Konrád opatrne a hlavne nenápadne vykĺzol z pivničných dverí starého domu do vražedného poludňajšieho slnka. Chránený klimatizovanou plnou prilbou a v kombinéze zo silksteelu mohol tých 56 stupňov, čo mu svietilo na vnútornom displey prilby zopár hodín ignorovať. Rýchle skontroloval okolie. Kamery rozbité, detektor nehlásil pohyb ani dátový prenos. Rýchlymi a dlhými krokmi poodišiel od dverí a otočil sa želaným smerom.

Dvere, ktoré nepriedyšne zapadli do zárubne, akoby zmizli zo steny. Len ten, kto vedel kde ich hľadať v mimoriadne hustej zmeti všeličoho, ich dokázal nájsť. Steny, dlažbu a všetky plochy boli posiate kresiebami, utržkami plagátov a plastových pozostatkov rôznych držiakov, či kovovými zvyškami neidentifikovateľného pôvodu a úžitku.

***

Strnulo a pomaly vykročil, tlačiac pred sebou kufrík s náradím s logom vzdialeného servisu. Hlavne rovnomerne. Rytmus chytil na poslednú chvíľu. Spoza rohu sa vyrútil semidron kuriérskej služby a v jeho pätách automatizované vozy s potravinami. V tomto čase každý súdny človek aj robot radšej sedel v tieni klimatizovaných miestností.

***

"Pozor, blížia sa A-dvojky" zašepkal mu hlas z reproduktora, voperovaného do ucha.

Konrád so zavretými ústami cmukol raz na súhlas a bez zmeny chôdze pokračoval ďalej. Poštovou ulicou na hlavnú, tam doprava.

A-2 boli kontrolóri takzvaného všeobecného poriadku a dodržiavania ľudských práv. Každý mohol slobodne prejaviť svoje názory a myšlienky na všetkých verejných priestoroch. Inak to bolo obmedzovanie slobody.

Ale Konrád sa neobával invervencie A-2. Bolo jeho právom chodiť na verejnosť kedy chce, ako chce a kam chce. Mohol z kufra vytiahnut sprej a nájsť si staršie grafiti, také, ktorému už vypršala časová platnosť a vyzúrit sa na ploche, čo mu srdce ráči. V mene skutočnej tolerancie. Viac sa obával, že ho chytí amok pri pohľade na spúšť ku ktorej prispeli výreční právnici. Pod nohou mu zaškrípal rozbitý mobil, ale ani to ho nevyrušilo z rytmu. To, čo sa chystal spraviť bolo dôležitejšie, nesmel sa nechať rozptýliť. Celá akcia s odvedením pozornosti by padla. To, čo sa chystal urobiť nemohli dať do súvisu s ním ani ich skupinou.

***

Minul to, čo zostalo zo štátneho divadla.

"Ešte tri minúty," šepol hlas v uchu.

Konrád veľmi opatrne prispôsobil rýchlosť aby TAM došiel uplne presne. Vyzeral ako robot, ktorému dochádza šťava, tak prešiel na úspornejší režim.

Práve prechádzal popred hrubú vrstvu polystomérov, plastolatiek zatlčených tak, aby čo najviac prekrývali to, čo bolo pod nimi, a cez to všetko sa ťahala zmäť farieb. stúh, nahádzaných odpadkov a dalsích odpadkov od ľudí, ktorí protestovali proti tým ktorí protestovali.. už ani nikto nevedel proti komu. Mali na to právo.. a slovko hranice sa stratilo zo slovníkov. Veď hranice obmedzovali osobnosť a individualitu.

Niekde na severe zaznela siréna.

"Teraz!"

Dokonalé. Aj chabý obedný ruch v okolí ustal, triediaci robot, vyčleňujúci odpad od "osobnostných prejavov" prestal vrnieť.

Pootvoril kufrík a vypustil milióny drobných nanozmarov. Vlastná výroba. Pokračoval, mechanicky a trhane, akoby sa nič nestalo, k najbližeiemu vchodu do podzemia. pod prilbou sa usmieval.

Dnes večer sa, zbavený sloganov a odpadu, Dóm svetej Alžbety zaskvie v celej svojej kráse. A tentoraz zmary vydržia oveľa dlhšie.