Solomon

Nad Baltimorom búrka jazvila noc. Solomon precitol s karnevalom v hlave a s pachuťou krvi na natrhnutých perách v malej, hotelovej izbe.
Podporte scifi.sk
ZABUDNUTIE
Nad Baltimorom búrka jazvila noc. Solomon precitol s karnevalom v hlave a s pachuťou krvi na natrhnutých perách v malej, hotelovej izbe. Sediac na stoličke oproti závesom zahaleného okna, snažil sa v mysli pozbierať útržky rozbitej pamäte. Ruky a nohy mu drela lacná, natesno o stoličku uviazaná páska. Byt stonal potichu v tme. Musel to byť muž, čo mu rozťal čelo a rozbil sánku. Jeden či viacerí. Bol by prisahal, že vybavovala sa mu tvár akéhosi starca. Hej, spomína si, rozpamätáva sa. Starec, čo prišiel si k nemu pripomenúť minulosť, prišiel si po hriech.
Z úst mu vystrekla krv spolu so slinami. Pokúsil sa rozhýbať, rozbiť stoličku silou svojho tela. V hlave mu zneli tisícky nepoddajných výkrikov a kolotoč silnel. Nie a nie prestať. Z rany nad ľavým okom sa mu od tlaku znova uvoľnil malý prúd krvi.
Zaraz sa otvorili vchodové dvere a izby sa zmocnili čiesi kroky.
„Odpusť mi, zdržal som sa,“ ozval sa pokojný mužský hlas odkiaľsi spoza neho.
Nespoznával ho. No dozaista sa hlas podobal hlasu na sklonku života. Musel to byť starec. Solomon však neprehovoril. Zazeral na šedí záves zakrývajúc okno pred ním. Kroky v byte prešli do kuchyne. Buchnutie ťažkého predmetu o kuchynskú linku preťalo ťahavé ticho. Nato si neznámi prisunul stoličku oprôť nemu. „Nehnevaj sa Solomon,“ povedala vráskami zjazvená tvár, „Si jediný kto mi ešte dokáže pomôcť.“
Solomon si pohľadom upínajúcim k oknu odpľul zvyšky krvi z úst.
Muž odkašľal a prstom si pretrel kypré čelo, „Volám sa George, Solomon. A prišiel som... prišiel som ťa požiadať o pomoc. Tu...“ z károvaného vrecka saka vytiahol krabičku cigariet, „Nechcel som, no moja myseľ Solomon. Na... zapálim ti.“
„George...,“ Solomon zamrmlal skrz cigaretu nasilu strčenú v ústach, „George, starec hľadajúci hriech.“ Bol to on, prišiel žobroniť o pomoc. Pamäť sa Solomonovi navracala. Rozpoznával tú tvár a hlas skrytý v šere izby. Potiahol z planúc cigarety zatiaľ čo starcove sivé oči z neho nespúšťali zrak.
„Musíš mi pomôcť, Pastelar. Moja pamäť ma zrádza. Ako vravíš. Potrebujem ho vidieť. Môj hriech.“
„Čo ma prezradilo?“ opýtal sa banálne Solomon starca.
„Toto,“ starec ukázal na čierny obdĺžnik visiaci na Solomonovej hrudi medzi rozopnutou košeľou, „Okrem iného.“
„Okrem iného?“
„Ja...,“ starec sa zamlčal a oprel sa hlbšie do operadla stoličky, „Poznal som vás. Pastelarov myslím. Dlhé, predlhé roky som bol jedným z vás. Aspoň... aspoň tak si to pamätám.“
„Hlúposť.“
„Neočakávam že mi uveríš. Prečo aj. Ale o to teraz nejde...“
„Pokiaľ si skutočne Pastelar, svoj hriech si nájdi sám.“ Solomon vypľul horúci filter cigarety z úst.
