Rád bieleho krídla

Rád bieleho krídla pomaly upadá do zabudnutia. Stádo koní sa stenčuje, pokladnica vyprázdňuje a počty mladých kadetiek sú z generácie na generáciu menšie. Vo chvíli najväčšieho zúfalstva pristúpila veľmajsterka na prijatie dcéry extravagantného šľachtica do rádu. Lenže stať sa jazdkyňou rádu nie je vôbec jednoduché a samotná hlava rádu má o svojom rozhodnutí vážne pochybnosti. Poverí preto výcvikom mladej dámy najmenej schopnú jazdkyňu. Dokáže Jednooká Sue napriek nepriazni svojej hlavnej veliteľky splniť úlohu, ktorá jej bola daná?
2% 2021
Malé snehové vločky tancovali v nezbednom vetre a pri dopade sa rozplývali, ako keby sa len strácali do iného sveta. Bol to kúzelný svet víl, prekypujúci radosťou zo života? Alebo to bol pochmúrny svet mŕtvych, kde duše zosnulých blúdia, lebo nemôžu naplniť svoj osud?
Pravdu povediac, ju to nezaujímalo. Nezamýšľala sa nad zbytočnosťami. Jej osamotené, zelené oko pozeralo neustále len dopredu. Snažila sa plniť svoje povinnosti bez nepotrebných myšlienok. Veľmajsterka si ju dnes zavolala, a tak šla. Neuvažovala nad tým, prečo akurát ona. Jednoducho, iba plnila rozkazy.
Vystúpila až na vrchol vyhliadkovej veže a tam, pri cimburí, s pohľadom upretým na vzdialený prístav, stála hlava rádu. Jej postavu odzadu zahaľoval ťažký červený plášť, lemovaný bielou kožušinou a zdobený modrým erbom, na ktorom sa krížila strieborná a zlatá kopija pod bielym krídlom.
„Vaša Eminencia,“ oslovila ju úctivo, pričom pokľakla, odhrnúc svoj krátky čierny plášť, a sklopila hlavu, na znak poslušnosti.
„Eminencia,“ zašomrala do vzduchu veľmajsterka a obrátila sa k svojej služobníčke. Vietor jej pritom vial svetlohnedé vlasy do tmavých očí. „Toto oslovenie si osvojila Krvavá Brenda po tom, čo chladnokrvne sťala vrchnú kňažnú, pôsobiacu v tejto pevnosti. Chceš ma snáď pripodobniť k nej?“
„Nie Vaša E- Ja len... Chcela som...“ snažila sa prehovoriť, no slová sa len rozpačito vírili, ako jej nakrátko pristrihnuté vlasy, v tomto chladnom víchri.
„Viem, že si nemala zlý úmysel,“ zastavila ju otrávená veľmajsterka. „Je to jazva, pripomínajúca nášmu rádu hriechy, ktoré sa už nedajú odčiniť. A teraz mi povedz, kto si, a čo tu chceš?“
„Ja... som Suelle Tingdelová. Poslali ste po mňa,“ odvetila prekvapene.
„Hm. Jednooká Sue?“ skonštatovala hlava rádu a pokynula, aby k nej pristúpila. „Sem poď!“ zvolala na ňu zlostne, keď si všimla, že jej podriadená si nebola istá, čo má urobiť.
Sue vstala a pomalými krokmi prišla takmer na dosah. Veľmajsterka ju nedočkavo zdrapila za rameno a pritiahla k cimburiu.
„Čo vidíš?“ ukázala prstom smerom k prístavnému mestu.
Sue si nebola istá, ako má na otázku odpovedať, čo sa aj zračilo v jej tvári.
„Loď! Ty hlupaňa,“ odvrhla ju veľmajsterka a spod plášťa vytiahla zdobenú kovovú čutoru. Prudko si odpila a horká vôňa bylín sa doniesla až k Sue. „Čia je to loď?“
Mladá žena sa zadívala svojím jediným okom, no na takú vzdialenosť nedokázala rozoznať šľachtický erb na plachtách.
„Tá loď je mojou najväčšou hanbou,“ pokračovala už miernejšie hlava rádu. „Náš rád síce odchoval veľa zvučných mien, no všetky sa stratili v búrlivých prúdoch času. Naše stádo sa zmenšuje. Naša pokladnica vyprázdňuje. A naše družky umierajú na bojových poliach v zabudnutí.“
Pri poslednej poznámke zaťala Sue päste, až jej zbeleli.
„Zapredala som náš rád,“ riekla skleslo veľmajsterka. „Ako neschopná vdova, čo sa rozhoduje, ktoré zo svojich detí predá do otroctva.“
Sue len zmätene hľadela na svoju nadriadenú. Tá si znova odpila zo zdobenej čutory a ukázala na cestu, po ktorej sa blížil honosný koč so sprievodom.
„Tam ide moja vrchná kňažná. Poď, Jednooká Sue! Budeš mečom, ktorým jej zotnem hlavu.“
***
Suelle stála po boku svojej vrchnej veliteľky, pred bránou pevnosti, týčiacej sa na osamelej hore uprostred rozsiahleho ostrova. Nevedela, čo sa bude diať, no určite sa neodvážila spochybňovať správanie hlavy rádu. Nech už je akékoľvek. Postavenie, v ktorom sa nachádzala, jej to nedovoľovalo.
