Druhý vek cisárstiev
Akú cenu má pre vladára život prieskumníka, ktorý vždy verne a do bodky vyplní rozkazy? Zhruba dve mery.
V stajni zaerdžal kôň. Hybko naňho vyskočil muž a zviera párkrát pohladil po krku. Zarazil nohy pevne do strmeňov a schytil uzdu, vedúc tátoša von zo stavby na denné svetlo.
Volali ho jednoducho Prieskumník. Nik ho inak nenazval, nebolo to treba. Jazdec stále cválal sem a tam, vyzvedal a skúmal, zrastený so sedlom ako keby sa v ňom narodil. Samotnému mužovi taktiež prezývka neprekážala. Bolo to, koniec koncov, jeho poslanie.
Bol očami svojho Pána, vladára nad krajinou široko ďaleko. Jeho úlohou bolo pozorovať a objavovať nedobre známe údolia, vrchy, polia i planiny, zatiaľ čo tunajšie malé a bezvýznamné sídlo, donedávna sťaby hodné označenia usadlosť, rástlo na mocné mesto.
Prieskumník zrovna prechádzal hlavnou ulicou, vyrážajúc na ďalšiu výpravu. Obzeral sa sem a tam, sledujúc okolitú prácu a zhon, ktorou žilo donedávna takmer ľudoprázdne územie. Všade kam okolo dovidelo rástli domy, obchody či obranné stavby. Sedliaci i želiari lopotili na poliach, klčovali a čertovali lesy, zatiaľ čo od neďalekých skalísk stúpali kúdole dymu. Tamojšie pece pracovali takmer neustále, aby do mesta dodali žiadaný objem kovov – predovšetkým tých vzácnych.
Čoskoro za sebou zanechal ruch vzrastajúceho veľkomesta a ponoril sa do hustých lesov. Dnes bol jeho cieľom miestny vrch, teda presnejšie územie za týmto kopcom, kde sa podľa Pána nachádzali cudzinci. Koľko ich tam bolo a aké boli ich úmysly – to mal Prieskumník skúsiť zistiť.
>>>>>>>>>>
Okolo menšieho ohňa na nádvorí kasární odpočívala skupina ozbrojencov. Nechávali okolo seba lenivo plynúť čas, zatiaľ čo sa každý venoval nejakej svojej činnosti. Rôzne rozpravy, kockové hry či údržby zbroje prerušil trysk koňa, ktorý preletel okolo mužov smerom k ich veliteľovi. Toho nazýval iba Šermiar – výstižné meno pre človeka, ktorého celý život sa niesol v znamení boja.
Prieskumník mu zrovna odovzdal svoje hlásenie, ako aj rozkazy od Pána. Cudzinci sa ukázali ako nepriatelia – neprekvapivá skutočnosť, vzhľadom na divokosť pospolitých krajov. Títo opovážlivci, nesúc prevažne modré heraldické farby naproti červeným, ktoré viali po okolitom meste, obsadili časť lesa pod horou.
Už teraz tam lopotili robotníci od týchto Modrých, rúbajúci strom za stromom, pričom následne drevo odvážali niekam do krajov za tatrou. Podľa Prieskumníka si tam sokovia budovali vlastné opevnené sídlo – a niečo také Pán nehodlal dovoliť.
Ozbrojenci z radov Červených boli okamžite na nohách. Šermiar vyštekol rozkazy, zatrúbili trúbky a zavírili zástavy. Prešiel len okamih a už z mesta vyrazil šík vojakov, ktorí zamierili hradskou cestou smerom k lesu. Cieľ bol jasný: naučiť týchto príšelcov, kto vládne v okolitej zemi.
Prieskumník cválal s nimi. Nebol síce žiadny veľký bojovník, no vladár si to tak želal. A Pánove slovo bolo zákon.