„Bohužiaľ... môj vek a moja myseľ mi to nedovoľuje. A tiež schránka,“ George topánkou zahasil špak a roztraseným prstom poukázal na Solomonov náhrdelník, „Schránkou už nedisponujem, Solomon. Vieš sám čo to znamená.“
Oblivion. Zabudnutie. Pastelarovu smrť.
KŇAZ
„Neboj sa,“ povedal starec pomaly vstávajúc zo stoličky, „Že si Pastelar nikomu neprezradím. Dostihli nás kruté časy, Solomon. Zlé. Ukáž...“ George malým nožíkom zarezal do pásky povedľa Solomonovej ruky, „Je mi to naozaj ľúto, Solomon. Nechcel som ti ublížiť. Niekedy moja hlava... Musíš mi pomôcť, Pastelar. Niekedy inej cesty niet než cesty násilia. Apropo, my Pastelari to vieme najlepšie.“
Solomon bol čochvíľa voľný. A starec mu pozrel do očí s úľavou, čo mu pripomenula tvár. Malú, guľatú tvár dievčaťa. A sny. Blažené sny ľudí. Sny, ktoré ako jednu z mnohých vecí Pastelar stratil. On nesníval. Namiesto toho cítil. Zlo, zlé skutky. Ako pes hnal sa za niečím čo ľudia nazývali hriechom. Solomon vstal a starec o pár krokov zbabelo ustúpil.
„Pastelar...“ vyslovil s kŕčom v krku, „Pomôž mi. Nájdi a priveď môj hriech!“
Pastelar mu siahol do vrecka károvanej košele a vytiahol z neho krabičku cigariet. Nedbalo prešiel ku kuchynskému drezu pochovaného zaschnutým riadom. Opláchol si uschnutú krv z tváre a potom si pokojne zapálil. George z neho nespúšťal zrak. Hrudník mu pulzoval stále rýchlejšie a z čela mu kropil slaný pot. Zrak mu spadol na palicu, ktorou pred pár hodinami zarazil Pastelara. Ležala nedotknutá pri Solomonových nohách.
„Nechcel som ta napadnúť, Solomon,“ vyslovil s kŕčom v hlase, „Prišiel som ťa len požiadať o pomoc. Môj vek, môj rozum... občas sám neviem čo stváram. Pravdepodobne som sa len zľakol. Bál sa že ma neprijmeš.
„Myslím, že tu sme skončili George,“ vyhlásil Solomon skrz burácajúc hrom.
„Ale...“ pokúsil sa mu oponovať starec.
„Odíď George! Pokiaľ ti nevrátim službu. S hriechmi som skončil. A o moju hlavu sa neboj, prežil som horšie,“ pritlačil si namočený uterák na roztvorené obočie, „Poobzeraj sa!“ Solomonov hlas zosilnel, „Nevidíš George? Si slepý a v tvojej slepote túžiš vidieť iba svoj hriech. Vyzerám že som v biznise?“
„Vyzeráš, že potrebuješ peniaze.“
„S hriechmi som skončil. Samo o sebe dať formu hriechu, priviesť ho do tohto sveta, je to nebezpečné i bez odmeny na moju hlavu. Na hlavu každého Pastelara v krajine. Jebať ich,“ Solomon sa Goergovi zahľadel hĺbavo do sivých očí, „Jebať vás, George. Teba a tebe podobných.“
„Prosím...,“ opakoval stále dookola George. Prosím, prosím, prosím. Nemotorne sa pustil za Pastelarom, prekrížiť mu cestu, donútiť ho počúvnuť, donútiť ho pomôcť mu.