Netrvalo dlho a zastavil pred nimi honosný koč. Na dverách mal erb váženého rodu jedného malého kráľovstva zo severných zemí. Sue ho však nevedela v tej chvíli presne zaradiť.
Za kočom boli ešte tri povozy so služobníctvom a majetkom vzácneho hosťa. V sprievode neboli žiadni ozbrojenci. Rád zodpovedal za bezpečnosť na celom ostrove a v priľahlých vodách. Takže by sa dalo považovať za urážku, keby sa návštevník dostavil s ozbrojencami až k pevnosti.
Pohonič otvoril dvere koča a pristavil schodíky. Potom načiahol ruku, aby pomohol svojej pani vystúpiť.
Dievča, ktoré sotva dvanásť zím uzrelo, elegantne predstúpilo pred veľmajsterku rádu a zdvorilo sa uklonilo. Vlnité zlaté vlasy jej spadali na honosné šaty, zvýrazňujúce urodzený pôvod a sivé oči žiarili nadšením pri pohľade na hlavu rádu.
„Volám sa Katarína un Terben. Dcéra markíza un Terben. Prišla som, aby som s pokorou vstúpila do rádu, Vaša Eminencia.“
„S pokorou,“ odfrkla si znechutene veľmajsterka. „Tvoj otec dobre zatrepal mešcami, aby ťa sem dostal.“
„Priznávam, podmienky môjho vstupu boli mierne neortodoxné. No som pripravená stať sa plnohodnotnou členkou rádu.“
Veľmajsterka rázne prikročila k mladej uchádzačke a zohla sa k nej so zastrašujúcim výrazom. Urodzená slečna mala čo robiť, aby nedala najavo svoju úzkostlivosť.
„Tie vyberané reči si nechaj, lebo ťa strčím do kuchyne, kde sa budeš môcť rozprávať jedine so zeleninou.“
Dievča zarazene prikývlo. Hlava rádu sa vrátila k svojej podriadenej a položila jej ruku na rameno.
„Toto je Jednooká Sue. Bude zodpovedať za tvoj výcvik.“
Suelle bola vývojom udalostí zaskočená, no nedala to o sebe vedieť. Rázne predstúpila pred svoju novú zverenkyňu a pokľakla.
„Volám sa Suelle Tingdelová. Bude mi cťou trénovať Vás.“
Sue pocítila ranu päsťou do hlavy a potom ju jej nadriadená vytiahla na nohy.
„Nezáleží na tom, či je urodzeného pôvodu. Teraz je ti podriadená. Tak sa pred ňou neponižuj! Musí sa naučiť svojmu novému postaveniu,“ dohovorila jej a obrátila sa na sprievod. „Všetci služobníci nech sa vrátia k svojmu pánovi! Všetok osobný majetok prepadne pokladnici rádu!“
„Ako prosím?!“ zhrozila sa malá Katarína. „To nemôžete urobiť! Potrebujem svoje služobníctvo! Môj otec vám veľmi dobre platí!“
„Hm. Dobre teda,“ riekla veľmajsterka so zlomyseľným úškrnom a spomedzi služobníkov, nastúpených pri koči, vytiahla čiernovlasé dievčatko, ktoré mohlo byť približne rovnako staré ako Katarína.
Dovliekla ho pred mladú šľachtičnú a následne dievča do nej sotila. Katarína služobníčku s odporom odstrčila a tá skončila nemotorne na zemi. Postavila sa, akoby sa nič nestalo a so sklonenou hlavou prešla za svoju mladú pani.
„Vycvičíš obe, Sue! Keď jedna z nich bude robiť problémy, ty budeš za to zodpovedná. Teraz ich zavedieš do ich komnaty a zajtra skoro ráno vás očakávam v stajniach!“
Suelle sa správanie jej nadriadenej príliš nepozdávalo. Ona však len mala plniť rozkazy. Bez pochybností. Pristúpila k svojej druhej zverenkyni a zodvihla jej hlavu.
„Ako sa voláš, maličká?“
Dievčina mala polovicu tváre zakrytú svojimi dlhými čiernymi vlasmi. Jej druhé oko len nervózne pobehovalo medzi bojovníčkou a jej mladou pani.
„Ja... E-es... Est...er...“
„Volá sa Est,“ odvetila za ňu podráždene Katarína.
***
Podrážky jazdeckých čižiem sa ozývali chladnou kamennou chodbou, až nakoniec zastali. Lampy na stenách pomaly vyhasínali, no ešte bolo príliš skoro na to, aby sa cez drevené okenice začínali drať dovnútra prvé lúče nového dňa. Iba mihotavý plameň Suellinej sviečky osvetľoval výjav, z ktorého vôbec nemala dobrý pocit.
Pred dverami spala malá Est. Schúlená na jednej kožušine a prikrytá tenkou dekou.
Suelle sa k nej zohla a tak nežne, ako len vedela, ju zobudila. Pomohla jej postaviť sa. Bola ešte ospalá a premrznutá.
„Čo tu robíš? Prečo nie si vo svojej posteli?“
„Ja... No... Nemôžem spať v jednej izbe s mojou pani,“ odvetila nesmelo, vyhýbajúc sa prísnemu pohľadu.
