Cesta vysypaná hviezdami (Príbeh Stelly a Alana 2. časť)

Alan rozpráva o dobe, v ktorej žije - o tom, čo si nevybral, ale aj o povinnosti, ktorú si zvolil prijať. O ceste, ktorá vedie ku hviezdam a ešte ďalej!
Panteón majstrov hrôzy
25. storočie je jedinečným. Iste, to môžeme povedať o každej dobe, ale nie o každej ére je možné uvažovať ako o prelomovej. Obdobie môjho života je poznačené dvoma prevratnými udalosťami. Neurčili len môj osud, nepoznačili len môj život. Dotkli sa v takej či onakej miere každej ľudskej bytosti. A nie iba ľudskej.
Človek mal odjakživa rád zvieratá, ale odjakživa ich aj využíval, teda aspoň od tej doby, kedy ich prestal uctievať a povýšil sa nad ne, a to už je... no, pekných pár tisíc rokov. Bol to pridlhý čas, a ten sa mojím storočím definitívne skončil. Konečne! Pretože hoci sa vždy našli i takí ľudia, ktorí zvieratá naozaj milovali, skutočne málokto si ich aj vážil. A to sa nadobro zmenilo. Dnes sú naši priatelia a partneri. Plnohodnotní a rovnocenní.
Pravda, nestalo sa tak hneď, generácie sa museli vystriedať, a ani tak to nebol rýchly proces, niektorí museli zostarnúť a iní umrieť, ale spoločnosť sa napokon zmenila. Zmenilo sa aj vnímanie jej príslušníkov. Vlastne to ani netrvalo tak dlho, čo je pre dejiny sedemdesiat rokov? Nie, stalo sa to veľmi rýchlo. Dôležité zmeny prichádzajú často znenazdajky, prekvapia, udrú a tvária sa, že tu boli večne.
Dávny výrok "Raz bude pojedanie zvierat rovnako neporušiteľným tabu, ako je teraz kanibalizmus", vošiel v platnosť. Raz je teraz! Ja som sa už do novej epochy narodil. Neviem aká presne bola minulosť, na to, aby ste niečo vedeli dokonale precítiť, musíte to zažiť a ja som ju nepoznal inak ako z dokumentárnych hier. Som rád, že nie inak... Neviem si predstaviť, že by som nemal Stellu. Že by ona nemala mňa. Neviem si predstaviť, že by nerozumela mojim slovám, ani to, že by žila kratšie než je priemerná dĺžka ľudského života.
Cedryc I. bol prvý. Prvý, kto rozdúchal tlejúcu božiu iskru, čo nesmelo plápolala v genóme zvierat. Cedryc III., jeho vnuk, bol prvým, kto pozdvihol zviera na roveň človeka. Prvý, kto vzal labu do svojej ruky, akoby to bola ruka dieťaťa a potom svojich zverencov starostlivo previedol po všetkých schodoch evolúcie až na civilizačný piedestál. Prvý vedec, ktorý sa na zvieratá nedíval zvrchu, ale pozeral im priamo do očí. Aj na vysutom kruhovom námestí Astropolisu sa týči jeho lazuritová socha. Nie som dosť presný, je to súsošie. Sú tam dve sochy. Cedryc a Ilarus. Ilarus a Cedryc. Boli priateľmi na život a na smrť. Neodlúčiteľní spoločníci. Ilarus zachránil Cedrycovi život dvakrát a Cedryc Ilarusovi raz. Ale to nevadí, boli si vyrovnaní, lebo bez Cedryca by Ilarus nebol Ilarusom. Cedryc daroval Ilarusovi vyšší život, to on ho stvoril. Keď Ilarus zomrel, Cedryc vstúpil sám na planinu Dengu, a dívajúc sa na Sírius, na oko vesmírneho Malého psa, čakal na východ slnka. Tieň pomaly ustupoval smrtiacej žiare a Cedryc III. rýchlo umieral.
Ilarus bol veľký pes. Tvor so snehobielou srsťou, iskrivými hnedými očami a statočným srdcom. Cedryc bol veľký človek. A to stačí. Nijaký iný prívlastok ho aj tak nedokáže vystihnúť lepšie.
Stella je veľká mačka. Má strakatú srsť, oči žlté a planúce ako slnko zaliate v skle a nebojácnu povahu.
Ja nie som veľký človek. A vôbec... som len človek!
Na našich pleciach leží priťažká úloha. Tvoje svalnaté telo a chrabré srdce by ho azda i uniesli, Stella. Ale čo ja? Príliš ti nepomôžem. Som prislabý. Som požieraný zaživa. Zatiaľ len pochybnosťami. Ale ktovie ako skončíme? Bojím sa, že to viem... Nádej získa človek vtedy, keď stratí šance. Keď stratíte nádej, neostane vám už zhola nič. Len láska.
