Krotenie lienok

Ako malý som zažil dobrodružstvo, z ktorého ma doteraz mrazí. Stalo sa to počas hry zvanej Krotenie lienok...
Podporte scifi.sk
Iba skutočné utrpenie môže z človeka dostať to najtemnejšie, čo sa v ňom skrýva. Mám koronu a nemôžem poriadne dýchať. Pichá ma celý hrudník, je mi neskutočná zima, stratil som chuť a čuch a mám pocit, že sa už na svet dlho pozerať nebudem. Všetko okolo mňa začína byť chladné a tak viem, že toto je moja posledná šanca. Na druhý svet však neodídem v pokoji pokiaľ zo seba nedostanem to, čo som na dlhé roky uväznil vo svojej hlave. Väčšinu života som predstieral, že sa mi nič zlého nestalo, dokonca natoľko, že som tomu uveril aj ja sám. Nebola to pravda. Teraz keď sa moje dni blížia ku koncu, nadišiel čas, aby som zo seba dostal priznanie. Iba tak umriem v kľude – umytý od temravy môjho detstva. Obávam sa však, že jediný, kto mi to uverí, bude tento papier na ktorom zanechám moju spoveď.
Ako malý chlapec som miloval dni strávené na lúke na okraji lesa. Bývala plná kvetov, vôní, farieb a života. Bolo to tam ako v rozprávke. Ako skoro každá rozprávka, aj táto mala svoje tajomné miesto, kde som sa bál, čo i len vkročiť. Volal som ho les za plotom. Nachádzalo sa na okraji lúky a bolo ohradené veľmi starým a zhrdzaveným plotom. Za ním sa nachádzala časť lúky, ktorá nebola ničím výnimočná, no za ňou sídlili asi najvyššie ihličnaté stromy, aké som kedy videl. Bývali až neobvykle husto pri sebe naskladané a konáre mali medzi sebou popletené v čudesných uzlov. Mával som pocit, že sa držia za ruky a skrývajú niečo pred okolitým svetom. Navštívil som za svoj život veľa lesov, no takú tmu, ako za tými stromami, som nikde inde nevidel. Aj počas najslnečnejšieho letného dňa tam nebolo nič vidieť ako počas hustej čiernej noci. Dlhé roky som sa k tomu miestu bál priblížiť, no ako som rástol, tak silnela aj moja zvedavosť a ochladzoval sa môj strach. Každým dňom som bol k lesu za plotom bližšie a bližšie, až som jeden deň spravil to, čo som nikdy nemal.
V tom období som obľuboval hru, ktorú som volal – krotenie lienok. Išlo v podstate o chytanie najkrajšej lieky do zápalkovej krabičky. Nebolo to však len také náhodné naháňanie sa za lienkami, tá hra mala pravidlá. Nemohol som chytiť len takú hocijakú lienku, ktorú som uvidel, ale práve tú najkrajšiu akú som za celý deň našiel, o to lepšie bolo, keď som našiel nejakú nezvyčajnú, napríklad mala veľa bodiek, bola zvláštne zbarvená alebo neprirodzene veľká alebo úplne malá. Nikdy som túto hru nepodcenil a vždy som šiel do nej naplno. Neušla mi ani jedna vytypovaná lienka, až na jednu v ten osudný deň, ktorý je predmetom mojej spovedi.
Daný deň začal úplne rovnako ako každý iný v lete. Po raňajkách som ukradol rodičom z krbu zápalkovú krabičku, obsah som vysypal do kontajnera pred domov a vydal som sa na moju farbenú lúku skrotiť najkrajšiu lienku.
Čas na tej lúke šiel stále akosi zrýchlene, takže vám neviem povedať ako dlho som blúdil lúkou, kým som našiel vyvolenú lienku na skrotenie. S dostupom času si myslím, že to trvalo aj hodiny, no tam mi to pripadalo ako chvíľka. Už niekoľko dní som sa nebál priblížiť k plotu, ktorý skrýval záhadný tmavý les. Niečo vo mne mi stále vravelo, aby som sa tomu miestu vyhýbal, no zároveň vo mne vykvitla chuť po dobrodružstve a odhaľovaní záhad. Teraz to prisudzujem akejsi detskej naivite, ktorú už nedokážem pochopiť.
