Posledné knieža

O osude Dagaru má rozhodnúť jeden jediný súboj. Kniežací stolec však okrem vládcu ťaží aj kliatba, ktorá pretína cesty mnohých. A tí nebažia len po moci, ale aj po sláve či krvavej pomste.
Podporte scifi.sk
Posledné knieža
Žeravý kotúč konečne zaliezol za obzor a uľavil tak snáď každej živej bytosti. Vyprahnutá zem bolestne stonala a ľud rozhorúčených krajov prosíkal bohov nebies a úrody o kvapku milosrdenstva. Tí sa im však smiali do tváre a miesto blahodarnej vlahy zoslali len prach, ktorý špinil všetko navôkol. Hyzdil aj spotené tváre dvoch jazdcov cestujúcich krajinou.
Jedna z tvárí bola starecká, rozbrázdená hlbokými vráskami, s riedkou strapatou bradou. Oči mal od celodenného žmúrenia stiahnuté do takej úžinky, až to vyzeralo, že zaspal v sedle.
Druhým jazdcom bola žena, zrelá a pôvabná, štíhla ako prút. Gaštanové vlasy mala zapletené v dlhom vrkoči siahajúcom do pol chrbta. Tvár mala zafúľanú a unavenú, no ani to neprekrylo hrdú krásu, s ktorou sa niesla na vysokom jazdeckom tátošovi, čiernom ako noc.
„Dúfam, že majú hlbokú pivnicu, potrebujem studené pivo!“ poznamenal starý muž a od suchôt si oblizol popraskané čierne pery, len čo si pokazil chuť.
„Ja sa potrebujem umyť a vyspať. Slnko zo mňa vysalo posledné zvyšky síl,“ zahľadela sa na sýtooranžové zore. „S pivom to zas neprežeň! Naposledy som ťa nemohla zobudiť a vyrážali sme krátko pred poludním, v najväčšej páľave. Ak mi to spravíš znovu...“
„Odpusť mi, moja pani.“
„Čoskoro sme v meste, už mi tak nehovor!“
„Odpusť. Myslel som, že keď sme osamote...“ Starec sklopil zrak a radšej držal jazyk za zubami.
„Snáď nájdeme tvojho starého priateľa. Nezostáva mi veľa času.“
„Uhm, čoskoro bude tma,“ zamrmlal neprítomne.
„Čože?! Horen!“
„Áno, moja, ehm Tarysa?“ takmer sa zas pozabudol.
„Čo to táraš?“
„Nehnevaj sa, ale slnko mi už načisto upieklo makovicu. Som rád, že sa ešte udržím v sedle. Okrem toho mám už aspoň sto rokov, nepočujem ako zamladi. A zrak už tiež stojí za hovno, veď ani neviem, koľko uší má môj kôň!“ oddudral starec.
Jeho pani mala prísny pohľad, no po chvíli jej začalo krčiť tvár a nezadržateľne vybuchla smiechom. Šedivý spoločník sa rozrehotal tiež.
„Aj tak som rada, že si tu so mnou, ty starý slepúch.“
Horen odpovedal miernym úklonom a po chvíli dodal:
„Je to majster svojho oboru, vždy bol obklopený tými najlepšími šermiarmi, ktorí sa predbiehali v tom, kto si u neho nechá vyrobiť prvotriednu zbraň. Pomôže nám, nemaj strach.“
***
„Čakala by som, že takého chýrneho kováča nájdem po zvuku. Avšak žiadne cvendžanie ocele nepočujem,“ prehovorila uštipačne, keď sa hodnú chvíľu potĺkali mestom.
„Čoskoro padne tma, len hlupák by pracoval do noci. Tiež sa to tu za tie roky akosi zmenilo. Navrhujem zaliezť do najbližšieho hostinca, ráno múdrejšie večera.“
„Nič iné som od teba nečakala. Ale tentokrát nedbám. Hlavu mám ťažkú ako kovadlinu, potrebujem si odpočinúť.“
Nasledujúc vzdialenú vravu naďabili na dvojpodlažnú tavernu s názvom U Kamennej žaby. Šírila sa z nej vôňa pečeného mäsa a hrmotný smiech. Starec sa zošuchol zo sedla a pri zoskoku na dávno dokaličenú nohu výdatne zaklial. Hnedáka uviazal k napájadlu, v ktorom sa aj on sám poriadne vymáchal.
„Pár pív a ide sa spať. Nemienim sa tu zajtra zdržovať,“ upozorňovala ho Tarysa.
„Ako vždy, len pár pív,“ odvetil starec kráčajúc k dverám.
Hostince neboli miesto pre ženy, no po troch týždňoch na cestách si začínala zvykať. O to, či ju ktosi spozná, sa už prestala strachovať. Tobôž, keď bola tak ďaleko od domova. Vďačná bola za každú noc strávenú na mäkkej posteli, poslednou dobou ich veľa nebolo. V pohraničných hostincoch bývalo plno, často prespávali pod holým nebom či v stajniach.
Pomery niektorých putík boli žalostné, táto nebola výnimkou. Vnútri bol smrad ako v maštali, nepríjemné dusno sa miesilo s hustým tabakovým dymom a pachom upotených tiel nasiaknutých pálenkou. Bola to robotnícka krčma, plná uhundraných chlapov denne hrdlačiacich v miestnom kameňolome. Mnohí boli len do pol pása, leskli sa potom a brady mali zmáčané pahltným lôchaním piva.
Rýchlym pohľadom našla vhodné miesto na sedenie a smelo k nemu vykročila. V slušnejších podnikoch jej muži vzdávali poklonu a ponúkali miesto pri stole. Tu iba hlúpo hvízdali a vykrúcali krky za jej pozadím. Zaťala zuby a prehltla kliatbu.
„Nevšímaj si ich,“ snažil sa ju Horen upokojiť. „Hľa, už sa nám to nesie!“ rozžiarili sa mu oči. Na stole pristáli dva vykypené korbele. Donieslo ich chlapča, nanajvýš tak osemročné, ktoré cestou vylievalo viac, než je zdravé. Okamžite odcupitalo späť za výčap k robustnému otcovi, stelesneniu pohostinského remesla.
„Je teplé ako konské šťanky,“ zhodnotil starec.
„Nevyzerá, že by ti nechutilo,“ nahliadla mu do poloprázdneho pohára. Keď ochutnala, dala mu za pravdu. Nenápadne sa rozhliadala po šenku. V náprotivnom rohu sedela štvorica trpaslíkov, potulných hľadačov vzácnych kovov, ktorí nesmeli chýbať nikde, kde sa krompáčmi búši do kameňa. Jeden z nich práve tresol do stola a zhrabol výhru. V krčme zas nesmeli chýbať kocky a trpaslíci boli majstri v ich hraní. Len hlupák by si k nim prisadol a prihodil mincu na stôl. Zvyšok osadenstva patril k priemernej sedliackej vrstve, ani jediný poriadne, či aspoň čisto odetý človek. Najlepšie oblečenou tu bola práve ona a vyzeralo to, že aj jedinou ozbrojenou. Po boku jej visel krátky meč odpočívajúci v honosne zdobenej pošve.
Starec u hostinského zajednal večeru i nocľah. Tentokrát mali šťastie, zo šiestich komnát boli obsadené dve. Zaplatili však iba za jednu, akosi si privykli byť spolu. Ak izba nebola dvojlôžková, Horen sa bez slova uložil na zemi. Nemal problém zaspať kdekoľvek, na boľavý chrbát sa nesťažoval, vlastne sa nesťažoval takmer nikdy, čo bola vzhľadom k jeho vysokému veku jedna z mála úctyhodných vlastností. Po niekoľkých pivách, a keď to Tarysa nevidela, aj pohárikoch pálenky, vždy spal ako zabitý.
Horen odhodil na stôl ďalšiu ohryzenú kosť a slastne si oblizoval prsty. Taryse pečený baran nešiel na chuť, mäso jej smrdelo. Bolela ju hlava a každý hlasný zvuk, najviac zo všetkého skupinové výbuchy smiechu, jej spôsoboval utrpenie.