„Nezmysel!“
Sue prudko vtrhla do izbietky jej zverenkýň. Jedna posteľ bola prázdna, ako už zistila. V druhej, schúlená pod dvoma perinami, bola mladá šľachtičná.
Bez otáľania ju vytiahla spod perín na chladnú zem, čo Katarínu nepríjemne prekvapilo.
„Čo si to dovoľuješ? Koľká bezočivosť!“ vyprskla celkom prirodzene po nepríjemnom prebudení, na čo ju Sue zdrapila za jej peknú tváričku.
„Malú Ester som našla spať na chodbe pred dverami. Nechcem od teba vysvetlenie. Len vedz, že ste teraz v rovnakej pozícii. Keby sa mi doniesli na ňu sťažnosti od niektorej z členiek rádu, potrestám vás obe. Rovnako! Je ti to jasné?“ Katarína s ťažkosťami prikývla a Sue ju odvrhla na zem. „Teraz sa oblečte do svojich rovnošiat. Počkám vás pred vchodom. Nerada dlho čakám.“
„Ale, veď v tom umrznem!“ zakričala Katarína za odchádzajúcou Sue, no odpovede sa už nedočkala.
***
Biela tunika stiahnutá v páse svetlomodrým opaskom. Vysoké jazdecké čižmy a zelený pláštik kadetiek na trasúcich sa malých ramenách. Roztomilé. Prišlo Sue zbežne na rozum, než si pripomenula svoje povinnosti. No jedna vec ju ešte zarážala. Malá Est sa snažila bez pípnutia znášať treskúci ranný chlad, zatiaľ čo Katarína sebecky obmotávala okolo seba už tak dosť skromnú kožušinu.
„Takéto správanie je nevhodné pre kadetku rádu. Som však ochotná to prehliadnuť, keď sa pod tú kožušinu vpracete obe,“ poznamenala Sue smerom ku Kataríne, ktorá len otrávene pregúlila očami.
Mladá šľachtičná odvinula kožušinu a neochotne pokynula svojej služobnej. Tá zdráhavo odmietala, no nakoniec si ju Katarína privinula k sebe aj proti jej vôli.
„Je to rozkaz! A pritisni sa bližšie! Nech neuniká teplo.“
Est sa ostýchavo prispôsobila, čo u Suelle vyvolalo spokojný úsmev.
„A prečo vlastne musíme takto mrznúť? To nemohli byť tie rovnošaty teplejšie?“
„Snažíme sa čo najviac znížiť váhu. Jednou z podmienok vstupu do rádu je aspoň základné napojenie na mágiu fae. Aj na tej najnižšej úrovni sa dokážu kadetky naučiť prispôsobovať si svoju telesnú teplotu,“ odvetila informatívne Sue. „Lenže vy dve ste boli prijaté cez výnimku. A teraz už poďte. Nemali by sme nechať veľmajsterku dlho čakať.“
Podivné klbko, ktoré viedla Suelle nádvoriami horskej pevnosti, priťahovalo pobavené pohľady obyvateliek, premiestňujúcich sa to včasné ráno za svojimi povinnosťami. Jeden letmý pohľad cez rameno však Sue stačil, aby sa uistila, že to jej zverenkyne vôbec neobťažuje. Nech už boli medzi nimi rozdiely akékoľvek, obom dievčatkám žiarili očká nadšením. Ich pohľady behali po udržiavaných kamenných múroch zdobených zástavami a sochami významných členiek rádu. Zaujal ich aj svätý dub na hlavnom nádvorí, pri ktorom sa kňažná, s účesom zo striebornej many, venovala svojim modlitbám. No ústa sa im otvárali úžasom až pri pohľade na elegantné siluety oddávajúcich sa hravému tancu na rozvidnievajúcej oblohe, zdobenej už len tými najvytrvalejšími hviezdami.
Hlava rádu ich už netrpezlivo čakala pred stajňami. Pri mramorovej soche majestátneho koňa s úchvatnými krídlami, zastrešujúcimi usmievavého bradatého starca v rúchu.
„Kto to je?“ vykĺzla ohromenej Kataríne náhla otázka.
„To je magister Pegas,“ odvetila Sue. „Zakladateľ rádu, po ktorom nesie naše plemeno meno.“
„Myslela som, že na okrídlených koňoch môžu lietať len panny čistého srdca.“
„A práve preto sú strašne nepraktické,“ vložila sa do výkladu veľmajsterka po tom, ako si odpila zo svojej zdobenej čutory. „Tisícročia sa bojovalo len na zemi, no ku koncu druhej éry ovládli oblohu morgari so svojimi vivernami. Silvaeni sa snažili pomocou mágie fae vyšľachtiť druh, ktorým by sa im dokázali vyrovnať. Nakoniec uspeli, ale ostalo im aj veľa nepodarkov. Medzi nimi aj okrídlené kone. Magister Pegas narazil na ne pri svojich cestách do silvaenských zemí. Okamžite si ich zamiloval a vytvoril rád, ktorý by tieto pôvabné bytosti ochránil pred vyhynutím. Lenže, o tom sa v rozprávkových knižkách nepíše.“
Katarína si uvedomila svoju nezdvorilosť voči hlave rádu a okamžite zložila kožušinu, ktorú Suelle pohotovo prebrala. Stála tam s pokorným pohľadom, po boku svojej služobnej. V treskúcej zime. Za svitu ranných lúčov slnka.