Keď som sa v ten osudný deň prechádzal popri plote zazrel som za ním jedinečnú lienku na skrotenie. Táto bola fakt výnimočná, dokonca ani do dnešného dňa som nikdy podobnú nezazrel. Veľkosťou sa nelíšila od bežných červených, no táto bola celá čierna a na sebe mala dve veľké sivé bodky. V prvý moment som na ňu civel s otvorenými ústami od úžasu. Bolo to niečo tak nádherne a zvláštne, nesmierne som po nej zatúžil. Následne som si povedal, že dnes je ten deň, kedy preleziem ohyzdný plot a pozriem sa, čo sa za ním skrýva a zároveň sa zmocním najkrajšej lienky, akú som kedy videl.
Plot bol asi dvakrát väčší od mojej vtedajšej výšky, no zároveň som mal schopnosti rovné opice, pretože lezenie po stromoch mi nerobilo problém. V tom veku som dokonca ani nemal strach z akéhokoľvek pádu. Keď sa to stalo, tak som sa len pošúchal a išiel som ďalej. Ani tohto plota som sa nebál. Síce bol celý nažltnutý od hrdzi a bol ozbrojený niekoľkými nepekne vyzerajúcimi hrotmi, nebál som sa ho a pustil som sa do lezenia.
Šplhanie po plote mi neprišlo o nič ťažšie ako lezenie po strome. Očká v plote boli dostatočne veľké pre moje chodidlá, tak som sa bez problémov vyšplhal na jeho vrchol. Keď som už tam bol, zapozeral som sa do čierneho lesa. Bolo to ako pozerať do hmlistej diery. Videl som len prvé zástupy stromov, no za nimi už bola len nekonečná tma bez konca, no v tej tme predsa len niečo bolo. Akési dve svetielka. Vyzerali ako dva malé mesiace, ktoré sa predierali hustou čiernou hmotou. Ako keby sa samotný les pozeral na mňa. Niečo vo mne zatúžilo sa tam pozrieť.
Zoskočil som na zem a začal som pátrať po mojej záhadnej lienke. Netrvalo dlho a zazrel som ju pár metrov predo mnou. Rozhodol som sa, že na ňu použijem moju zaručenú fintu – zakrádanie. Ľahol som si na zem a ako vojak na bojovom poli som sa začal plaziť. Nespúšťal som z nej oči a šiel som centimeter za centimetrom smerom k nej. Tá lienka ako keby tušila moje nekalé úmysly. Roztvorila krovky, kde mala ukryté krídelká a vybrala sa smerom k čiernemu lesu. Nemohol som ju nechať ujsť, postavil som sa a vydal som sa túžobne za ňou.
Čierna lienka však bola nepochopiteľne rýchla, mal som čo robiť aby som ju nestratil. Zastavila sa až na kôre prvého stromu. Už som sa jej chcel zmocniť a vtedy sa do mojich uší dostal hrôzu-naháňajúci zvuk. Znelo to ako zvláštny hrom, ktorý celou silou nabúral do obrovskej masy kameňa. Zatriaslo to s mojim telom, no odvaha bola zatiaľ silnejšia a rozhodol som sa, že to nevzdám. Zvuk prišiel z miesta, odkiaľ sa na mňa pozerali oči temného lesa. Už to neboli dva malé mesiace, ale veľké dve luny v splne. Doslova na mňa zazerali a žiadostivo ma lákali do útrob lesa. Predo mnou, ako samotná pozvánka, sa zjavila tenká cesta, na ktorú dopadal tenký lúč svetla.
Ozval sa ďalší hrom. Bol mohutnejší a pripadal mi ako rev nadrozmerného zvieraťa. V tom sa lienka odlepila od kôry stromu a vydala sa naprieč cestičkou do vnútra lesa. Nebojácnosť ma neopúšťala a tak som bol lienke v pätách. Les bol síce tmavý a slnko do neho prenikalo len vďaka pár tenkým lúčom, no zároveň, keď som v ňom kráčal hlbšie a hlbšie, dokázal som sa v ňom orientovať. Pravda bola, že som okrem dvoch veľkých mesiacov videl len cestičku a prvých pár metrov pred sebou, no vedel som kadiaľ ísť. Stromy boli v tom lese nezvyčajne vysoké a skoro vôbec sa nehýbali. Dokonca som nepociťoval akýkoľvek prúd vzduchu. Všetko tu ako keby zastalo a sústredilo sa len mňa. Obzeralo si ma z každej strany a túžilo po mne.
