Dračie údolie 3/3

3/3
Filmová história scifi
„Vedel si, ako sa rozhodnem?“
„Nie,“ odpovedal Starec, keď mu podával jedlo a čašu vody, „Všetko sa lámalo práve v okamihu tvojho rozhodnutia. Ja som len pripravil jedlo, ktoré by ťa posilnilo, akokoľvek by si sa rozhodol – či už podstúpiť rituál, alebo sa vrátiť na spiatočnú cestu.“
Erunwir prikývol. Jedli v tichosti, rušenom len pukaním ohňa. Občas však do stanu prenikli aj tiché zvuky lesa – šuchot, kvikot, vrčanie. Napriek tomu, aký bol les desivý, toto miesto bolo prikryté pocitom bezpečia. Akoby mu nemohlo nič ublížiť, kým sa nachádza vnútri tohto zvláštneho príbytku.
Starec potom vstal a v stane nastal nečakane živý pohyb. Odniesol misky ku kotlíku do jedného rohu, ale neobťažoval sa s ich upratovaním. Poznášal k ohňu niekoľko vreciek, sklenených pohárov a fiol, naplnených rôznymi bylinkami, orieškami, dokonca časťami tiel zvierat, ktoré bude potrebovať na vykonanie obradu. Rozkutal oheň a niečo doňho hodil – rozžiaril sa neprirodzene žltým svetlom a dym, ktorý z neho stúpal, sladko zavoňal. Erunwir neodolal a zhlboka sa nadýchol. Zatočila sa mu hlava, keď ho Mág popohnal preč z miesta, na ktorom sedel. Plamene hádzali na steny fantasticky tancujúce tiene.
Odhrnul koberec, ktorý zakrýval do hladka udupanú hlinu a tiež ho odložil ku stene. Na odhalenú zem potom kriedou nakreslil kruh s asi polmetrovým priemerom, ktorý rozdelil na 5 častí. Do každej potom nakreslil tajomný magický znak, ktorý Erunwir nepoznal, hoci zjavne vychádzali z podoby rún, ktoré sa používali dodnes. „Tu spočinie tvoje srdce,“ prehovoril, a jeho hlas znel inak; každý pohyb bol od tohto okamihu súčasťou rituálu.
Nakreslil ďalší kruh, o niečo menší, s podobnými, ale nie celkom rovnakými znakmi,. „Tu spočinie tvoja hlava.“ A potom ďalšie dva kruhy pre ruky na druhej strane veľkého kruhu, a dva pre nohy, znova sprevádzané tichou formulkou: „Tu spočinú tvoje ruky. Tu spočinú tvoje nohy.“
Keď dokreslil posledný znak, narovnal sa a pokynul Erunwirovi, aby si ľahol. Ten neváhal. Snažil sa uložiť sa tak, aby jeho srdce spočívalo presne v strede najväčšieho kruhu a príliš sa nehýbať, aby farbu nerozmazal.
Mág potom okolo neho rozmiestňoval obsah fľaštičiek a vreciek, tichým hlasom pri tom šepkal slová zaklínadla, ktorým už elf nerozumel. Niektoré byliny poznal podľa vône – borové ihličie, rozmarín, šalvia a kôra z hlohu, iné – a tých bola väčšina – nepoznal. Za hlavu a k nohám mu položil červenú sviečku z ľudského tuku, ktoré spočiatku nepríjemne prskali, ale keď sa plameň ustálil, zmizol aj nepríjemný pach.
Nakoniec mu na čelo nakreslil kruh studenou tekutinou, ktorá páchla ako stará krv. „Dračia krv,“ vysvetlil potichu, keď Erunwir zvraštil nos, „živica z posvätných stromov zmiešaná s vínom. Spojí tvoje vedomie s vedomím meča, pretože jediné, čo s ním máš spoločné, je dotyk s krvou draka, ktorého si zabil.“ Meč mal položený na hrudi, kde ho nepríjemne ťažil. A keďže ho Mág vytiahol z pošvy, začínal sa pomaly zahrievať. Aj naň temnou tekutinou nakreslil kruh.
Napokon mu dal vypiť hustý nápoj z malého dreveného kalíšku, ktorý voňal mätou. Tá prebila všetky ostatné chute a Erunwir bol za to rád, najmä keď pocítil páľavu, ktorá sa mu rozlievala zo žalúdka do celého tela, akoby sa napil silného alkoholu.