„Moja dcéra, Solomon!“ vykríkol len čo Pastelar siahol na kľučku dverí, „Ublížil som jej. Neskutočne som jej ublížil, Solomon. Viem, viem to ako viem, že zhorím zaživa v pekle. Tu...tu... pozri, Solomon,“ George zdrapil z povedľa olejom zhrdzaveného dresu hrubú knihu z koženky, „Tu je, moja dcérka! Ublížil som jej a neviem jak! Nepamätám sa, rozumieš! Na nič! Na nič sa nepamätám Pastelar. Môj rozum je chorí. Vypína sa. A ja musím, musím to vedieť pred tým ako sa vypne nadobro!... Zabil som ju? Zbil? Predal? Možno si posledný čo jej ešte dokáže pomôcť. Pastelar... Solomon...“ starec padol k zemi na kolená pod ťarchou mu vyslovených slov, „Môj hriech mi to povie, povie mi čo sa s ňou stalo. Alebo kde je. Zaplatím...“
„Kvôli tomuto si ma nechal škvariť sa na stoličke. Kvôli fotoalbumu tvojej dcéry.“
Starec prv mlčal a potom povedal: „Si jediný kto mi ju ešte dokáže zachrániť.“
Solomon z kabinetu nad dresom vytiahol poloprázdnu fľašku Brandy. Cigaretu cípol o riad v dreze. Pálčivú tichosť starého, hotelového bytu prerušilo burácanie hromu.
„Kurva.“ Vyslovil Solomon skrz zaťaté zuby a odpil z fľaše. Dievča. Dievča v problémoch. S nimi má skúsenosť. „Vstávaj! Na...“ vystrel ruku s Brandy smerom k starcovi, „napi sa. Budeme potrebovať kňaza.“
Preklial sa len čo jeho slová dozneli v priestore. Drobný objekt v tvare malého čierneho kvádra visiaceho mu okolo krku stisol silno v dlani. Bude musieť do vákua. Už len to pomyslenie mu prevracalo žalúdok. Za posledné roky Solomon vstúpil do vákua len pár krát. Už mnohokrát prisahal, že sa tam viac nevráti. Konfrontácia s hriechmi bol hnusný biznis. Biznis, ktorý zanechával stopy v každom kto bol v ňom zapletený.
Starec s fľašou v rukách spadol do koženej, zatuchnutej pohovky. Ticho vzlykal a pohľadom hypnotizoval zem. Solomon švihom ruky odkryl záves a do bytu tak skrz neveľký oblok vpustil čiernotu daždivej a búrkou skúšanej noci.
„Si si vedomí George, že keď privediem tvoj hriech, už nebude cesty späť.“
George mlčky zazrel na dažďové kvapky lepiace sa k oknu. Solomon už ďalej neotáľal. Zo starcových rúk zdrapil pálenku a zamieril do kúpeľne.
Musel nájsť kňaza.
HRIECH
Solomon vliezol do zožltnutej vane, pevne držiac fľašu pijatiky. Vedel, že je to zlý nápad pomáhať starcovi topiacemu sa v zlom svedomí vedľa v izbe. Nikdy nepochopil nešťastníkov čo hnali sa za svojimi hriechmi. George mal v Solomonových očiach výhodu. Alzheimer. Solomon mu to priam závidel. Prial by si zabudnúť, tak ako on. Neotáčať hlavu, iba vzpriamene hľadieť smerom vpred. Oslobodený od sračiek za ním pochovaných v minulosti. No kvôli tomu dievčaťu... Naposledy si odpil z fľaše a zavrel oči.
Tma. A potom ticho čoby svet prestal jestvovať.
Začal to pociťovať. Telo sa mu začalo rozpoľovať. Otvoril oči. Cítil ako sa mu ruka začínala drobiť na milióntiny malých kúskov. Prv ruka a po nej polka jeho skľúčeného tela mizla v milióntinách častíc do malého odtoku vane. Zavrel oči a precitol v bezvetrí. V páchnucom labyrinte kanálov. V liahni hriechov. Na mieste čo medzi Pastelarmi sa všeobecne nazývalo vákuum.
Solomon do vákua nevstúpil mesiace. Nebol pripravený na chmáry číhajúce v tieni kanálov. A tým sa mu v mysli vybavila spomienka.
– nie si, nie si, nie si, nie si.... – začal sa plaziť čísi hlas po stenách labyrintu...
