Žiarovkou proti všetkej temnote

Pätnásťročného Michala trápi v živote veľa vecí. Napríklad to, že nepozná svojho otca a že má nevyliečiteľný strach z tmy.
Podporte scifi.sk
Svojho otca som nikdy nepoznal. To, že by som nejakého mal mať, som si uvedomil až ako škôlkar.
„Mami, kde mám ocka?“ opýtal som sa raz večer, keď ma ukladala do postieľky. Veľké svetlo už bolo zhasnuté a malá lampa na nočnom stolíku vytvárala v izbe príjemnú polotmu, vhodnú na vážne rozhovory.
Mama si vzdychla, posadila sa a odhrnula mi z čela neposlušnú kučierku.
„Tvoj ocko je proste preč.“
„Ale prečo? Umrel ako babka?“ Tú otázku som kládol s malou dušičkou.
„Nie. On tu len nemôže byť. Veľmi ho to mrzí, ale nemôže. Myslí na teba. Posiela ti darčeky, na každé narodeniny. Napríklad táto lampa je od neho.“ Chvíľu som ostal ticho. Zahľadel som sa do svetla, iba na pár sekúnd a potom pevne zavrel oči a sledoval farebné čiarky, čo mi ostali vypálené na sietnici.
„Lebo vie, že sa bojím tmy,“ povedal som napokon.
„Áno, presne tak,“ usmiala sa mama.
* * *
Ako plynuli roky, moje city k neprítomnému otcovi sa menili. Pocit bezpečia pred strašidlami ponúkaný malou modrou nočnou lampou vystriedal hnev, sklamanie, neskôr otupenosť. Nikdy neprišiel, nenapísal, nezavolal. Narodeniny čo narodeniny som čakal, že sa otec zjaví, tisíc ráz si to stretnutie predstavoval, raz ako srdečné, inokedy chladné. Vždy však namiesto neho prišiel len mašľou previazaný balíček.
Otcove narodeninové darčeky sa podobali ako vajce vajcu. Lampy, lustre, baterky, solárne svietidlá, žiarovky, raz dokonca blikajúce svetielka na stromček. Akoby vôbec nevedel, po čom dospievajúci chlapec túži.
Na štrnáste narodeniny som v záchvate hnevu vyhodil modrú nočnú lampu do koša. Hneď ako prišiel večer a zavreli sa dvere na maminej spálni, s hanbou som si ju odtiaľ išiel vyhrabať. Izba bez nej bola akási temná a ja, hoci ma to už dávno malo prejsť, som sa aj v štrnástich neuveriteľne, živelne bál tmy. Mama ma už vzala aj k psychológovi, ale nič nepomáhalo. Vždy som spával pri zažatom svetle.
Ako som tak čistil tienidlo od zemiakových šupiek, opäť som otca preklínal. Za to, že ma tak dobre poznal, aj keď ma nikdy nestretol.
* * *
V predvečer svojich pätnástych narodenín som bol doma sám. Mama, zdravotná sestra, šla na nočnú. Nesťažoval som sa. Keď ma nemal kto zahnať do postele, mohol som aspoň dlhšie hrať počítačové hry.
Ako som tam tak sedel v izbe osvetlenej len modrastým svetlom obrazovky a pálil z virtuálneho samopalu do akejsi príšery, zrazu celý svet zhltla tma.
Počítač zhasol, svetlo nefungovalo. „To len vypadla elektrina,“ upokojoval som sám seba, ale veľmi som tomu neveril. Noc sa mi zdala temnejšia, hustejšia ako zvyčajne. Až mi z toho zvieralo žalúdok. Siahol som po mobile, ale aj jeho obrazovka ostala čierna. Asi vybitý. Po pamäti som prešiel k posteli a naslepo hmatkal po dlážke, až kým som nenašiel baterku.
Zasvietila sa, no nejako chabo. Lúč svetla síce tmu preťal, ale nerozptýlil. Zakrádala sa k nemu, akoby ho každú chvíľu chcela zhltnúť.
S týmto slabým pomocníkom som sa vydal z bytu na chodbu k poistkovej skrini o poschodie nižšie. Nedostal som sa ale ani do polky schodiska a svetlo zhaslo. Ostal som v úplnej tme. Ani len tam, kde som mal vidieť svetlejší obdĺžnik okna na medziposchodí, sa nedalo rozoznať vôbec nič.
Rukami som reflexívne hľadal oporu v podobe zábradlia. Nebolo tam a ja som takmer stratil rovnováhu. Nedokázal som nohou nahmatať schod podo mnou ani ten nad mnou. Akoby niekto vytrhol ten kus sveta, v ktorom som stál, a zavesil ho do temnoty. Každou sekundou sa ma zmocňovala čoraz väčšia panika. Zapotácal som sa, a aby som zabránil pádu, radšej som sa posadil.
A tak som tam sedel, schúlený, na studenej zemi, kýval sa dopredu a dozadu ako nejaký blázon. A plakal. A hneval sa na seba, že plačem. Že som taká padavka.
Fyzicky som cítil, ako sa tma okolo mňa hustne na kolomaž, lepí sa mi na telo a vytláča z pľúc vzduch. Snažil som sa ju rozohnať rukami. Povolila, ale len o trošku. Zrazu som mohol dýchať.
„Tak dosť!“ zakričal som, aby som si dodal odvahu, a silnejšie sa rozohnal, ako keby som sa snažil niekomu vylepiť. Podvedome som si pritom vybavoval všetky otcove narodeninové darčeky za tie roky. Keď sa mi v spomienkach nakoniec vynoril obraz obľúbenej modrej nočnej lampy, koža mi začala svetielkovať. Najprv som to cítil ako mrvenie v končekoch prstov, potom teplý prúd energie. Z pokožky sa mi vyvalilo svetlo, ožiarilo noc. Ešte si matne pamätám, ako som videl čosi odo mňa odlietať, vyzeralo to ako roztrhané kusy čiernej handry. Vydávalo to vysoký kvílivý zvuk, až mi zaľahlo v ušiach.
A potom som bol zase na chodbe paneláku. Svetlo opäť fungovalo. Myslel by som si, že sa mi to celé len snívalo, ale ruky mi stále svietili jemným zelenkastým svetlom.
Zdola ku mne doľahli kroky. Niekto šiel hore, nie bežal. Chcel som sa rýchlo vrátiť do bytu, ale skôr ako som sa dostal k dverám, zjavil sa pri mne asi zadýchaný štyridsaťročný muž s darčekovou taškou v ruke. Okamžite som vedel, kto to je, nielen preto, že mal také isté črty a farbu vlasov ako ja. Jeho pokožka tiež svietila a úplne najviac nos. Akoby mal namiesto neho žiarivku.
„Ahoj, Miško,“ povedal otec prosto. „Vidím, že je načase, aby sme sa porozprávali.“