„Už sme tu stratili dosť času,“ odvrkla veľmajsterka a pokynula, aby ju nasledovali do stajní.
Zaviedla ich k ohrade, za ktorou stáli dva mladé okrídlené kone, farby čerstvo napadnutého ranného snehu.
„Toto sú odteraz vaše kone,“ oznámila im bez pátosu hlava rádu. „Podľa tradície, im dáte mená.“
„Vaša Eminencia,“ vložila sa do veci Sue. „Podľa tradície si kôň vyberie svoju jazdkyňu.“
„Obe boli prijaté do rádu netradične. Je otázne, či vôbec majú dar fae. Budú preto musieť vynaložiť úsilie, aby sa s nimi prepojili a stali sa plnohodnotnými členkami rádu, Jednooká Sue s čiernym plášťom.“
Suelle si pri oslovení hryzla do pery, aby si mohla zachovať dôstojnosť.
„Lenže tu ide o dvojičky. Nesmierne vzácne. Ich jazdkyne musia byť spriaznené duše, aby nadobudli plného potenciálu. V prípade neúspechu...“
„Pochybuješ snáď o svojich zverenkyniach, Jednooká Sue?“ odvrkla veľmajsterka a napila sa zo svojej čutory. Pri zistení, že je už prázdna, odišla bez ďalších slov s podráždeným výrazom.
„Ty si vznešená dáma, však? Pomenujem ťa Belladona!“
Sue obrátila svoj pohľad späť na malé kadetky. Katarína s nadšením hladila ostýchavú mladú kobylu, zatiaľ čo sa Ester zdráhavo odsúvala od naradosteného bieleho žrebca, ktorý sa k nej snažil túliť.
„Est! Pre tvojho Pegasa je prosté meno vhodnejšie. Postačí, keď ho budeš volať Belko.“
„Áno, slečna un Terben!“
Suelle sa pristihla, ako si po dlhej dobe zúfalo povzdychla.
***
Včely usilovne poletovali z kvetu na kvet a po lúke sa preháňalo stádo bielych koní, rozťahujúcich svoje veľkolepé krídla v prudkom letnom vetre. Neďaleko od nich bolo počuť nárazy dreva o drevo, nasledované usilovnými aj bolestivými výkrikmi mladých dievčat.
„Kedy už konečne začneme s lietaním?“ spýtala sa zadýchaná Katarína po tom, ako ju prudký úder opäť zvalil do vysokej trávy.
„Ešte si sa nenapojila na fae,“ odvetila odmerane Suelle. „Pegasi nedokážu bez mágie lietať. S tým im má pomôcť ich jazdec.“
„Ale Est už mágiu fae ovláda! Dokonca ma ňou zahrieva počas chladných nocí,“ riekla pyšne Katarína.
„Ester je šikovná. Mohla by už začať trénovať lietanie, ale zdráha sa,“ hodila Sue po nesmelej dievčine očkom. „No tebe s tým pomôcť nemôže.“
„Nemôžeme aspoň obmeniť tréning? Nikdy Vás v súboji neporazíme, slečna Tingdelová!“
„Pretože sa do toho púšťate po hlave. Snažím sa vás naučiť, ako využiť slabiny svojho protivníka,“ odpovedala Sue s ukazovákom na páske, zakrývajúcej jej znetvorené oko. „Musíte sa vedieť dostať do protivníkovho slepého bodu,“ dodala pri pohľade na malú Ester.
Est sa zháčila a snažila sa od svojej učiteľky utiecť. Tá však bola rýchlejšia. Horlivo sa bránila jej zovretiu, no nakoniec sa Sue podarilo odhrnúť čierny prameň vlasov, zakrývajúci až doteraz tvár jej žiačky.
Slzy sa do hnedých detských očí nahrnuli náhle, ako letná búrka z jasnej oblohy.
Polovička tváre malej Ester bola znetvorená popáleninou a drobnými jazvami.
Sue, zasiahnutá pocitom viny, pustila svoju uslzenú zverenkyňu.
„Ako sa ti to stalo?“
„Ja... zakopla som, keď som niesla čajník s vrelou vodou.“
Suellino súdne oko prešlo na svetlovlasú Katarínu. Tá sa pri pohľade na zjazvenie triasla a v tvári sa jej miešali rozličné emócie. Nakoniec sa so slzami v očiach prudko otočila a utekala späť do pevnosti. Sue sa chcela rozbehnúť za ňou, no zadržalo ju zovretie nežnej ručičky.
„Nie!“
Sue sa otočila k Est, ktorá aspoň čiastočne ovládla svoje city.
„Prečo sa jej neustále zastávaš? Prečo robíš všetku prácu za ňu? Už nie je tvoja pani! Ste si rovné!“
„Ja... Moja mama bola Katarínina pestúnka. Starala sa o nás obe. Pred spaním nám čítala o chrabrých skutkoch odvážnych pegasích jazdkýň. Boli sme ako sestry. Lenže, slečna un Terben je urodzeného pôvodu. Nemôže sa zahadzovať s obyčajnou služobníčkou,“ pohladila si Est zjazvenú tvár. „Viem, že ju to mrzí, no ona za to nemôže. Nemôže sa so mnou kamarátiť!“
Suelle si k nej pričupla a utrela jej slzy. Nežne ju pohladila a objala.
