Žena od jazera – Evine spomienky

Posledný (asi) diel s príbehovej línie o cestovateloch v čase.
Filmová história scifi
Prešla už nejaká doba čo som niečo napísala. Sama sebe som si sľúbila, že skončím s písaním. Zdalo sa mi, že neviem písať a ľudom nemám čo povedať, ale nedalo mi a znovu sedím za počítačom. Stále mi v mysli už niekoľko dní rezonuje jedno slovo „dedovizeň.“ Dala som si tú námahu a vyhľadala som v slovníku jeho význam: dedičstvo – odkaz našich predkov. Ja píšem: skôr pre seba, ale teraz, keď sme všetci doma – pre ten nešťastný vírus. Rada by som sa podelila o svoje poznatky a myšlienky, ktoré v minulosti povedali naši prarodiča. Ja píšem tak, že sa mi v mysli zhmotní nejaká otázka a na konci príbehu sa dostaví odpoveď -prípadné riešenie. Samozrejme, že je to iba scify. Nechcem nikoho plašiť katastrofickými víziami. Mojou snahou je ľuďom v tejto ťažkej dobe dodávať nádej, že sa všetko na dobré obráti. Už mnohí veľkí ľudia hlásali, aby sa ľudia nebáli, lebo strach a beznádej oslabuje nás a posiľňuje moc temnoty. V tejto dobe nastal čas, aby sme sa zamysli, čo znamená staré slovo „dedovizeň“, ktoré vymizlo z našej bežnej konverzácie. Naši dedovia boli hrdí na svoju zem, pôdu a neraz skromné bývanie, ale vždy si mohli povedať, že je to naše, že je to moje a za svoje presvedčenie boli ochotní aj zomrieť. Každí jedinec by si mal položiť otázku čo po nás zostane? Chceme, aby bola každá orná pôda zabetónovaná, vzduch znečistený? A o vode ani nehovorím. Spoliehať sa iba na to čo draho privezieme z iných krajín? Je to kvalitné? Dokedy tento obchod bude fungovať? Čo ak si povedia, že nám nič nedajú, nepredajú, že sami majú malo. Nenastal už čas, aby sa ľudia spamätali? Mám taký dojem, že sú naši predkovia veľmi nespokojní ako sme zleniveli, akí sme napriek bohatým vedomostiam – neschopní, sme iba stádo zbabelcov. Poviete si, čo ja sám môžem? Ja som malý pán. Naozaj?
Všetci vieme, že aký dopad bude mať takéto necitlivé - priam macošské správanie. Nenastal už čas, aby ľudia boli sebestační a dokázali dopestovať základné potraviny. (Len, aby neskôr bolo kde.) Preto chráňme si svoju „dedovizeň“. Kto chce čítať moju poviedku, možno sa poučí, alebo zabaví, alebo iba mávne rukou a povie si -sú to iba táraniny. Mnohí majú radšej iba svoje kešene a všetko „ľudské je im cudzie,“ Povedal by môj starký.
* * *
Keď zomrela Eva nastala hektická doba pre všetkých pozostalých. Hlavne pre mňa, lebo som sa vrátil (neviem odkiaľ, nepamätám sa, kde som bol a čo sa za ten čas udialo.) Bolo iba logické, že som sa musel zorientovať a za tie roky čo som bol mimo sa veľa udialo. Fyzicky som bol prítomní, ale myseľ bola inde. Ľudia čo tu žili sa museli popasovať s mnohými ťažkosťami o niektorým mi povedala moja žena Veronika a neskôr som sa mnohé dozvedel z Eviných poznámok. Keby nenašli Antonove zápisky bolo by pre všetkých veľmi tvrdé. On do mysle chlapcov a oboch dievčat vložil mnohé informácie, ktoré boli s mojím súhlasom na istú dobu zablokované. (Vtedy som hral o čas: inak sa to nedalo.) Dozvedel som sa, že sa u nich dôležité informácie objavovali priebežne. Blokácia mysle bola nutná pre ich dobro a dobro celej rodiny. Odkedy som sa vrátil, neopúšťal ma neblahý pocit, že mňa a celú rodinu čaká v dohľadnej dobe ťažká skúška. Musí to byť niečo veľké, lebo by mi starejší nedovolili precitnúť, určite potrebujú moju pomoc. Hlave som mal množstvo otázok, ale na ich odpoveď som potreboval čas, ale ten sa mi už pravdepodobne dochádzal. Neznášal som, keď som nemal svoj život pod kontrolou.
