Pohľadnica od tety Agnes

PNP
2% 2021
Marcel s matkou žili slušnej štvrti na okraji mesta, dvadsať minút autom od školy, dvadsaťpäť od práce. Žili usporiadaný život, ktorý sa im takmer rozpadol len raz, a to keď zomrel Marcelov otec. Zrazil ho autobus.
Marcel však bol vtedy malý a matka ho nezanedbávala, pretože otec mal dobrú životnú poistku, preto sa veľmi rýchlo dali dokopy a žili viac-menej šťastne. Vyrástol z neho slušný chlapec. Poslušný synček. Obliekal sa do nenápadných šiat, každý deň si poctivo umyl zuby a učesal nakrátko zastrihnuté vlasy. V škole vyčnieval akurát tým, že mal dobré známky a z knižnice si požičiaval knihy o morbídnych témach. Život plynul príjemne a jednotvárne, ako len mohol v živote slušnej matky a jej slušného syna.
Jediný hrozná vec, ktorá pravidelne narušila ich pokojný život, boli vianočné pohľadnice od otcových podivných príbuzných, ktoré neprestali posielať ani po jeho smrti. Všetky vyzerali ako pohrebné oznámenia, hoci mali na sebe švabachom napísané priania ako „Veselé Vianoce“, „Šťastný nový rok“, „Prajeme vám príjemné prežitie Vianočných sviatkov“. Vždy sa ich snažila rýchlo schovať, ale Marcel ich aj tak raz objavil. Bola ich plná krabica od topánok. Keď na matku naliehal, aby mu povedala, kto to je, rozkričala sa naňho, asi prvýkrát v živote, a odmietla sa o nich baviť s tým, že to sú nenormálni ľudia.
Marcelovi sa však podarilo ukradnúť jednu z pohľadníc a keď si ju večer prezeral v posteli, vybavila sa mu jedna matná spomienka.
Bola to spomienka z otcovho pohrebu. Keď stáli okolo truhly, nevidel poriadne cez slzy, ale jeho príbuzných bolo ťažké prehliadnuť. Boli ako čierna diera. Tichí a záhadní, nevydávali jediný zvuk, dokonca aj šuchot dlhých sukní sa strácal v šuchote trávy. Pohybovali sa v zomknutej skupinke, ostatní sa im podvedome vyhýbali a vždy im nechávali pár centimetrov priestoru, akoby ich od nich odtláčalo niečo neviditeľné. Všetci boli vtedy oblečení v čiernom. Ale oni jediní si niesli čiernu ako svoju súčasť. Na konci pohrebu zaspievali na rozlúčku tú najkrajšiu pohrebnú pieseň, tú najkrajšiu pieseň, akú kedy počul. Ešte teraz po rokoch mu po chrbte prebiehali zimomriavky. Nie však nepríjemné.
Pohľadnicu si schoval. Prisahal si, že musí z matky vymámiť viac informácii o jej podivných príbuzných.
Lenže potom s ním začala lomcovať puberta a on mal dosť čo robiť sám so sebou. Zrazu bol strašne nešikovný, hoci by prisahal, že niektorých rozbitých vecí sa ani nedotkol. Párkrát ho napadlo, že by si chcel nechať narásť dlhé vlasy, čo ale matka neschvaľovala, takže asi polroka chodil kaderníčke každé dva týždne, pretože mu rástli nezvyčajne rýchlo. Potom sa tej myšlienky vzdal a vlasy sa upokojili. Začal mať nočné mory, ktoré občas vyzerali ako vízie budúcnosti. Prisahal by, že niektoré tiene vyzerali živšie ako iné.
Vyvrcholilo to pred maturitnými skúškami. Učil sa poctivo, už niekoľko týždňov, ponocoval a stále si hľadal novú literatúru. Kruhy pod očami mal už permanentné. Nepočúval matku, že by sa mal vyspať, nepočúval vlastné telo, ktoré volalo po trochu odpočinku. A ten večer, dva týždne pred skúškami... Nedokázal pochopiť vzorce, nad ktorými sedel celý večer. Čísla a písmená mu plávali pred očami a vždy, keď ich už-už rozostavil do správneho poradia a cítil, že pochopenie má na dosah ruky, všetko sa zase rozsypalo.
Rozzúril sa ako nikdy v živote. Prsty, zaborené v strapatých vlasoch, vytrhli chumáče vlasov a z úst sa mu vydral neľudský krik. Oči mu zčernali. Izbou sa prehnal závan vetra a stránky v knihe pred ním sa začali divoko prehŕňať. Učebnice, papiere, perá, knihy, všetko sa v tom vetre začalo pohybovať, šušťať a trhať. Zdvihlo ho zo stoličky a všetok ten chaos, papiere a slová a vzorce začali rotovať okolo neho, kým sa mu z čierneho otvoru úst dral nehlasný krik.
A potom tak náhle, ako to prišlo, všetko stíchlo. Spadol na zem a ostal ležať s nevidomým pohľadom upretým do stropu. Všetok ten papierový chaos sa pozvoľna znášal okolo neho.
Na hrudi mu pristála vianočná pohľadnica.
Až potom si uvedomil, že niekto búcha na dvere a snaží sa ich vylomiť. Pomyslel si, že neboli zamknuté, tak prečo...?
V tom momente do miestnosti vtrhla matka, v prvom momente vydesená jeho krikom, ale keď zbadala tú spúšť a černotu odchádzajúcu z jeho očí, zdesene naňho ukázala prstom a zvreskla. „Ty... ty... démon!“
