo poslúchalo už o poznanie lepšie, si prehrnul rukou so zlatou príliš tesnou obrúčkou husté kučeravé vlasy. Bol to príjemný pocit mať háro. Roky na to kašlal, ale zrazu sa mu za pokrývkou hlavy zacnelo. Možno by mohol zájsť na kliniku a vyriešiť ten problém navždy.
Neodpovedal. Dával si chvíľu na rozmyslenie. Nikdy nevedel, o čom sa má baviť s týmito ľuďmi. Jednoduchšie bolo počúvať inštrukcie. ´Vyhýbajte sa dlhým rozhovorom.´ Aj tak mu to pripomínalo rozhovor človeka s mačkou. Alebo s papagájom. S niečím menej cenným.
Zhlboka sa nadýchol a skúsil sa znížiť na úroveň spodiny: „Alebo vysrať!“
Podarilo sa. Smiech druhého bol neprirodzene prerušený tichom. Cítil, ako dovtedy otriasajúce sa telo, ktorého vibrácie dávali do pohybu aj hlbšie vrstvy gauča, na ktorom sedeli, zmeravelo. Nasledoval hlasný nádych, výdych.
Nebol sám.
Potešil sa. Mal radšej svojich.
„Vitajte,“ povedal, „o chvíľu to začne.“ Svoju tézu podporil pohľadom na hodinky.
Vzduch podzemných priestorov mu nerobil dobre. Chýbali mu vonné esencie, vlhkosť, na ktorú bol zvyknutý, kontrolované feromóny.
Muž vedľa neho sa pokúsil o úsmev. Nevydaril sa. No výraz tváre mal zmenený. Sebavedomejší, inteligentnejší. Hneď sa cítil pri ňom viac doma, viac v bezpečí.
„Viem,“ dostal krátku odpoveď. Ešte aj hlas znel akosi inak.
Predstavili sa. David, Peter, teší ma. Prečo to urobili? Keď aj tak sa nikdy viac možno nestretnú? Slušnosť tak káže.
„Cestujete často?“ vyzvedal sa David.
Peter si sebavedomo preložil nohu cez nohu, oprel sa dozadu o opierku sedačky a hrdo vyhlásil: „Áno, je to moje hobby.“
Vlna závisti zaliala Davidovo telo. Nebol taký bohatý. Chcel by mať viac. Ako takmer každý od stvorenia sveta.
Zaklamal: „Aj ja. Históriu milujem.“ Cestovanie je ako droga. Kto to raz skúsi, túži pokračovať. Objavovať nové veci, situácie, rozprávať o tom potom priateľom. Len keby to tak veľa nestálo...
„Koľko je? Tento debil si zabudol okuliare, do blízka vidí prd,“ trochu preháňal nový. Miloval pocit, keď niekoho druhého ovládal.
Druhý mu poslušne poslúžil: „O sedem minút dvadsaťštyri sekúnd.“
„Ešte dve minúty a niečo tu budeme trčať.“
„A päť vo vnútri.“
„Počúvať tie kecy.“
„Ale potom to vidieť.“
„Však preto sme tu.“
„Teším sa.
„Ja nie,“ po pravde odvetil boháč.
Dovtedy plynulá niť rozhovoru sa roztrhla. Muž v akciovom tele nechápal. Ako sa niekto môže netešiť. Načo potom prišiel?
Ale dve minúty sa mu v tichu sedieť nechcelo.
„O chvíľu príde tá kočka.“
„Keď myslíte,“ pobavene na neho pozrel Peter. „Videl som už aj krajšie.“
„A kde?“ túžil závidieť zvedavec.
„Všelikde. V New Yorku, Berlíne, Paríži, a aj tuto, neďaleko, vo vesmírnom stredisku.“
Prvé dve boli klasika. V Paríži je toho viac. Radšej nadviazal na posledné : „To musela byť sranda.“
„Hej, podarení boli. Na kolene vyrábané krabičky posielali do vesmíru.“
„A čo bolo ´naj´?“ ďalej otravoval David.
Peter sa nadýchol, zasnene zavrel oči, potom ich pootvoril a nevedomky si prešiel jazykom po vrchnej pere.
„Zážitkovejšie cestovanie ako toto tu. Bonusový klub. Reklamy sú slabý odvar. Oplatí sa priplatiť.“
„Počul som, že...“
„Áno, aj to je tam. Odporúčam navštíviť Alexandriu. Lepší sex ako s Kleopatrou som nikdy nemal. Ani v realite. Keby ste vedeli, čo robila Cézarovi...Hmmm.“ Znelo to dosť labužnícky. Ešte aj pri tom zamľaskal.
