V lese

Keď sa vo vianočnom čase stratíte v čudnom lese...
2% 2021
Nabudúce si vezmem normálnu baterku, nie mobil, ktorý sa v zime vypne. Ťažko povedať, či by vydržal dlhšie, keby mi stále nevyvolávala
Vôňa lesa. Pokoj, ticho. Zdravý vlhký vzduch bez náznaku prítomnosti človeka, ktorý by to tu zamoril svojou prítomnosťou. Perfektné. Za iných okolností, povedzme na liečebné účely, by to mohlo byť perfektné, keby som nebol uprostred toho lesa sám, v noci, značne premrznutý a bez svetla a zmyslu pre orientáciu v priestore – v ktorom bez nočného videnia aj tak sotva nájdem ... čokoľvek. Ani na vlastné topánky si nedovidím.
Toto mi bolo treba. Trepať sa do lesa na Vianoce. Na týždeň na chatu. Skvelý nápad, fakt skvelý. Mohol som sedieť radšej ešte nejaké dva dni v tom debilnom aute a rozvážať ľuďom balíčky od pol piatej ráno do pol deviatej večer. Bez obednej prestávky, vécka alebo spoločnosti človeka, ktorý by mi povedal aj niečo iné než – „áno, som doma, akurát pečiem...“ , „a nemôžete prísť poobede?“, „a viete mi to doručiť aj na inú adresu, alebo môže to prebrať svokra, sused, kolegyňa v práci...“ Do vývrtky. Totálnej. A fakt by som v tejto chvíli bral radšej to, ako byť stratený v lese v noci, tri dni po Vianociach s oziabajúcimi palcami na nohách... Kurník! Keby som aspoň vedel, kadiaľ som sem prišiel. Alebo keby sa tu zjavil ten prihamaný policajt či to bolo, čo stále obchádzal všetky chaty a všetkých protivne kontroloval a prial im veselé sviatky. Pripomínal súdruha z inej doby. Ale pasoval do tohto prostredia. Tu sa mohol cítiť dôležitý. V meste by oňho nikto nezakopol. Ak by nerobil vrátnika na krajskom úrade. Dúchol som si do dlaní. Prituhuje stále viac.
Keď nájdem cestu a dostanem sa do chaty, Naďa mi vynadá, že som nemal mobil. Mám mobil, ale nemám signál. A asi už ani baterku. V tejto zime sa ten krám hneď vypne. A som za to neskonale vďačný. Žiadne zvonenie. Ani jedno. Žiadne vlny v hlave. Paráda. Obrovská vďaka za to ticho. Najväčší dar, aký som kedy mohol dostať.
Ľudia si vždy objednávali veci. Ale od čias vírusu im totálne preplo. A mne preplo v hlave z toľkého telefonovania. Keď už som bol pätnásty deň v práci, šéf ma poslal na kalciovku, lebo som z toľkých hovorov stratil hlas. Hej, kričal som v aute. Hučalo. A potom som dostal to lepšie... To je jedno. Chorá doba. Tu je ticho. Bolo by to super, keby som tušil, kde som a nezmocňovala sa ma panika, že som stratený, na kosť premrznutý, hladný a po troch hodinách tmy už aj prepnutý, lebo reagujem na zvuky, ktoré počujem, aj ktoré si myslím, že počujem. Možno ich počujem naozaj. Možno som už ja chorý z tých telefonátov. Do riti... tu som už bol. Určite som tu už bol. Strom obrastený machom, čo má konár v výške mojich očí. Jasné. Keď ma švihol znova, bolelo to rovnako. Už nespravím ani krok.
Ale spravím, nemôžem tu zmrznúť, alebo sa nechať zožrať niečím, čo nebudem ani vidieť. Len v poslednej chvíli počuť. Musím ísť ďalej. Do frasa, necítim si prsty. Musím ísť. Do prč....!