NIE! Nemôže myslieť! Jedine na kňaza. Kňazom si musí zaplniť hlavu! Všetko iné, prinieslo by mu šialenstvo... choromyseľnosť. Kňaz je vo vákuu doma. On je pán sveta hriechov. Program, strážca brány naprogramovaný viesť, ukázať Pastelarom cestu k hriechu.
„George...“ ozval sa hlas v diali v tme kanálu, „jeho hriech hľadáš Solomon, nie je tak?“ Solomon spozoroval siluetu prichodiac mu naproti. „Sem, ukážem ti čo hľadáš, Pastelar. Nasleduj ma.“ Postava verne kopírujúca vzhľad muža, prešla okolo Solomona bez čoby najmenšieho záujmu. Čoby dutá schránka konajúca funkciu.
Solomon nasledoval.
Kráčali dlho a v tichu. V bezvetrí a pachu, v ničote. Solomon vedel, že vákuum nie vždy zdieľalo podobizeň v ktorej ho práve našiel. Poznal históriu spoločenstva, ktorého stal sa nástrojom pred mnohými rokmi. Vedel, že tí čo boli pred ním, s ich generáciou nemali veľa spoločného. Svet býval iný. Pastelari povstali z náboženstva uznávaných priekopníkov progresu, sformovaného v časoch ekonomického a vedeckého rastu pred desaťročiami. Spoločnosť v tých časoch ešte v Pastelaroch nedokázala rozoznať hrozbu. Ani v nich a ani v sekte, ktorou boli stvorený. Ako veľa sa toho zmenilo. Keby len teraz niekto tušil... Už zajtra, už v priebehu nasledujúcich hodín môže byť mŕtvy. Psie dni... Skurvená smola... Karma.
Postava mladej, neobyčajne krásnej ženy pod ich nohami odumierala v klbku skľúčenosti. Jej zrenicami dala by sa merať hrôza. Mĺkla a pomaly hynula vo večnosti. Solomon sa k nej pomaly sklonil hrejúc mu náhrdelník v zovretej dlani. Starcov hriech. Ďalšia schránka, ďalšia dokonalá ilúzia.
„Hľa... hriech čo hľadáš.“ povedal kňaz a z róby vytiahol hrubú, čiernu knihu s krížom Krista.
„Ušetri ma rozprávok,“ odfrkol Solomon len čo v rukách kňaza zazrel knihu, „Nie som tu prvý krát. Šou s Kristom si nechaj pre iných.“
„Rúhanie je hriech.“
„Tak ako ojeb. Toto nemá s Kristom nič spoločné. Všetko je to tu... vložené v mojej hlave. Jed-na nechutná, skurvená hra na boha.“
Vákuum nebolo nič iné len program. Umelo vytvorená dimenzia s hriechmi ľudstva. Samotné hriechy boli projekcie ľudskej podobizne, tvorené z osobných dát a súborov konkrétnych ľudí. Bola to herná aréna, virtuálna liaheň stvorená hŕstkou nesmierne obdarených géniov. Vedcov, novátorov, priekopníkov. Boli to oni. Nepochopený géniovia doby, ktorý predurčili ďalšie smerovanie ľudstva. Ich spoločnosti a korporácie ktoré vybudovali začali s technologickým pokrokom a krvopotne tlačený túžbou zmeniť svet, pretransformovali dovtedajšie vnímanie fyzikálnych možností a stvorili tak zásady nového, interne prepojeného spoločenstva.
Bola to príliš veľká moc v rukách jednotlivcov.
Dať hriechu ľudskú podobu, čo i len mať možnosť priblížiť sa, podmaniť hriech každého človeka na zemi...
...bola to len otázka času kedy to celé praskne.