„Idem hore, necítim sa dobre. Hlavu mi ide roztrieštiť.“
„Dám si ešte jedno-dve a prídem za tebou,“ odvetil starec cez plece a pokračoval v družnej debate so susedným stolom.
S hlasným vŕzganím sa otvorili dvere vedúce do zadného dvora. Stála v nich mohutná temravá postava.
Tarysa pomaly vstala, prsty si musela pritisnúť k pulzujúcim sluchám. Spravilo sa jej nevoľno, zatočila sa jej hlava. Opitá nebola, nedopila ani len druhé pivo. Zrejme dostala úpal, najvyšší čas ísť do postele. Vydala sa ku schodisku, čím opäť vzbudila nechcený záujem a krčmou znovu preletela vlna chrapúnskeho mručania. Potácala sa medzi stolmi, mala pocit, že hlava jej každú chvíľu pukne. Zotmelo sa jej pred očami, stratila rovnováhu a narýchlo sa prichytila prvého, čo jej prišlo pod ruku. V hlave jej zarachotila ďalšia vlna posmechu.
Otvorila oči a uvedomila si, že drží za rameno akéhosi trhana. Vycieral sa od ucha k uchu, zuby mal zhnité a čierne, akoby večeral uhlie. Jeho prísediaci sa išli od smiechu popukať. Plieskali po stole a pripíjali na najšťastnejšieho muža na svete. Na malú chvíľu ním bol.
Tarysa to nevydržala, zakrútila sa jej hlava a aj žalúdok. Hustý prekvasený mok sa vypýtal von a v okamihu skončil na mužovom otrhanom háve. Znovu sa zatackala, spadla na kolená a obsah žalúdka tentokrát zamľaskal na podlahe. Výsmech zaburácal v útrobách jej lebky ako búrlivá morská vlna na skalnom útese.
„Ty suka!“ zrúkol a vyskočil zo stoličky. Zdrapil Tarysu za koreň hrubého vrkoča a potiahol. „Za toto zaplatíš! Vstávaj, ideme von!“ Z huby mu páchlo ako z hnojiska, keby mala čo, ešte by zrejme dávila.
„Nechaj ju!“ ozval sa Horenov hlas opozdene. Starý hlupák utopil všetku svoju pozornosť v lacnom pive. Jeho odpor bol však prikrátky. Narazil do miestneho zurvalca, ktorý cudzincov v tejto krčme nevídal rád. Stačilo jedno žďuchnutie a Horen sa váľal po lepkavej podlahe.
Všetky pohľady, posmešky a sprosté reči v Taryse razom zovreli. Hnev jej vnukol odvahu a údom prilial sily. Lakťom udrela zapáchajúceho chlapa rovno do nosa, až sa z toho posadil na zadok. Neveriacky pozeral na krv, ktorá mu crčala z nosa do dlane. Tarysa vyskočila na nohy, odhodlaná čeliť ďalšiemu súperovi. Ten na seba nenechal dlho čakať. Bez váhania mu do tváre vrazila päsť, načo zaspätkoval a narazil do stĺpa. Nenechala ho spamätať sa, jedným ráznym kopancom do rozkroku ho vyradila zo zoznamu nebezpečných.
Potužená trojica chlapov si pri pohľade na svojich druhov začala súkať rukávy a odsúvať nábytok. Tarysa cúvala a zmätene sa rozhliadala vôkol seba, nikto sa však na jej stranu pridať nechystal. Keď na niekom spočinula pohľadom, rýchlym posunkom jej dal najavo, že na tomto sa nemieni podieľať. Musela pritvrdiť. Tasiť meč by však znamenalo jej koniec. Dobre vedela, že hroziť akýmkoľvek železom, dlhším ako desať palcov, bolo v meste a obzvlášť v hostinci, zakázané. Znamenalo by to verejnú výzvu a narušovanie mestského poriadku. Obľúbenou zbraňou opilcov a zlodejov bol preto žabykláč. Rýchlo si spomenula na ten svoj a vytiahla ho spod opasku. Chlapov tým pobavila, hostinského vôbec.
„Tak a dosť!“ zrúkol až v nej heglo. „Veľmi rýchlo schovaj ten nôž, slečinka! A vy si dajte pohov!“
„Nestaraj sa do toho,“ odvrkol jeden z chlapov.
„Buď okamžite prestanete, alebo sa practe z mojej krčmy!“ Hostinský to myslel vážne a na výčapný pult položil otlčený drevený obušok.
Muž so zhnitými zubami a rozbitým nosom bol na nohách. Pošliapaná hrdosť a pálenka mu dodali odvahy. Vrhol sa na osamotené žieňa, ktoré však pohotovo uskočilo stranou a rezalo do odhaleného ramena. Útočník zrúkol, zahnal sa, znovu minul. Tarysa ho odstrčila ku stĺpu, pod ktorým sa stále zvíjal chlap s pomliaždenými vajciami. Tretí k nej priskočil ako rys, ľavačkou ju lapil pod krk a druhou rukou jej vylepil poriadnu facku, hneď na to druhú. Z nosa sa jej vyrinul pramienok krvi.
„Serte na to! Dajte jej pokoj!“ ozývali sa tí odvážnejší. Ostatní skláňali pohľady na dná svojich pohárov. Zašlo to priďaleko a tomuto sa len málokto prizeral s nadšením.
Tarysa sa však nemienila vzdať. Tretia facka nestihla dopadnúť. Nôž prebodol surovcovu dlaň a ostal zakliesnený medzi záprstnými kosťami. Okamžite pustil jej krk, s hlasným revom vyšklbol nôž z ruky a chystal sa ho proti nej použiť. Tarysina dlaň už kŕčovito zvierala rukoväť meča, pripravená tasiť.
Ako blesk z jasného neba pristála na útočníkovej tvári ozrutná päsť a uspala ho ešte skôr, než dopadol na zem. Medzi ňou a zvyšnými chlapmi sa ocitol obrovský muž. Banda opilcov si všetko razom rozmyslela a začala ratovať svojich kumpánov. Obor sa zvrtol a vykročil k Taryse.
Roztriasli sa jej kolená a nevedela, čo od neho čakať. Až keď sa jej dotkol mohutnou rukou, začala sa vzpierať, avšak ani zďaleka nie tak urputne, ako pred chvíľou. Pomalým pohybom jej poľahky vykrútil ruku za chrbát a tlačil ju pred sebou ku schodisku.
„Pomôžte mi, prosím!“ bedákala. Všetci len udivene sledovali, ako si ju obor odvádza do komnát. Snažila sa vykrútiť, no nemala najmenšej šance. Tvár jej zvlažili slzy.
***
Horen sa konečne pozviechal zo zeme. Pri páde si nešťastne udrel hlavu a zamdlel. Rozhliadal sa, chvíľu mu trvalo, kým nadobro prišiel k sebe.
„Kde je?!“ skríkol vyplašene. „Tak kde je?!
„Odvliekol ju hore do komnát,“ dostalo sa mu po chvíli odpovede.
„Kto ju odvliekol?“
„Modli sa za jej dušu, len toľko ti poviem,“ odvetil jeden z mužov a obrátil sa mu chrbtom. Nechcel s tým mať nič viac spoločné.
„Modli sa skôr za jej rozkrok, dnes večer dostane zabrať,“ utrúsil ktorýsi ožran a väčšinu to náramne pobavilo. Do smiechu nebolo len hostinskému a štvorici trpaslíkov.
Vyplašený Horen okamžite vystrelil ku schodisku. Schody bral po dvoch ako mládenec, boľavé koleno sa ozvalo až na samom vrchu.
„Tarysa!“ kričal z plných pľúc a päsťou trieskal na prvé dvere, ktoré zočil. Na konci chodby zavŕzgali hrdzavé pánty, bez váhania k nim zamieril. V miestnosti potichu tancoval plameň sviece. Opatrne nazrel dnu a nemohol uveriť vlastným očiam. V kresle naproti dverám sedela Tarysa. Odetá, celá, živá. Horen vkĺzol do komnaty, dvere sa za ním zabuchli a on zakňučal ako líška lapená v pasci. Vyplašene civel na veľkého muža, ktorého ruka spočívala na dverách.
„Si v poriadku? Čo ti urobil?“ spytoval sa svojej pani.
