Planéta zimy

neni čas
Panteón majstrov hrôzy
Ema vyzerala cez malé okrúhle okienko a obdivovala výhľad na novú planétu.
„Toto je najšťastnejší deň, môjho života!“ Vykríkla nahlas, akoby to niekoho zaujímalo. Ostatní cestujúci sa len triasli na sedadlách, nie len vďaka silným turbulenciám ktoré zmietali ich vesmírnu loď.
„Ešte vydrž. Môže byť aj posledný,“ z vedľajšieho sedadla sa ozval Bjorn a kŕčovito zatínal prsty zo operadiel.
„Verím, že to bude šťastné pristátie. Čakala som na to roky. Toto je náš nový začiatok. Na zlé veci ani nemysli.“ Poklopkala si na sklo prilby pre šťastie. Loď klesala k zemi a pod ňou sa začínal vykresľovať obrys krajiny. Postupne sa dali rozoznať viaceré prírodné útvary. Planéta VL 602 bola červená, prašná a nehostinná. Kolonizátori na nej už stihli zapracovať. Teraformačné stroje sa leskli v silnej žiare cudzieho slnka.
„Pozri,“ ukazovala von okienkom, „už tam budeme. Nemáš sa čoho báť. Konečne sa uvoľni ty bojko.“
Bjorn jedným okom zaškúlil na okienko a pritiahol sa k nemu, aby mal lepší výhľad. Skutočne už boli len niekoľko metrov od pristávacej platformy. Ani si nevšimol, kedy sa let stabilizoval a vyhladil. Pozrel Eme do očí: „Chvála... Myslíš, že tu majú boha? Alebo s nami prišiel ten náš?“
„Ale prosím ťa. Nebuď ako malý.“ Nechcela sa nechať zaviesť do toho typu konverzácie. Nie teraz, nie tu. Pristátie bolo hladké. Všetko bolo presne také, ako si to Ema vysnívala. Zakotvená loď otvorila príklop. Platforma mala dlhočizné a trochu strmé schody, takže zostupovať museli po jednom. Teraformačné stroje v diaľke vypúšťali do atmosféry dýchateľný vzduch. Pár ľudí si svoje helmy ponechalo na hlavách. Ema si svoju zložila hneď pri výstupe. Krátke hnedé vlasy jej viali v čerstvo vyrobenom vzduchu. Vzala si svoj batoh a začala schádzať schodiskom. Vôňa ovzdušia bola nádherná. Určite do vzduchu niečo primiešali. Lode z ich flotily pristávali na všetkých okolitých plošinách.
Na starú planétu prišiel nový život. Slnko sa začínalo strácať a neďaleko ich skupinku čakal odvoz. Ponáhľali sa z jedného prostriedku rovno do ďalšieho. Boli varovaní pred nočnými teplotami. Bolo nevyhnutné doraziť k mechabunkrom v čo najkratšom čase.
Ema vzala Bjorna za ruku a ťahala ho za sebou ako dieťa ťahá dospeláka za dobrodružstvom.
Opadol z neho strach, zdravý rešpekt si však ponechal. Uvoľnil sa ale natoľko, aby si to s ňou spoločne užíval. Obetovali toho toľko. Inde by už mohli byť svoji. Už mohli mať deti. Rozhodli sa pre nový svet a ostatné muselo ísť bokom. Transport ich viezol cez dlhé údolie, lemované ľudskými výtvormi. Ich sofistikovanosť zvláštne ladila s drsným ale jednoduchým prostredím.
„Niečo pre teba mám,“ štuchol Emu pod rebrami.
„No predveď sa.“ Bjorn z batoha na kolenách vytiahol malý čierny klobúčik: „Keď nechceš nosiť prilbu, daj si aspoň toto. Nemusí každý vidieť aká si strapatá.“
Ema mu zachmúrene vrátila štuchnutie. Len silnejšie.
„Somár! Ja ti dám strapatú!“ nato sa rozžiarila a pobozkala ho na sklo helmy.
„Ďakujem. Teraz mám priezor od ružu. A rovno pred nosom.“
„Tak si to daj dole ty veľký bojko,“ odpovedala mu a zahľadela sa von oknom. Sledovala meniacu sa krajinu. Ako šli ďalej, budov aj strojov bolo pomenej. Cez okná toho ale aj tak ebolo vidieť veľa. Cesta bola hrboľatá, aj napriek šiestim odpruženým kolesám to nimi sem tam hodilo. Cestou padla tma.
„Opýtaj sa šoféra, koľko ešte bude trvať kým dorazíme k nášmu mechabunkru,“ požiadala Bjorna, ktorý bol bližšie riadiacej kabínke. Chcel si to s ňou udobriť, preto vstal a urobil čo žiadala. Termometer na jej rukáve ukazoval prudký pokles teploty. Ten na stene transportéru ukazoval ešte zaujímavejšie čísla. Von muselo byť mínus sedemdesiat stupňov celzia. A to sa noc ešte len začínala. Okná už pokrývala námraza.
„Ešte asi pol hodinky,“ dal jej vedieť Bjorn. „Začína tu byť celkom zima, daj si helmu.“
„Tu ešte nie je. Klobúk mi postačí.“ Jej tvrdohlavosť sa mu nepáčila, no ľúbil ju aj tak.
Ich pohon sa otriasol. Znova, potom silnejšie. Zrazu sa pasažierom prevrátil celý svet. Dvadsať ľudí poletovalo vzduchom ako prádlo v sušičke. Keď všetko ustalo. Začuli ohlušujúci rev. Ten vystriedal dlhý piskot. Aj vnútri začal zaznievať krik. Jedno z okien začalo praskať.
„Pokoj! Pokoj! Vyslal som poplašný signál! Behom chvíľky po nás pošlú. Nebojte sa. Nasaďte si helmy a čakajte.“ Šofér sa snažil upokojiť situáciu, akoby to už niekedy zažil. Bol vážny ale nezdal sa vystrašený.
„To sa len miestne potvory snažia zožrať jedna druhú. Nedalo sa im vyhnúť, pri zápase do nás vrazili. Nás nechcú takže pokoj.“
Ema mala na tvári zdesený výraz. Netušila kde má helmu. A oknu už veľa nechýbalo.
„Asi som ťa mala poslúchuť.“ Bjorn si dal dole svoju helmu aj keď vedel, že pre jej ženský odev nebude pasovať. Snažil sa jej ho nasadiť. Špekuloval ako by ho utesnil. Odstrčila ho od seba. „Prestaň. Myslíš, že ťa nechám aby si mi zamrzol pred očami?“
„Nejde to,“ obrátil sa a zvolal: „Nie je tu niekde náhradná helma?“ Nikto neodpovedal.
„Bohužiaľ,“ pokrútil hlavou šofér.
Bjorn sa rozbehol k oknu. Von už bol kľud. Príšery svoj tanec smrti alebo ukončili, alebo ho vzali inde. Ale okno zostávalo problémom.
„Neboj sa mojko, iste nás rýchlo zachránia,“ v jej hlase nebola istota, len chvenie. Teplota už dosahovala mínus dvesto.
„Aj tak to bol najšťastnejší deň v mojom živote. Som rada, že sme tu spolu.“
Bjorn sa vyzliekol. Všetci pozerali čo to stvára. Pritlačil svoj odev na praskajúce okno, ktorému ostávali možno sekundy. Za tlačil proti nemu helmu. A aktivoval núdzové vyhrievanie. Praskajúci zvuk sa zastavil. Nahradil ho zvuk sirény. Cez druhé okno zahliadli ako sa blížia svetlá mega transportéru. Keď ich zhltol ako veľká ryba malú, vydýchli si. Už to bol aj jeho šťastný deň. Vzal jej klobúk a nasadil si ho. „Som nahý ale aspoň nie strapatý.“