----
Nastal čas odísť. A Solomon sa toho priam nemohol dočkať. Dotkol sa hriechu a náhrdelníku mu visiacom na krku v rovnaký čas. Na moment ho zasklilo čierne bezvetrie a hlasný výkrik. Keď o pár chvíľ otvoril oči, bol opäť v kúpeľni. Jeho rozpoltenosť sa stala iba zlým snom, dokonalou nočnou morou. Bolo po všetkom. Hriech bol uschovaný v náhrdelníku. V malej, čiernej kocke skrytej v Solomonovej dlani.
George mal tvár červenú a podráždenú od sĺz. Vstal z koženej pohovky len čo Pastelar vstúpil do miestnosti, „Našiel si kňaza Pastelar? Našiel si môj hriech?“
„Nájsť kňaza nie je ťažké. Ukáže sa Pastelarom vždy. Stačí na neho vo vákuu len nepretržite myslieť. Tvoj hriech je tu,“ Solomon roztvoril svoju dlaň a Georgeovi sa ukázala čierna skrinka.
„Som pripravený Solomon,“ povedal vzpriamene George a prstami si prešiel po korienkoch sivých vlasov, „Ukáž mi ho. Ukáž mi ju.“
Solomonov zrak preťal skrinku a tá sa v jeho dlani začala pomaly formovať ako démonom po-sadnutá plastelína. Čoby skrinku, tajomný predmet počalo čiesi telo. Prv sa skrinka sformovala do tvaru ruky a následne po častiach dotvárala vernú kópiu ženskej figúry. Za okamih sa pred Solomonom a Georgeom vynímala podoba ženy. Georgeov hriech v celej jeho pozemskej forme.
POZNANIE
Stáť svojmu hriechu čelom bol priam neopísateľný pocit. Sám Solomon bol z celej situácie nesvoj. George len tupo stál a hľadel na novozrodenú postavu ženy. Solomon upadol do kresla a zapálil si ďalšiu. Nespúšťajúc zrak zo stelesneného hriechu prekrížil si nohu cez nohu. A pláva v tom znovu, preklial si sám svoj nepoučiteľný charakter. Idiot, tupec, hlupák. Zapodievať sa hriechom po stí krát. No tentoraz to možno bude mať zmysel. Pre to dievča, stratené v problémoch. Pokiaľ starec hovorí pravdu. Potiahol z planúc cigarety za tíšiac búrky a nechal sa unášať priebehom noci.
„Nespoznávaš ma George?“ usmiala sa žena. K mĺkvemu černochovi pomaly vystrela pažu. George skamenel strachom.
„Neboj sa George,“ skočil do reči Solomon, „Nie je skutočná. Len projekcia. Nedokáže ti ublížiť.“ Sedel v kresle a po odfúknutí dymu z cigarety dodal: „Nie fyzicky.“
„Tak mocný, tak krutý,“ vravela a jej stupňujúc chichot prekrýval prach a špinu hotelovej izby Baltimoru. „Pozri sa na seba George. Pozeraj sa.“
„Povedz mi, čo som spáchal moje dcérke? Priveď mi späť pamäť! Prikazujem ti!“
„Prikazuješ?“ zasmiala sa znovu a zrakom prešla po byte z badateľným záujmom, „Tvoja dcéra je samozrejme mŕtva. Už mnoho rokov. Zabila som ju. Tak ako ostatné.“ Priznala z ľahkosťou v hlase, obdivujúc zovňajšok izby v ktorom sa ocitla.
Teda mŕtva. Falošná nádej. Posledný výkrik chorého starca.
„Mŕtva?!... Nie... to nemôže byť pravda... Solomon?!“
„Ale no tak George,“ hriech na seba neprestával upriamovať pozornosť, „Veci ktoré si ma prinútil spraviť predsa nemohli zostať nepotrestané.“ Usmievala sa a spoza neho mu do ucha šeptala podobizeň ženy. Pocítil jej studené, chladné ruky na zhrbených ramenách, „Čo všetko som len kvôli tebe napáchala George,“ šeptala, šeptala a perami sa mu už-už dotýkala ušného laloka, „Rozpamätám ťa. Neboj sa. Poviem ti to všetko...“
„DOSŤ!!!“ Zjačal a vyslobodil sa z jej objatia, len čo mu zahryzla do ucha, „Dosť, dosť!... Solomon!... Toto nie je môj hriech. Nič z toho nie je pravda! Čo si to spáchal, Solomon?!“
„O čo si žiadal. Tvojej dcéry mi je ľúto,“ Povedal skrz neutíchajúci smiech ženy Solomon.