Ten deň, keď som sa prebral bol príliš divný, akoby neskutočný. Pamätám sa, že som Evu odprevadil na lavičku pod jabloň. Sama ma prosila, aby som sa vrátil medzi hostí a zoznámil sa s dcérou a vnúčatami. Nechcel som odísť, ale sama ma prosila, aby som odišiel. Tvrdila, že potrebuje si iba chvíľu oddýchnuť a potom príde. Možno dnes, keď sa nad tým zamyslím, neviem ako by som sa zachoval. Možno by som vycítil katastrofu a zostal by som, ale vtedy som chcel odísť a byť so svojimi najbližšími. Túžil som objať svoju veľkú lásku a prvý raz si poriadne obzrieť svoje dieťa a vziať ju do náručia. Spoznať svoje vnúčatá. Dozvedieť sa ich mená. Túžil som v jednom krátkom okamihu ešte raz pocítiť chuť života. Moja veľká láska Veronika i ja sme boli odrazu boli starí a šediví a neskutočne unavení. Prišiel som o mnoho rokov života. Stretli sa nám pohľady a vtom momente pochopila, že som späť, že moja duša sa vrátila. Rozbehla sa mi oproti a celou svojou váhou sa mi vrhla do náručia. Obaja sme plakali. Smútili sme za stratenými rokmi. V jednom okamihu som sa musel vyrovnať, že mám skoro dospelú dcéru, ktorú som v živote nevidel – videl, ale nevnímal. Moja myseľ bola skrytá.
Práve na provizórnom pódiu tancovala na krásnu tichú hudbu. Mal som pocit, že tancuje pre mňa, že svojim jedinečným spôsobom oslavuje môj návrat. Tanec bol oslavou môjho prebudenia .Túžil som vstať a zblízka s ňou zoznámiť, ale v tom momente prišli moji synovia a čaro okamihu sa navždy stratilo. Všetci naokolo pochopili, že som späť. Odrazu ma objímali a bozkávali. Mal som pocit, že je pri sviatočnom stole slzavé údolie. Ešte šťastie, že oslava sa konala v úzkom rodinnom kruhu. Ťažko by sme cudzím ľudom vysvetľovali čo sa deje. Potom mi synovia predstavili svojich potomkov a svoje ženy. Viliam mal dvoch štvorročných chlapcov a Samuel mal dvojročné dievčatko. Obaja sa hrdo pýšili aj so svojimi manželkami. Viliamova žena bola bacuľatá Kolumbijčanka volala sa Sára a Samuelova žena bola svetlá Američanka Bela. Obe mohli mať tak tridsať rokov. Zdalo sa že si všetci spolu rozumejú a majú sa radi. Mali aj rovnaké záľuby. Samuel sa napokon stal ekológom a jeho žena sa zaoberala výskumom rastlín. Už nejakú dobu bývali v údolí v bývalom Adamovom domčeku. Bela pomáhala Veronike s chodom eko-farmy. Neskôr túžili chovať kone. Viliam predsa skončil pri výskume. Mal rád záhady a Adamove poznatky mu odštartovali kariéru vo vesmírnom výskume (Neskôr som sa dozvedel, že pomáhal stavať veľmi dôležitú raketu, ktorá bola vyslaná do vesmíru, aby rozbila kométu, ktorá mala zasiahnuť planétu a narobiť veľké škody.)
Jeho žena Sára bola lekárka a teraz pri dvoch chlapcoch sa rozhodla, že na chvíľu vypne a bude sa venovať deťom. Jozef im navrhol, že by mala pár mesiacov pobudnúť v údolí, aby si aj on konečne mohol užiť svoje vnúčence. Deti boli ako živé striebro. Vyše hodiny ho okupovali, dožadovali sa pozornosti. Všetci sa prekrikovali. Mali milion otázok. Veronika pri ňom sedela a nedokázala sa od neho odtrhnúť. Šťastne sa usmievala. Na kolenách hojdala driemkajúcu Evičku. Napokon synovia uznali, že láska a pozornosť vnúčat pre netrénovaného deduška môže byť smrteľne nebezpečná a preto odviedli svoje ratolesti do kúpelne a spolu s maželkami uložili deti k spánku. Veronika vstala a pristúpila k osamote postávajúcej dievčine. Chytila ju za ruku a priviedla ju k stolu.