„Už sa tým netráp.“
Ester sa pod návalom emócií rozplakala ako čerstvo narodené dieťa. Suelle ju nechala, až kým už viac nevládala a potom sa obe vrátili do pevnosti.
***
Pri návrate ich už čakala hlava rádu s prísnym pohľadom. Suelle zasiahla v tej chvíli zlá predtucha. Tá sa naplnila, keď ich obe zaviedla do stajní. Katarína tam stála s bezmocne zvesenou hlavou, neďaleko Belka, ležiaceho na slame v utrpení. Est sa k nemu okamžite rozbehla.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Sue veľmajsterky, ktorá si netaktne odpila z čutory.
„Kňažná ho už vyšetrila. Úboľ. Je to nemoc čo môže postihnúť bytosti fae so silným citovým putom.“
„Nemôžeme mu nejako pomôcť?“ naliehala zúfalo Est.
„Na západných útesoch rastie ďatelina víchorná. Ale veterné prúdy sú tam touto dobou zradné. Nehodlám riskovať životy mojich jazdkýň kvôli pegasovi, ktorý možno prežije.“
„Možno?“
„Alebo do rána zdochne,“ odvetila kruto hlava rádu a otočila sa na odchod.
Sue sa cítila v tejto situácii bezmocná. Nedokázala zniesť prosebný pohľad svojich zverenkýň.
Zlostne sa hryzla do pery a rozbehla sa za veľmajsterkou. Zastihla ju na ľudoprázdnom nádvorí.
„Ďatelina víchorná je protijed na pakoníka lúčneho! Starostlivo ho vždy zbierame na jar, než vypustíme kone na pastviny!“
„Chceš ma z niečoho obviniť, Jednooká Sue?“
Suelle nedokázala jednoznačne odpovedať. Štvalo ju to.
„Ako ste to mohli urobiť? Ester mala Belka naozaj rada. Keby sa dokázala odpútať od Kataríny, mohla s ním už lietať.“
„Ty máš však vycvičiť obe!“ osopila sa na ňu nečakane veľmajsterka.
„Ja-“
„Keď ťa to tak trápi, tak zaleť k západným útesom sama! Vlastne,“ chytila ju za čierny plášť, ktorý jej vyhodila pred oči, „ty to nedokážeš. Zlyhala si, Jednooká Sue,“ zasyčala hlava rádu a pri odchode si ešte odpila z kovovej čutory.
Dážď začal padať z oblohy. Dopadal Sue do tváre a zakrýval dva pramene, ktoré po rokoch opäť začali tiecť.
***
„Slečna Tingdelová! Slečna Tingdelová!“
Sue sa zobudila uprostred noci na horlivé klopanie. Už ani nevedela, ako upadla do postele. Zaspala oblečená a tak mohla bez otáľania otvoriť.
„Slečna Tingdelová.“
Stála pred ňou Katarína a keď si uvedomila, čo dievča zaujalo, pretrela si chytro oči.
„Mali by ste sa radšej vyspať. Keď sa budete trápiť, tak Belkovi nepomôžete,“ nariadila jej s mierne chrapľavým hlasom.
„Est zmizla!“
„Upokoj sa! Nie je iba v stajniach?“
„Nie! Ona- prosím! Pomôžte mi ju nájsť. Viem, že nedokážete lietať, ale sama ju nenájdem!“
„Ako prosím?“
„Ja- počula som, čo symbolizuje čierny plášť,“ priznala previnilo Katarína.
„Takže si počula,“ Sue to v hlave vrelo. Celá ta situácia s veľmajsterkou a záťažou, ktorú jej priviazala na krk. „Ja nemôžem lietať, lebo som niekoho stratila. Kvôli tomuto oku som si nevšimla útočníka a moja priateľka ma v poslednej chvíli zachránila za cenu vlastného života! Musím žiť s tou vinou! S tou hanbou! Ale ty... Tebe v tom bráni iba tvoja pýcha! Ležíš veľmajsterke v žalúdku! Kvôli tebe sa to všetko zomlelo!“
Sue si niekde v polovici prestala uvedomovať, čo hovorí. Došlo jej to až teraz. Vyliala si osobné zlyhania na dievčine, ktorú mala viesť. Keď konečne prišla ku zmyslom, dievča už s plačom utieklo preč.
***
„Bella, prosím! Pomôž mi! Nechcem, aby to takto skončilo! Nechcem, aby boli všetci kvôli mne nešťastní. Pomôž mi nájsť Est! Už od teba nebudem nikdy nič chcieť! Odídem aj z rádu. Len mi, prosím, pomôž zachrániť Ester!!“
Mladá kobyla sklonila svoju hlavu k uplakanému dievčaťu pri jej nohách. V tej chvíli pocítila všetky jej úprimné city. Nahliadla až do samého jadra jej duše a...
„Nie! Stojte!“
Sue dobehla skrz dážď až do stajní, no bolo už neskoro. S nemým úžasom sledovala ako pred ňou precválala na bielej okrídlenej kobyle plavovlasá dievčina. Vybehli spolu na rampu a mocným mávnutím krídel vzlietli do clony neprajného dažďa.
Suelle bola zaskočená. Nevedela, čo má robiť. Zavolá pomoc? Nebude už potom neskoro? Previnilo sa hrýzla do pery a zovrela svoj čierny plášť.