„Zachránil ma,“ odvetila stroho a priložila si zakrvácaný ručník k nosu.
„Tento tu?“ zazeral na veľkého muža stojaceho v tieni. „Veď krvácaš, čo ti urobil?“
„Nebyť jeho, bola by som už zrejme po smrti.“
„Bohovia sú milosrdní! Vďaka ti, dobrý muž!“ zajasal Horen.
„Dosť už!“ zahromžil obor.
Starec sa zachvel ako v poryve silného vetra a zaspätkoval.
„Bohovia sú krutí a zákerní,“ pokračoval veľký muž, „o ich milosrdenstve viem svoje.“
„Čo tým chceš povedať?“ spýtala sa Tarysa.
„Otázky teraz budem klásť ja. Kto si, starý muž?“ oslovil Horena.
„Ja-ja som, my sme len pocestní, iba prechádzame. Toto-to je moja dcéra, ktorá ma sprevádza,“ jachtal nacvičený príbeh.
„Ja viem, kto je táto žena. Tak ešte raz, kto si ty, starý muž?“
„Už som ti povedal.“
„Poznal som jej otca, si klamár!“ vykročil k Horenovi.
„Zadrž!“ vyskočila Tarysa. „Je to môj priateľ, neubližuj mu!“
Obor sa zastavil. Svetlo sviece mu ožarovalo tvár a pri pohľade na ňu obaja zamreli. Pavučina jaziev vyrytých do mŕtvolne bledej pokožky vzbudzovala hrôzu. Hľadieť do jeho očí bolo ako hľadieť do bezodnej priepasti.
„Odkiaľ vieš, kto som?“ Tarysa však mala odvahy na rozdávanie.
„Viem to už dlhú dobu.“
„Chceš tým povedať, že nás sleduješ?“ zhrozil sa Horen.
„Neviem kto si, ale pre mňa si len klamár. Ak mi zaklameš ešte raz, zaplatíš životom.“ Obrov pohľad trhal starca na kusy a zvyšky zadupával do podlahy.
„Toto je Horen, môj verný služobník,“ slovo prevzala radšej Tarysa. „Mňa už vraj poznáš.“
„Si Radomerova dcéra.“
„Moje meno je Tarysa, som prvorodenou dcérou kniežaťa Radomera z Dagaru,“ vystrela sa hrdo.
„Poznal som tvojho otca. Máš jeho tvár a v očiach rovnakú iskru. Nikdy nezabudnem na deň, keď som tie oči videl naposledy.“
„A kedyže si ich videl naposledy?“ vyslovil Horen svoje podozrenie.
„Bolo to už dávno, kedysi som mu slúžil.“
„To by som ťa musel poznať. Polovicu svojho života slúžim Radomerovej rodine. Nikdy som ťa na jeho dvore nevidel.“
„Priveľa času si trávil po krčmách a málo na bojisku, starúch. Nepovedal som, že som slúžil jeho rodine. Bojoval som po jeho boku v končinách, o ktorých sa tebe ani nesnívalo.“
„Môj otec je po smrti. Bol zavraždený vlastným synom a...“
„Koľko synov má Radomer?“ skočil jej do reči.
„Čože?“ začudovala sa. „Môj otec splodil mnoho detí. Mal dve manželky a s nimi štyri dcéry a piatich synov. Ja som však jeho prvým potomkom. Najdlhšie som stála po jeho boku, miloval ma a ja som milovala jeho. Moja matka porodila tri dcéry, preto si našiel druhú, ktorá mu konečne dala vytúžených synov. Najstarším z nich je Radan. Zosnoval otcovu vraždu a poprel môj nárok.“
„Tvoj otec si prial, aby si zaujala jeho miesto?“
„Áno, nikto mu nebol bližší, než ja. Posledné roky sme spolu trávili mnoho času a otec sa chystal mi svoj stolec odovzdať.“
„A brat to nedokázal prežrieť. Nemá však nárok spochybňovať poslednú vôľu. Váš otec vedel, prečo to robí.“
„Podľa zákonov vraj žena nikdy nemôže prevziať vládu v Dagare. Vyhnali ma z hradiska a novým kniežaťom sa stal Radan.“
„A čo ťa priviedlo sem?“
„Pred odchodom som vyzvala brata na súboj. Zneuctili by sme tým však otcovu pamiatku, pošpinili meno celého rodu. Tri mesačné obraty po jeho smrti sa nesmie na pôde hradiska odohrať bratovražedný súboj. Už tak je vraj náš rod prekliaty.“
„Kliatba?“ obor ešte viac spozornel.
„Otec o nej pred smrťou často hovoril. Vraj ju svojou vládou zmyjem a očistím jeho meno. Preto mi na tom tak záleží. Aby sme si nepohnevali bohov, uzavreli sme s Radanom dohodu. Za každého bude bojovať šampión, ktorý nebude našej krvi a súboj sa uskutoční mimo kniežacieho dvorca.“
„Takže sem si prišla hľadať bojovníka.“
„A dúfam, že ho už konečne nájdem. Doteraz sa mi každý otáčal chrbtom, hneď ako som im predstavila budúceho súpera.“
„Koho?“ obor kládol otázky ako na výsluchu. Ani si neuvedomovali, ako ochotne mu na všetko odpovedajú.
„Je ním Svart, prezývaný aj Nesmrteľný,“ odvetil Horen. „Je to bojovník z preďalekého severu, najlepší šermiar v Dagare a veliteľ Radanovej osobnej stráže. Hovorí sa o ňom, že to ani nie je človek, ale potomok samotných...“
„A vy ste sem prišli hľadať jemu rovného súpera?“ skočil mu do reči obor a na jeho tvári sa zjavil úškrn.
„Prišli sme sem hľadať kováča menom Galian. Kuje zbrane najvyššej kvality a určite bude poznať muža, ktorý sa Nesmrteľnému vyrovná,“ vysvetľovala Tarysa.
„Od kováča už radu nedostanete, je totižto po smrti. Bude tomu asi rok. Remeslo po ňom prevzal jeho učeň, ktorý je dobrý akurát tak na opravu čakanov.“
„Takže sme sa sem lopotili nadarmo?! Stratili sme štyri dni cesty za niekým, kto je už dávno po smrti? Horen, ty starý hlupák!“
„Odpusť mi, moja pani,“ starec takmer padol na kolená, jedno zranené mu to však nedovolilo. „Nemohol som to tušiť.“
„Ja som to mala tušiť, je to moja chyba. Nikdy som sa na teba nemala spoliehať.“
„Niečo vymyslíme.“
„A čo vymyslíme? Súboj je za šesť dní. Postavíš sa Svartovi sám?“
„Ja určite nie, ale on by mohol,“ pozrel na valibuka.
„Postaviť by som sa mu mohol, ale s mečom veľa škody nenapácham,“ odvetil silák, vyhrnul rukáv a odhalil mocné predlaktie končiace zošuvereným kýpťom. „Myslím však, že pomôcť vám môžem.“
„To sotva. Som skutočne prekliata,“ Tarysa klesla späť do kresla.
„Dva dni dozadu tu popíjala skupina žoldnierov. Vraj je medzi nimi akýsi chýrečný bojovník. To by mohol byť tvoj víťaz. Cestujú pomaly, zastavujú v každom meste a utrácajú žold. Zavediem vás k nim.“
„Stačí, ak nám povieš, ktorým smerom sa vydali. My ich nájdeme,“ Horen obrovi neveril.
„Buď už ticho!“ vyštekla na neho jeho pani.
„Myslíš si, že tí dole by vás nechali len tak odísť? Vieš svojej pani zaručiť bezpečný odchod z mesta, keď jej nevieš zaručiť ani bezpečný odchod z hostinca? Len so mnou sa odtiaľto dostanete s hlavami na krkoch.“
„Zaveď nás k nim!“ rozhodla Tarysa. „Ešte mi povedz, aké je tvoje meno?“
„O svoje meno som prišiel už dávno. Ľudia mi hovoria len Veľký, alebo Jednoruký. Vyber si, čo chceš.“
„Ľudia z teba majú strach,“ poznamenal Horen.
„Maj ho aj ty, starý muž. Len hlupák by sa ma nebál.“
***
Po Tarysinom naliehaní vyrazili s východom slnka. Veľký cválal popredu na robustnom grošákovi a Horen využil každú chvíľu, aby ho osočoval.