„Jozef, toto je tvoja dcéra Ema. Zoznámte sa. Veľmi málo rozpráva, ale vie dobre počúvať. Neboj sa môžeš s ňou rozprávať –ona všetkému rozumie. Ja sa zatiaľ pozriem po matke. Zdá sa mi , že je dlho preč. Nevieš kam šla?"
„Odviedol som ju do záhrady, túžila si na chvíľu oddýchnuť. Posadil som ju na lavičku. Ponúkol som sa, že na ňu počkám, ale ona ma poslala preč. Tvrdila, že hneď príde, iba si chvíľu odpočinie.“ Povedal bezradne Jozef.
„Pozri sa, už je skoro noc. To nie dobré.“ Rozbehla sa do záhrady. Žiadne veľké zoznamovanie s dcérou sa nekonalo. Stačil si ju iba privinúť a v šere záhrady si ju stačil obzrieť. Bola neskutočne krásna, štíhla - siréna s modrými očami. Dlhé blond vlasy mala zapletené do jedného dlhého vrkoča. Na sebe mala zvláštny tanečný kostým, skoro priesvitný, ktorý jej zvýrazňoval štíhlu postavu. Veronika jej povedala, že skoro nehovorí, iba tancuje a niekedy spieva. Toto žieňa napriek, že je postihnuté určite bude neskôr lámať mužské srdcia. Nestačil si ani vychutnať prvé objatie s dcérou a už ho vyburcoval Veronikin krik. Váhavo dcéru pustil. „Prepáč iste sa niečo zlé prihodilo.“
(„Och prečo ja v živote musím Riešiť za pochodu. Prečo mi vesmír musí všetko pokaziť? Musel som v minulosti niečo veľmi zlé vykonať!“)
„Ak chceš dcérka poď: ideme do záhrady. Musíme sa pozrieť čo sa stalo.“ Napriahol som ruku: “Naše zoznamovanie musí počkať. Veľmi sa ti ospravedlňujem.“ Obaja sme šli smerom k záhrade. Tušili som čo nás čaká. Dieťa mlčalo a ja tiež.
Eva mi ešte pri stole prezradila, že dieťa je postihnuté: prakticky nemé tak som nečakal, že bude rozprávať. Veronika sa snažila naučiť dieťa všetko čo by mohla neskôr potrebovať k životu. Tvrdohlavo odmietala prijať fakt, že jej druhé dieťa je postihnuté. Vždy tvrdila Eve, že dieťa nerozpráva preto, lebo ešte neprišiel jej čas.
Hneď prvý deň, keď sme sa dozvedeli, že babička zomrela, prišla ku mne, vzala ma za ruku a tíško sa mi prihovorila. "Zdravím ťa tatuško. Som rada, že si sa konečne zobudil. Bála som sa, že budeš tak dlho spať tak: ako šípová Ruženka."
Za chrbtom som si nahmatal stoličku a posadil sa. Bol to pre mňa šok. Neveriacky som na ňu civel. Ešte nikdy som nebol tak šokovaný. Dokázal som iba vyjachtať. „Ty rozprávaš Emka?"
„Áno som princezná Ema.“ Povedala a hrdo sa na mňa pozrela. Pravdepodobne si myslela, že jeho rodič keď je starý je aj senilný.
„Počuj dievčička. Rád by som bol v obraze. Chcem vedieť prečo si s nikým doteraz nekomunikovala a všetkých si nechala v domnienke, že si zaostalá – nemá.“
„No... lebo som bola veľmi unavená. Chcelo sa mi neustále spať. Väčšinou noci som sa učila históriu nášho rodu a pripravovala sa na moju úlohu kňažky.“ Povedala hrdo.
„No moment dcérenka. Tak hamuj. Nechceš povedať, že Anton chodil v noci za tebou a do hlavy ti tlačil svoje bludy? Je niečo iné ak takéto bytosti využijú dospelého, ale je trestuhodné, ak zneužijú dieťa, ktoré sa nedokáže slobodne rozhodnúť a prípadne znášať následky svojho rozhodnutia. Keď sa mi dostane do rúk tak mu vykrútim krk.“ Celý som sa roztriasol od rozhorčenia. (To nie je fér. Takto sme sa nedohodli. Mnoho vecí konal za mojim chrbtom. Toto mu nedarujem.) Zastrájal som sa v duchu.