Nie.
Ona musí niečo urobiť.
Musí sa postaviť svojej minulosti, aby mala šancu zachrániť budúcnosť.
***
Ostrý dážď ju bičoval v neúprosnom chladnom vetre. Kĺzala sa po mokrej stene útesu za svojím cieľom. Nie mágia fae, v ktorej bola už celkom zdatná, ale sila vôle ju držala pri zmysloch.
Dobrí ľudia z priľahlej rybárskej dediny jej pomohli dostať sa sem tak rýchlo. Nikto sa jej nič nepýtal. Každý si myslel, že šikovná kadetka, ktorú si počas tých pár mesiacov obľúbili, dostala len ďalšiu skúšku. Skúšku, čo hravo zvládne aj sama.
Lenže malá Ester už dávno prekročila hranice svojich detských síl. Cieľ už mala na dohľad. Keď sa ešte trochu viac posnaží, tak aj na dosah.
Načahovala sa za malým zhlukom bylín, zmietaných krutým vetrom. Znamenali pre ňu v tej chvíli viac, než jej vlastný život. Život, ktorého skutočnú hodnotu nikdy nespoznala.
Ešte kúsok.
Kúsoček.
Tvár jej rozjasnil úsmev, keď vytrhla trs bylín zo steny útesu. No v tej istej chvíli stratila pôdu pod nohami.
Zavrela oči. Jej vnemy pohltil zvuk rozbúrených vĺn. Bola ľahká. Ako keby letela. Keby sa aspoň raz mohla preletieť s Belkom. S mladou pani po boku.
„ESTEEER!!!“
Temnotu náhle preťal zúfalý krik. Keď znova otvorila oči, zbadala svoju mladú pani, ako sa zúfalo snaží udržať jej ruku. Náhla váha však strhla pegasa, snažiaceho sa zo všetkých síl udržať vo vzduchu.
Ester pocítila zmenu veterných prúdov. Ak ich závan zachytí, vrhne ich o skaly a zomrú všetci. Snažila sa vyšmyknúť zovretiu, aby dala šancu na záchranu aspoň svojej pani. Tá však tvrdohlavo nechcela ruku svojej bývalej služobnej pustiť.
Vietor.
Mladý pegas ale nevrazil do útesu. Neznáma sila ho odhodila. No prudký otras bol pre Katarínu príliš a mokrá ruka Ester sa vyšmykla z jej zovretia.
Nepadla však do rozbúrených vĺn.
Iná Jazdkyňa ju dokázala zachytiť. Ale krutý vietor ich zmietol v krkolomnom manévri a jazdkyňa s čiernym plášťom dokázala len horko-ťažko pristáť na skalnom previse.
Katarína pristála pri nich.
Ester sa bezradne skláňala nad jazdkyňou a jej koňom. Obaja boli v hrozných bolestiach. Polámaní. Cítila sa previnilo, lebo po tom všetkom, mala na tele len niekoľko odrenín.
„Slečna Tingdelová!“ rozbehla sa k nej Katarína. „Pomôžem Vám!“
„Nie!“ zastavila ju Suelle. „Bež po pomoc! Neleť! Opatrne vyleť iba na vrchol útesu a pokračuj cvalom! Na sever odtiaľto je rybárska dedina. Vysvetli im, čo sa stalo!“
Katarína bez slova poslúchla, zatiaľ čo Ester bezmocne kľačala pri Suelle s ďatelinou v rukách. Chcela s jej pomocou zachrániť Belka, ale pri pohľade na svoju starostlivú učiteľku, sa musela postaviť pred voľbu bez jedinej správnej odpovede.
„Počula som, že dokáže aj tlmiť bolesť.“
„Nie. Viem, že to myslíš dobre, ale ostáva nám len čakať,“ odvetila ešte Sue predtým, než sa jej oči zavreli a upadla do ticha.
***
Keď znova otvorila oči, zbadala dôverne známy strop svojej izby.
„Slečna Tingdelová!“ zazvonili jej v ušiach radostné dievčenské hlásky a o chvíľu už pocítila ich váhu na svojom polámanom tele.
Mala čo robiť, aby nedala najavo svoje útrapy. Dievčatá si všimli, že svojej učiteľke spôsobujú ťažkosti, a tak sa po prekonaní prvotného veselia postavili s jasnými úsmevmi vedľa postele. Po tváričkách im stekali pramienky radosti. Suelle potešilo, keď zbadala ako sa svorne držia za ruky.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Sue, keď konečne nabrala dych.
„Zlomená noha, pomliaždené rebrá a úder do hlavy. Aj s pomocou kňažnej, potrvá minimálne týždeň, kým sa opäť postavíš na nohy.“
Suelle otočila hlavu. Z druhej strany prišla k jej posteli hlava rádu.
„Tvoj kôň však skončil ešte horšie. Vďaka skorému zákroku kňažnej to prežil, ale je otázne, či ešte niekedy poletí. Zdá sa, že si ten čierny plášť ešte nejakú dobu ponecháš.“
Sue sa prinavrátila trpká pachuť, čo pocítila pri poslednom rozhovore s hlavnou veliteľkou. Ešte väčšmi ju však sužovalo, keď si uvedomila, že značnú časť viny nesie ona sama.