Prešla po byte, nevšímajúc si rozrušeného starca a Pastelara sediaceho fajčiac v kresle.
„Nie, nie, nie. Toto nemôže byť pravda,“ bľabotal George, „nič z tohto. Moja dcérka...“
Solomon vedel že predlžovať prítomnosť hriechu je pre starca a jeho mentálne zdravie každou chvíľou nebezpečnejšie.
„Pýtaj sa George. Nezabúdaj prečo to robíme.“ Vyslovil Solomon, hasiac cigaretu o popolník ležiaci na zemi vedľa kresla.
„Toľká škoda prísť o pamäť George,“ pozrel do starcových očí hriech, „Prvú som zabila v sedemdesiatom siedmom. Katie Holmes. Sedemnásťročná. Uškrtená v aute, znásilnená v byte na Times Square, New York City. Krásna tvárička. Chceš ju vidieť?“
„Dosť...“ vyšlo slabo z Georgea.
„Druhú v sedemdesiatom ôsmom. Dorothy Jackson. Čiernej pleti. Kurvička. Hlavu som jej prerazila kladivom. Prv však znásilnila v špinavej diere na Broadway. Pamätáš, v kurvinci.“
„Dosť...prosím...“
„Tretiu...“
„DOSŤ!“ vykríkol George zo slabých pľúc.
Bytom sa rozšírilo nepokojné ticho. Hrom kdesi v diali za mestom preťal ešte raz slabo noc. Solo-mon vstal z kresla a už-už chcel prerušiť – znovu uväzniť hriech, keď George v tichosti riekol:
„Už si spomínam.“
A hriech sa usmial.
„Na všetko. Tuším si mal pravdu Pastelar. Obávam sa, že už nie je cesty späť.“
Solomon podišiel k žene a bez súcitu jej zdrapil ruku. Po chvíli bol hriech len spomienkou ťažobne sa vznášajúcou v potuchlí hotelovej izby. V dlani mu opäť ležala iba čierna skrinka.
SMRŤ
„Tuším ti dlžím vysvetlenie Solomon,“ Riekol slabo po chvíli ticha George. „Som netvor. Vrah. Spomínam si na všetko.“
Solomon si znovu jednu zapálil. Neveril že izbu zdieľal s pomäteným, sériovým vrahom. „Našiel si odpoveď po ktorej si tak bažil George. Mal by si zmiznúť. Peniaze nechaj na stole.“
„Peniaze? Hm... iste.“ Ponorený do myšlienok z vrecka nohavíc vybral pár desiatok dolárov. „Hej, máš pravdu. Musím zmiznúť.“
Solomon odhodil starcov fotoalbum mu k nohám, „Čo možno najrýchlejšie,“ riekol.
„Stalo sa to v deväťdesiatom ôsmom Solomon. Sedel som v Pelican Bay v štátnej, keď za mnou prišli. Dvaja panáci v skrkvaných oblekoch. Vraj ma vybrali, vraj som jeden z vyvolených. Prv na mne robili testy, potom mi do hlavy vložili tú hračku. Hej, podobnú tvojej,“ usmial sa na Solomona, „pravdepodobne však staršiu. Skurvenci. Bol som ich pokusná myš, ako mnohý. Hlupáci hrajúci sa na boha. No zaslúžil som si to, Solomon. Žiť ako Pastelar, nie je život.“
George stíchol. Čoby do jednej z rúk dostal kŕč. Neustále si ju trel a triaška neustopovala, priam silnela. Solomon si toho avšak všimol až pozde. George v dlani stískal revolver.
