Čo sa skrýva v snehu

Sneh obyčajne svoje tajomstvá nevyzrádza.
Panteón majstrov hrôzy
Čo sa skrýva v snehu
Nesnežilo. Na prázdnych lánoch sa prevaľovala hmla. Alebo, presnejšie, nízka inverzná oblačnosť.
Radovan sa postavil k ceste a čakal. Bola mu trochu zima, hoci nemrzlo. Alebo možno práve preto, že nemrzlo. Pľušť sa mu nanosila až do srdca. Vianoce na blate! Také si nikto neželal.
Býval to obyčajne jeho najkrajší čas. Brával Bellu von. Čím viac snehu nasypalo, tým viac si ho vedela užiť. Usadil ju vždy na kopec zo závejov, prizeral sa jej ako s rukami naširoko roztiahnutým aničoby objímala chlad a vznášala sa v ňom. Vločky a cencúle v jej blízkosti sa vždy ligotali omnoho jasnejšie ako tie vzdialenejšie. Bola taká krásna, pokožku mala bielu a vlasy zlaté, iskriace, a také kučeravé. Ako anjel.
Keď poriadne nenasnežilo aspoň raz do roka, hlava jej padala a v očiach mala žiaľ a strach. Ako tento rok.
Blížilo sa auto. On nikdy po aute netúžil. Smrdeli mu. Ako mesto a civilizácia. Na svojej samote mal všetko, čo potreboval. Les mu poskytol čerstvú vodu i lesné plody. Ak dostal väčší hlad vytiahol zo skrine kušu a šípky. Mäso si pripravoval v hlinenej peci iba veľmi krátko. Najradšej ho mal skoro surové. Bella ho jedávala napoly zmrznuté. Jej pery sa vtedy sfarbili do ružova, plné života. Teplo jej nerobilo dobre, bola z neho celá nesvoja. Posledné roky nemohla vychádzať von takmer vôbec, všade bolo iba bahno a hnus.
Bolo to až okaté ako sa univerzum stavia proti nim dvom, ako im nepraje radostné spoločné chvíle. Chcel s tým niečo urobiť. Preto sa rozhodol, že ich presťahuje. Niekam do hôr, kde ešte býva bielo aspoň v zimných mesiacoch.
Ale nato, aby tak urobil potreboval auto. Presnejšie chladiarenské auto, čisté a studené, v takom sa Belle počas cesty nič nestane.
Šoférovať vedel. Stačilo mu zabezpečiť si káru a všetko sa podarí. Keby ho niekto zviezol do mesta, ušetril by si námahu. Obvykle ho ľudia do áut brať nechceli, vyzeral ako bezdomovec. Ale aspoň to skúsil. Zdvihol prst. Pred Vianocami bývajú všetci milší, dojatí zo sviatočnej nálady. Možno sa zľutujú.
Nezľutovali sa. Po ďalších dvoch hodinách šliapania popri ceste prst viacej nezdvíhal. Radšej pridal do kroku.
Bola už tma, keď dorazil pred bitúnok. Voľakedy dávno si sem chodieval obstarať lacné zvyšky mäsa. Videl tu také autá, aké teraz potreboval. Preliezol plot. Pes ho už nespoznával, ale stačilo zavrčať a stiahol chvost medzi nohy.
Kľúče od auta viseli v strážnej búdke pri ceduľke s poznávacou značkou. Ukradol ich strážnikovi medzi dvomi obchôdzkami spolu s kľúčmi od brány. Otvoril si, nasadol a naštartoval. Ešte všetko nezabudol.
Zľahka vyrazil a bránu za sebou zase zavrel. Možno mu to získa trochu času. Auto odstavil na odbočke pri lese. Domov, do svojej drevenej chalupy na čistine, sa vrátil peši.
„Bella, musíme ísť.“ Oslovil ju a usmial sa, aby jej dodal guráž. Vôbec by neprekážalo, ak by sa zahriala v jeho náručí, iba by sa potom musela ochladiť v poriadnej chumelici. Ale trvalé teplo jej škodilo.