„Vaša Eminencia.“
„Ech,“ mávla rukou veľmajsterka. „Už mi to lezie na nervy. Aspoň v súkromí ma môžeš oslovovať Lena.“
„Vaša Eminencia. Protiví sa mi spôsob, akým to tu riadite. Uvedomujem si však, že som zlyhala. Môžem za to viniť jedine seba. Navyše, keď už nemôžem lietať, odídem radšej z rádu, aby som Vám už neprekážala.“
„Čo to trepeš?“ odvrkla hlava rádu a napila sa zo zdobenej čutory. „A kto sa postará o tie dve nezbednice?“ ukázala na dievčatá s jasnými tvárami, plnými očakávania. „Som s tvojou prácou spokojná, tak sa radšej rýchlo uzdrav, aby si mohla pokračovať v ich tréningu,“ povedala, keď odchádzala z komnaty.
Sue bola nečakanou odpoveďou zaskočená a zmätená. Katarína si to všimla, a tak sa naklonila k nej.
„Vlastne, keď som tej noci vyletela na vrch útesu, veľmajsterka už prichádzala z diaľky s niekoľkými členkami rádu.“
„Čo...?“
„Skoro som zabudla! Toto ti posiela kňažná,“ objavila sa opäť vo dverách Lena a oblúkom hodila Sue prostú čutoru.
Trafila ju do boku a Sue aj napriek všetkej snahe zasyčala bolesťou. Keď čutoru otvorila, zacítila horkastú vôňu bylín.
„Alkoholu neholdujem,“ odvetila bolestivo Sue, keď odkladala dar.
„To je bylinný odvar, Sue. Pomôže ti dať sa dokopy. Tuším, že je v tom aj ďatelina víchorná.“

Smrtislav Pierko

Smrtislav Pierko
Psychicky narušený jedinec, ktorý trpí realitu len preto, aby sa na konci dňa mohol strácať vo fiktívnych svetoch.

Diskusia

Amaterius
Sem tam si mal nesprávny slovosled a to je všetko k formálnej časti, lebo na tú ja aj tak nie som odborník :D Čo sa obsahovej stránky týka: Je to pekná rozprávka o priateľstve, podľa všetkého z toho istého sveta, ako "Hodnota života". A podobne ako v predchádzajúcej poviedke aj tu si vyrozprával príbeh, ktorý je síce dostatočne ukončený, ale je tu pocit, že je to len začiatok rozsiahlejšieho príbehu a to ešte silnejší než pri "Hodnote života". Niektoré dialógy pôsobili zle, pretože si skrze ne chcel vysvetliť pozadie príbehu, históriu sveta, či postáv (čo je zaujímavé), ale v danom dialógu sa to nehodilo rozoberať, napr. hneď na začiatku sa veľmajsterka hnevá osloveniu "eminencia" a vysvetľuje Sue prečo. Však ale ona je v ráde už dlho, tak by o tom asi už mala sama niečo vedieť. Potom, keď si Sue všimla jazvy na tvári Ester. Však to si nevšimla skôr, ale až taký čas po začiatku výcviku? Čiže pár takýchto chybičiek tam je. Ako celok je to dobrý príbeh, zaujal ma ale menej než ten predchádzajúci.
„Myslel a som, že na okrídlených koňoch môžu lietať len panny čistého srdca.“
„A práve preto sú strašne nepraktické,“ vložila sa do výkladu veľmajsterka po tom, ako si odpila zo svojej zdobenej čutory.
Tento dialóg bol suverénne najlepší :D
04.05.2021

Goran
Tak toto bolo prekrásne! Ľudské, napínavé, smutné, hodnotné. A šťastný koniec, ktorý nebol prvoplánovým happyendom mi vykúzlil úsmev na tvári. Veď bolo na čase!, keďže ma to predtým skoro rozplakalo. Keby si ešte trošku viac učesal štylistiku (ktorá bola na úrovni, ale predsa k dokonalosti ešte čosi chýbalo), tak odo mňa dostaneš "desiatku"! No mimoriadne som si čitateľsky "pošušňal". Krásny príbeh. Nádherné klasické fantasy v dobrom slova zmysle. A oveľa lepšie zvládnuté, ako Tvoja minulá poviedka, ktorá ma bavila a bola fajn, ale mala veľa nelogickostí, nedopovedaností a "dier". Toto je takmer bezchybné. No som dojatý a potešený zároveň! Super!
08.05.2021

Goran
K Amateriovým pripomienkam: s tými dialógmi to je pravda, ale podľa mňa to nevadilo, nevnímam to ako chybu, lebo to boli vždy prehovory z úst veľmajsterky a nijako dlhé vysvetľujúce monológy - skôr to akoby bol jej štýl rozprávania, napríklad to povzdychnutie nad tým, že Rád už nie je to, čo býval. Jazvu na tvári Ester som zas pochopil tak, že sa stala až v priebehu výcviku, nie že s tým už prišla na ostrov (lebo v tom prípade by bolo naozaj čudné, keby si to Sue všimla až po takej dobe a práve vtedy).
A áno, na tej vete a poznámke, som sa aj ja chichotal :D
08.05.2021

Tomáš Staviteľ
Veľká pochvala za to, že obsahovo si v danom rozsahu doslova čaroval! Vytvoril si celkom rozvinutý fantasy svet, ktorý bolo ľahké predstaviť si vďaka dobrým opisom. Je pravda, že občas sme práve hĺbku a pozadie tohto sveta spoznávali dosť narýchlo a pomáhal si si mnohými barličkami, ktoré nepôsobia úplne vierohodne. Osobne je to ale pre mňa v rámci útvaru a rozsahu tolerovateľné, za mňa to bolo tak akurát na hrane.