„Nemáme dôvod mu veriť. Nevieme, kam nás to vedie.“
„Nemám na výber, musím mu veriť.“
„Môžeme predsa ujsť, máme lepšie kone ako on.“
„A potom čo? Moja jediná šanca, ako získať kniežací stolec, je poraziť bratovho hrdloreza. Ak posledný, na koho sa mám spoliehať, je jeden z tých žoldnierov, nech je tak. Stále mi to dáva väčšiu nádej, než prísť na súboj s jedným nevrlým starcom.“
Zamračený Horen bez slova odcválal napred.
Tarysa si uvedomovala, že ho urazila, no nedokázala sa ospravedlniť. Hlavu mala plnú myšlienok a starostí. Kypela v nej nenávisť voči bratovi a zúfalstvo z nenájdeného bojovníka. Nepomáhalo nič. Nepomáhalo striebro či ponuka dobrého postavenia na dvore, dokonca nepomáhal ani prísľub najväčšej odmeny, akú kedy ponúkla, a to samej seba. Akonáhle vyslovila meno Svart, každý si to razom rozmyslel. Kiežby nemusela dbať na zastaralé zákony a mohla o svojom osude rozhodnúť sama. Radana by porazila, s mečom narábať vedela. Dokázala by poraziť každého zo svojich bratov. Teraz jej to však nebolo nič platné. Zostal jej iba Horen, starý mrzák a opilec. On jediný ju vyhľadal, pripojil sa k nej a pomáhal jej, no ona nie je schopná sa ani ospravedlniť za to, čo mu práve povedala. Bola zo seba sklamaná, no utešovala sa myšlienkou, že zveriť svoj osud do rúk Veľkému bolo správne, a keď to dobre dopadne, všetko Horenovi vynahradí.
Popoludní nasledujúceho dňa sa im do uší dostala správa o cestujúcich žoldnieroch, neskôr natrafili na stopu početných konských kopýt. Všetci traja kopli kone do slabín. Krátko pred večerom narazili na neveľké táborisko. Okolo ohňa sedeli štyria chlapi, jeden sťahoval z kože srnu, zvyšní si podávali čutoru.
Z kríkov povedľa tábora sa ozval hvizd a všetci spozorneli. Vyskočil z nich chlap, napravil si nohavice a chopil sa luku opretého o strom. Od ohniska vykročil muž s mečom nedbalo položeným na ramene.
„To už by stačilo, veľký muž,“ zastavil prvého jazdca. Veľký zosadol z koňa, v pozadí zavŕzgala tetiva.
„Kto je to, Bors?“ ozvalo sa od ohniska.
„Akýsi obor, ded a...“ prižmúril oči, „ a žena!“
„Bohovia, buďte pochválení, a ešte aká!“ vyskočil na nohy jednooký muž s čutorou v rukách a nadájal sa cestou k nim.
Tarysa zosadla z koňa, a kým bola táboru chrbtom, zašnurovala si tuniku až po golier. Zhlboka sa nadýchla a predstúpila pred žoldnierov:
„Buďte pozdravení, bohatieri. Pátrame po žoldnierskom oddiele, ktorý cestuje týmto krajom. Chyruje sa mnoho o jeho bojových zručnostiach. Hodláme ich využiť.“
Chlapi na seba mlčky civeli a po chvíli sa rozrehotali. Toto už zažila, nemienila sa znovu doprosovať. Buď jej ponuku prijmú, alebo s nimi nemieni ďalej strácať čas. Rozhodla sa prejsť rovno k veci.
„Som Tarysa, najstaršia dcéra vladyku Radomera, právoplatná dedička kniežacieho stolca v Dagare. Vraj je medzi vami slávny bojovník.“
„Podľa ktorého zákona ženy dedia majetky svojich otcov?“ spýtal sa starý muž s cudzokrajným erbom na hrudi.
„Bola to jeho posledná vôľa.“
„Prianie umierajúceho muža a posledná vôľa sú dve rozdielne veci. Jedno je len výkrikom duše opúšťajúcej tento svet, druhé je právne záväzný dokument,“ prehovoril lukostrelec.
„Môžeme závet vidieť?“ pripojil sa starý rytier.
„Nemám ho. Bol zničený mojím bratom Radanom. Ja si však stále za svojím nárokom stojím a vyzvala som ho na súboj. Každá strana však musí mať v tomto boji svojho zástupcu. Tak hovorí starý zákon našej zeme.“
„Pred zrakmi bohov prekliaty buď ten, kto na pôde otcov pozdvihne zbraň proti bratovi,“ zarecitoval právne vzdelaný lukostrelec. Horen mu dal za pravdu.
„Počuli sme o novom kniežati. Aj o smrti Radomera. Vyzeráš mlado na to, že si jeho najstarším potomkom,“ pristúpil k nej muž v krúžkovej košeli, od pohľadu kapitán.
„Zrejme našiel záľubu v plodení detí až v neskoršom veku. U nás bojachtivých to už tak býva,“ utrúsil Bors, ten s mečom na rameni.
„A kto sú títo dvaja?“
„Toto je Horen, môj verný služobník, ktorý ma sprevádza na cestách.“
„A tento?“ veliteľ družiny pristúpil k obrovi, ktorý bol takmer o dve hlavy vyšší a zadíval sa mu do tváre. Dlho tak však nevydržal, nebol to zrovna príjemný pohľad.
„Tento muž sa k nám pripojil len včera. To on nás sem priviedol a zvestoval, že medzi vami nájdem toho pravého bojovníka.“
Veliteľ sa presunul k Taryse. Stál na krok od nej a hľadel jej priamo do očí. Neuhla, stála hrdo a vzpriamene. Jeho pohľad nebol nepríjemný, ba naopak. V očiach mal čosi viac, než len pohlavné pudy a násilie. A navyše bol celkom vzhľadný. Tvár mal nedávno oholenú, oproti ostatným najmenej dokaličenú. Bol mladý, nanajvýš tak dvadsaťpäť rokov, no urastený ako jedľa. Ostatní žoldnieri boli starší, drsnejší, po tele a tvári nespočetné množstvo jaziev a šrámov, zocelení krvou a železom. Tento bol iný.
„Ty si ten, koho hľadám,“ prehovorila, dívajúc sa do zelených očí. „Bojuj za mňa a prinavráť mi, čo mi patrí. V odmeňovaní hodlám byť štedrá.“
Bors hlasno zahvízdal, lukostrelec a muž bez oka sa rozrehotali.
„Pozrime sa, šťastena ma musí skutočne milovať. O tomto dni som vám hovoril, chlapci,“ otočil sa k veselej bande.
„Prijímaš ponuku stať sa mojím šampiónom? Odmenou ti bude čestné miesto na dvore a pravidelná pláca. Pokiaľ túžiš získať viac, zažiadaj si!“ vyzvala ho ešte raz.
„Snívalo sa mi o bohatstve a sláve,“ zadíval sa jej do očí, „snívalo sa mi o tebe.“
***
Tarysa bola vo veliteľovom stane už takmer hodinu. Horen bol nekľudný, neustále naťahoval krk, kedy už konečne vylezie von. Vojaci si z neho uťahovali a veselo pokračovali v podávaní čutory.
Veľký sa uložil najďalej od ohňa, pôsobil ako obrovský balvan, v žiare blčiacich plameňov svietila len jeho umrlčia tvár. Oči mal dokorán a starému naskočila husia koža z pocitu, že ho neustále sleduje. Celé dva dni ho nevidel jesť, dokonca ani piť, čo bolo v týchto rozhorúčených dňoch nemysliteľné. Nemal odvahu na neho ani len civieť, nieto sa mu ešte prihovoriť. Azda len Tarysa by toho bola schopná.
„Tak čo?“ oslovil svoju pani hneď, ako sa objavila pri ohni.
„Musí popremýšľať, najneskôr do rána sa rozhodne,“ odvetila a prisadla si.
„Dúfam, že ťa nejako...“
„Ani sa ma nedotkol,“ šeptala.
