Pomstychtivý detektív

Dvaja magickí detektívi sú neskoro večer povolaní k odseknutej ruke ležiacej na ceste na Záhorí.
Panteón majstrov hrôzy
Ja a Tomáš sme stáli na lesnej ceste, zahĺbení do myšlienok. Medzi nami ležal dôvod, prečo nás v túto nekresťanskú hodinu vyslali na Záhorie: ruka, pravdepodobne ženská, odseknutá čistým rezom skrz zápästie. Nechty mala nalakované jasne červenou farbou, na prstenníku masívny zlatý prsteň. Do Bratislavy správa o nej dorazila pred 15 minútami. Boli by sme tu skôr, ale odmietol som preskočiť neskorú večeru. Pri pohľade na malé žilky, ktoré zo zápästia trčali, som to ľutoval.
„Na čo myslíš?“ spýtal som sa Tomáša po ďalšej minúte zamrznutého ticha.
„Povedal by som pokus o samovraždu, ale dnes už každý vie, že rezať máš pozdĺžne,“ odvetil mi Tomáš bez zaváhania. Zasmial som sa do čaju, ktorý som si priniesol z domu. Vo filmoch drsní detektívi vždy pijú na mieste činu lacnú kávu. Ešte dobre, že nie som detektív. Káva teleportáciou strašne zhorkne.
Obrátil som sa na muža, ktorý ruku objavil. Tridsiatnik, mierne plešatejúci, čo však nebolo veľmi vidno pre bežných smrteľníkov, keďže mal dobre cez dva metre. Lusknutím prsta som ho prebudil z tranzu. Pozrel na mňa, stále mierne zmätený z účinkov kúzla. Výborne.
„Meno?“
„Marián Bizmutský.“
„Vy ste našli tú ruku?“
„Hej, ja.“
„Viete, kto ju sem hodil?“
„Nie-„
„Čo robíte takto neskoro v lese?“
„Šiel som sem vysypať smeti z domu.“
Samozrejme, ako inak. Hovädo. Mal šťastie, že aj keď mi záleží na ekológii, nie som pomstychtivý ani malicherný. Tri kúzla neskôr šiel šťastne domov aj so svojím vrecom odpadkov, ktoré si doma vysype na hlavu. No dobre, možno som trochu malicherný. Nie príliš.
Vrátil som sa k Tomášovi, ktorý medzičasom dokončil obhliadku miesta.
„Nejaké stopy?“
„Prezrel som zbežne okolie, ale nie. Ruka vyzerá čisto odrezaná, nie odtrhnutá ani odhryznutá. Prsteň je pekný, ale nie je magický. Je možné, že to je len nejaký ľudský spor. Mafiáni si vybavujú účty alebo niečo podobné. Modrý lak môže symbolizovať-“
„Počkaj, modrý?“
Pozrel som sa bližšie. Naozaj, lak sa vo svetle mojej baterky leskol jasne modrou farbou.
„Predtým bol červený!“
Tomáš sa ma nepýtal, či som si istý. Už sme spolu pracovali dosť dlho. Namiesto toho si len povzdychol a prešiel si rukou po brade, ktorú mal aj v takúto neskorú hodinu dokonale oholenú. „Takže predsa len je to prípad pre nás.“
Tomáš sa podujal skúmať ruku dôkladnejšie, na mňa padla úloha preskúmať okolie. Okrem jednej žiarovky, ktorá bola očividne použitá na drogy a páchla zlými rozhodnutiami som na ľavej strane cesty nenašiel nič. Na pravej strane mi však čosi nesedelo. Chvíľu som pozeral na zamrznutú zem vo svetle baterky a premýšľal, čo mi tu nesedí. Samozrejme! Zamrznutou trávou sa tiahla zelená machová stopa. Dotkol som sa jej rukou, predsa len, mohol to byť mach. No rastlina sa pod mojím dotykom zmenila na studený, zaschnutý krvavý poťah. Krv rovnako meňavá ako ruka, možno. Alebo niekto zametal stopy. Alebo...
Nie. Nie! To je príliš paranoidné aj na mňa. A kruté, ak mám pravdu. Obzrel som sa za seba a videl Tomáša, pohrúženého do odhaľujúcich kúziel. Usmial som sa. Možno som viac, než len trochu pomstychtivý.
Rozhodol som sa mach sledovať ďalej, len občas sa dotýkal ilúzie a uisťoval sa, že idem stále správnym smerom.
„Máš niečo?“ zakričal som na Tomáša, keď som za sebou začul šuchotanie. Otočil som sa a Tomáš tam stál, tvár skrivená bolesťou a pravou rukou si zvieral kýpeť ľavej, krvácajúcej.
„Čo sa ti stalo?!“ zakričal som zbytočne nahlas a vykročil k nemu.
„Stoj, Samo!“ ozval sa sprava Tomášov hlas. Obzrel som sa, otočil baterku a videl druhého Tomáša, ako si zviera pravou rukou kýpeť ľavej, krvácajúcej.
Prvý Tomáš skríkol: „Never mu! Je to podvodník, doppelgänger! Napadol ma a odťal mi ruku!“
Druhému Tomášovi takmer vyliezli oči z jamôk, keď to počul: „To on je podvodník! Napadol ma, keď si odišiel! Rýchlo, odíď od neho! Nie, čo robíš?!“ zareval na mňa, keď som sa začal blížiť k prvému Tomášovi. Pomaly, bez zhonu. Vedel som okamžite, ktorý je pravý. Nahlas som povedal:
„Pravý Tomáš by vedel, že mi nemá hovoriť, čo mám robiť.“
A keď som bol len na krok od neho, prvý Tomáš sa zrazu usmial. Namiesto krvi z jeho kýpťa vyrazila kosť, dlhá a na pohľad ostrá. Nemal som čas sa nikam uhnúť.
Ani som sa nikam uhnúť nechystal. Rukou som totižto už pri chôdzi nahmatal svoju pištoľ s postriebrenými nábojmi. Doppelgänger bol rýchly, no guľky boli rýchlejšie.
„Ako- ako si to vedel?“ spýtal sa ma utrápene. Strávil svoj život dokonalým manipulovaním ľudí, určite nečakal, že ho niekto prekukne. Tak som si k nemu kľakol, sledoval, ako ho striebro v nábojoch pripravuje o silu a kým stratil vedomie mu povedal:
„Vieš, už od cesty som čakal nejaký podvod. Odseknutá ruka, ktorá zmení farbu akonáhle sa chystáme odísť? Stopa, ktorá zavedie len jedného z nás do lesa a rozdelí nás? Iste, mohol som sa mýliť, ale hneď som vedel, že sa treba pripraviť na prepad. Doppelgängeri majú zvyk, že ak niekoho napodobňujú, vždy sa ukážu skôr ako skutočná osoba. Nemôžu riskovať, že by prišli do rozbehnutej konverzácie medzi dvomi ľuďmi, pretože by sme ho mohli proste odstreliť skôr, ako by prehovoril, však?“
Videl som, ako bojuje s účinkami striebra. Usmial som sa naňho a zašepkal mu: „Taktiež si Tomášovi odsekol zlú ruku.“ Viečka sa mu zamihali, dych oslabol. Zaspal strieborným spánkom.
Tomáš, ktorý sa medzičasom vrátil (aj s pripevnenou rukou) sa na mňa len neveriacky pozrel.
„Ty vieš byť občas strašne pomstychtivý, vieš to?“
Bola to, samozrejme, lož. Odsekol správnu ruku. Ale aspoň má nad čím premýšľať, keď sa prebudí zo strieborného spánku v jednej z našich väzníc.