Teraz sa dostávam k hrozbe, čo nad nami visí. K druhej udalosti, ktorá sformovala charakter našej doby. Už to nemôžem ďalej odďaľovať, lebo náš príbeh je i príbehom tejto udalosti. Dotýka sa nás a prerastá nás.
Nikto nevie kedy to presne začalo. Isté je len to, že ľudia zrazu začali slabnúť, až zomreli na vyčerpanie organizmu a celkové zlyhanie životných funkcií. Neboli to samozrejme všetci ľudia, inak by som tu nesedel a nediktoval do videofónu tieto slová. Išlo len o niektorých ľudí, hoci slovo „niektorí“ vyznieva nepatrične pri takom množstve, momentálne číslo kolíše niekde medzi šesťdesiatimi a sedemdesiatimi miliónmi a stále rastie, dôležité ale je, že postihnutá bola len istá skupina obyvateľstva. Presnejšie tí, ktorí nemali žiadneho zvieracieho priateľa. Žiadna iná spojitosť medzi obeťami neexistovala. Umierali muži rovnako ako ženy, mladí rovnako ako starci, chorí rovnako ako tí dokonale zdraví, teda aspoň tí, čo boli dokonale zdraví než začali z ničoho nič chorľavieť.
Zákerná a hrozivo rýchlo postupujúca choroba – od prvotných príznakov po smrť, ktorú nedokázali zadržať ani tie najmodernejšie medicínske postupy, trval desivý a nezvratný proces len niečo okolo troch týždňov – mala záhadný pôvod a lekári a vedci si márne lámali hlavy s jej povahou. Mŕtvi pribúdali rapídnym tempom a vedcom sa nedarilo izolovať kmeňové bunky nákazy. Spôsob jej šírenia akoby nepodliehal žiadnym známym zákonitostiam. Z epidémie sa stala pandémia a tá mala vskutku globálny charakter a svojím intenzívnym a zlovestným dopadom rýchlo prekonala tie najobávanejšie vírusové ochorenia predkozmického veku. Istý virológ sa nechal počuť, že španielska chrípka aj čierny mor boli oproti novej hrozbe malichernosťou. Bolo to nedôstojné a prehnané vyhlásenie, ale chápal som jeho pointu; ľudstvo skutočne stálo pred najväčším protivníkom s akým sa dosiaľ stretlo.
A nie, paradoxne si ono samé nebolo tým protivníkom. Pokorili sme molocha nenávisti, temného boha vojny, ktorý v nás prebýval. Už nebol človek človeku nepriateľom, už nebol nebezpečný samému sebe, ľudstvo konečne dosiahlo dospelosť, a teraz sa zdalo, že nás zničia nejaké baktérie...
Lenže nijaké sme neobjavili. Nebolo to ani vírové ochorenie, pôvodcom bolo čosi úplne iné. Čosi natoľko bizarné, že mnohí sa z toho šoku doteraz poriadne nespamätali. Tí pragmatickejší to prijali ako nepríjemný fakt a dali hlavy dokopy, aby nákazu konečne zastavili. Tá sa už napriek karanténe začala šíriť obývanými svetmi slnečnej sústavy. Jasné, že karanténa bola zbytočná a ničomu nezabránila, príčina vzniku ochorenia bola už vtedy známa, zostalo teda len vysporiadať sa s pôvodcom. Lenže ako? Po Zemi sa prví chorí objavili na Mesiaci. Ďalším v rade bol Ganymédes, potom Mars a nakoniec Venuša – výstavná skriňa ľudskej civilizácie. Len Európa, Kallisto a Saturn ostali ušetrené. Dokedy?
Dospel som vo svojich zápiskoch do bodu, keď už nemôžem dlhšie otáľať a musím tú hrozbu pomenovať. Zatína do nás svoje hryzadlá, omotáva nás svojimi chápadlami. Doslova. Nie je to vlastne žiadna choroba, chradnutie a smrť zapríčiňujú živočíchy, odporné tvory, ktoré cudzopasia na svojich obetiach, odčerpávajú im životnú vitalitu ako nejakí nenásytní energetickí upíri a ich hodovanie je také zničujúce, že v priebehu štrnástich až dvadsiatich dní zmenia statného, životom kypiaceho chlapa na vycivenú mŕtvolu. O svojho hostiteľa nijako nedbajú, na rozdiel od iných symbiontov či parazitov, sú nositeľmi istej smrti, ktorej sa nedá vyhnúť a nie je ju možné ani oddialiť.