„Tomu neverím,“ špásoval Bors. Ústa sa mu nezavreli odkedy prišli a Tarysa mala občas pocit, že sa ocitla v tábore potulných zábavkárov. Mali dobrú náladu, neustále vtipkovali a čutora tancovala okolo ohniska jedna radosť. Ona nápoj zdvorilo odmietla, Horena nik neponúkol.
„Aj keď ťa zavrhne, budeme musieť vyraziť. Odtiaľto sú to tri dni cesty, musíme tam byť včas.“
„Snáď sa rozhodne správne, už nemám síl hľadať ďalej,“ šúchala si nepokojné ruky.
„Dúfam, že za to stojí, no nevieme o ňom nič. Je skutočne taký dobrý bojovník?“
„Ten najlepší, akého som vo svojom živote stretol,“ odpovedal starý rytier z druhej strany ohniska, počúvajúc ich tlmený rozhovor. Prezývali ho Šedý. „Bojujem vo vojnách už dobrých tridsať rokov, no čo dokáže Alrik je výnimočné. Prvýkrát sme sa stretli pri ťažení do Behemie, asi sedem rokov dozadu. Bol to mladý sopliak, no oháňať sa vedel za troch. Odvtedy sme spolu a za ten čas mi najmenej stokrát zachránil život.“
„Rovnako aj mne,“ potvrdil Jednooký.
„Pri tebe ale nebol taký dôsledný,“ zapojil sa večne usmiaty Bors a ukázal na vyklaté oko.
„Aj z tých najľútejších bojov nás dokázal vysekať,“ pokračoval veterán. Hľadel do plameňov, v ktorých videl a počul všetky bojové vravy, ktorých sa zúčastnil. „V živote som nič také nevidel a úprimne, nedokážem si predstaviť jemu rovného súpera.“
„Tak to si nevidel Svarta Nesmrteľného. Je to najobávanejší bojovník, akého nepamätajú ani najstarší z nás. Divoká krv zo severu, barbar a zabijak. Na večnosť už poslal toľko mužov, koľko nedokážete spočítať,“ zastrašoval Horen.
„A ty si zas nevidel bojovať Alrika, Búrlivú čepeľ,“ protirečil Šedý rytier. „Pri obliehaní Boronu bol prvý na mestských hradbách a zhadzoval z nich nepriateľské hlavy po stovkách. V Severnom mori sme s rybárskou bárkou odrazili celú flotilu. Vlastnoručne zabil kráľa jazerných ľudí a...“
„To by stačilo!“ objavil sa Alrik pri ohnisku. „A ty,“ pozrel na Horena, „znie to, akoby si sa každého pokúšal od súboja odradiť.“
„Nepokúšam sa ťa odradiť, iba viem, čo je ten muž zač.“
„Podľa tvojho rozprávania je to presne muž, ktorého musím zabiť, aby som sa stal tým, kým sa mám stať. Je to môj osud, zjavuje sa mi v snoch a predpovedali mi ho vedmy z ďalekých východných zemí.“
„Keď Alrik toho muža porazí, čo bude ďalej?“ nešetril ich rytier. „Tvoj brat prijme svoju porážku, odstúpi ti kniežací stolec a bude sa prizerať, ako vládneš?“
„Porazená strana musí odstúpiť všetky svoje nároky a bude žiť vo vyhnanstve pod hrozbou smrti,“ odvetil starec.
„A prečo by to urobil? Jemu teraz patrí všetko, ty nemáš nič.“ Šedého slová zaštípali ako dobre nasolený bič. Tarysa narýchlo nevedela odpovedať.
„Pokiaľ ctí zákony svojich predkov, tak musí,“ obhajoval ju Horen.
„Ak niekto nectí ani poslednú vôľu svojho otca, sotva si bude vážiť zákony stovky rokov staré. Tvoj brat je had, mladá pani, a s tými neradno uzatvárať akékoľvek dohody.“ Rytier v tom mal jasno. Dôveroval Alrikovi nadovšetko, kedykoľvek by mu zveril svoj život, no bol to práve on, kto svojou rozvahou a umom neraz zachránil život Alrika samotného. Ten by sa bezhlavo vrhol do každého súboja, len aby si vydobyl slávu a česť, ktoré mu boli predpovedané.
„Pani Tarysa, do rána dostaneš moju odpoveď. Poriadne sa vyspi. Ty, priateľu, pôjdeš teraz so mnou.“ Alrik sa odobral k zurčiacej rieke a jeho verný druh ho nasledoval.
***
Horen sa strhol zo zlého sna. Večer nemal pijatiku, bol z toho podráždený a nemohol dobre spať. Tarysa driemala, žoldnieri spokojne odfukovali, oheň vyhasínal. Ozval sa starecký mechúr, a tak sa neochotne pobral k najbližšiemu stromu. Trvalo mu to dlho a bolestivo pri tom syčal. Keď sa chcel vrátiť k ohnisku, zjavil sa pred ním obrovský tieň. Takmer vykríkol v údese, no široká dlaň mu zapchala ústa. Obor ho zatlačil k stromu a pomaly mu ozrutnú labu odťahoval z tváre. Starec bol vystrašený na smrť, oči mu takmer vypadli z jamiek.
„Kde sa má konať ten súboj?“ sklonil sa k nemu Veľký.
„Č-č-čože?“
„Chcem presné miesto! A pamätaj, čo som ti hovoril o klamstvách,“ dlaň mu priložil na čelo a zatlačil tak, až zapraskala kôra za jeho hlavou. Starca nepríjemne pálilo v rozkroku a po stehne mu stekali teplé cícerky.
„Na Zubrej skale. Je tam ruina dávnej pevnosti. Tam sa má súboj odohrať,“ odvetil so slzami v očiach.
„Dnes hovoríš pravdu.“ Veľký ho pustil a vrátil sa k ohnisku. Horen sa popri strome zošuchol na zem a zostal sedieť v páchnucej kaluži. Nikdy na tie oči nezabudne. Akoby hľadel do najhlbšej priepasti, na konci ktorej na neho čaká sama smrť.
***
Taryse sa prisnil krásny sen. O tom, ako Alrik porazil Svarta a nakoniec pripravil o hlavu aj jej brata. V tom sne bol Alrik ako spasiteľ, v tom sne ho milovala. Namiesto kniežacích komnát sa ale prebudila na tvrdej zemi v žoldnierskom tábore. Všetci, okrem najopitejšieho Borsa, už boli hore. Keď sa posadila, hrdina zo sna k nej vykročil.
„Dobré ráno, pani z Dagaru,“ podal jej ruku a pomohol vstať. „Mám pre teba dobré správy. Stanem sa tvojim šampiónom! Zverujem ti svoj meč a svoje služby, porazím Svarta, ktorý si hovorí Nesmrteľný a spoločne vyženieme uchvatiteľa z krajiny. Tak prisahám!“
Chvíľu mala pocit, že ešte sníva. Z toho sna bola tak rozcítená, že mala chuť Alrika objať, pobozkať.
„Prijímam tvoju prísahu,“ povedala miesto toho hrdo. „Ja zas prisahám splniť všetko, čo som sľúbila a odmením každého, kto mi akokoľvek pomohol. Ani tvoji muži neobídu s prázdnymi rukami. A Horen!“ rozhliadala sa vôkol seba, kým zočila nevyspatú mrzutú kaliku neprítomne zízať kamsi do lesov. „Počul si tú radostnú novinu? Konečne som našla svojho bojovníka!“
„Počul som,“ odvetil s predstieraným nadšením.
„A kdeže je...?“ hľadala márne.
„Opustil tábor na svitaní,“ odvetil lukostrelec, keď videl, že Tarysa pátra po Veľkom.
„Čo sa stalo?“
„Netuším, proste sa zdvihol a odišiel preč.“
„A nič nepovedal?“
„On vedel rozprávať? Mal som za to, že je nemý,“ čudoval sa lukostrelec, ktorý bol jediným svedkom jeho odchodu.
„Nebol nemý, on... bol iný.“
„Nepotrebujeme ho. Dobre, že je preč, iba by nás zdržoval,“ prehovoril bledý Horen, ktorý akoby sa len teraz prebral z driemot.
„Nestihla som mu ani poďakovať.“
„Zrejme o tvoj vďak nestojí. Teraz, ak dovolíš, moja pani, je čas vyraziť,“ súril ju.
