Skoromorča

PNP
Podporte scifi.sk
„A fakt ti ho tu môžem nechať?“ obzrela sa Kveta po malej intrákovej izbe, akoby si nebola istá, či je jej miláčika hodná. „Lebo ako varujem ťa, je to strašný zlodej času. A ty sa máš učiť na skúšky...“
Baška prikývla a pohľadom hladila na malé stvorenie v Kvetiných rukách pripomínajúce morčiatko. Juj, či bolo rozkošné! Aspoň bude mať čo mojkať, keď bude mať pri večernom učení stres.
„Takému zlatúšikovi hovoríš zlodej času? Veď si ho položím na kolená a občas nakrmím, čo iné? Však mojko, však?“ brala tvorčeka Kvete z rúk. „Vieš, čo je skutočný zlodej času? Štúdium elixírov!“
„Tajgo, počúvaj! Buď dobrý k Bibuške! Ale už strašne meškám!“ rozlúčila sa Kveta a akosi prihlasno zavrela dvere skôr, než sa stihla ešte naposledy opýtať: „Ale naozaj ti to...“
Kým Baška prehadzovali strany so zoznamom ingrediencí na jedy a nápoje lásky, Tajgo leňkal v kartónovej krabici a obhrýzal steny svojho dočasného príbytku.
„Ach, ci vole, to bude môj koniec!“ ťažkala si nádejná študentka. „Zajtra ma definitívne vyrazia. Na be-tón! Kto si to má pamätať? Kvety margaréty... kvety margaréty. Jablčná vôňa. Esencia závislosti. Levanduľa. Vanilka. Chlp z podpazušia. Bože, fuj! Chlp z... čoho? No fuj!“ vzdychala pri bifľovaní sa na prípravu Nápoja úplného vzplanutia.
Kým vyratúvala na prstoch („... kvety sedmokrásky... margaréty, kurňa, margaréty! Jak si to zapamätám!“), ani si nevšimla, že pochrumkávanie ustalo.
„No jasné, margaréta je ženské meno, Kveta je ženské meno, tak si to zapamätám! Tajguško, však je to tak?“
Zvieratko pripomínajúce morča niekde prikývlo. Snáď. Možno. Lebo Baša netušila, kam sa odrazu podelo.
„Tajgo? Sviňa jedna malá, kde si?“ zvrieskla a vyskočila na rovné nohy. „Poď spod tej postele! Ach, dobre, tu si. Tu ostaň!“ kládla ho znovu do krabičky. „A ako si zapamätám ostatné veci? Vizuálne, skúsim to vizuálne! Veď esenciu závislosti mám na poličke. Pôjdeme sa tam pozrieť, však, mojko?“ zdvihla znovu skoromorča na ruky. To zapišťola, akoby na protest voči toľkému presúvaniu. „Ideš so mnou, aby si sa znovu niekam nezapatrošil. Esencia... Aha, Tajgúšik, tu je! Fialová, krásna! Sama o sebe je neškodná, ale keď sa zmieša s čímkoľvek iným, vyvlá absolútnu závislosť. Výborne, teraz by som si mohla zapamätať aj ostatné veci. Čo to bolo?“ vrátila sa rýchlo ku knihe. „Aha. Jablčný ocot. Teda vôňa, vôňa! Aký je rozdiel medzi otcom a vôňou?“ listovala rýchlo v knihe. „To hovoril profák, že bude na skúške, to stopro bude...“ Výborne, v použití, hlavne je rozdiel v použití. By som už aj dačo zjedla. Však, Tajgo? Tajgo?“ Zrazu jej došlo, že lisutje oboma rukami. „Kde som ťa zase položila?“
Obzrela sa k poličke s esenciami, no ani Tajguško, ani esencia závislosti na nej neboli.
Bašu naplnil zvláštny pocit absolútneho, takmer snového zlyhania. No dobre, tak bude to morča zopár dní na niečom závislé, vravela si v duchu. Pravdepodobne na dreve alebo kartóne, podľa toho, kam tú esencia rozlialo a či ju vôbec ochutnalo. Okej, morča bude okej! Snáď. Horše bolo, že esencia bola požičaný študiný materiál! Musí ho vrátiť! Dokelu, dokelu!
Našťastie to bolo všetko úplne prosté. Stačili dva kroky a našla Tajga, ako si vykračuje po kúpeľni s tubičkou plnou esencie nasúkanou do polky líca.
„Tajguško, daj sem tú...“
To bol ten okamih, keď sa morča pustilo do behu.
„Hej, ty sviňa malá! Poď sem!“
Z neznámych dôvodov na Tajga tento rozkaz nazaúčinkoval. Ešte viac zrýchlil, pri behu mu tubička vypadla a rozliala sa po zemi. Baša sa na nej okamžite pošmykla a strelila tvárou o dlaždičky. Chvíľu tam len tak ležala, porazená divným tvorom, ktorého si jej kamarátka našla na burze neidentifikovaných stvorení, a dúfala, že ju takto nikto nenájde, lebo umrie hanbou. Našiel si ju len Tajgo, ktorý jej vyliezol na hlavu prilepenú na dlážku a odtiaľ hrdo kukal okolo seba na spúšť, čo spôsobil. Baška chcela vstať, zistiť, či má všetky zuby, zabiť skoromorča a vymyslieť príbeh o tom, ako sa nešťastne stratilo, no vtom si uvedomila,že nechce.
Že je jej vlastne veľmi dobre.
Že to tu miluje.
Že si svoj život inak ani nevie predstaviť, než tvárou prilepenou o kúpeľňové dlaždice. Bolo jej dobre. Bolo jej najlepšie na svete. Stala sa závislou. Na dlaždiciach vo svojej kúpeľni.
Morča sa jej vycikalo do vlasov.
Life was good.
A vtedy odrazu stála pred katedrou čarodejníctva, hodiny na zámockej veži starej budovy odbili deväť hodín ráno a Kveta jej gratulovala k zloženej skúške.
„Ako som sa tu ocitla!“ prerušila kvetu náhle. Kamarátka sa zasekla v strede vety a divne na ňu zazrela.
„Čože?“ opýtala sa a Tajgo v jej rukách sa zahniezdil.
„Len pred sekundou som ležala na dlážke v kúpeľni. Ešte ma furt huba bolí z toho nárazu. A ten tvoj potkan ma ocikal! A chýbajú mi dlaždičky! A žiadnu skúšku som predsa neskladala a ako to, že je už po nej?“
„Ach, Bože,“ šepla Kveta. „Ja som dúfala, že to nezistíš. On,“ zatriasla skoromorčaťom, „je naozaj zlodej času. Ale na to, aby niekomu čas ukradol a prehodil ho do budúcnosti, musí danú osobu ocikať. Prišlo mi to úplne nepravdepodobné, že by ti to Tajguško urobil, tak som sa tým nechcela zapodievať... Stále je klasifikovaný ako bezpečný domáci maznáčik!“ bránila sa chabo.
„Ale veď som sa ani neučila! Ako som to dala?“ Cestovanie v čase alebo nie, Baša mala svoje študentskú priority v cajku.
„Vytiahla si niečo ľahké!“ ubezpečila ju Kveta.
Tajguško prikývol.
Baša sa rozhodla, že ho vezme na milosť. Aj tie dlaždičky jej už pomaličky prestávali chýbať.

B.T. Niromwell

B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

ama_rilla
Bolo to milé, taká rozpomienka na intrákovsky život :D spracovanie témy sa mi páčilo, určite by mi nenapadlo spojiť si morča s témou kradnutia času :)
27.03.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.