„Henriette. Moja dcéra bola mnou zahanbená. Zničil som jej život. Zabila sa. Už je to mnoho rokov. Zvláštne. Skurvená choroba. Zabudnúť na smrť vlastnej dcéry. Našiel som ju zo striekačkou v žile. Dávno, pradávno Solomon. Skurvený trest!“
„Vypadni George. Tu sme skončili.“
George mu prázdnymi zrenicami nazrel do očí. Zrenicami slepca, starca, vraha. „Hej, hej. Tu to končí Solomon.“ Len čo dopovedal hlaveň revolveru namieril na Solomona.
„Čo to robíš?“ opýtal sa Solomon.
„Ukončujem to.“ Odpovedal George. „Vieš, naozaj si cením čo si pre mňa spravil. Pamätám si na ten strach z vákua. I na to vzrušenie, priam nutkanie tam vstupovať zas a znovu. No mi prví sme to mali ľahšie, priznávam. Boli sme novinkou. Uctievanou, závidenia hodnou. Boli sme predĺženými rukami pionierov vedy a pokroku. To až potom to šlo z kopca. S uvedomením si toľkej moci. Precitnutím po kúpeli teplých slov. Je mi ťa ľúto. Teba a tebe podobných Solomon. Stačil by jeden telefonát a skončil by si na pitevnom stole kdesi v pivnici. Nenašiel by sa nikto kto by za tebou žialil.“
„To sme teda dvaja.“ Solomon si zobral do rúk nedopitú fľašu a posadil sa oproti Georgea do fotela.
„Mrzí ma to Solomon.“
„Hej, mňa tiež.“
„Budeš si musieť nájsť nové bývanie.“
„To zvládnem.“
„Kým žiješ Solomon, nenájdeš pokoj. Si hynúci druh. Nech je boh z tebou.“
Solomon odpil z fľaše a zapálil by si, mať tak ešte nejaké cigarety.
„Povedz, Pastelar,“ vyslovil George a pištoľ si priložil k spánku, „pomôžeš mi stelesniť môj hriech? Potrebujem si nájsť dcérku.“
Nad Baltimorom výstrel preťal už pokojnú noc.
A Pastelar do nej už zas a znova vkročil s nádejou akéhosi lepšieho zajtrajška.
Prv však potreboval cigaretu.

Martin Gorky

Martin Gorky
Písačky...

Diskusia

Goran
Čo k tomuto napísať? Už musí byť čitateľ zhovievavejší ako minule, kde bolo všetko, doslova všetko nejasné, pôsobilo to kŕčovito a samoúčelne so zjavnou snahou sa literárne odlíšiť, za každú cenu zaujať, ale pre čitateľa to bol skôr útrpný zážitok. Konečne, skoro po roku, čitateľ pochopí, že sa jedná o celistvejší príbeh a uverejňuješ jeho jednotlivé časti. Viaceré sa vysvetlí a vynikne skvelý nápad, kde je mysticizmus prepojený s kyperpunkom. Ostáva prazvláštna atmosféra, krásne, priam básnické sekvencie a zvláštny štýl, ktorý je však len sčasti výsledkom autorského zámeru, z druhej strany, žiaľ, aj neskúsenosti. Rozmýšľam, ako interesantne by si mohol písať, keby si mal načítané a bol viac vypísaný. Výsledok by mohol byť skvelý, pretože niektoré tvoje obrazy zostavené zo slov sú strhujúce. Ale faktom ostáva, že ako celok, je text mätež chýb a nesprávnej, v lepšom prípade krkolomnej štylistiky, s ktorým aj náročný čitateľ zápasí a bežný musí ostať úplne v pomykove.