„Upokoj sa tatko. To nebol Anton, ale môj deduško Jakub. On mi všetko prezradil. Mnoho povedal aj mojej babičke Eve. Ona to pre istotu všetko zapísala, aby neskôr nezabudla. Ja som dúfala, že sa už čoskoro zobudíš. Deduško povedal, že ťa budeme onedlho potrebovať. Sama to nezvládnem, aj Miriam nám pomôže. Možno budeme musieť zavolať ešte niekoho. Keby si sa nezobudil v najbližších dňoch - Jakub by ťa musel zobudiť, bez teba to nepôjde.
„Všeličo som v živote videl a počul, ale o Jakubovi som nikdy nechyroval. Tak sa mi zdá, že si vymýšľaš.“ Pozrel som sa na ňu prísne. „Prečo do svojich rozprávok montuješ aj Miriam? Nie je to od teba múdre ani čestné. Vieš ako tvoje výmysly môžu všetkým ublížiť. Ak sa o tvojich rečiach dozvedia nesprávni ľudia. Bude to náš koniec. Tvoja rodina si už dosť vytrpela.“ Dodal som prísne.
„Nič si nevymýšľam. Všetko čo vravím je pravda. Ja som si myslela, že budeš mať radosť, keď ti o tom poviem.“ Povedala plačlivo.
(Ja somár!) -nadávam si v duchu, (Namiesto radosti, že moje dieťa nie je postihnuté, ani ju neobjímem, ale jej vyčítam, že klame. Čo som to za človeka? Mám ju vypočuť a neskôr vyriešiť záhadu? Určite je za tým niečo nekalé.)
Vystrel som ruky. „Poď drahá, nech si ťa obzriem a konečne poriadne objímem. Ospravedlňujem sa ti, že som ti neveril. Naša rodina je príliš čudná a všeličo sme už zažili.“
„Ja viem, keď sa babka Eva o mňa starala mnohé mi prezradila formou rozprávok o cestovateľoch o tete Anne a o tebe. Sprvu si myslela, že z jej rozprávok nič nechápem, až neskôr, keď sa zoznámila s Jakubom pochopila - kto som a aká je moja úloha v tomto čase. Keď sa zoznámil s babičkou Evou a postupne rozpovedal svoj príbeh spočiatku sa hnevala: podobne ako ty, ale napriek tomu sa prinútila a zapísala príbeh Evity a Jakuba. V minulosti sa volali inak, ale pre tento svet si zvolili tunajšie mená. Tvrdila, že ich príbeh patrí k príbehu nášho rodu.“
Ema sa nervózne na mňa zahľadela. „Deduško chcel, aby som ti povedala, že sa čo najskôr máš zastaviť v babičkinej chatke. Tvrdil, že v jej zápisoch nájdeš dôležité odpovede na svoje otázky. Choď tam čo najskôr, nech ti to netrvá dlho, lebo ten veľký deň sa blíži a on sa tu v blízkej budúcnosti zastaví. Nebude už mať čas všetko dopodrobna ti vysvetľovať.“
(Nech sa zastaví. Ja mu od pľúc poviem čo si myslím o takých manipulátoroch. Ľahko sa dá zneužiť dieťa, keď nie je po ruke rodič. Vsugerujú mu určitú spasiteľskú myšlienku a ono všetkému uverí.) Povedal som si v duchu.
„Nič sa neboj tatuško i keď som telesne mladá. Dušu mám prastarú a preto chápem čo je moja úloha.“ Povedalo žieňa hrdo.
„Čože, snáď aj ty patríš k telepatom? Ja som nič nahlas nepovedal.