>>>>>>>>>
Drevorubačský tábor zastihli Červení nepripravený. Bojovníci sa bodro vrhli na nepriateľov a nastala krvavá mela. Prieskumník sa radšej držal ďalej od hlavného šíku, namiesto toho obehol niekoľko tunajších zemľaniek.
Do cesty mu zrazu skočia dvojica ľudí. Muž so ženou, zrejme tunajší drevorubači či robotníci, krvopotne zvierajúci akékoľvek náradie mali počas útoku po ruke. Výcvik nesklamal, jazdec okamžite napriahol ruku s mečom... no zaváhal. Na okamih zaváhali aj robotníci od Modrých, obe strany stuhnuté ako sochy. Vtom sa drevorubač zahnal sekerou. Prieskumník to kryl a bez rozmyslu ťal naspäť. Raz, dvakrát. Už nebol čas na milosť.
>>>>>>>>>>
Čas plynul... zvláštne. Prieskumníkovi sa zdalo, že sa svet točí asi dvakrát rýchlejšie, ako by mal. Uvedomoval si však, že to je len hra jeho mysle. Bol späť v meste, ich malé ťaženie úspešné. Jazdec sa však neradoval so svojimi druhmi. Na mysli mal stále dvojicu, ktorú zoťal v bojovom zápale. Nevedel z umu vytlačiť tie skrvavené telá, pohľady plné hrôzy... niežeby sa nikdy nestretol so smrťou, to nie. Ale jeho rukou ešte nikto nepadol. Tok chmúrnych myšlienok mu prerušil zvuk rachotiacich kopýt na kamennej dlažbe, spojený s cinkaním ocele.
Zastavil sa pri ňom ťažko odetý jazdec. Člen miestnej šľachty, zverbovaný do rytierskej družiny Pánom, svitlo hneď Prieskumníkovi. Rytier mu vysvetlil, čo je vo veci – predošlá roztržka rozpútala plné vojenské zápolenie, takže vladár prikázal jazdcom, aby tvrdo udreli na nepriateľa zo zálohy. Prieskumník ich mal viesť lesnou cestou okolo hory, ktorou sa vyhnú hliadkam Modrých, aby im mohli nečakane vpadnúť do tyla.
Prieskumník pristal. Niežeby by si v živote vôbec dovolil pochybovať o rozkazoch svojho panovníka. Pomyslenie na ďalšie krviprelievanie mu však zanechalo zimomriavky po celom tele, spolu s pocitom, že mu zo žalúdku vystúpi obsah celého dnešného dňa.
Otriasol sa, myseľ obrnil. Už čoskoro uháňal aj s oddielom obrnencov úzkou lesnou cestou, ktorá sa stáčala okolo vrchu.
>>>>>>>>>>
Cválajúci šík mužov z mesta Červených sa vynoril z lesa v tej najlepšej chvíli. Neďaleko brán sídla, ktoré v širokom okolí budovali Modrí, zrovna prebiehal boj. Šíky kopijníkov i ďalších ozbrojencov z oboch strán sa akurát stretli v ohlušujúcom huriavku železa a kriku. Krv čoskoro skropila bojové pole.
Veliteľ obrnencov zamával mečom a zoradil svoje jednotky do útočnej formácie. Prieskumník sa rozhodol držať obďaleč – šarvátka bola jedna vec, otvorený boj druhá. Preto ho veľmi nemilo prekvapilo, keď zaznel od Rytiera rozkaz, aby sa pridal k útočiacim jazdcom. Um sa mu zaplnil otázkami i protestami, no nakoniec bez slova naklusal do šíku. Muži vyrazili, cvalom sa dychtivo zahryzli do boku jedného z vojov Modrých.