„Dýchaj zhlboka,“ upozornil ho ešte Starec a postavil sa k jeho hlave. V ľavej ruke zvieral rituálnu palicu Mágov Kruhového lesa, v pravej vetvičku byliniek. Podržal ju nad ohňom, kým nezačala dymiť, potom s ňou pohýbal nad nehybne ležiacim elfom.
Najvyšší Mág uprel pohľad na kus oblohy, ktorý bol viditeľný nad ohňom a zvolal: „Vzývam ťa, mocný bože Arnun Gazâr,“ a to bolo aj posledná vec, ktorej Erunwir rozumel. Mágove oči sa zatiahli mliečnou blankou a hlas, ktorý vychádzal z jeho úst a odriekal slová rituálu v neznámom, stratenom jazyku, už nebol jeho; slovám, ktoré sa odrážali od stien a ich tiel, už rozumeli len pradávny bohovia a démoni. Starcove ústa boli jedinou pohyblivou vecou; dokonca i oheň ustrnul vo svojom pohybe a priestor zaplavila zima.
S každou novou vetou Erunwir cítil viac a viac tepla, ktoré vznikalo v jeho žalúdku a bojovalo s chladom, ktorý naňho doliehal zvonka. Zdalo sa mu, že mu krv vrie, ale pokožka na povrchu tela mrzne. Nemohol sa nadýchnuť.
Intenzita Mágovho hlasu sa zvyšovala a Erunwir prestával cítiť teplo i zimu, celé telo mu zmeravelo. Hruď sa mu vypäla do oblúka, až mu zapraskala chrbtica a meč mal spadnúť na zem, ale ostal sa vznášať kúsok nad ním. Hlavou, dlaňami i nohami sa stále dotýkal zeme, zostávali uprostred kruhov s magickými znakmi. Niečo mu násilím roztvorilo oči, až takmer dovidel na povrch Mesiaca, ktorý sa objavil nad otvorom v stane, potom mu ich vyvrátilo dohoda, do tmy svietili len jeho bielka. Na okamih nastala tma, potom...
Stál pre stanom. Otočil sa doprava, doľava, za seba. Bol na tom mieste, kde pred nejakým časom stál Najvyšší Mág a pozýval do dovnútra. Bol otočený na juh.
Mrkol a to mrknutie trvalo veky. Keď oči znova otvoril, bol na inom, žiarivom mieste.
„Vyzývam ťa, mladý drakobijca, povedz mi, čo vidíš!“ začul Mágov hlas, i keď stále neznámy vo svojom zvuku, rozumel zmyslu jeho výzvy. Pohľad sa mu zaostril, z farebnému fľaku pred ním sa stal les. Potom kus lúky, pole, videl jednotlivé steblá trávy a jednotlivé zrnká dozretého obilia v klasoch. Svet žiaril svetlom, ale obloha bola tmavá tak, ako býva v najhlbšej noci, keď najviac odkryje krásu magických súhvezdí.
„Stojím na poli,“ prehovoril škrípajúcim hlasom. „Obloha je tmavá, no vidím ako cez deň.“ Stál nehybne a pozeral na oblohu, a zároveň jeho ruka v stane tápala po meči. Prsty zovreli čepeľ a keď vytryskla krv, ruka sa vymrštila do priestoru – kvapky krvi, ktoré dopadli na zem, označili podobu hviezd, ktoré videli jeho oči. Tak vznikla prvá stopa, ktorá ho mala viesť na ceste za poznaním mágie meča – hviezdna mapa.
„Kráčam po poli, po lúke, tráva a kvety sa pod mojimi nohami neohýbajú.“
„Ktorým smerom? Kde je slnko?“
„Predo mnou... Vychádza... Ách, svetlo, strašné svetlo!“ doteraz jeho hlas znel monotónne, no zrazu v ňom bolo počuť prekvapenie a bolesť. Telo sa naplo, hlava sa vykrútila dozadu, až hrozilo, že si potrhá šľachy na krku. Znakov na podlahe sa už dotýkal len temenom a končekmi prstov. „Ááách, je to diabolské, neprirodzené svetlo! Nikdy som také nevidel, zraňuje moje oči.“ Oči v skutočnosti aj vo vízií sa snažili zavrieť, uniknúť pred nepríjemným jasom, ale mágia obradu im to nedovolila, nútila elfa ďalej pozerať doprostred žiare.