Grimbur

Grimbur
Memento mori amor fati.

Diskusia

Smrtislav Pierko
Parádička! Pútavé skĺbenie všetkých tém. Humor, dráma, romantika. Skladám svoj klobúk...
23.05.2021

YaYa
Dobré to bolo. Na PNP celkom bohatý svet a spojenie tém sa vydarilo.
24.05.2021

xius
Velmi profesionalne zvladnute! Vsetky temy a takto pekne spojene sa nedaria kazdy den, mozno si si vycerpal muzu na zvysok roka? :) Malo to ten spravny mix scifi a obycajneho zivota hrdinov. A som rad, ze to neskoncilo tragicky, toto sedi ovela viac.
24.05.2021

Grimbur
Ďakujem za pekné slová. V mojom prípade múza funguje tak, že keď mám publikum, písanie ide samo. Jasné mám stále problémy s formálnou stránkou, no doučujem sa pomaly. PNP ma vie nakopnúť k písaniu viac než čokoľvek iné. Možno je to tým, že nemám čas prokrastinovať a musím proste makať. Vaše milé komentáre sú to, prečo sa mi oplatí písať. Aj keď som sa na to chcel už vybodnúť. Pokiaľ máte aj kritiku, budem len rád. Poprosím však aj o konkretizovanie problémových vecí, nech viem čo mám napraviť.
24.05.2021

HB
Pekne premyslené, nápad so spojením tém je parádny! :)
27.05.2021

B.T. Niromwell
Veľmi sa mi páči, ak osa na konci stretávajú námety v poslednej vete, krásne domyslené a žiadna umelá dráma, ale ako tu už bolo spomenuté, veľmi ľudská a uveriteľná téme, aj postavy a ich interakcie. Určite jeden z tvojich najsilnejších kúskov. Z formálnej stránky ti občas chýbajú čiarky, ak chceš konkrétne, tak "koľko ešte bude trvať (čiarka) kým dorazíme k nášmu mechabunkru" a Nás nechcú (čiarka) takže pokoj.
13.06.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.