Neskôr som sa obzrel a po cestičke neostala ani stopa. Ako keby prestala existovať. Netušil som akou cestou som sa tam dostal, ale vedel som kam mám ísť. Za svojou vytúženou lienkou, za najkrajším stvorením, aké som kedy videl. Musel som ju skrotiť. Les mi síce zahalil cestu úniku, no to ma neodradzovalo a nezlomne som pokračoval za svojim cieľom.
Mesačné oči mi rástli pred očami a v diaľke začínal rozoznávať siluetu nejakej kamennej steny. Vtedy mi došlo odkiaľ pochádzajú záhadné svetlá. Čím som bol bližšie, tým mi bolo jasnejšie, že nie je žiadna stena, ale akýsi záhadný útvar tvorený asi z najčernejšieho kameňa aký som kedy videl. Bol tak vysoký, že sa dotýkal vrcholov stromov a zdalo sa, že nemá konca.
Začínal som pociťovať strach a túžbu po návrate, no stále vo mne vrela žiadostivosť po odhalení tajomstva tohto magického a temného lesa. Vedel som, že keď teraz ujdem, už tak skoro nenaberiem odvahu sem vkročiť. Mal som utiecť, teraz to viem, bol som naivný blázon. Keď som mal čierny útvar na dosah, stalo sa niečo nečakané. Čierna hora so žiarivými očami sa pohla. Zalial ma pot, celým telom prebehol mráz a všetko vôkol bolo odrazu chladné. Bolo to tak nepochopiteľné, ako keby samotná hora pohla rukou. Nedokázal som tento zážitok spracovať a ostal som ako omámený. Nepamätám si to presne, ale teraz si myslím, že ubehlo dobrých pár minút kým som sa dostal zo zovretia hrôzy.
Opäť sa ozval nesmierne hlučný zvuk. Už mi to neznelo ako rev zvieraťa, ale ako keby tá záhadná čierna vec ku mne chcela prehovoriť jazykom, ktorý môj mozog nedokázal identifikovať. Znelo to ako zmes rôznych tónov a hmlistých pazvukov, ktoré sa vymykali môjmu chápaniu a moju hlavu zaplavovali tonou nepochopiteľných informácii. Do hlavy sa mi začínali zapichávať ihly bolesti, ktoré ako keby slúžili ako protiútok proti tej mase záhadných pazvukov. Bolo to neúnosné, až som mal pocit, že mi exploduje hlava.
V tom sa ako zázrakom zvuk vyparil a moja hlava opäť nabehla do normálu. Temný čierny útvar sa pohol. Zamrazilo ma a bez dychu som sledoval, čo sa bude diať, no zároveň som nedokázal uveriť vlastným očiam. Predomnou sa vynorila ozrutná ruka, urobila nepochopiteľný pohyb smerom ku mne a zastala vo vzduchu. Vtedy som si všimol, že je obalená obrovským kŕdľom čiernych lienok, ktoré vyzerali ako moja vytúžená. Mal som pocit, ako keby na niečo ukazovali a chceli mi niečo povedať, no ja som tam stál bez pohnutia ako socha. Následne sa rozptýlili a odkryli zrejme najväčšie kovové putá aké som kedy videl. Boli až hrozivo nadrozmerné a nedokázal som si predstaviť, kde by podobné mohli vyrobiť.
Pozrel som sa do obrovských svetiel a vtedy som to pochopil – boli to oči akéhosi gigantického stvorenia, ktoré je tu z neznámych dôvodov uväznené. Cítil som šialený strach a zároveň aj ľútosť nad týmto temným obrom. Nedokázal som vtedy pochopiť, kto by dokázal niečo také veľké a silné spútať a väzniť. Naháňalo mi to neopísateľný strach.