Čo to je? Cítim vlastný vlhký a teplý dych na ksichte, ktorý som si práve oškrel o ľadovo chladnú, drapľavú, asfaltovú cestu. Asfaltovú... cestu! Áno! Aaauuuu... Pocítil som teplo vlastnej krvi na lícnej kosti nad bradou, kde sa cesta dokázala dotknúť aj kože. Do prčíc. Párkrát som vypustil obláčiky dychu a pozviechal sa. Môžem ísť vľavo alebo vpravo. Predstavoval som si, že chata je niekde dole kopcom. Takže by som mal len prejsť cez cestu a pokračovať lesom. Ale ak pôjdem po ceste. dostanem sa niekam. Ak pôjdem do lesa, opäť sa nedostanem nikam. Len do lesa. Do hory, do lesa... Už mi hrabe. Niečo musím robiť. Niekam musím ísť. Nemôžem tu stáť. Môžem... ale kto sa už len doteperí do lesa v noci... Možno tá cesta vedie k nejakým ďalším chatám. Pôjdem. Pôjdem vpravo? Otočil som hlavu tým smerom. Tma. Pôjdem vľavo? Otočil som hlavu. Svetlo. Tak pôjdem... Čo? Svetlo. Dve svetlá. Čože?
Zdvihol som ruku. Dúfam, že ma to auto zbadá a nezľakne sa. Alebo ma neobíde. Alebo nezrámuje. Svetlá spomalili a priblížili sa ku mne. Približovali sa veľmi pomaly. Čo idú pešo? Ale tak súmerne?
Neveril som vlastným očiam. Táto kraksňa bola stará už za čias môjho starého otca. Chlapík ju tlačil. V otvorených dverách kráčal a šoféroval zároveň. Opatrne som podišiel k nemu.
„Dobrý večer,“ pozdravil som sa a nespoznával som vlastný hlas. Chlad ho nezvyčajne zafarbil. Pozrel na mňa veľkými tmavými očami, trochu prekvapene, ale s veľkou radosťou, že ma tam vidí.
„Skapalo vám to?“ spýtal som sa, aby som niečo povedal, prelomil ľady – lebo to, že auto neposlúcha bolo evidentné. „Pomôžem vám, ak chcete. V autách sa vyznám.“ Chlapíkove veľké oči uprostred noci potešene zažiarili. Prikývol. „Otvorte kapotu.“ Pokrútil hlavou a pokrčil plecami. „Nerozumiete mi? Vy nie ste odtiaľto?“ Pokrčil znova plecia a cez hustú čiernu bradu sa pousmial. Nevadí, poradím si. Mávol som rukou a otvoril si sám. Pod kapotou bola deka, chlieb, fľaša vody... Motor v kufri. No super. Sme v dobe dinosaurov. „Máte nemáte nejaké svetlo?“ spýtal som sa kráčajúc dozadu a vzápätí si uvedomil, že vôbec nečakám na odpoveď. Chlapík pokrčil plecami a ponúkol mi miesto za volantom. Zastal som. Naštartoval ho vôbec? Nemohol som uveriť a v hĺbke duše som sa ticho zasmial. Udivene som naňho pozrel, pokrčil plecami (táto komunikácia nám veľmi dobre fungovala) a prijal ponúkané miesto vodiča. Miesto, ktoré tak dobre poznám. Bolo také malé a tesné, že som si takmer mohol bradu oprieť o koleno, ako som tam čupel na sedačke šoféra, ale malo svoje čaro.
Otočil som kľúčmi v zapaľovaní a motor naskočil. Šlapal presne ako hodinky. Ako drahé švajčiarske hodinky, čo som pred troma dňami daroval Nadi. Nevychádzal som z údivu. Ten týpek to určite ani nenaštartoval. Ktovie ako dlho ho tlačil. A kde ho ukradol. Bolo mi to v tej chvíli jedno. Chcel som sa dostať do najbližšej obývanej oblasti a tam mu dám zbohom. A sedím vo funkčnom aute, ktoré ma tam dostane. Dobre, ideme. „Môžeme ísť. We can go. Fahren. Pajechať.“ Debil. Robím zo seba debila. Naďa sa bude strašne smiať, keď jej to budem rozprávať.
Chlapík nasadol do auta ako spolujazdec a otočil sa dozadu. Otočil som sa tiež, lebo mi v okamihu zredlo. Ale nič zlé sa nedialo. Len som zbledol ako stena, keď som vzadu videl sedieť útlu mladú ženu, ktorá mala na bunde zips vytiahnutý tak vysoko ako to šlo, ale aj tak končil niekde na hrudi, lebo jej na srdci ležala a odfukovala drobnučká detská hlávka v čiapočke.
„O, Bože,“ vzdychol som si nahlas. „No dobre, šéfe. Kam idete?“ pýtal som sa ledabolo, akoby mi mohol rozumieť.
„Nazaret.“
Vytreštil som oči. „Kapela?“
„Nazaret,“ zopakoval.
„Takto. Odveziem vás do najbližšej dediny a tam sa o vás už niekto postará, okej? Next village. Someone will take care of you, OK?“ Chlapík prikývol, akoby rozumel a to žieňa vzadu sa usmialo krajšie, než čokoľvek, čo som kedy videl a naplnilo ma to pokojom, aj keď som si myslel, že mám nervy v kýbli. Úžasným pokojom.