To najdôležitejšie ale je, ako si dokázal pracovať s postavami v príbehu. Tvrdil by som, že táto poviedka nemala jednu či dve hlavné postavy, ale dokonca tri! A všetky si prešli uveriteľnou premenou, emocionálnym vývojom a všetky tri línie si v rámci svojej poviedky dôstojne zakončil. A to vôbec nie je v takomto rozsahu jednoduché! Za toto klobúk dole. Poviedka presne začala aj skončila tam, kde mala, a ako samostatný celok pre mňa fungovala výborne.
Ak by mala táto poviedka prepracovanú formu rovnako, ako svoj obsah, bola by to úplná špička! Cítiť z tvojho textu talent a šikovnosť, dokonca si asi viem aj predstaviť, akú literatúru asi najradšej čítaš. Predsa len by som ale povedal, že tvoj text nebol "najčistejší" a práve formálna stránka je niečo, čo môže celkový dojem zrážať. Každopádne výborná práca!!!
12.05.2021

Smrtislav Pierko
Ďakujem za postrehy, určite mi padnú k úžitku :)
Na úvod priznám, že táto poviedka je príbehový bujón z čoho môže pochádzať veľa jej nedostatkov. Námet ku mne prišiel sám od seba keď som sa z dlhej chvíle zamýšľal nad zakomponovaním pegasov do svojho fantasy sveta. Dievčatá ma okamžite chytili za srdce a prakticky zablokovali moju ostatnú tvorbu. Rozsiahlejší útvar by ale trval dlhšie a hrozilo by, že ich príbeh zostane nedokončený, alebo skončí "zastrčený v šuflíku." Tak som vybral len tie najpodstatnejšie udalosti a určil Sue ako hlavné rozprávačské ohnisko. No a zhodou okolností sa to dokonca zmestilo do súťažného limitu, čo som pôvodne ani nemal v pláne :D
Štylistika hrozne škrípala, lebo sa mi v dôsledku zahusťovania príliš často tlačilo do textu "ale". Snažil som sa s tým bojovať a obracať všemožne text, ALE na výsledku je to stále vidieť. Ešte k tomu sú v poviedke len ženské postavy, takže zozačiatku to bolo samé ju, jej, jej, ju.
Čo som prehliadol a najviac ma mrzí, je nedostatočný dôraz na to, že Ester zámerne schováva svoju jazvu pod vlasy. Keby som to ešte aspoň raz spomenul pri scéne kde ju Sue budila na chodbe, alebo keď mrzla nastúpená pred ubytovňou, bolo by to lepšie.
No a historické komentáre veľmajsterky mali dokonca niekoľko účelov.
V prvom rade boli súčasťou jej už tak dosť slabej charakterizácie(nakoľko mi musela suplovať pomyselného antagonistu). A potom ešte mali charakterizovať samotný rád, ktorý nikdy nebol v minulosti významný aj napriek jeho bohatej histórii a bol spoločnosťou silne romantizovaný(ako za nášho detstva piráti). Dokonca ani samotné členky rádu nepoznajú úplne celú jeho históriu, lebo máloktorá zablúdi do knižnice. Takže oslovenie "eminencia" ľudia používajú ani nevedia prečo.(Navyše Krvavá Brenda bola vymazaná z histórie samotným rádom)
Veľmajsterka mala ešte jeden veľmi surový výrok keď sa prirovnávala k sexuálnej otrokyni, ktorej jediným cieľom v živote je dožiť sa ďalšieho dňa. Tento výrok používal reálie, ktoré sa vôbec nehodilo v poviedke rozvíjať a po jeho úprave som si navyše uvedomil, že takto je poviedka prístupnejšia aj pre mladších čitateľov, čo som osobne pokladal za nečakané plus.
Celkovo som sa pri písaní tejto poviedky nesmierne zabával, čo je dobre. Potešil ma aj Goranov komentár keď spomenul že sa mi podarilo aspoň trošku pohladkať jeho citečky :) Nikdy to cielene nevyhľadávam, ale vždy ma poteší keď autor dokáže pracovať s emóciami čitateľa. Chce to veľa skúseností a úsilia a aj keby som sa na to teraz zameral, tak mám pred sebou ešte veľmi dlhú cestu. Kto neskúša, nikdy sa nezlepší.
14.05.2021

HB
Toto bola náhodou veľmi podarená poviedka a aj napriek drobným formálnym nedostatkom sa mi veľmi páčila. Samotný rámcový dej je naozaj zaujímavý a pekný, chcem vyzdvihnúť najmä to, ako si dokázal na tak malom rozsahu predstaviť tri celkom dobre rozvinuté postavy a dať im aj uspokojivý dejový oblúk. Za to klobúk dole, nezvládol by to každý. Ak sa zlepšíš vo formálnej stránke (je to drina, ale umberto.sk zvykne pomôcť) a priamej reči (to je sakra kumšt, ale tiež sa dá naučiť), budeš fakt FAKT top. Veľa šťastia!
14.05.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.