06.04.2022
Martin Gorky
Ďakujem Goran za tvoj komentár. Vážim si každý feedback. Som rád, že ti niečo z môjho písania pride fajn a rozumiem, že tá štylistika môže byť (alebo teda je) ťažko stráviteľná. Bohužiaľ moje editačné schopnosti su na bode mrazu. A to som poviedku veľa krát prepísal a nechal aj podľa príručky odležať a vrátil sa k nej po nejakom čase. Čo sa týka chýb, tie tam vidím teraz aj ja ešte stále. A hlavne tie detské má aj sakra hnevajú. Príbeh, ako si povedal, je na pokračovanie, no zatiaľ nič veľké. Možno taká trilógia. Momentálne píšem druhú. Budem si rady brat k srdcu. Čo sa čítania týka, posledné roky čítam väčšinou v angličtine, čo možno môže byť problém tiež. Neviem. Každopádne díki ešte raz za koment. Čo si myslíš, mám pokračovať v pridávaní nových vecí, či sa vrátiť zas k šuplíku? :D :D
07.04.2022
Goran
Prekvapila ma (v dobrom) a teda aj potešila Tvoja reakcia, ktorá hovorí o skromnosti, sebareflexii a správne utvorenom charaktere. Vieš koľkí, a určite aj starší od Teba by sa len durdili, pajedili a paprčili :) a nič by si z toho nevzali k srdcu? Literárne nie si stratený prípad, to jednoznačne nie, ale chce to a) veľa čítať b) veľa písať. Nie iba do zásuvky, ale dať to i alfa(beta) readerovi, skrátka prvočitateľovi, ktorý sa aspoň trochu vyzná, nech Ti to opraví a opripomienkuje, lebo podobenstvom povedané, človek môže cvičiť aj sám od seba a zo seba, ale bez trénera to bude pravdepodobne zle. Ja momentálne nemám čas - nemám poriadne čas ani na vlastnú tvorbu - ale pokiaľ to bude niečo menšie (kratší útvar, nie hneď románisko :)), môžem sa skúsiť na to pozrieť, len ma potom kontaktuj cez môj mail. Sľubujem, že k tomu budem pristupovať s najlepším vedomím a najčistejším svedomím, nech Ťa to môže niekam posunúť. A angličtina je síce fajn, onedlho sa skutočne stane reálne globálnym jazykom, ktorým bude rozprávať každý od Moldavčana až po Marťana, ale Te píšeš v slovenčine, sémantiku, vetnú skladbu, štylistiku a spol. neokašleš. Tvorca musí najsamprv zvládnuť rodný jazyk (ak v ňom už chce tvoriť), angličtina je účelová, pomerne logická, znie dobre atď., ale slovanské jazyky sú nielen ľúbozvučnejšie, no vďaka tomu, že nemáme pevne ustálený slovosled, je náš jazyk nekonečne tvárnejší, poskytuje viac možností, priam vyzýva k hre, prieskumu, stavaniu... v poézii, ale aj v próze máme nekonečne viac možností, ale vyžaduje to aj väčšiu virtuozitu... napísať text ľúbostnej pesničky v angličtine je banalita, stačí pospájať pár fráz, ale napísať skutočne dobrú, neklišéovitú ľúbostnú báseň/pieseň v slovenčine je síce oveľa, oveľa ťažšie, ale výsledok je aj nepomerne sugestívnejší. A nie, nie som bláznivý nacionalista :D Poviem len toľko, že ak by raz celý svet rozprával nejakým pseudoanglickým slangom, ľudská kultúra i umelecké možnosti utrpia príšernú, nenahraditeľnú stratu.
08.04.2022
Martin Gorky
Díki dík ešte raz. S tými jazykmi máš pravdu. Taktiež dík za ponúknutie sa byť beta(alfa) reader :D Ono k tejto téme, čo sa mojich poviedok týka, mám v hlave zatiaľ len dve. Druhú píšem teraz. Ak si teda najdeš čas budem rád ak sa na to pozrieš keď ju dopíšem. Však uvidíme :) Hej a s tým písaním v tejto rýchlej dobe je to hrôza :D Každopádne písaniu zdar!
17.04.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.