„Má pravdu, musíme vyraziť. Čakajú nás tri dni cesty,“ pridal sa Šedý rytier.
V tábore zavládol čulý ruch, všetci sa dali do pohybu. Jednooký kopancom zobudil Borsa, za čo ho ten nazval bezočivcom. Muži sedlali kone, pripásali si zbrane, chystali sa ako na vojnovú výpravu.
„Idete všetci?“ spýtala sa so slzami na krajíčkoch.
„Samého ho nepustíme, strážime ho ako oko v hlave,“ zahlásil Jednooký a uškŕňal sa pri tom od ucha k uchu. Do smiechu sa pustil celý tábor, s výnimkou jedného skľúčeného starca.
***
Cestovali rýchlo, zastavovali len na tie najnutnejšie potreby. V predvečer súdneho dňa už táborili pod Zubrou skalou. Chlapi, ako každý večer, brbotali okolo ohňa o tom, ako veľmi túlavý život milujú a zároveň nenávidia. Tarysa sa k nim dnes nepridala, potrebovala byť sama. Hľadela na mesačný spln a hľadala útechu v jeho veľkoleposti. Pár chvíľ dozadu sa ju Alrik pokúsil objať, odmietla ho. Nedokázala to pustiť z hlavy.
Horen nespal celú noc, len sa ponevieral z miesta na miesto. Ráno dostal triašku, bol bledý a slabý. Celoživotné holdovanie alkoholu si vyberalo svoju daň. Hrdosť mu však nedovolila vypýtať si za hlt pálenky či vína, ktorého bolo v tábore požehnane.
„Je čas vybojovať ti kniežatstvo!“ zavelil Alrik odetý v tej najlepšej zbroji, akú kedy Tarysa videla. Hrudný plát zdobený výjavmi z vlastných dobyvačných ciest bol verným odrazom jeho prehnanej pýchy.
„Je čas!“ bola znepokojená, no snažila sa nedávať to najavo.
„Počkajte ma tu chlapci, zabijem muža, ktorý si hovorí Nesmrteľný a spravím z tejto krásnej ženy panovníčku. Vrátim sa po vás a spolu poputujeme do Dagaru, kde budeme sto dní sláviť veľké víťazstvo.“ Alrik sa vyhupol do sedla.
„Nejdeme s tebou?“ čudoval sa Jednooký, ktorý sa sotva prebral, už oblizoval hrdlo čutory. Horen sa na neho nemohol pozerať.
„Nie, dohodli sme sa, že tu na mňa počkáte.“
„Ty, Alrik! Keď sa nevrátiš, môžem utešiť jednu z tvojich žien?“ Bors si neodpustil vtipkovanie za žiadnych okolností. Alrik odpovedal iba šibalským úsmevom.
Tarysa vyskočila do sedla a čakala na nich niekoľko siah od tábora. Horen si pred odchodom všimol, ako si Alrik a starý rytier dávajú akési znamenie.
„Nevedela som, že si ženatý,“ cválala Tarysa vedľa svojho šampióna.
„Nie som ženatý,“ usmieval sa pobavený otázkou.
„Tak o akých ženách ten muž hovoril?“
„Záleží na tom?“
„Máš pravdu, nezáleží,“ odvetila stroho.
„Mám mnoho mileniek,“ Alrik sa rozhodol to vysvetliť. „Žoldnier je veľa na cestách, a tak sa občas potrebuje rozptýliť.“
„Rozumiem,“ odvetila ešte príkrejšie.
„Vážne? Nevyzeráš ako žoldnier, teda až na ten meč. Azda ho nenosíš iba na okrasu.“
V tom okamihu Tarysa bleskovo tasila čepeľ, ktorá sa zastavila kúsok od jeho krku.
„Naposledy mi ostrie na krk priložili v ungarských...“
„Nechcem počúvať tvoje zveličené historky. Nezaujíma ma tvoj minulý život, ani to, koľko máš žien. Vedz len jedno, ja nie som ako jedna z nich, ako jedno z tvojich občasných rozptýlení. Vidím, ako na mňa zazeráš a poznám ten pohľad. Hovorím nie! Zabi pre mňa Svarta a získaj mi kniežací stolec. Na ničom inom mi nezáleží!“ Zasunula meč do pošvy a vystrelila vpred.
Alrik zostal ako obarený. Žiadna žena ho dosiaľ neodmietla. Každá podľahla jeho pôvabu a hrdinskej povesti. Pár dní dozadu mal pocit, že keby ju zdvihne do náruče a odnesie do svojho stanu, poddá sa mu ako každá. Táto však bola iná. Zostávalo mu získať si jej priazeň len jediným spôsobom. Zaťal pery a vyrazil k Zubrej skale.
Na návrší ich čakala zrúcanina prastarej pevnosti, postavenej ešte za temných a tuhých čias. Pohraničná tvrdza, ktorá odolávala tým najukrutnejším prílivom neľútostných vojsk. Po tom všetkom už ostala len hromada spomienok a kostí.
Kdesi v diaľave zaburácal hrom. Nad Zubrou skalou sa sťahovali mračná, bohovia sa chystali zotaviť zem a pokropiť ju prísľubom života. Blížila sa búrka. Letná, rýchla a zúrivá.
Ocitli sa pred hlavnou bránou, teda pred tým, čo z nej ostalo. Z mohutnej bašty pripomínal dávnu slávu iba murovaný oblúk. Zo silnej hradby, pod ktorou umierali muži po stovkách, zostali len rozvaliny poznačené násilím a časom.
Horen popohnal svojho koňa a vstupnou klenbou prešiel ako prvý.
Druhá vstúpila Tarysa. Ocitla sa na priestrannom štvorcovom nádvorí lemovanom rozrumenými zvyškami vysokých múrov. Priamo pred ňou sa týčila masívna kamenná citadela, pýcha celej pevnosti. Medzi jej stenami sa po mnoho storočí ozývali oslavné piesne, pilo sa víno a hrala hlasná hudba. Teraz sa tu ozýva iba kvílenie prízrakov a trepot netopierích krídel.
Pred citadelou stál on, jej nevlastný brat Radan. Stál tam hrdo a s úsmevom na perách. Pripomínal jej otca, čo ju zabolelo. Vyzerá rovnako ako človek, ktorého milovala, pritom tohto z hĺbky duše nenávidí.
Hneď po jeho boku bol Svart, v nablýskanej zbroji od hlavy až po päty. Pri pohľade na neho jej vyschlo v hrdle, bola však odhodlaná nepreukázať jedinú známku strachu, či slabosti. Hrdo vystretá v sedle svojho vraníka smerovala priamo k nim.
Posledný na nádvorie pricválal Alrik, Búrlivá čepeľ. Významne spomalil a so vztýčenou hlavou napredoval svojmu osudu. Keď zočil svojho súpera, uškrnul sa. Čakal obra, titana. Čím bol k nemu bližšie, cítil, že je to iba obyčajný smrteľník. Dobrá zbroj z neho ešte boha nerobí.
Tarysa si povšimla niekoľko ďalších mužov, stáli medzi rozvalinami, akoby sa schovávali. V tom uvidela, ako Horen zastavil a zosadol z koňa. Uzdu odovzdal akémusi chlapovi a krívajúc zmizol v ruinách. Na zátylku sa jej zježili vlasy a zalial ju studený pot. Pomalým pohybom sa otočila k Alrikovi, ktorý mal na tvári sebavedomý úsmev.
V kríkoch, kúsok od neho, zadrnčala tetiva. Priamo do stredu jeho širokého hrudného plátu klopla šípka. Neveriacky sklonil hlavu. Hľadel na hrubú šípku z kuše, ktorá trčala niekoľko palcov pod jeho bradou, len kúsok od srdca. Zakašľal a letky z bielych husích pier zaprskal krvou.
Tarysa zostala stáť na mieste. Hrôza jej znemožnila čokoľvek urobiť. Chcela kričať, no nemohla. Chcela sa k nemu rozbehnúť, no nedalo sa. Skamenela v sedle a sledovala, ako sa jej šampión zváža z toho svojho.