Neodpovedala mu. V očiach mala nekonečný smútok a on vedel, že sa rozhodol v poslednej chvíli. Vzal ju do náručia a niesol ju k dodávke. Kľučkoval lesom medzi mláčkami po chumáčoch trávy, ktorá dávno nemala byť zelená.
Dievčina nebola práve ľahká, celý sa zadýchal. Ale keď otvoril dvere a nepoškvrnené, čerstvo namrazené vnútro sa ukázalo v celej svojej zľadovatenej kráse, pocítil, akoby sa mu v rukách vzniesla. Rýchlo ju uložil dnu a pohol sa k horám.
Tatranské štíty boli biele. Nízku oblačnosť dávno nechali za sebou. Spomedzi mračien nakukoval začudovaný mesiac a skúšal si tipnúť, prečo sa uprostred hlbokej noci k lyžiarskemu stredisku blíži mraziarenská dodávka.
Radovan vyšiel až celkom hore, na parkovisko. Na svahu v mesačnom svite iskril čerstvo nasnežený prašan, snehové delá sa vypli iba celkom nedávno. Zobral Bellu do náručia, ale už ho neťažila tak, ako v lesnom šere. Svit mesiaca, iskriaci na vločkách, sa jej odrážal v zreničkách a pomaličky ich prebúdzal.
Posadil ju na kraj čerstvo nasneženej kopy a čakal. Keď mesačný svit zahnalo vychádzajúce slnko, konečne sa pohla. Dlhými prstami sa zaborila hlboko do bielej nádhery a vzdychla.
„Už je dobre, však,“ opýtal sa.
„Áno,“ prikývla. „Ďakujem.“
Prekvapila ho. Nezvykla s ním hovoriť. Ale asi už od neho predsa len zopár slov pochytila. A potom sa opäť stal ten zázrak, ako vždy, keď si dopriali spoločné chvíle a postom sa vybrali šantiť uprostred snehových vločiek.
Belline vlasy stratili svoju obvyklú žltú farbu a začali žiariť strieborne. Jej nezvyčajný snehobiely závojový šat prestal byť spľasnutý, začal sa vznášať akoby ho dvíhal jemný vánok, hoci žiaden nefúkal. Hýbal sa v lúčoch svetla, ktoré ho napĺňali životom. Mocnou energiou, ktorá jej vydrží nadlho.
Bella sa najprv postavila, a radostne ho objala. Potom ustúpila pár krokov a za jej chrbtom sa objavili priesvitné krídla, akoby vytvorené z ľadových kryštálov. Boli pomaľované vzormi z kvetov, aké na Zemi nikdy nerástli. Zamávala nimi a vzniesla sa do výšky. Ľadový motýľ. Jeho ľadová bytosť.
Radovan z tej nádhery zatajil dych. Bola taká nepoškvrnená, taká krásna. Ako panenská príroda, ktorú tak veľmi miloval. Už ju nikdy nezoberie do nižších polôh. Musí ostať tu, kde sa z nej život ešte dlho nevytratí.

Monika Kandriková

Monika Kandriková
Čo ma nezabije nech rýchlo utečie! :D :D

Diskusia

Tomáš Staviteľ
Vau!
27.12.2020

HB
Toto je zatiaľ naj vec čo som od teba/vás (môžem týkať?😁) Čítal. Prekrásne opisy, naozaj nádhera. Toto je poviedka, ktorá by sa nestratila v hádam žiadnej zbierke poviedok.
28.12.2020

Monika Kandriková
HB - myslím, že v tejto našej scifi a fantasy komunite si všetci môžeme navzájom tykať, tykaj mi. :D :D A Ďakujem všetkým za komenty, potešia. Moja účasť v jubilejnom kole je týmto officiálne odsúhlasená ako správny počin. :D :D
28.12.2020

masi
Čarovné.
28.12.2020

xius
Suhlas s ostatnymi. Ocarujuci kusok!
29.12.2020

xius
Suhlas s ostatnymi. Ocarujuci kusok!
29.12.2020

Aleš Horváth
romantické a poetické
31.12.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.