Keiji meiyo

Česť medzi zločincami niekedy býva krutá. Aj v budúcnosti. Na orbite Marsu.
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Oroši Sako stál s rukami za chrbtom a pozeral sa von hrubým, širokým oknom na rotujúci Mars pred sebou.
"Takže Rád sa rozhodol?" povedal do miestnosti. Nevedel komu, cítil však, že v miestnosti už nieje sám.
"Ako dlho viete, že som tu?"
Oroši sa pousmial. "Po dvesto rokoch života sa človek naučí veľa." Otočil sa chrbtom k oknu, smerom k tmavej miestnosti. Uprostred nej stál vysoký, ramennatý muž. Jeho aziátska tvár bola nečitateľná, ako by bola vytesaná do čistého mramoru.
"Môj syn?" spýtal sa Oroši.
"Žije," pritakal Muž. "Zatiaľ."
Oroši si vydýchol. "Takže Rád prijal môj návrh? Akai Kami-"
"Česť zaibatsu, ktorého ste členom zostane zachovaná aj vašou smrťou, Oroši-san. Zločiny vášho syna, budú odpustené."
"Môžem-" poskočil mu hlas. "Môžem ho vidieť? Povedať mu posledný krát-" Kamenný výraz muža pred ním mu bol dostatočne jednoznačnou odpoveďou. Sklopil oči a ako keby iba sám sebe povedal: "Nestrácajme teda čas."
Mitsuo bol svedkom rôznych zverstiev vo svojom živote. Veľa z nich napáchal sám. Toto však bolo prvý krát,
čo suploval rolu "kaišakunin", rituálneho pomocnika samuraja, ktorý páchal seppuku. Za normálnych okolností by to bol Orišiho vlastný syn. Jeho zneúctenie tradícií, a fakt, že momentálne čakal čupiac vo vlastných šťankách vo vzduchovom uzávere na vyhlásenie rozsudku, ale trochu znemožňovalo jeho účasť.
Oroši si vrazil tantó do brucha udusil v sebe výkrik bolesti. Na jeho čele sa objavila jedna jediná kvapôčka potu. Čolen muk, a jeho koniec by nebol čestný a jeho syna by čakala potupná smrť. Pomaly, rezal z ľava do prava, z brucha sa na laminátovú podlahu valila krv. Skrútil nôž a šklbol ním smerom na hor.
Mitsuo sa prizeral. Rituál už bol skoro na konci. Z Orošiho brucha sa vyvalili jeho vlastné črevá. Jeho hlava sa chvela. Čakala na ranu milosti.
"Gomen'nasai... Oroši-san," pošepkal Mitsuo a švihol svojou katanou.
Orošiho prebralo ostré svetlo. A bolesť. Ukrutná bolesť ktorá zmizla skoro tak rýchlo ako sa objavila. Chvíľu mu trvalo kým sa zorientoval. Kým si spomenul čo sa stalo. Seppuku, tantó, bolesť. A potom bol koniec. Ale čo potom? Že by? Že by predsa len existoval posmrtný-
Nemal telo. Necítil si tvár. Ani nevedel hýbať očami. Iba to svetlo. Ostré neutíchajúce biele svetlo. Po chvíli začalo tlmieť.
Oroši sa ocitol v hornom rohu akejsi malej miestnosti. Nie. Nie-nie-nie-nie-nie-nie, to nebola miestnosť. A on v nej nebol, nemal žiadne priestorové videnie, akoby do jeho kortexu išiel priamo signál z kamery. Z hrôzou si uvedomil čo sa deje. Toto nebol posmrtný život. Jeho mozog... museli jeho mozog pripojiť na umelú výživu. A pripojiť ho na záber tejto kamery.
Mladý muž, ktorý čupel v miestnosti pod ním zdvihol hlavu.
-Nikko- uvedomil si Oroši. Tak predsa mu dožičili vidieť svojho syna posledný krát.
Miestnosť sa otriasla. Dvere za Nikkom sa odsunuli a jeho telom začal lomcovať vietor; vo vzduchu sa formovali kryštáliky ľadu a hnali sa v mohutnom víre von. Oroši chcel kričať, no nemal čím. Nikko sa snažil bojovať. Snažil sa otvoriť dvere oproti sebe, no márne. Ako sa jeho telo začalo nafukovať, jeho oči podlievať a jeho pokožka mrznúť, ochabol a zviezol sa v rotačnej gravitácii na podlahu.
Oroši Sako chcel zomrieť. Nedokázal uveriť, že by niekto mohol byť tak krutý aj keď dobre vedel pre koho pracuje. Chcel zomrieť, no bol už však mŕtvy. Obraz, ktorý vnímal poskočil a všetko bolo zrazu rovnaké ako pred minútou.
Jeho syn podvihol hlavu. Dvere za ním sa pootvorili a jeho telom začal lomcovať vietor.

kAnYs

kAnYs
ITčkár. Fanúšik vedy a vedeckej fantastiky.

Diskusia

YaYa
Aká krvavnička! Tiež zaujímavý svet a vymakaná pointa na taký krátky čas. Marťanskí samuraji, fú, to je na román. Štylistické veci a preklepy sa snažím v PNP ignorovať, ale veta: "Z Orošiho brucha sa vyvalili jeho vlastné črevá.", ma dostala trochu do kolien ;) Sorry :P
19.06.2021
Monika Kandriková
Tak keď som prečítala "kamera" tak som povedala: Huh! A toto slovo do takejto poviedky nepatrí! A po ďalšom odstavci som musela sklapnúť, skloniť hlavu a bolo vymaľované. Pekné a prekvapivé. :D :D
20.06.2021
8HitBoy
Dosť parádny nápad - celý čas z toho príbehu išla štýlová drsnosť, čo si zrejme chcel docieliť a poteší ťa to. Janka dobre poznamenala jednu z vecí, ktoré mi udreli do oka a odučil som sa ich tiež len relatívne nedávno (na vysvetlenie, to "jeho vlastné" bolo navyše, nemali to byť koho iného črevá). Chcelo by to trošku poštekliť po stránke preklepov a niektorých vetných konštukcií, ale inak dosť fajn robota a najmä podarený nápad.
20.06.2021
B.T. Niromwell
Fu, aká nepríjemná predstava, že človek je v područí iných aj po smrti. Oceňujem najmä sklbenie toľkých svetov a kultúr a všetko do skvelo zapadalo do seba.
20.06.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.