Cesta trvala len pár minút, keď sme minuli les a pred nami sa mihali prvé svetlá najbližšej dediny. Super. Vítala nás nielen tabuľa s nápisom obce, ale aj môj obľúbený súdruh. Skrútil som dolu okienko.
„Dobrý večer, mladý pánko.“
„Dobrý,“ potiahol som bez štipky nadšenia.
„Čo sa vám stalo?“ ukázal na moje líce.
„Nevymeral som si krok.“
Zasmial sa.
„Koho to veziete? Posily na chatu? Viete, že teraz sa cudzí nesmú stretávať.“
„Viem, to sú príbuzní. Naša bublina, ehm, rodina.“
„Trochu podivní príbuzní...“ premeriaval si ich veľké tmavé oči s mojimi stratenými modrými a husté čierne vlasy s mojou ryšavou bradou.
„Rodinu si nevyberáte,“ pokrčil som dobrácky plecia. Čakal som čo príde. Ale chlapík sa len narovnal, usmial a poprial nám pekné sviatky. „A s týmto šrotom sa neťahajte až hore. Odparkujte pod chatou a vyšlapte ten posledný kus. Teraz idem odtiaľ a strašne sa tam šmýka.“
„Vďaka,“ kývol som súdruhovi a pozrel smerom, ktorým ukázal. Chata stála na dohľad, učupená pod lesom, v ktorom som tri hodiny blúdil a nikto ma nehľadal.
Odparkovali sme. Čo s vami teraz budem robiť? – pomyslel som si, keď som vystúpil z auta. Vezmem ich hore, nech sa aspoň zohrejú. Aj keď mi Naďa vynadá. Obrátil som sa. Nikoho som nevidel. Ani živú dušu, ani auto.
„Jano, ty kde si? Prečo tam mrzneš?“ počul som vrešťať môj drahý dobre známy hlas. Pozrel som sa ešte raz, ale parkovisko bolo prázdne.
„Nadi!“ dobehol som k nej.
„Pusť ma! Strašne si studený! Kde ho máš?“
„Čo kde mám?“
„Však si šiel po drevo.“
„Po drevo?“
„Čo ti je?“
„Bol som v lese tri hodiny, nechýbal som ti? Nikto ste ma nehľadali?“
„KDE si bol?“
„V lese.“
„V tom lese, čo som ti povedala, že je ako bermudský trojuholník, a nemáš tam ani páchnuť?“
„Asi v tom...“ odvetil som, kým som uvažoval. „Nebol tu pred chvíľou ten policajt?“
„Kto?“
„Možno polesný, taký ten v uniforme, čo ma otravoval, aj keď sme prišli.“
Naďa na mňa vytreštila namaľované oči, chytila mi čelo a ukázala prstom k izbe. „Ty si choď sadnúť pred krb a nalej si niečo, lebo od teba chcieť priniesť drevo je asi heroický čin.“
„Ale prestaň,“ odvrkol som a vybehol do kôlne vedľa chaty pre pár polien.
„Chápeš? Tak on je tri minúty vonku a už mu mrzne mozog. A ani drevo nedonesie...“ počul som ju cez otvorené dvere. Aká je ufrflaná, taká je roztomilá. Za nič by som ju nedal. Položil som si na kôpku drievok ešte posledné a pozrel smerom k lesu. Nad stromami sa ligotali hviezdy a podvedome som zrazu skúmal, či aspoň jedna nebude o čosi žiarivejšia. Uškrnul som sa a pokrútil hlavou. „Do Nazaretu - to budete mať ešte dlhú cestu. Doručiť taký malý balíček do každého srdca... Pripravte sa na veľa nepríjemných odpovedí," poradil som zo skúsenosti. "A veľa šťastia.“

siliante

siliante

Diskusia

HB
Veľká paráda! Skvele sa to čítalo a držalo ma to celú dobu v napätí. Ďakujem za poviedku!
28.12.2020

siliante
Ja ďakujem za prečítanie a za príjemné hodnotenie :)
28.12.2020

xius
Mile, nenarocne a pekne zvladnute! :) Nada mala styl, aj ostatne postavicky boli spravne svojske. S hrdinom som citil, mrznut a strateny, to je koniec! Mal frajersky dobru anglictinu. :)
30.12.2020

Aleš Horváth
Pripomenulo mi to Kariku a jeho román o chate. Tiež nekonečne zdĺhavé.
Ale na rozdiel od Kariku toto malo pointu i atmosféru.
31.12.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.