Zaznel rev ako z iného sveta. Bol ozrutný, doslova sa mi zarýval do hlavy a spôsoboval mi nevyjadriteľné bolesti, no nepochádzal z tohto stvorenia, ktoré sedelo predomnou, ale z niečoho, čo prichádzalo z diaľky. Ozrutné, nekonečné a pre moje zmysly nepochopiteľné. Jeho kroky boli ako nárazy asteroidov a všetko vôkol mňa začínala pohlcovať bezfarebná masa ničoho, až mi oči obra prišli ako dve malé hviezdy na nekonečnej oblohe. Ani samotný svet nemohol byť väčší ako to, čo prichádzalo. Strašne som chcel vedieť, čo to je, no moje zmysly prehrávali bitku proti neznámej sile zakódovanej do vražedného zhluku tónov. Náhle som pocítil ako sa ma obrovská ruka dotkla. Bolo to ako keby mi celým telom prebehol mráz a ochladil každú bunku v tele, no zároveň bolesť v hlave začínala ustupovať. Cítil som sa bezstarostne a slobodne, ako keby sa všetko zlé vyparilo. Moje oči boli odrazu ťažké a pomaly sa mi zatvárali. Z posledných síl som zazrel ako sa bezfarebná hmota plazila na ruke obra, doslova ju hltala, kúsok po kúsku, až sa v nej úplne stratila. Vtedy som definitívne prehral boj s vedomím a upadol som do mrazivého spánku.
Prebral som ako po dlhom spánku. Vyspatý a plný energie. Mal som na chvíľu pocit, že všetko čo som zažil bol len sen. Samotný les bol odrazu svetlý, teplý a až rozprávkovo presvetlený. Nabral som dojem, že aj samotné slnko sa teší a chcem mi lúčami naznačiť krásu denného lesa. Dobrý pocit však netrval dlho, pretože som zazrel to, čo ostalo po obrovi. Obrovský tvor bol síce preč, no na mieste, kde sedel, ostala ozrutá prehlbina. Keď som do nej nahliadol, bol som si istý, že všetko, čo som zažil bola pravda a tá bezfarebná hmota s obrom zmizli v nej, dokonca aj samotné lúče sa jej vyhýbali, ako keby sa jej aj slnko bálo. Nedokázal som od nekonečnej tmy odtrhnúť zrak, opäť ma to vábilo a túžilo po mne. Už som bol na kraji priepasti, vtedy ma objal studený vietor a ja som sa prebral zo zovretia neznámej sily. Rýchlo som sa postavil a čo najrýchlejšie som ušiel od tej hladnej hlbočiny. Nikdy viac som sa neodvážil priblížiť k tomu lesu. Teraz už mám pocit, že tie záhadne čierne lienky so sivými bodkami skrotili mňa a zaplavili ma obrovským strachom, ktorého sa neviem doteraz zbaviť.
Po tomto zážitku som začal mávať do nekonečna opakujúce sny. Prevažne sú to nočné mory o diere bez dna, ktorá ma túži získať. Budím sa celý spotený, žeravý a vyčerpaný, no potom tu sú aj iné sny, volám ich chladné sny. Nachádzam sa v tom lese, ležím na veľkej kope lístia, okolo mňa lietajú tie krásne čierne lienky a je mi strašná zima, no zároveň sa cítim bezstarostne, slobodne a som neskutočne šťastný. Ako keby sa na tom mieste celý svet zastavil a ja som už nič nemusel robiť, len ležať na chladnej kope lístia a obidvovať tie nádherne malé stvorenia. Čim sa cítim horšie, tým viacej ich mám a myslím si, že niečo v tom lese na mne zanechalo stopu a teraz mu musím splatiť svoj dlh. Ten čas je už skoro tu a tento list je posledným mojim činom na tomto teplom svete.
Dúfam, že sa toto priznanie dostane k niekomu, ktorý ma hneď neodsúdi a nazve ma klamárom alebo k niekomu, kto povie, že to celé bolo len výplodom fantázie malého decka. Ja však môžem prisahať na život mojich detí, že všetko je pravda a dúfam, že už konečne môžem odísť zo sveta očistený od tohto temného zážitku. Túžim už len zacítiť večný chlad, vtedy budem vedieť, že odídem bez starosti.

Lukáš Polák

Lukáš Polák
Fanúšik hororu, či už po knižnej, filmovej alebo hudobnej stránke.

Diskusia

WriterInTheDark
Ahoj. Musím povedať, že sa mi začiatok naozaj páčil. Vieš uviesť čitateľa do deja. Mám však pár vecí, ktoré mi vadili.