Ich rozhovor doplnila obrazom blondínka v obtiahnutej sukni siahajúcej do polovice stehien, ktorá náhlivo vtrhla do miestnosti nasledovaná mužom, čo si pred chvíľou odbehol. Hovorila mu: „Pán minister, prosím, ponáhľajte sa! Už je nervózny.“ Otvorila dvere a pustila ho pred seba, zostala v nich stáť. Poza ňu už bolo jasne vidieť riadiacu miestnosť. „Pán generál, pán generálporučík,“ pozrela aj na Davida, „nech sa páči, chce tam mať aj vás.“
Peter v tele generála a David jeho podriadeného nasledovali krásne tvarované nohy v opätkoch a na pohľad prirodzene oblý zadok. Tie pohybujúce sa krivky nemali chybu.
„Mali ste pravdu, nie je zlá. Ale Marilyn mala lepší,“ pošepkal Davidovi do ucha samozvaný odborník.
Nasledoval príhovor. Museli byť ticho. David sa snažil sústrediť, aby si zapamätal všetky detaily, pocity. Veď kvôli tomu prišiel. Obzeral si miestnosť plnú primitívnych prístrojov, svietiacich mapiek, okienok, ľudí a nasrdeného muža, ktorý tomu cirkusu vládol. Poznal preklad jeho reči, no autentickosť a energia, ktorá z neho išla, ho prevalcovala. Vynikajúci rečník, skalopevne presvedčený o svojej pravde. Aj tí, čo vedľa neho stáli. Vyzerali hrdo, dôležito, takmer šťastne. Malo to svoje grády.
Keď vodca stíchol, zavolal si sexy asistentku, aby ju poprosil o pohár vody. Miestnosť stíchla v očakávaní neodvratného. Každý vedel, čo bude nasledovať. Cestujúci, necestujúci, bez rozdielu čakali. Trpezlivo. No zvuk klopkajúcich opätkov napokon odvrátil pozornosť hádam všetkých. Dokonca aj šťúplemu plešatému vodcovi neunikol moment, kedy sa jediná žena vo veľkej miestnosti nahla, aby naliala z krčahu vodu do pohára, a rozparok jej sukne poodhalil o dosť viac zo zvodných nôh.
Myšlienka: ´Škoda, že to trvalo len tak krátko,´ neskrsla len v Davidovej hlave. Mladá dáma v nezaujímavom sivom kostýme so starostlivo zapnutými gombíkmi kabátika až po vrch úspešne zamestnávala predstavivosť dôležitých mužov, keď podávala pohár s priesvitnou tekutinou prezidentovi.
Samotný akt veľa času nezabral. Nezdravo bledý starec si trochu odpil. Možno dva glgy len. S úsmevom kráske s výraznými lícnymi kosťami poďakoval a významne sa pozrel na prítomných.
Zvolal: „Za vlasť, za rodinu!“
Položil ruku na tlačidlo.
A bolo.
Okienka sa rozblikali, z bodiek sa stali čiaročky, z nich jemné poloblúky, ktoré z ničoho nič mizli, aby ich nahradili niekde inde ďalšie.
A nič. Nevyzeralo to reálne. Nasledovalo sklamanie. To bolo všetko? Naozaj? Po asi dvadsiatich minútach popíjania tvrdého, fejkových gratulácií, objatí, trojitých bozkov, sledovania počiarkanej a pomaly tmavnúcej mapy sveta prestalo Davida absurdné divadlo baviť. Aj Peter mal toho dosť. Kým čakali v pôvodnej miestnosti na presun, stihli ešte prehodiť zopár slov.
Prvý začal David: „Tak, toto si môžeme odfajknúť.“
„Čakal som viac,“ odvetil Peter. „Povedal by som, že až trápne to bolo.“
„A čo všetko to spôsobilo...“
„Veru...“
„Škoda, že sa tomu nikto nepokúsil zabrániť,“ povedal David skôr z nutkavého pocitu, že je to etické v tej chvíli povedať, ako z vlastného presvedčenia. No dostalo sa mu odsúdenia.
„Aby vytvoril ďalšiu realitu? Nemalo by to konca a bohvie, čo by všetko to ovplyvnilo. Príliš veľký risk.“
„Ale aj tak. Rozum človeku zastáva...,“ odhodlane tlačil na strunu pokrytectva. Nie bez neúspechu.
„Veru... Niečo sa mi matne vybavuje, že vraj raz sa do tej kočky v sukni obliekla jej vnučka a podala mu vo vode jed. Takmer sa jej to podarilo. Stihli Ho pred vypitím zastaviť.“
„Vie sa, prečo to spravila?“ vyslovil otázku prekvapený David, ktorý o niečom takom nepočul. Muselo sa to tutlať, aby sa program cestovania do tejto udalosti nezrušil.