Ten istý vyššie citovaný odborník ich neskôr označil ako predátorov zabíjajúcich síce pomaly, ale so stopercentnou úspešnosťou. S týmto výrokom sa už môžem stotožniť bezvýhradne. Trefné mi príde aj ich pomenovanie. Neviem kto, to sa už nedá vystopovať, ale bol to niekto, kto má cit pre vytváranie neologizmov, ich nazval pijavcami. A to označenie sa ujalo v celej slnečnej sústave. Tie živočíchy vyzerajú ako nestvorné chrobáky dosahujúce dĺžku až jedného metra a sú vyzbrojené hryzadlami a piatimi pármi dlhých elastických chápadiel, ktoré však najväčšmi pripomínajú akési rôsolovité úponky či vlákna, a ktoré sú inak, v stave pokoja, schované pod krovkami. Pomocou nich ovíjajú korisť a odčerpávajú jej životnú energiu. Takéto obludy sú samozrejme neprehliadnuteľné, každému je jasné, akú by spôsobilo paniku objavenie sa čo len jedného z nich.
Ibaže ony sú neviditeľné. Presnejšie; neviditeľné pre ľudské oko. A aby toho nebolo málo, sú aj nehmotné. Nemôžu sa v našom svete úplne manifestovať. Ako pre obyvateľov inej reality je ich pôsobenie u nás veľmi obmedzené, nedokážu sa prejaviť vo svojej plnosti. Aj tak ale stihli počas niekoľkých mesiacov napáchať nenapraviteľné škody. Poškodená budova sa dá opraviť, namiesto zničenej sa postaví nová, no život je nenahraditeľný.
Ako čeliť niekomu, koho nevidíme a nemôžeme zasiahnuť? Aby sme mohli so svojím nepriateľom účinne bojovať, musíme spoznať jeho zvyky. Čo sú zač a odkiaľ prišli? Vytvárajú vysoko organizované hmyzie spoločenstvo disponujúce rozvinutou kolektívnou inteligenciou. Ich domov by sa asi najvýstižnejšie dal označiť ako paralelná dimenzia. A len boh vie koľko vesmírov stihli vystaviť svojim nájazdom. Treba otvorene priznať, že my, myslím tým ľudstvo, by padlo ako zrelá úroda pod náporom žravých kobyliek. Ale niekto nás zachránil a stále ochraňuje. Sú to naši zvierací spoločníci. Naši priatelia ich totiž svojím šiestym zmyslom dokážu zachytiť. Spočiatku sme ich prekvapivé a zmätené hlásenia nebrali vážne, bolo to skrátka príliš šialené, absolútne neuveriteľné, ako vystrihnuté z vedecko-fantastických príbehov tak obľúbených v dávnom dvadsiatom storočí.
Lekárom sa nijako nedarilo zistiť príčinu ochorení, všimli si však, že postihnutí boli iba tí, ktorí nemali vytvorené citové puto so žiadnym nadzvieraťom. Lenže hlásenia, ktoré pribúdali, sa už nedali dlhšie ignorovať. Konečne sme zistili proti čomu stojíme. Tá posledná a najviac naliehavá otázka znie: čo s tým spravíme? Preukázalo sa, že vďaka akémusi intímnemu spojeniu na energoinformačnej báze, ktoré, keď sa vytvorí medzi človekom a jeho zvieracím partnerom, je potom ľudská bytosť prakticky imúnna voči ich negatívnemu vplyvu. Nepoznáme ešte mechanizmus tohto spojenia, takisto ako ani nevieme opísať proces telepatickej komunikácie, ktorá sa začala medzi ľuďmi a nadzvieratami vyskytovať v takej miere, že existenciu takzvaných „psí“ javov už nemôžeme dlhšie prehliadať, isté však je, že človeku poskytuje absolútnu bezpečnosť a na iné bytosti, než ľudské, pijavci z neznámych príčin neútočia.
Keď sme sa to dozvedeli, logickým krokom bolo, že každý si chcel zaobstarať štvornohého alebo okrídleného osobného strážcu. Lenže ľudí je veľa, veľmi veľa. Oveľa viac ako zvierat, o nadzvieratách ani nehovorím. A samotný proces šľachtenia, proces evolučnej premeny je u každého jedinca nesmierne finančne i časovo náročný. Teraz opomeniem fakt, že emocionálna väzba medzi dvoma bytosťami nevzniká zo dňa na deň, ale trvá nejaký čas kým sa vybuduje a upevní. To všetko dokopy dáva nemilý výsledok: počet obetí ešte nemilosrdne narastie, kým sa konečne zastaví. Tomu sme museli zabrániť.
Stella a ja.

Prvá časť:
Druhá časť:
Tretia časť:
Štvrtá časť:
Piata časť:
Šiesta časť:

Goran

Goran
Som priateľ zvierat, nie som pyšný na to, že som človek, ako mnohí iní ľudia. Chcel by som byť vtáčikom, ale zaľubujem sa do mačiek. Vo fantastike hľadám mýtopoetiku, odraz dokonalej krásy, ktorá nie je z tohto sveta, pocit zázračna a večnú túžbu po dobrodružstve.

Diskusia

Buď prvý užívateľ a pridaj svoj príspevok do diskusie
 

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.