Adam

Adam
Fanúšik stolných hier, hororu a divnej vedy

Diskusia

Martin-san
Na môj vkus dosť chaoticky napísané, ale chválim klasické detektívne prevedenie témy.
6/10
30.01.2021

HB
Dosť dobre! Som obrovský fanúšik vety: "Káva teleportáciou strašne zhorkne." Je to v podstate tebou vymyslený lore, úplné science fiction tápanie, ktoré sa ale tvári ako úplne obvious fakt. Takéto jednoduché ale geniálne vety sú v súčasnosti, mám dojem, stále menej a menej časté.
Zvyšok taktiež neurazil, podarená zápletka. Hej veru! Teším sa na ďalšie veci.
Každopádne, čo je zlé na horkej káve?! Káva sa NE-SLA-DÍ!
30.01.2021

B.T. Niromwell
Boli tam strašne krásne momenty, ako už spomínaná káva (a neposlúchaj kávonazkov, aj sa sladí, aj sa dáva mlieko :D), vnútorné vsuvky detektíva, ale na konci sa to veru dosť skomplikovalo.
30.01.2021

Adam
Ďakujem za reakcie :) Priznám sa, že záver bol skomplikovaný úplne zámerne. Keďže som si všimol, že obrázok na inšpiráciu je z Jojo''s Bizarre Adventure, rozhodol som sa uctiť si ich charakteristický štýl "Krok 1: úplne jednoduchý. Krok 2: ??? Krok 3: Vďaka svojim superplánom si vlastne vyhral už pred dvoma týždňami!" aj v príbehu, ktorý ten obrázok inšpiroval.
Či sa káva sladí alebo nie, to je aj o genetike, niektorí vnímajú horkosť kávy intenzívnejšie ako iní. Taktiež, niektorí proste majú radi sladkú kávu so smotanou, a nikto nemá právo im hovoriť, čo majú robiť ;) (netušil som, že tá jedna veta bude najpopulárnejšia aj najkontroverznejšia z celej poviedky :D )
30.01.2021

xius
Desat! Joj, to bolo tak s prehladom zvladnute. Tie utrzky lore, odkaz na JJBA (ktory by mi asi nedosiel bez tvojho komentara, ale precital som si ho a kyvkam hlavou spokojne), hrdinovia samotni a doppleganger miesto nejakeho nudneho upira/vlkolaka? Woo. Blazene stlacam pismena.
10.02.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.