„Vie. Doteraz som si myslel, že je to výmysel, aby starý chorý chlap čosi také dokázal, ale po dnešku... Videli ste, ako si ju premeriaval? Tú babu? Teraz už verím, že ju dnes znásilní, spraví jej dcéru. Motívom vnučky bola pomsta za kazený život troch generácií.“
David zvolal neveriacky rozhadzujúc rukami. „To je aká blbosť! Však by sa sama vymazala!“
„Možno sa aj chcela, neviete.“
Obaja na chvíľu zmĺkli a zamýšľali sa nad šialenou a nezmyselnou odvahou vnučky. Napriek tomu, že to nerobila prvoplánovo pre ľudstvo. Napriek tomu, že sa jej to nepodarilo. Napriek tomu, že vedela, ako je všetko ošetrené, a teda odsúdené na neúspech. Ba dokonca aj napriek tomu, koľko to stálo. Ona... sa... pokúsila! Páni!
To musela byť akcia! Škoda, že niečo také nezažili. Bolo by o čom rozprávať.
Tesne predtým, ako opustili spotené a vyparujúcim sa alkoholom smrdiace horšie ovládateľné telá, stihli sa navzájom uchlácholiť.
„Ale aj tak. Keby nevyriešili akt pozorovania, tak by sme tu dnes neboli. Som rád, že som to videl. Pravidlá presunov treba rešpektovať,“ nadhodil dosluhujúci generálporučík.
„Presne. Aspoň môžeme bezpečne cestovať.“
„A kam sa, pán Peter, nabudúce chystáte?“
„Bude určite nejaký bonusík a niečo, kde je viacej akcie. Tá novinka, bitka pri Hastingse, je vraj fajn.“
Posledné, čo David pocítil, bola opätovná horúca vlna závisti v tele na svoj vek stále dosť vlasatého päťdesiatnika.
Tá mu pretrvala, aj keď ho opustil.

Veronika Valent

Veronika Valent

Diskusia

Martin Chabada
Začiatok je trošku rozťahaný, poviedka sa zameriava skôr na pocity ako na dej (ja to mám rád presne naopak). Ale inak je to vynikajúce. Aj myšlienka aj spracovanie.
20.09.2022
Veles
Už dva krát som to prečítal, no stále som si nie celkom istý, či som to pochopil. Oni sú cestovatelia v čase, ktorý sa prišli pozrieť na nejaký zásadný moment z druhej svetovej vojny, chápem to správne? Napísané je to dobre, jediné čo mi tam vadí je doprdele, dal by som tam skôr doriti. Je to trochu nejasne napísané, ale nápad zaujímavý, ak ho teda správne chápem. Trochu mi to pripomína jednu z poviedok čo bola minulý rok v MaCeFa, Hitlerova cena mieru sa mi zdá že sa to volalo.
20.09.2022
Martin Chabada
@Veles
Ja to chápem tak, že svet zničila jadrová vojna. Obyvatelia "postapo" sveta išli ("vtelením sa" do ľudí daného času ) "pozorovať" moment, keď to vypuklo. V reálnom svete sa už totiž cestovať veľmi nedá.
21.09.2022
Veles
To som tam ani nezachytil, že by tam malo byť niečo s jadrovou vojnou. Ja som to skôr pochopil ako dovolenkárov, či idú na zaujímavé miesta v čase (za Kleopatrou, Hitler, Hastings...)
21.09.2022
Martin Chabada
@Veles
Explicitne to tam napísané nie je ale táto pasáž mi taký zmysel dáva:
Zvolal: „Za vlasť, za rodinu!“
Položil ruku na tlačidlo.
A bolo.
Okienka sa rozblikali, z bodiek sa stali čiaročky, z nich jemné poloblúky, ktoré z ničoho nič mizli, aby ich nahradili niekde inde ďalšie.
...sledovania počiarkanej a pomaly tmavnúcej mapy sveta...
Áno, sú to dovolenkári. Svet je ale zničený, a preto v ňom nemôžu dovolenkovať normálne, musia cestovať do minulosti.
21.09.2022
Veles
Vidíš, to som si nevšimol napríklad, ale stále sa mi páči viacej môj nápad, že len cestujú do minulosti, teda do alternatívnych minulostí, čomu by nasvedčoval aj ten rozhovor o Hitlerovej vnučke, že ho takmer otrávila. Tam debatujú o nových realitách podľa mňa. Ale bol by som rád keby sa aj autorka vyjadrila :D
23.09.2022
Ray Janonoff
Pocitmi si nie som celkom istý, rezonuje mi tá nuda, že sa vlastne nič nestalo, môžeme si to odškrtnúť.
@Veles: ako si došiel k tomu, že ide o Hitlera? Za vlasť, za rodinu a trojité bozky by som povedal skôr na Rusko (a potom to vyzerá ako pohľad na súčasnú situáciu?).
05.10.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.