YaYa

YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky, organizuje Poviedky na počkanie a najnovšie zostavuje rubriku Týždeň na scifi.sk.

Diskusia

xius
Toto sa robi?! Skoncit akurat, ked sa nieco mame dozvediet?? Podraz! :)
Diabolsky dobre napisane. Sipim rodiacu sa seriu v ramci PNP? ;)
30.01.2021

B.T. Niromwell
Parádne napísané a hlavne, od začiatku do konca bol človek v napätí, že čo sa stane. Zataľ čo väčšinou pri PNP človek tuší už že aha, asi vražda, asi to a hento a tuto len číra zvedavosť, že čo bude ďalej :D
30.01.2021

HB
Moje milované YayaStorm Duo Mňau som si nechal na záver, a zjavne som vedel, čo robím!
Výborné po všetkých smeroch, skvelý text, skvelá pointa, zaujímavé uchopenie témy. Za mňa (tiež) ozaj paráda!
30.01.2021

cyberstorm
Suhlasim so Xiusom. Toto sa robi? To sa nerobi!!! V najlepsom prestat. Velmi odporucam poviedku rozsirit a poslat do sutaze :) Janka, ty sa rada hras so svetlom (aj prestym poviedka s chlapikom co kradol hviezdy a ukladal ich do kosika). Z poviedky je imho citit tazky vplyv Gaimana, treba to vsak troska viac dobrusit. Okem jasneho neukoncenia pribehu (jasne, PNP) mam est jednu vyhradu: "až" mi pri skoaroch nesedi. ak by to pochopil ako 15 rocny tak asi hej ale tu je to normalne, skolkari su cca 3-5 rocni. A ano: nedala si tam to JOJO!!! :P Anyway, pekny kusok :) 9
31.01.2021

Jan Ťuhýček
Jedna z největších nevysvětlených záhad - kromě toho, co je zač ten pán, co mu svítí nos - je, jak člověk jako YaYa může být tak dobrý v psaní hororů. Dokonale budovaná atmosféra a hafo čtenářů nadržených na pokračování, k tomu super vylíčení psychologie hlavního hrdiny.
31.01.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.