Rozbité zrkadlo

Čo by bolo keby ...
Podporte scifi.sk
Marián sedel v kuchyni, pred sebou mal večeru, ale nepustil sa do nej. Zaujal ho článok, ktorý mu ponúkol náhodný výber vo facebooku. Písalo sa v ňom, že niekedy v stredu budúci týždeň minie Zemeguľu zvláštny vesmírny objekt. Blízko, sotva 50 000 km. Obvykle takýmto správam nezvykol venovať pozornosť, maximálne sa nad nimi pousmial. Dnes mal pocit, že sa mu ježia všetky chlpy na tele.
Magdaléna s dieťaťom podišla s úsmevom bližšie a sadla si mu oproti. „Prečo neješ?“
„Nejako nemám hlad.“
„Bol si vonku celé popoludnie, plot má už zase všetky latky pekne jednu vedľa druhej.“ Zahojdala dieťa. „Počuješ, ako tatovi škvŕka v bruchu? A vraj, že papať nechce.“
Marián naozaj začul muzikantské výkony svojho žalúdka. Mal hlad, iba naňho na chvíľu zabudol. Odložil smartfón, a s ním i kus starostí, a vzal do ruky vidličku.
Jedlo chutilo divne, lebo čudná predtucha, že sa niečo zlého stane mu zamestnávala všetky zmysly. Nech sa snažil akokoľvek, rozumne si hovoril, že je nezmyselné sa báť, lebo i tak nemá nijakú možnosť niečo urobiť, neustále sa musel zaoberať nepríjemnou predstavou. Nevyhynuli práve takto dinosaury?
Prešlo pár dní, potom víkend. Podoba zničenej Zemegule Mariánovi neschádzala z mysle. Aké by to bolo? Svietilo by ďalej slnko? Mohol by ďalej farmárčiť, postarať sa o rodinu? Alebo skončí všetko zničené? Stále častejšie ho prenikol vcelku iracionálny strach. Kamkoľvek sa pohol, vnímal ho, najskôr iba vo svojej hlave, ako veľkú obavu a des. Neskôr ho začal cítiť i fyzicky. Triaška mu prechádzalo celým telom.
Nechcel, aby ho takto videla Magda, nerád by ju zbytočne desil. Dal jej dobrú noc a zavrel sa do kúpeľne. V zrkadle zbadal svoju strhanú tvár. Vôbec mu nebolo dobre. Pustil vodu. Chvenie na okamih zastalo a odrazu sa, z ničoho nič, jeho obraz v zrkadle rozplynul. Namiesto neho sa tam objavila iná tvár, trochu zvláštna, s vpadnutými lícami a veľkými očami. Niečo mu hovorila. Nerozumel.
Vydržala chvíľu v márnej snahe rozprávať, potom zalomila rukami a zmizla. Ale Marián si bol istý, že nebola ľudská.
Viac už nenachádzal pokoj, ani v noci, ani vo dne. Všetky správy, ktorými sa snažil potvrdiť si svoju čudnú skúsenosť akoby zmizli, nenachádzal nikde ani zmienku o neznámom telese blížiacom sa k zemi a o nikom inom, kto by zažil rovnaké zjavenie.
Bola okolo desiatej večer, keď ho podivné vlnenie vyhnalo z fotela. Vonku bolo ticho, vzduch bol vlažný a príjemný, ale jeho telo ho vnímalo ako médium, v ktorom sa vlní niečo veľké a nebezpečné. Bol si istý, že sa nezbláznil. Tak nabral odvahu a vošiel znova do kúpeľne.
Malá miestnosť so zelenými kachličkami obyčajne pôsobila príjemne. Na to sa ale nespoliehal. Postavil sa pred zrkadlo a po chvíľke zaváhania pustil vodu.
Jeho vlastný obraz sa rozplynul a namiesto neho sa objavil iný. Určite nie pozemský tvor prehovoril jasnejšie.
„My - voláme pomoc!“
„Čože?“
„Vaša reč – zložitá – my voláme pomoc!“
„Kto je to my?“
„Náš .. vesmírny koráb ... má poruchu.“
„Vy ste tá vec, čo k nám letí?“
„My sme ... letíme okolo... nechceme ublížiť... ale máme poruchu...“
„Tak ju opravte!“
„My potrebujeme ...“
„Čo potrebujete?!“ Nadýchol sa a začal vysvetľovať. „Ja som len farmár. Ja vyrábam iba mäso, a zemiaky, a pšenicu...!“
„My ... potrebujeme ... vypnúť ... smerovku.“
„Čože?“
„Náš ... pokazený systém ... si vybral ... cieľ. Miesto, kde my voláme. Ak celé ...celkom ....z hasne, systém sa napraví.
„Ale veď už skoro nič nesvieti. A o polhodiny sa vypne aj verejné osvetlenie.“
„O pol hodinu.... neskoro...... zhasnúť .... hneď.“
Marián sa rozhodol. Bude lepšie ak, pre istotu...
Nasadol do svojho traktora John Deer a vyrazil.
Skoro ho to zabilo. Keď sa zrútil elektrický stĺp uprostred jeho poľa a celá dedina zhasla do posledného svetielka, iba zázrakom unikol z nebezpečnej blízkosti.
Vyšiel z kabíny a obrátil hlavu k oblohe. Čosi zazrel, nebolo to dosť blízko, aby rozoznal presne. Iba akýsi pocit tlaku a potom spätne sa vlniaci vzduch. Ale bol si istý, že tam niečo bolo.
Vrátil sa do domu, vydesenú Magdu minul bez vysvetlenia a znovu sa zavrel v kúpeľni. Zrkadlo bolo celé popraskané. Ale už v ňom nič nevidel.

Monika Kandriková

Monika Kandriková
Čo ma nezabije nech rýchlo utečie! :D :D

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Yes! Díky, toto bola poviedka ako vínko. Pekne plynula, bavila ma. Za 9 bodov
28.11.2020

8HitBoy
Dobre napísané, aj objektívne to je zrejme fakt dobrá poviedka. Vadí mi azda len možno trochu priveľa rozprávača a málo priamej reči a tým trošku absencia dynamiky v prvej polovici. Anyway, palec hore! 😇
28.11.2020

xius
Paradne! Taky dotyk naivneho scifi, to mam rad.
29.11.2020

YaYa
LOL :D Bodaj by sme mali viac takých statočných traktoristov. Asi by to celkom takto nefungovalo, ale bolo to pekne pospájané a pobavilo ;) A pri tom zrkadle úplne nečakaný námet, takže aj prekvapilo.
02.12.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.