Marcel sa začal dvíhať, ona začala cúvať. Už bol pokojný, len neuveriteľne unavený. „Čo to hovoríš?“ vykoktal.
„Si ako on! Démon! Maniak!“ Matka sa potkla o prah a prepadla cez dvere. Na zemi sa schúlila do klbka a začala plakať, mrmlúc si hrozné veci o jeho otcovi. Keď sa k nej priblížil, zvreskla: „Nedotýkaj sa ma! Si rovnako nenormálni ako oni!“ Na to sa nečakane rýchlo zdvihla a utiekla. Než sa Marcel spamätal, buchli vchodové dvere a na príjazdovej ceste štartovalo auto. Jeho svetlá na okamih zasvietili do okien a zmizli.
Marcel ostal v stíchnutom dome sám. Bezradne sa vrátil do izby a pozeral na ten neporiadok. Zamrazilo ho a cítil, že sa blíži ďalší záchvat hnevu, ale nakoniec to prišlo zo žalúdka. Ledva stihol dobehnúť na záchod. Potom dlho sedel v kúpeľni na zemi a počúval, či sa matka nevracia. Ale všade bolo ticho. Len matkine slová mu krúžili okolo hlavy, vrážali do vykachličkovaných stien a vracali sa k nemu v mnohohlasnej ozvene: „Si ako on! Démon! Nikdy s tým neprestal... Nenormálny...“
Rozmýšľal, koho myslela. Kto bol nenormálny? A potom si spomenul na pohľadnicu a na adresu, ktorú nikdy nemal odvahu vyhľadať. Pomaly prešiel do izby a vyhrabal ju spod kopy papiera. Kam inak by mal ísť? Vytackal sa z domu, ale až na zastávke si uvedomil, ako neskoro v noci je. Autobus pôjde až o hodinu. Za ten čas tam možno príde pešo. Vytiahol mobil a zadal adresu do mapy.
Dom bol však ďalej, ako si myslel. Blúdil polnočným mestom až do vyčerpania a keď si už myslel, že ďalej nezájde, pocítil, akoby ho niečo ťahalo správnym smerom. Bezmyšlienkovite sa tým pocitom nechal viesť, až kým neprišiel na koniec ulice k poliam a ceste, ktorá viedla pomedzi ne. Tá končila pri masívnej kovovej bráne. Chytil sa mreží, aby sa o ne oprel a nabral stratenú rovnováhu, ale brána sa pod jeho dotykom pohla a otvorila sa. Vtackal sa za ňu a spadol na štrkovú cestu. Rozodral si dlane a kolená do krvi, ale vzápätí ho niečo vytiahlo späť na nohy a poháňalo k domu, k temným oknám a vysokým vchodovým dverám z masívneho dreva a so zlatým klopadlom v tvare hada. Bol na konci zo silami. Potkol sa na schodíkoch a zvalil sa na ne.
Dvere sa pod jeho váhou otvorili a on vpadol do domu...
Práve v tej chvíli cez halu prechádzala teta Agnes v čiernom župane, rukou chrániac plápolajúci plameň sviečky. Z postele ju vyhnalo zlé tušenie, tak sa rozhodla ho ísť zahnať dúškom sherry. Ale teraz ostala stáť na polceste do špajze.
„Marcel...“ vydýchla prekvapene, hoci mu nevidela do tváre. Ale pocit z neho bolo podobný ako z jeho otca. Zakričala do domu, aby zobudila zvyšných členov rodiny a vrhla na zem k nemu. Odtiahla ho bližšie do vnútra a zatvorila dvere.
To už po chodbách dupotali ďalšie nohy a príbuzní, ktorých nikdy nestretol, šepkali jeho meno, aby ho privolali späť z mrákot.
Agnes ho obrátila na chrbát a položila mu ruku na hruď. „Má v sebe veľa zla,“ vydýchla. „Čoskoro sa preberie. Rýchlo, dones kriedu a pohár slepačej krvi zo špajze!“ rozkázala Emílii, zatiaľ čo s jej rodičmi ťahala Marcela do stredu haly.
Emília so šmykom skočila k nim a pohotovo začala na drevenú podlahu kresliť veľký pentagram. Agnes zatiaľ otvorila pohár so zavarenou slepačou krvou, roztrhla Marcelovi tričko a na hruď a čelo mu kreslila čarodejné znaky.
Keď okolo neho uzavreli pentagram a pochytali sa za ruky, Marcel sa prebral. Teda otvoril oči. Boli celé čierne a v ústach sa mu mihal tenký, špicatý jazyk. Po dome sa rozľahol kvílivý krik, ktorý takmer pretrhol kruh ich rúk.
Agnes začala odriekavať magické formulky, Marcelovo telo sa naplo a zdvihlo do výšky. Démon pred nimi bojoval, ako mohol, hrozil, že chlapcovo telo roztrhne, ale Agnesine kúzla boli nakoniec silnejšie. Vypudili temnú bytosť z ľudského tela a uväznili v pohári, ktorý ostal ležať v pentagrame.
Chlapca uložili do postele a Emília ho ostala strážiť, kým teta Agnes s rodičmi odišli do knižnice, kde na stole stál pohár so zvyškom krvi, v ktorej sa prevaľovala temná hmota démona.
„Tak predsa to urobil... Ach, ten blázon,“ vzdychol Ábel.
„Tá bláznivá ženská!“ vykríkla jeho žena Nela. „Dobre vedela, že nemôže mať deti, keď si ho brala. Ale aj tak doňho stále domŕzala, až kým ho nezlomila.“
Agnes jej položila ruku na rameno, aby ju upokojila. „Chlapec je nateraz v bezpečí. Zajtra sa ju pokúsime kontaktovať. Snáď nám bude vedieť povedať, čo sa stalo.“
Ábel mávol rukou k poháru, „No čo asi. Dohodol sa s démonmi. Len asi nečakal, že to dopadne takto.“