„Pozri sa, čo je za svetlom!“ Starcov hlas znel silnejšie, práve toto bola najdôležitejšia časť vízie, nemohol dovoliť sebe ani Erunwirovi prebrať sa z tranzu. Pocítil intenzívnu vôňu horiacich bylín, hoci si neuvedomoval, že pohol rukou, aby ju rozvíril. Vôňa upokojila jeho vedomie a upevnila stav tranzu.
„Vidím,“ ozval sa Erunwirov hlas, rovnako pokojný, ako na začiatku. Svetlo začínalo slabnúť alebo si jeho oči začali privykať, ako keď na poludnie vyjdete z tmavej jaskyne, kde ste strávili noc – najskôr vás slnko oslepí, ale po pár minútach si na jeho jas privyknete a znova vidíte jasne.
„Vidím hrad.“
„Ako vyzerá ten hrad?“
„Je postavený vysoko na kopci. Rozpadáva sa, je to len ruina. Má dve veže, padací most so znakom draka a obteká ho kľukatá rieka.“
„Stojím na vrchu jednej z veží. Pozerám sa na krajinu.“
„Vidím rieku. Je červená ako krv. Slnko zapadá.“
„Stojím na druhej veži. Rieka je biela ako mlieko. Vychádza mesiac.“
Elfovo telo sa zachvelo a začalo sa nepokojne mykať zo strany na stranu a Mág začal pociťovať bolesť, ktorá vždy po obrade prichádzala zvnútra jeho kostí a svalov. Vízia sa blížila ku koncu.
„Vidím draka!“ skríkol náhle Erunwir vydeseným hlasom.
„Útočí na teba?“
„Nie! Nie... Krúži nad hradom a ponára sa do rieky. Na západe. Na východe z rieky vylieta.“
Tu vízia končila. Erunwirov pohľad sa rozostril do bielej škvrny, potom nastala tma. Na telo mu zaútočila bolesť, ktorú doteraz necítil. Tvrdo dopadol chrbtom na zem a rozmazal kruhy okolo seba. Sorontur mu skĺzol z hrude. Nemohol otvoriť oči, ale počul zvuky okolo seba – praskot ohňa, šuchot šiat, vietor.
S veľkým vypätím síl nakoniec oči otvoril. Pálili ho a mal pocit, akoby desať dní za sebou nespal. Videl nad sebou tmavú oblohu, no kosák mesiaca, ktorý pozoroval na začiatku rituálu, tam teraz nebol. Snažil sa rozpomenúť, ale pamätal si len útržky.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa, nebolo mu však dobre rozumieť, hrdlo i ústa mal vysušené.
„Tvoje proroctvo znie: nájdi posvätnú rieku a očisti seba i meč od dračieho zla. Z titulu a moci Vykladača snov ti hovorím – nájdi miesto, ktoré si videl vo svojej vízií, hrad na juhu so znamením draka. Patril drakopánom, ktorí kedysi dávno žili v mieri s týmto tvormi a osvojili si aj ich múdrosť. Rieka pretekajúca cez ich územie v sebe stále nesie posvätnosť dračej mágie. Musíš vstúpiť do jej vôd pri západe slnka, keď bude červená ako krv – aby si uctil pamiatku draka, ktorého si porazil v boji. Potom do nej musíš vstúpiť za mesačnej noci, keď bude čistá a biela ako mlieko, aby si očistil seba aj meč od pozostatkov zla, ktoré na vás drak preniesol. Spojíš sa s mocou meča, aby ti ním nikto nemohol za tvojho života ublížiť a začneš písať novú históriu skutkov Soronturu. Tak znie výklad tvojho proroctva a smer tvojej cesty.“
Erunwir už nedokázal udržať otvorené oči, celé telo mu tuhlo. Skúsil pohnúť rukou, nahmatať meč, ale nič necítil. Matne si spomínal na Starcove slová – obrad ťa zanechá na tri dni nemohúcim, ale aj tak ho to vydesilo. Upokojovalo ho len to, že ešte počul Mágov hlas. „Ver svojim inštinktom a nechaj ich, aby ťa viedli miestami, ktoré si teraz nepamätáš. Keď prídeš na to správne, budeš to vedieť. Povedie ťa aj hviezdna mapa a napokon i meč, keď si privykne na tvoju prítomnosť. Želám ti veľa šťastia na tvojej ceste, mladý Erunwir, drakobijca.“
Elf si uvedomil, že to bolo prvý raz, čo ho Mág oslovil menom a bolo to aj posledné, čo od neho počul.