Veta "Nemohol som chytiť hocijakú lienku, ktorú som uvidel, ale práve tú najkrajšiu, akú som za celý deň videl..." tu by som dala jednoznačne bodku namiesto čiarky. Veta je pridlhá.
Slovo zbarvená je po česky, hodilo by sa viac zafarbená. Slovo "typovať" je s mäkkým i.
Opakujú sa ti niektoré slová ako: jedna, deň, lúka, útvar, ako keby, sny ...
Potom tam máš pár preklepov, čo sa stáva... napríklad: "Pred domov" malo byť asi pred domom, "S dostupom času" malo byť s odstupom...
Páči sa mi veta: "Obzeralo si ma z každej strany a túžilo po mne."
Pozmenila by som : "Mesačné OČI mi rástli pred OČAMI a v diaľke ( chýba SOM ) začínal ...."
Slovné spojenie "predomnou" sa podľa mňa píše "predo mnou".
A teraz k obsahu.
Vidím, že si fanúšik hororu a na tvoje dielo som sa fakt tešila. Neviem ho ale zaradiť. Táto historka s malým chlapcom a temným lesom by si zalúžila obrovskú dávku emócií, husej kože a mrazenie za zátylkom, no ty dianie opisuješ tak, že nič z toho necítim. Má to byť horor? Ak áno, niečo tam fakt chýba. Príbeh mal taký veľký potenciál, ktorý si ale zabil veľkou kamenou stenou a čímsi neopísateľným. Ono by to možno fungovalo, keby si to poňal inak. Čitateľovi nenavodíš pocit strachu tým, že napíšeš, že hlavná postava cíti strach. Musíš ho vyjadriť inak. Možno gestami, srdcom, ktoré ide vyskočiť z hrude, aby sa samé zachránilo, že hlavný hrdina sa nedokáže zhlboka nadýchnuť a pach v lese mu spôsobuje nevysloviteľné muky... že sa mu od strachu podlamujú kolená, steká mu pot po chrbte, alebo sa mu zatemnie pred očami.
Dúfam, že som ťa príliž nenaštvala :) Toto je môj názor, ktorý môžeš a nemusíš brať do úvahy. Sme tu predsa všetci "začínajúci" autori, ktorí robia chyby ( aj ja ich robím ) a toto je jedinečná šanca si prečítať odozvu a rady k nášmu písaniu.
Som zvedavá na tvoje ďalšie dielo :)
09.09.2021
Stano Lacko
Pekne citanie. Trocha ma odradila ťa covidova predohra. Toto by som určite prepísal na niečo nadčasové. Zvyšok bol príjemný, ale po určitom čase ma to už prestalo baviť. Bolo to ako pozeráš nejaký pseudo dokentarny film o vraj existujúcom stslinovom metre v petrohrade alebo o vesmírnom pôvode pyramíd. Nič ti nepovedia furt len niečo naznačujú a naťahujú to celé aby to malo 40 minút. V tomto to bolo ale dobre, ale po čase už nudilo. Chýbalo mi ešte nieco na konci, možno že priletela ťa lienka a zotmelo sa. Možno by to bolo klišé ale asi lepšie ako nič. Tieto krásne opisy sú fakt ale do dlhšieho diela. V poviedke ja očakávam viac deja.
09.09.2021
BocianSara
Ahoj :) Vôbec mi nevadilo, že si si zvolil takýto druh rozprávania a poviedka plynula celkom ľahko. Veľmi ťažko sa mi popisuje, čo ale pre mňa nefungovalo pretože to naozaj asi bola málo hrozivá atmosféra. Rozprávač sa k spomienke vracia s odstupom, teda neprežíva tie udalosti rovnako ako keď bol chlapec, ale chýba tam určite trošku viac emócií, ktoré som možno nevedela precítiť kvôli tomu, ako si len naznačil čo sa tam dialo a ja by som potrebovala viac detailov.
10.09.2021
8HitBoy
Skvelý nápad, ale horšie spracovanie. Na rozdiel od tvojich predchádzajúcich poviedok tejto výrazne chýbala dynamika. Je to spomienkové rozprávanie, len veľké fláky blokov textu bez priamej reči, čo vo väčšine prípadov nebýva dobrým nápadom. Pokrivkávali aj rôzne preklepy, ktoré si tam ozaj robili lambádu, čo je veľká škoda.