Muž s kušou vyliezol zo svojej skrýše a rozbehol sa k Alrikovi. Kúsok od neho vyskočil spoza múru druhý. V rukách zvieral sekeru.
Búrlivá čepeľ sa všemožne snažil pozviechať, no nešlo to. Bezmocne sa vzpieral na štyroch, chrčal a dusil sa vlastnou krvou. Za hlboký nádych by v tej chvíli obetoval všetku svoju slávu.
Strelec bol razom pri ňom, odhodil svoju kušu a lapil raneného za dlhé havranie vlasy. Muž so sekerou priskočil k nim a bez váhania ťal do odhaleného krku. Alrikova hlava ostala visieť v strelcových rukách. Zodvihol ju do výšky a ukázal svojmu pánovi. Ten sa hlasno rozrehotal.
Tarysa hrôzou stuhla v kŕči, po lícach jej stekali teplé slzy. Zo skrýš začali vyliezať ďalší bratovi stúpenci. Zostala sama, po Horenovi ani stopy.
„Priveďte mi ju!“ rozkázal Radan a jeho muži sa dali do pohybu. Svart tasil veľký obojručný meč a vykročil vpred. Vtom jeden z mužov bolestne zaskučal a zvalil sa na zem. Z jeho trupu trčal šíp, tentoraz dlhý a štíhly. Chlapi sa splašene obzerali a hľadali strelca. Na nádvorí sa objavil ktosi ďalší. Tasil meč a rozhnevane vykríkol:
„Čo ste to vykonali?! Za Alrika!“ Bol to Šedý rytier. Rozbehol sa na Radanových chlapov, ktorí popravili jeho druha.
„Za Alrika!“ ozvalo sa znovu, oveľa mocnejšie. Na nádvorie vbehli Bors a Jednooký. Vzduchom znovu sykol šíp a skončil v jednej zo zmätených dagarských tvárí.
Tarysa v sebe vydolovala posledné zvyšky odvahy, tasila a popohnala koňa na Radana. Cestu jej však zastúpil Svart. Nespomalila, nezaváhala. Rozhodla sa zraziť ho konskou hruďou k zemi a pokračovať za svojou pomstou. Nesmrteľný neuhol ani o piaď. Ťal svojou ľadovou čepeľou a roztvoril vraníka od krku až po brucho. Tarysa vyletela zo sedla. S vyrazeným dychom sa súkala zo zeme. Z úst sa jej valila krv, pri páde si prehryzla jazyk. Uchopila svoj meč a postavila sa obrnenému monštru. Prvej rane uhla, takmer však stratila rovnováhu, druhú sa snažila vykryť svojou zbraňou. Bola však taká prudká, až jej meč vyletel z roztrasených rúk a ona sama sa skydala na zadok. Pod prilbou, z ktorej cez úzky priezor civela čiernota, sa ozval tlmený smiech. Rýchlo sa však zmenil na zastonanie. Svart sa zvrtol, medzi lopatkami mal zabodnutý šíp. To už bol pri ňom Bors a Nesmrteľný musel vykrývať. Tarysa sa plazila preč, načahovala sa po meči. Vtom pribehol aj Šedý a neúprosne búšil do hrubého brnenia.
„Bež, zabi ho! Toto je tvoja jediná šanca,“ zrúkol na Tarysu. Mal pravdu. Chopila sa svojej zbrane a pozrela na miesto, kde predtým stál Radan, no nebolo ho. Vypľula krvavý hlien a vykročila k citadele. Medzi dvermi sa poslednýkrát obzrela na nádvorie. Väčšina Radanových mužov bola pobitá a nebolo ich málo. Lukostrelec chrlil jeden šíp za druhým a kryl chrbát žoldnierom, ktorí začali sťahovať slučku okolo Svarta. Dnes bojovali ako levy, ako praví hrdinovia z povestí a bájí.
Tarysa sa zhlboka nadýchla a vstúpila do veľkej sály.
„Bojuj so mnou! Vylez!“ nemienila sa hrať na schovávačku. Na to boli s bratom už priveľkí. Jediné, po čom túžila, bolo pozerať sa mu do očí a sledovať, ako z nich vyhasína život. Kúsok od nej čosi zašramotilo. Za výklenkom sa schovával starý vyplašený muž.
„Ty potkan!“ zdrapila ho pod krk. „Čo to má celé znamenať?“ pritlačila.
Horen sa zvíjal ako had, snažil sa jej ruku odtiahnuť, no Tarysa mu v záchvate hnevu stláčala hrdlo tak, až sa mu oči obracali stĺpkom.
„Odpusť,“ precedil ledva cez stisnutý gágor.
Ucítila prudkú bolesť. Stisk povolil a starec sa vyslobodil. Narazila do steny a zviezla sa na zadok. Pozerala sa na dýku, ktorá jej trčala z brucha.
„Všetko malo byť inak. Mala si žiť. Takto to nemalo skončiť,“ triasol sa v kúte Horen.
„Celý ten čas si mi klamal.“
„Mal som ťa len priviesť.“
„Celý čas si ma zavádzal, naťahoval čas. Len aby si ma sem priviedol a odovzdal ma do rúk Radanovi. Nikdy si nechcel, aby som našla svojho šampióna.“
Horen na to nemal čo povedať a začal hlasno nariekať.
Tarysa vytiahla krvavú dýku a zvalila sa na zem. Z nádvoria bolo stále počuť rinčanie ocele, urputný boj sa ešte neskončil. Vo dverách sa zjavil ozrutný tieň a zatienil posledné zvyšky svetla, ktoré do miestnosti prenikali.
„Ty?! Nie, ty nie!“ vykríkol Horen zúfalo. Sálou sa rozľahol tupý náraz, ktorý ho navždy umlčal.
Tarysa postupne strácala vedomie a zvuky súboja na nádvorí sa jej zdali vzdialené, ako hrom, ktorý dunel kdesi nad krajinou.
***
Prebrala sa tam, kde zamdlela. Pomaly sa posadila, stískala si ranu, ktorá stále krvácala. Rozhliadla sa, akoby tu nikdy nebola a netušila, čo je to za miesto. Všade bolo ticho, iba zvonku sa ozývalo jemné klopkanie dažďa. Opatrne vstala a vybrala sa za svetlom. Kúsok od dverí ležalo telo, ktorého hlava bola len kašovitou zmesou mozgu a lebečných úlomkov.
Bolo po búrke. Slnečné paprsky sa predierali potrhanými mrakmi a na jej tvár dopadali posledné teplé kvapky. Vzhliadla na nádvorie a zmeravela. Nebolo na ňom jedinej živej duše. Medzi prvými jej do očí udrela mŕtvola v jagavej zbroji. Svart Nesmrteľný práve prišiel o svoju prezývku. V jeho tesnej blízkosti bola trojica tiel. Šedý rytier, Jednooký a Bors. Lukostrelcovo telo nevidela, no aj on tu dnes našiel svoju smrť. Všade po okolí boli roztrúsené mŕtvoly Radanových mužov, niekde medzi nimi aj bezhlavé Alrikovo telo.
V bruchu ju znova prudko zabolelo. Zasyčala a klesla na kolená.
„Budeš žiť,“ ozvalo sa kúsok od nej. Od ľaku ňou trhlo.
„Ty? Ako to? Prečo si sa vrátil?“
„To je dlhý príbeh.“
„Tak ho rozpovedz, aj tak tu čoskoro umriem,“ posadila sa stonajúc.
„Nezomrieš, budeš žiť. Viem to!“
„Kto si?“ hľadela na neho bledá a bezmocná.
„Som nositeľom kliatby. Tej, o ktorej tvoj otec hovoril. Preklial som ho, no zároveň som sa sám stal prekliatym. Taký je môj osud, trpký a žalostný.“
„Vravel si, že si mu slúžil.“
„Kedysi. Jedného dňa však nastal čas sa mu vzoprieť. Viedol som proti nemu povstanie, vtedy si bola ešte iba krátko na tomto svete. Tvoj otec nás porazil, povstalcov pobil a mňa kruto potrestal. Pred mojím zrakom mi na smrť umučil všetkých troch synov. Prisahal som mu pomstu, preklial som ho. Tak ako jeho, tak aj jeho synov, z ktorých väčšina ešte nebola na svete. Prisahal som, že moja duša neodíde na druhý svet a nespočinie, kým nebudú Radomer a jeho synovia po smrti.“
„Takže si otca zabil ty?“
„Kiežby.“
„Prečo ťa nechal žiť?“
„Tvrdil, že ten, kto sa smrti nebojí si zaslúži bolesť. Chcel ma väzniť a trýzniť. Pokúsil som sa o útek, no práve pri ňom som prišiel o život.“
„Ale veď žiješ,“ čudovala sa.
