Záchrana

Miško prišiel o ocka, o domov a teraz s mamou sami blúdia postapokalyptickou krajinou. Je len otázkou času, kedy si ich všimne nepriateľ.
Podporte scifi.sk
„Tíško, Miško! Tichučko!“ Mama ho hladkala po vlasoch, aby sa nebál. Nefungovalo to, lebo aj ona mala strach. Cítil ho z nej tým viac, ako silno si ho k sebe tisla. Triasla sa a srdce jej prudko bilo. Aj tak však nezaplakal. Otec mu povedal, že musí byť chlap, keď ho videl poslednýkrát. Nesmie ho sklamať, hoci tu už nie je. Najmä preto nie.
A tak tam tíško sedel, pritisnutý k mame, na studenej zemi, celý ubolený a počúval, ako sa po cestičke približujú kroky mnohých topánok.
Pred príšerami sa ukryli do kríkov, za relatívne bezpečie zaplatili množstvom škrabancov.
Miško si už ani nepamätal, kedy naposledy zaspával bez strachu. Muselo to byť, keď ešte bývali doma. Keď ešte chodil do školy, ulicami sa neozývala streľba, keď ešte mal ocka a večer zaspával s plyšovým medvedíkom v náručí. Kedysi dávno.
Neďaleko pod ťažkými topánkami zapraskala halúzka a po Michalovom líci sa tichučko skotúľala slza.
„Skrytí-neskrytí, ideeeem!“ zanôtila príšera. Rozhrnula hradbu z lístia a Miško jej zrazu hľadel priamo do očí. Žiadne chápadlá, ostré zuby ani svietiace zreničky. Mala ľudskú tvár, ako koniec-koncov všetky príšery. Aspoň tie ozajstné.
„Čo to tu máme?“ Usmial sa chlap a vystavil pritom na obdiv svoje riedke zuby. Chytil Michala na nohu a potiahol k sebe, nebral ohľad na kamene na zemi ani pichľavé tŕne. Miško kričal a mama, už v železnom zovretí ďalšieho muža, spolu s ním.
„Počkaj, prídeš na rad!“ zaškeril sa ňu väzniteľ a umlčal ju dobre namiereným úderom.
„Tak, čo to tu máme? Mladé mäsko!“ Prvý z chlapov zdvihol teraz už otvorene plačúceho Miška do výšky.
Vtedy sa ozvala rana. Nepriateľ pustil Miška a sám sa sklátil k zemi. Chlapec po toľkom čase vonku, už vedel, čo robiť. Pritisol sa k zemi a chránil si hlavu rukami. Počul výstrely i bolestné výkriky. Neodvážil sa pozrieť, mohol len dúfať, že patria tým zlým.
Napokon nastalo ticho, ešte znepokojujúcejšie než predchádzajúci ruch.
Chvíľu trvalo, kým sa Miško odhodlal posadiť. V prítmí večerného lesa zistil, že je obkľúčený drobnými maskovanými postavičkami, akýmisi škriatkami. Zlí chlapi ležali bezvládne na zemi všade naokolo. Ale maminka bola v poriadku. Sedela na zemi, opierajúc sa na jednu ruku, a nespúšťala oči z malých cudzincov.
„Meno?“ pískla jedna z postáv.
„Miško Dubník,“ odpovedal bez rozmýšľania. Postavička vytiahla zápisník a chvíľu sa v ňom prehŕňala.
„Á, tu si,“ urobila pri jeho mene fajočku a spokojne notes opäť odložila. „Pôjdeš s nami.“
„Aj tvoja mamka,“ dodala pri pohľade do Miškových ustrašených očí.
Postavičky ich viedli hlbšie do lesa. Neukázali im svoje tváre, a keď sa ich Miško alebo jeho mama chceli na niečo spýtať, zahriakli ich, aby boli ticho. Niečo na nich nesedelo, ale chlapec sa ich nebál. Nevedel prečo. Ich malý vzrast a smiešne pohyby ho upokojovali. Veril im.
Napokon došli na miesto, kde sa v hustom poraste skrývali ťažké železné dvere.
Ocitli sa v ošarpanom bunkri osvetlenom neónkami. Až tu im tajomní záchrancovia odhalili svoje tváre.
Prvá maska skrývala hlavu plyšového zajaca s jedným puknutým okom. Ďalšia bábiku s vlasmi z červenej bavlny, akú mala aj Miškova sesternica Lucka. Ibaže táto mala na sebe drobné maskáče a v rukách nie tak celkom hračkový samopal. Boli tam aj ozbrojené ďalšie bábiky a vypchaté zvieratká. Miško nevychádzal z údivu.
„Brumík!“ zakričal ktosi. „Máme toho tvojho.“
„Čože?“ Na konci chodby sa vynorila dôverne známa tvár Miškovho plyšového medvedíka, o ktorom si myslel, že ho už nikdy neuvidí. Rozbehol sa k nemu a zovrel ho v objatí.
„Počkaj, počkaj, lebo ma rozpučíš,“ prehovoril medvedík. „Nemusíte sa báť, pani Dubníková,“ otočil sa k zmätenej Miškovej mame. „Už ste v bezpečí. My plyšáci sme tu. Zachránime svoje deti a potom aj celý svet!“

YaYa

YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky a organizuje Poviedky na počkanie.

Diskusia

cyberstorm
ňuňuňuňuňu fullmetal plyšáci :)
21.08.2021

xius
Smarjakrucispenat, to bolo dobre! :) Puknute oko je paradny detail. Sestrin macik tiez mal, lebo s privelkym nadsenim jedol parenu buchtu na stole. Dodavalo mu to charakter, ako tymto hrdinom! :)
22.08.2021

YaYa
Taká tvrdá buchta? :D
22.08.2021

Monika Kandriková
Utajená existencia mocno-macíkovskej civilizácie je ľudstvu známa od čias Medvedíkov-šťastíkov s pomaľovanými bruškami. Že včas zasiahnu v prípade apokalypsy je viac ako pochopiteľné. Vydarená PNP. :D :D
22.08.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.