Prieskumník prehltol strach i zahnal dávivý pocit. Ich útočný voj sa rýchlo rozpadol a za pár okamihov sa muž ocitol zoči voči nepriateľovi, ktorý sa po ňom ohnal oštepom. Jazdec sa uhol a sekol inštinktívne naspäť, čepeľ však len neškodne zarachotila na železnom klobúku soka a ten zaspätkoval späť k svojej družine. Prieskumník sa pokúsil otočiť a dostať sa z mely, no kútikom oka zachytil akúsi šmuhu. Stočil ta hlavu a pozrel sa priamo na špicu kopije, ktorá sa nebývalou rýchlosťou rútila voči jeho tvári. Mysľou mu prebleskol celý život a muž si v poslednej chvíľke s hrôzou uvedomil, že si nepamätá takmer nič – žiadne detstvo, rodinu, či družku – len službu Pánovi.
>>>>>>>>>>
„Doriti,“ zahlaholil mladý muž. Sedel za stolom, ktorý niesol počítač, šálku čaju a nejaké papiere s naokolo roztrúsenými perami. „To som nechcel...“
„Čo si spravil?“ ozval sa iný, od neho trochu nižší hlas. Vychádzal zo slúchadiel, ktoré mal prvý chlap v ušiach, zatiaľ čo horkokrvne búšil do klávesnice i myši. Okrem hlasu sa z nich ozývali aj zvuky boja – erdžanie koní, stonanie bojovníkov či hrmot zbraní.
„Ale, poslal som omylom prieskumného jazdca s rytiermi do boja... samozrejme, že mi ho zabili,“ smutne vysvetlil chlapík.
„Tak to si dojebal,“ zasmial sa veselo zo slúchadiel tretí hlas. Prvý muž sa zatváril kyslo.
„No, len teraz mi bude tých osemdesiat jednotiek jedla chýbať... potrebujem ísť súrne do novej doby.“
„Pošlem ti ich, nenariekaj,“ opáčil druhý hlas, na čo mladík za počítačom len rýchlo poďakoval. Opäť sa pohrúžil do diania na obrazovke, keď ho v tom prerušilo vibrovanie telefónu.
„Moment chlapi, niekto mi volá... dajte niekto prosím pauzu,“ utrúsil a vytiahol si slúchadlá z učí. Zvyšní dvaja hráči počuli len jeho unavené odpovede do telefónu.
„Nie, vieš čo, nechce sa mi ísť na pivo. Už som sa dobre usalašil a hráme s kamošmi Age of Empires 2.... hej hej, niekedy nabudúce... maj sa.“ Mladík s povzdychom odložil telefón a opäť zaujal svoje miesto na stoličke pred počítačom. „Prepáčte... môžeme ísť,“ povedal k spoluhráčom.
Chvíľku zaváhal, ako keby neistý, čo chcel urobiť. Potom si spomenul na zabitého zveda a myšou zvolil budovu stajne vo svojom meste. Klikol na obrázok mužíka na koni a tým začal jeho výrobu. O dvadsať sekúnd neskôr už zvuk hlásil, že je jednotka hotová.
>>>>>>>>>>
V stajni zaerdžal kôň. Hybko naňho vyskočil muž a zviera párkrát pohladil po krku. Zarazil nohy pevne do strmeňov a schytil uzdu, vedúc tátoša von zo stavby na denné svetlo.
Volali ho jednoducho Prieskumník...
Juraj Orolín
Začínajúci autor, zameraný na slovenské dejiny a bájoslovie.
Diskusia
Ray Janonoff
Z nostalgie asi hodnotím lepšie, než by som chcel, ale čo už.
Chápem zmysel všeobecných pomenovaní, viem, že bez toho by to nebolo ono, ale v inak celkom dobre opisovanom prostredí mi to vadí, možno nezmyselne.
Oceňujem snahu o archaický jazyk, hoci som sa občas pozastavil nad voľbou slov (divokosť pospolitých krajov, kraje za tatrou?, špica kopije). Rozdelenie sedliak - želiar sa mi páčilo, kým nebolo jasné, o čo ide - podľa mňa by bolo lepšie ostať pri hernom pomenovaní - dedinčan.
22.05.2022
Z nostalgie asi hodnotím lepšie, než by som chcel, ale čo už.