***
Keď sa prebral, nebol sa na tom istom mieste. Cítil pod sebou mäkkú posteľ, nad sebou páperovú prikrývku voňajúcu čistotou a príjemne chladný vánok, ktorý mu ovieval tvár. Tieto nezvyčajné vnemy ho donútili náhle otvoriť oči, aby si overil, či ho ostatné zmysli neklamú. Ale nie – skutočne ležal v posteli a vedľa neho sedel jeden z jeho bratrancov, Taurion.
„Erunwir!“ zvolal potešeným hlasom, keď si všimol, že sa prebral. „Vitaj späť! Už sme sa o teba začali báť. Šedovlasý povedal, že sa preberieš o tri dni, no spal si skoro päť.“
„Kde som?“
„V Mesačnom údolí, predsa. Uprostred noci sa tu zjavil Mág z Temného hvozdu s tebou v bezvedomí. Odovzdal nám meč, mapu a list, ktoré si máš vziať, keď sa vydáš na cestu a povedal nám, že sa o teba nemáte báť.“
Erunwir sa rozhliadol, meč, mapa a dokonca aj jeho oblečenie ležalo na kôpke vedľa postele. Uľahčene si vydýchol a až potom si dovolil radovať sa z Taurionovej prítomnosti. Chcel sa mu poďakovať za starostlivosť, no prerušil ich jemný zvuk zvonu.
Taurion vyhliadol z okna a široko sa usmial, „Prebral si sa v pravý čas, bratranec. Je čas večere, ktorá sa určite pretiahne na oslavu tvojho návratu.“
O dva týždne, ktoré strávil v družnej spoločnosti lesných elfov, si osedlal koňa a zbalil zásoby. Za ten čas sa zotavil z bolestí a nepríjemných spomienok z cesty lesom a tajomného rituálu a konečne bol pripravený vydať sa na ďalšiu cestu.

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

Goran
Nádhera! Klasické fantasy v tom najlepšom slova zmysle. Ale aj niečo viac - bolo by chybou vidieť ho len ako žánrovú prózu, je to magické, má to mystické kvality, opis obradu ma takmer tiež uvrhol do extatického stavu. Je to aj iniciačný popis, putovanie nielen za magickým artefaktom, ale aj putovanie po krajine duše... V súvislosti s Tvojím obrázkom... nezaujímaš sa náhodou o šamanizmus alebo niečo v tom duchu?
Fascinujúce, veľmi pekne a poeticky napísané. Ako celok to hodnotím 8 z 10. Jedna známka vyššie by bola, keby sa tam nevyskytovali hlúpo zbytočné chyby, ktoré vznikli z nepozornosti alebo pri prepise. A úplne najvyššia hviezdička, aspoň z osobného hľadiska, pretože toto je niečo, čo sa mi úplne trafilo do noty, by pribudla, keby celý príbeh nebol vlastne "len" prvou kapitolou obrovského epického dobrodružstva...
31.10.2021

BocianSara
Ahoj :) Čakala som na všetky časti kým poviedku prečítam. Zo začiatku som si hovorila, že tento typ rozprávania mi veľmi nesedí. Akoby si sa kĺzala len po povrchu a rozprávala nám ďalšiu legendu ale chýbala mi motivácia hlavnej postavy naozaj ísť do tohto boja s drakom. Rozhodne ma ale zaujímalo ako sa hrdinovi podarí popasovať s mocou meča a či dosiahne svoj cieľ.
Chcela by som vedieť ako sa starý elf dostal k sviečke z ľudského tuku, super detail :D Tu by som sa asi trošku pohrala so synonymami – nepríjemne prskali, nepríjemne páchli a v ďalšej vete tekutina páchla ako stará krv.
Veľmi sa mi páčil prorocký sen a ako si ho vysvetlila. Na konci mi zostala len otázka ako sa starý elf s Erunwirom dostal do Mesačného údolia :D Rozhodne bola posledná časť najsilnejšia a najlepšie plynula. Pre mňa si klasické fantasy ozvláštnila najmä prvkami, ktoré starého elfa charakterizovali trošku aj akoby Indiána. Možno je príbeh len začiatkom dobrodružstva ale zároveň presne vieme ako dosiahne aby meč s hlavnou postavou spolupracoval, jeho cieľom bolo najmä meč získať a nie vykonávať ďalšie hrdinské činy. Takže podľa mňa si poviedku sekla na tom správnom mieste.
01.11.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.