Veľký k nej otočil svoju hroznú tvár. „Pripadám ti ako živý? Kdeže, už dávno nie. Nedostal som sa do podsvetia. Boh smrti berie prísahy vážne, a tak ma nechal blúdiť v ničote. Nepustil ma za mojimi chlapcami. V temnote som tápal celú večnosť, bojoval s prastarými démonmi, deň čo deň zápasil o záchranu svojej duše, ktorá mi beztak nepatrila. Neustále ma podroboval novým a novým skúškam. Podarilo sa mi prebojovať až k bránam svetov. Boh smrti ma aj tak za synmi nepustil, vraj v jeho ríši stále nie je Radomer ani jeho synovia. Tak som s ním uzavrel dohodu. Pustil ma na tento svet, ak mu ich duše prinesiem osobne. Ako správna dohoda s bohom, aj táto však bola nevýhodná. Nemôžem do ruky uchopiť zbraň stvorenú človekom.“ Zodvihol pahýľ pravej ruky. „Neodolal som.“
Tarysa si zrazu spomenula na Radana. Veľký jej to videl na očiach.
„Áno, zabil som ho.“
„Chcem ho vidieť.“
„Nechceš to vidieť, ver mi.“
„Povedal si, že budem žiť. Nechystáš sa ma zabiť?“
„Nie, dievča, teba nezabijem. Si síce z Radomerovej krvi, ale nie si jeho syn. Moja prísaha znela jasne.“ Obor sa postavil.
„A čo so mnou bude?“
„Musíš vládnuť. Chcela si kniežací stolec, máš ho na dosah. Jediné, čo musíš urobiť, je vrátiť sa domov.“
„Nezájdem tam, nevládzem sa ani postaviť,“ po bledých lícach jej stekali slzy.
„Poď, kňažná z Dagaru. Usadneš na otcovo kreslo a ja ťa tam odnesiem.“ Jednou rukou ju zodvihol, akoby bola pierko. Schúlila sa ako malé dieťa a pritisla sa mu k hrudi.
„Prečo mi pomáhaš?“ spýtala sa.
„Ale veď to ty pomáhaš mne. Nebyť teba, sotva by som sa tak ľahko dostal k Radanovi.“
Zhrozene na neho pozrela, nemala však síl čokoľvek povedať. Upadala do bezvedomia.
„Len spi, dievča. Už čoskoro budeš vládnuť. A na oplátku mi predstavíš všetkých svojich bratov.“

Rondan

Rondan
Začínajúci autor, vášnivý čitateľ a zberateľ kníh, filmový maniak, stúpenec tvrdej muziky a zarytý fanúšik fantasy a sci-fi vo všetkých jeho podobách.

Diskusia

Terry Chrapúňzel
Super to bolo. Mne by sa páčilo, keby takýchto tradičných fantasy poviedok bolo v zborníku Fantázie viac.
Ale fajnšmekri by tomuto textu mohli vytknúť, že ten úvod je strašné klišé. A naozaj aj je. Taký ten začiatok, keď autor nechá hrdinu vstúpiť do hostinca len preto, aby tam získal nejaké info, ktoré sa musí čitateľ dozvedieť, alebo preto, aby tam hrdina stretol nejakú postavu, s ktorou sa vydá na ďalšiu cestu, je už veľmi obohraný – od Veže slona od Howarda, cez Zaklínača od Sapkowského až po Vládcu vlkov od Červenáka...
Mne sa hrozne páči napríklad poviedka U čierneho draka od Gálika – tá v hostinci nie len začína, ale sa tam aj celá odohráva a ten hostinec a jeho osadenstvo je integrálnou súčasťou celého príbehu, nie len nejakou kulisou, ktorá slúži na navodenie atmosféry.
19.06.2022

Terry Chrapúňzel
Ku klišéovitosti tomu dopomáha ešte aj ten žeravý kotúč zapadajúci za obzor. Začať poviedku opisom východu/západu slnka a poveternostnými podmienkami je tiež trochu ošúchané. Pokiaľ tá horúčava a sucho nie je nejakou čechovovou puškou, čo v neskôr v príbehu zohrá dôležitú úlohu, tak opis počasia možno výrazne zostručniť alebo úplne vyhodiť.
19.06.2022

Terry Chrapúňzel
Rozmýšľam, na čom mohla táto poviedka u poroty ešte tratiť body. Možno tomu chýba hlbší ponor do niektorej z postáv. V priebehu textu vidíme do hlavy viacerým protagonistom – občas Taryse, občas Horenovi, občas Alrikovi. Je to takzvaný „head hopping“ a robí to v texte trochu šarapatu.
Mohlo by byť fajn si vybrať jednu point of view postavu (Tarysu?), ktorej čitateľ môže čítať myšlienky a hlbšie sa do nej ponorí. Ostatným postavám by čitateľ do hlavy nevidel, ale dostal by možnosť si ich vnútorné pochody domyslieť podľa ich správania – predsa len, čitatelia majú radi, keď má o ich intelekte autor vysokú mienku a neservíruje im všetky informácie ako na podnose.
19.06.2022

Terry Chrapúňzel
Po štylistickej stránke sa tam dosť často opakujú slová bol a mal. Za to možno tiež išiel nejaký drahocenný bod dole. Napríklad:
Jeho pohľad NEBOL nepríjemný, ba naopak. V očiach MAL čosi viac, než len pohlavné pudy a násilie. A navyše BOL celkom vzhľadný. Tvár MAL nedávno oholenú, oproti ostatným najmenej dokaličenú. BOL mladý, nanajvýš tak dvadsaťpäť rokov, no urastený ako jedľa. Ostatní žoldnieri BOLI starší, drsnejší, po tele a tvári nespočetné množstvo jaziev a šrámov, zocelení krvou a železom. Tento BOL iný.
19.06.2022

Terry Chrapúňzel
A ešte nejaké čechizmy, preklepy, nespisovné slová:
čiernota (čierňava), zastaralý (asi skôr zastaraný, ale možno môže byť aj zastaralý), vymáchal (vymáčal), kovadlina (nákova), zrovna (práve), na rameni (na ramene), paprsok (lúč), opozdene (oneskorene), vďak (vďaka, s odretými ušami by možno mohlo pri korektúre prejsť aj archaické slovo povďak), titan (titán)
19.06.2022

Olex
Ahoj,
príbeh sa mi páčil. Pointa bola výborná a prekvapila. Viac by som Taryse držala palce, ak by jej motivácia získať trón mala aj iné dôvody, než že má na neho nárok. Napríklad, keby bolo niekde spomenuté, že má mladších bratov rada a chce ich pred Radanom ochrániť, to by bola i záverečná pointa silnejšia. Veľmi sa mi páčilo, ako v priebehu príbehu Tarysa neúspešne hľadá niekoho, kto by za ňu bojoval. Jej postava je správne tragická a vyhliadky na šťastný koniec beznádejné, to umocňovalo moju zvedavosť, ako príbeh skončí.
25.06.2022

Ray Janonoff
Výborné čítanie.
Páčilo sa mi, že Tarysa, hoci je v situácii buď/alebo, vlastne vôbec nerozberá možnosť, že to nevyjde, proste ide ďalej za spôsobom ako vyhrať. Práve tá motivácia, že si nevie predstaviť inú možnosť je podľa mňa dostatočná.
Pointa bola super.
Mimo toho, čo bolo spomenuté vyššie mám jediné drobné výhrady voči jazyku, občas som mal pocit, že je až nasilu archaický - napríklad použiť slovo "komnaty" v hostinci, ktorý je opísaný ako pajzel, mi príde práve nasilu, len aby sa nepoužili hoci obyčajné "izby".
26.06.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.