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

xius
Pointu som ani necakal! Posobilo to ako zaujimavy stret rodin a hja, na konci predsa nejaka bola. :) Tie 2h citit v prepracovanosti, aj rozsahu. Citalo sa to fajn, pripomenulo vsetko mozne - od Legiona po Adamsovcov. :)
27.12.2020

Tomáš Staviteľ
Toto sa mi veeeeeľmi páčilo :)
27.12.2020

Magda Medvecká
Tak to si ma veľmi potešil, lebo to bolo dosť ťažké písanie :´D začiatok som napísala asi 3x, menila to, koho to budú príbuzní, aby to nejako dávalo zmysel a koniec mi napadol asi 10 minút pred deadlinom. (Bol inšpirovaný rozprávkou, čo som včera pozerala, kde rodičia podpísali zmluvu s čertom, aby sa im narodilo dieťa :D ) Takže som veľmi rada, že to dokopy nejako dáva zmysel :)
27.12.2020

xius
IIha! Ten cert by potesil, ale demon nie je nejake minus. Na texte tvoje problemy vobec nie je vidno, zvladla si to. :)
27.12.2020

HB
Ej! No toto nebola typická magicko-realistická-hankovka, akú som na začiatku čakal! Tradične pekne napísané, súhlasím s Xiom, pointa pomerne prekvapivá. Vytknem hrubicu! Hanka, tebe sa to nemôže stávať! :) Veľmi pekný text!
28.12.2020

Lamiel
Tento príbeh bol veľmi príjemný a pripomenulo mi to horor Eli, ktorý som videlo prednedávnom. ^v^
28.12.2020

JJ37
Zaujímavý záver, rád by som si prečítal pokračovanie :)
Trošku škoda tých chýb z nepozornosti, ale inak príjemné :)
29.12.2020

Aleš Horváth
Celkom dobre, páčilo sa.
01.01.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.