Píp píp pííííp

Mám tam aj mantinel, dnes to inak nešlo! :-)
Filmová história scifi
Žena vyťukala zopár kódov, ktoré jej tá debilná čítačka nechcela zase prečítať. Nebola to sranda. Mala po päťdesiatke, prd videla, musela si úzke okuliare prisunúť na nos, aby rozoznala miniatúrne číslice skôr ako sa jej kvôli respirátoru zahmlili.
Neznášala svoju robotu, ale roky ju robila. Neznášala cinkanie tovaru, presúvajúceho sa pomedzi jej prsty z pohyblivého pásu na pevnú plošinu. Ale aspoň sedela. Okrem očí, aj chrbtica sa ozývala častejšie, ako by chcela.
„Dobrý deň,“ pozdravila sa ďalšiemu zákazníkovi bez toho, aby ho videla. S pribúdajúcimi hodina za pokladňou sa jej tí ľudia zlievali. Chcela ísť domov, sadnúť si do ticha a zavrieť si oči, aby nevidela, v čom žije. Maličký bytík sa stal jej útočiskom po rozvode. Aj tak v ňom občas bývalo veselo, kým syn s ňou ešte žil.
Človek neodpovedal. Stál nervózne, ako opäť musela ručne zadávať ďalší kód z obalu mrazenej potraviny. Prvý raz neúspešne, druhý.
Človek vybuchol: „Dočerta, ženská, čo nemáte oči? Ponáhľam sa!“
Prehltla.
´Náš zákazník, náš pán,´ musela si povedať. Pre istotu sa obzrela, jej šéfka jej dýchala na krk v ďalšej pokladni.
„Prepáčte,“ povedala tak nahlas, aby ju bolo počuť aj o tri metre dozadu.
Na tretí raz to vyšlo. Potravila skĺzla po jemne nahnutej plošine a skončila na jej mantinele, až buchla. Sama pokladníčka sa vyľakala. Nechcela ju tak hodiť. Stalo sa.
Vystrašene sa pozrela na zákazníka. Zdal sa jej akýsi známy. Bol to pestovaný muž, s briadkou, v obleku, asi išiel z nejakej akcie rýchlo pred záverečnou do obchodu.
„Bude to štyridstaťtri dvadsať,“ oznámila mu.
„Zaplatím kartou,“ zamrmlal. Aj hlas jej bol povedomý.
Skúsila: „Noro, si to ty?“
Trafila sa. Konečne si ju všimol ako ľudskú bytosť a nie pokazený stroj.
„Poznáme sa?“ nechápal. Nemal pocit, že by ju niekedy videl. V očiach mu videla vlnu odporu. Nechcela vidieť aj ľútosť.
„Prepáčte, to je náhoda, zdali ste sa mi akýsi povedomý. Pekný večer vám želám,“ odbavila ho.
Nedalo jej a cez ho okno pozorovala k nie práve najlacnejšiemu autu. Pôsobil neskutočne arogantne. Kedysi vychádzajúca klavírna hviezda štátneho orchestra si len vzdychla. Mohla skončiť ako on. Ten úraz, ktorý jej v tom zabránil, zrazu videla v inej perspektíve.
Usmiala sa na pani, čo jej podala oblečenie na odkódovanie a pokračovala v tom, čo jej osud priniesol, aspoň na chvíľu bez príchute horkosti.

Veronika Valent

Veronika Valent

Diskusia

xius
Velmi pekne napisane, az podozrivo pekne! :) Aj solidny zaver, ktory posobi tak spravne horkosladko. Len sa tu da citovat Dearon a jeho vykrik "ja tam nemam prvok!", cim myslel ten fantasticky. :) Ale ak sa to da niekde prehliadnut, tak prave v PNP.
19.02.2022

Veronika Valent
Ďakujem, Xius, síce nerozumiem tomu podozrivo, ale beriem to ako pochvalu, keďže som začala písať 19:45 a skončila, priznávam, 20:05, postla 20:10. Posielam Ti dôkaz. Ďakujem, že ste mi ju pridali. Hej, fantastická nie je, mala som problém ju zaradiť. Vyhral horor, pretože je horor, ako sa niektorí ľudia správajú, je horor, keď sa upnete na niečo vo svojom živote a potom to stratíte a je aj tá práca za pokladňou je podľa mňa dosť veľký horor. Mňa by to pípanie asi zabilo.
21.02.2022

xius
Nic som tym nemyslel, len taky low-key vtip ako, ked niekoho neznasam, lebo dobre pise. :) Maucta!
21.02.2022

Veronika Valent
Ty mi hovor, práve som dopísala koment k Tvojej poviedke! :-)
21.02.2022

Monika Kandriková
Také - trošku nostalgické. Keby bolo veselšie, čitatelia by viac ocenili štýl. Tak veľa šťastia do ďalších poviedok s elánom a úsmevom. :D
22.02.2022

Veronika Valent
Ďakujem, Monika. Nemám najšťastnejšie obdobie, asi to bolo cítiť. A tento týždeň je to ešte horšie.
27.02.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.