Zima

.
Podporte scifi.sk
Už niekoľko týždňov sme sa bojovali v tomto kráľovstve ľadu a snehu. Pamätám sa na strýka. Bol to dobrý muž. Láskavý. Nie ako otec. Strýko bol láskavý.
Moje oblečenie bolo mokré, triasla som sa na celom tele. Hľadela som na boijsko, počúvala strohé rozkazy a domnievala sa, prečo boli vydané.
Vidieť ho bez pariacej sa šálky čaju bolo nezvyklé. Bol to znak, že je zle.
„Poď ku mne,“ povedal mäkko.
Ja som šla. Asponň pri ňom, som si mohla dovoliť byť slabá. Cítiť zimu. Cítiť.
„Občas sa to stane. Zima nás objíme. Nemyslí to zle, len nám to padne ťažko.“
Zobral mi dlane do svojich.
„Poďakujme tete zime,“ povedal a zatvoril oči.
„Ďa-ďaku-kujem teta zima“ povedala som, trasúc sa.
„A teraz mi ukáž, čo si sa naučila.“
„Ja to neviem!“ zakričala som a do očí mi vyhŕkli slzy. Som slabá. Otec ma za to nenávidí.
Dal mi dlaň na líce.
„Tak to poďme skúsiť spolu.“
„Generál!“ zakričal vojak, ktorý sa dožadoval jeho pozornosti už hodnú chvíľu.
„Ja viem. Choď.“ Povedal to ticho. Nikdy nemusel kričať. Nemusel vysvetľovať. Keď velil, všetko bolo jasné.
Držal moje ruky. Skús to.
Postavila som sa a urobila znak. Pred mojou tvárou sa zaiskrilo.
„Musíme odísť!“ vykríkol vojak. Strýko sa prekvapene obzrel. Nečakal, že vojak je stále pri nás.
Z diaľky som počula praskajúci ľad.
„Sústreď sa dieťa,“ povedal pokojne. Tak neznesiteľne pokojne.
„Chceš ma zabiť?!“ skríkla som.
„Nie som ti drahá?!“ Moja detská panika ma premohla.
Trasúc sa som od neho odskočila ďalej.
„Nedokážem to a zomrieme tu!“
Ako odpoveď polovicu nášho stanu rozdrvila lavína.
Zima bola bližšie.
„Dieťa, nevzdávaj sa.“
Znovu som spravil znamenie. V priestore sa rozhorel plameň a hneď zhasol.
„Si šialený!“
Nenávidela som ho.
Pozeral sa priamo na mňa a za ním sa vztýčila vysoká postava.
Šaman zimy. Ľadová čepeľ. Mrazivá smrť.
V ruke sa mu mihla ľadová kopija a zahnal sa rovno do širokého chrtba môjho strýka.
„NIE!“ vykríkla som.Oheň objal priestor okolo nás. Spálil všetko, čo ostalo z nášho stanu. Ľad zmäkkol a keď strýko sa otočil, ľahko zlomil kopiju, ktorá ho mala zabiť.
Moje plamene hneď zhasli a ja som bezmocne padla na zem. Upadla som do bezvedomia, posledné čo som videla bol strýko, ako chrlí oheň.
____
„Vydrž,“ počula som.
Pomaly som otvorila oči. Niesol ma v náručí. Mal ranu na líci a vyzeral vyčerpane. Pred mojou tvárou sa vznášal malý plamienok a mne konečne, po niekoľkých týždňoch, nebola zima.

nenasytnik

nenasytnik
Ak nepíšeš dobre budem tebou pohŕdať, ak píšeš dobre budem ti závidieť.

Diskusia

Aleš Horváth
celkom príjemné čítanie. pár vecí treba ucasat ale inak fajn
18.12.2021

B.T. Niromwell
Občas možno príliš tlačiť na pílu, nemyslím, že sme muslie mať lavínu, aby sme potrebovali z dieťať a čitateľa vydolovať emócie, boli by akceptovateľné aj bez toho, ale to sú,samorezjemm, detaily. veľmi dobré čítanie
18.12.2021

Nebuzardar
Také solídne napínavé fantasy
18.12.2021

xius
Minimalisticke fantasy je v PNP akasi skratka, ktora proste funguje. Ale na detailoch zalezi a to bolo v otcovi a strykovi a dietati. Menej je spravidla viac, suhlas, ale pri PNP sa prepalovat smie a musi! :)
18.12.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.