Opakujem ale - bol to fakt super nápad. Možno keby sa poviedka diala v reálnom čase (škrtol by som celú tú covidovú líniu, lebo je veľmi fixovaná na súčasné pomery a v podstate zbytočná). Hrdinami mohli byť 2 decká, ktoré by sa aj rozprávali, urobili príbeh interaktívnejším a ľahšie stráviteľným pre čitateľa... Ale to už len tak hádam... :)
Ty si fakt chlapík, ktorý nápady sype z rukáva, viem že nás ďalšie kolo opäť niečím prekvapíš :) Určite sa na to teším.
11.09.2021
Zlodejisnov
Zaujímavý nápad s krotením lienok, no tak, ako tu už odznelo, chýbal tomu dialóg alebo prítomnosť. Bola to spomienka, a tak sa vytratilo to tajomno okolo toho, či hlavná postava uspeje alebo nie. Stačilo vážne vynechať tú covid časť a urobiť to v prítomnom čase.
12.09.2021
Goran
Fascinujúce, bohužiaľ nie dobre napísané. Pokúsim sa teraz zhrnúť klady a zápory i špecifiká poviedky.
Mne osobne tu nevadí, že sa jedná "len" o rozprávanie. Pokiaľ to teda nesie znaky, a napĺňa kritériá, poviedky ako útvaru, ak to nie je próza iného druhu prepašovaná do poviedkovej súťaže. A to zas nie je tento prípad. Kedysi bolo dokonca veľmi časté, povedal by som, že až módne, písať príbeh ako hrdinovu spomienku. Teraz sa to nenosí - ale pýtam sa: no a čo? V klasickej strašidelnej poviedke, temnej fantastike, weird fiction a podobne, to bol bežný druh naratívu. Je ale pravda, že takéto spomienkové rozprávanie, takéto rozpamätávanie sa vo forme listu, nebýva spravidla také interaktívne a dynamické, ako poviedka odohrávajúca sa v prítomnosti, či aspoň zaznamenaná ako aktuálny dej. To jej môže ubrať na nadčasovosti. Toto, aj zasadenie do doby pandémie, jej dáva konkrétny rámec. Čitateľ fantastiky chce zväčša niečo, čo nie je ukotvené v jednoznačnej dobe, pokiaľ to teda pre príbeh nie je podstatné, to potom mení situáciu. Je pravda, že covid tu bol nadbytočný. Nevnímam to ale nutne ako chybu, je to skrátka špecifikum poviedky, v prípade, že si to niekto prečíta o 50 rokov, získa to i nádych istej kuriozity a historickej zaujímavôstky.
Ak nám dokážeš uveriteľne podať solídny nápad, sprostredkovať zvláštnu, tajuplnú atmosféru a vyvolať u čitateľa ten pocit neskutočna, zázračna, čudesnosti, máš u mňa vyhraté a ja som nadšený. Pokiaľ sú tu prítomné tieto aspekty, je mi prakticky jedno, že tu niet dialógu a že tu vystupuje jediná postava. Ide mi v literatúre, a príbehu celkovo, o iné. Už ma ale zamrzelo to, že sme sa nedozvedeli nič o povahe či podstate toho čudesného javu. Viem, priame vysvetlenie by ubralo na záhadnosti, ale niečo si mohol aspoň naznačiť, prípadne ústami hl. hrdinu vysloviť nejakú teóriu. Takto to vyzerá, že sám autor nevedel čo a ako.
Mimoriadne kvitujem zasadenie do času detstva. Spolu s prostredím to sprostredkúva neopakovateľný snový zážitok. Hra s lienkami je tiež veľmi originálny prvok. Lenže poviedka stráda tam, kde by mala excelovať, keďže sa jedná o rozprávanie - práve v tom rozprávačstve. Začiatok i koniec sú výborné. Dobrý, pútavý knižný sloh. Lenže práve v jadre, v tom najdôležitejšom, akoby si stratil sústredenie na prácu s jazykom, štylistika tam kríva, opakujú sa slová, objavuje sa veľa chýb... To je tak strašná škoda! Práve týmto poviedka hrozne stráca. Keby si dokázal udržať tú beletristickosť prológu a epilógu, dostal by si ma. Takto v tom ale vidím skôr nenaplnené ambície.
13.09.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.