Chápem zmysel všeobecných pomenovaní, viem, že bez toho by to nebolo ono, ale v inak celkom dobre opisovanom prostredí mi to vadí, možno nezmyselne.
Oceňujem snahu o archaický jazyk, hoci som sa občas pozastavil nad voľbou slov (divokosť pospolitých krajov, kraje za tatrou?, špica kopije). Rozdelenie sedliak - želiar sa mi páčilo, kým nebolo jasné, o čo ide - podľa mňa by bolo lepšie ostať pri hernom pomenovaní - dedinčan.
22.05.2022
Veles
Takto má podľa mňa vyzerať poviedka založená na hre!😀 Páčilo sa mi to. Rozmýšľal som najprv, prečo sú tie opisy tak neskutočne strohé (červení a modrí, prieskumník a rytier...), uvažoval som, ako by som to ja osobne prešpikoval rozhovormi, no ten finálny zvrat bol dobrý, nečakal som ho😀 Nejaké chybičky tam boli čo sa týka čiarok, a "zrovna" mi tam trošku nepasovalo, inak môžem len chváliť.
22.05.2022
Takto má podľa mňa vyzerať poviedka založená na hre!😀 Páčilo sa mi to. Rozmýšľal som najprv, prečo sú tie opisy tak neskutočne strohé (červení a modrí, prieskumník a rytier...), uvažoval som, ako by som to ja osobne prešpikoval rozhovormi, no ten finálny zvrat bol dobrý, nečakal som ho😀 Nejaké chybičky tam boli čo sa týka čiarok, a "zrovna" mi tam trošku nepasovalo, inak môžem len chváliť.
22.05.2022
YaYa
Herné veci nie sú práve moja šálka kávy. Na jednej strane sa mi páčilo, že sa tie obrovské medzery (kto je pán, prečo čas funguje takým divným spôsobom, samotná funkcia prieskumníka atď.) v budovaní sveta vysvetlili tým, že ide o hru. Na druhej strane ma nebaví čítať príbehy zo zle vybudovaného sveta len preto, aby dláždili cestu k pointe ako pridlhá anekdota. Príde mi to rovnaké ako príbehy, ktoré sa končia záverom typu "bol to len sen". A myslím, že časom sa to stane rovnakým klišé. Výbornou pridanou hodnotou by mohlo byť postupné sebauvedomovanie postavy, ktoré tu bolo naznačené ku koncu jej života, vziať to z psychologického hľadiska a bola by to poviedka aj pre mňa. To ale závisí od vkusu čitateľa.
Čo sa archaického jazyka týka, opäť raz by som ubrala na prechodníkoch. V scéne zo súčasného sveta by som vynechala telefonát, neprezrádza nám novú informáciu, to, že sme teda boli v hre, sme zistili už o niekoľko viet skôr.
23.05.2022
Herné veci nie sú práve moja šálka kávy. Na jednej strane sa mi páčilo, že sa tie obrovské medzery (kto je pán, prečo čas funguje takým divným spôsobom, samotná funkcia prieskumníka atď.) v budovaní sveta vysvetlili tým, že ide o hru. Na druhej strane ma nebaví čítať príbehy zo zle vybudovaného sveta len preto, aby dláždili cestu k pointe ako pridlhá anekdota. Príde mi to rovnaké ako príbehy, ktoré sa končia záverom typu "bol to len sen". A myslím, že časom sa to stane rovnakým klišé. Výbornou pridanou hodnotou by mohlo byť postupné sebauvedomovanie postavy, ktoré tu bolo naznačené ku koncu jej života, vziať to z psychologického hľadiska a bola by to poviedka aj pre mňa. To ale závisí od vkusu čitateľa.
Čo sa archaického jazyka týka, opäť raz by som ubrala na prechodníkoch. V scéne zo súčasného sveta by som vynechala telefonát, neprezrádza nám novú informáciu, to, že sme teda boli v hre, sme zistili už o niekoľko viet skôr.
23.05.2022