„Táto výsada patrí k všetkým z môjho druhu. Keď som bola ešte maličká, babička sa o mňa často starala, lebo mamička mala iné starosti, celý deň zabezpečovala, aby všetci tunajší ľudia mali z čoho žiť. Babička si poobede šla na niekoľko hodín oddýchnuť. Roky ju už zmáhali. Ja som zostala bez dozoru. Sama som sa nudila. Prepátrala som chatku - objavila som v jednej truhlici zošity - denníky, len čo som sa naučila abecedu a neskôr čítať. (Mama Veroniky tvrdohlavo trvala, že ma naučí abecedu čítať a písať.) Neposielala ma do školy, lebo tam vtedy nemal kto učiť. Tajne som si všetky denníky prečítala. Boli to príbehy čo napísali cestovatelia. Neskôr mi deduško prezradil , ako a prečo so svojou manželkou rozhodli ukryť vlastnú malú dcéru v tomto čase. Choď a prečítaj si ten smutný príbeh. Keby som ti ho sama prerozprávala. Ty by si mi určite neveril.“
Trvalo pár dní, kým som sa raz večer zobral do Evinej chatky. Manželka tiež chcela ísť. Presvedčil som ju, že nech zostane doma a užíva si dcérkinu prítomnosť. Ešte stále nemohla uveriť, že všetko je inak a má doma nesmierne urečnenú múdru mladú dámu. I keď v hĺbke duše bola smutná, že s ňou dieťa roky nekomunikovalo, napokon našla v sebe silu a položila jej dôležitú otázku. „Emka prečo si nerozprávala, keď si vedela?"
Dievčička sa zamyslela a zamyslela sa nad odpoveďou: „Sprvu som sa hnevala, keď tatko ma nevnímal a nerozprával sa s nikým - ani s tebou. Neskôr, keď ma v noci začal navštevovať Jakub sme spolu usúdili, že je jednoduchšie a bezpečnejšie sa tváriť, že som zaostalá. Tým som sa vyhla rôznym otázkam. Pravdu povediac bola som príliš unavená. Pol dňa som predriemala. Chýbal mi spánok a moju únavu, by ste si skôr - či neskôr určite všimli. Dlhé hodiny ma Jakub učil všetko čo ľudia budú v budúcnosti potrebovať.“
„Keby som vedela, aké máš ťažkosti určite by som zasiahla.“ Rozhorčene sa ohradila Veronika.
„Vieš, mamička, bola by to veľká chyba. Nič by si nedosiahla iba by si všetko skomplikovala. Tie informácie, ktoré som sa dozvedela sú veľmi dôležité. Pre všetkých. Čoskoro nastane čas, keď budeme musieť zabojovať o svoju existenciu."
"Keď nastane ten čas Jozef a chlapci budú určite vedieť čo majú robiť.“ Nedala sa Matka.“Prečo práve ty? Si ešte veľmi malá a tak veľa času sme stratili.“ Usedavo sa rozplakala. Slzy jej zaliali unavenú tvár.
"Mohli sme byť spolu. Viedla som ja aj ty osamelý život, jedna mohli sme sa jedna o druhú oprieť. Bola som sama. Na manžela sa roky nemohla spoľahnúť. Jeho myseľ blúdila v iných sférach. Keby nebolo Evy určite by si zúfala. Dlhé roky musela zápasiť o živobytie priam o každý hlt vzduchu. Keby chlapci nemali v sebe dôležité informácie, ktoré do nich prezieravo vložil Anton, asi by neprežili. „Nuž čo... keď boj tak boj. Pravdepodobne je to údel nášho rodu.“ Objala dcéru. Snáď sa nám to podarí. „Neplač mamička, neuvedomila som si, že aj ty si sama bola som príliš malá. Hnevala som sa na celý svet. Vieš, že sme silné ženy, princezné bojovníčky: Sme Rambošky! Prišiel náš čas.“ (No toto je dáko uletené: Kto to kedy chyroval, aby dieťa utešovalo matku, kam som to dopracovala? Smutne sa usmiala.)
* * *
Pri dverách stál vyschnutý kvetináč. V minulosti v ňom rástol muškát, ale ako mi Veronika povedala už sem Eva nechodila. Z jej peši to bolo ďaleko. Bývala v dedine v malom byte, ale čoraz častejšie sa zdržiavala na farme u dcéry. Ťažko sa pohybovala. Boleli ju kĺby aj pamäť jej už začala vynechávať.
Všetko naokolo si pamätal s pred dvadsiatich rokov. Chlapci jej nainštalovali solárne panely, aby mala elektrickú energiu, aby mohla používať starý počítač, ale ona tvrdohlavo písala svoje zápisky ručne. Elektriku používala iba na svietenie, varenie skromného jedla a čaju. V chatke bývala iba v lete. Neskôr ju vnučka vozila na farmu, aby bola blízko pri nich, keby potrebovala pomoc.
Rozhliadol som sa okolo seba. Sám som nevedel čo mám hľadať, ale tušil som, ak to nájdem budem vedieť čo to je. Na stole som uvidel kôpku školských zošitov s tvrdými obalmi. Tieto linajkové zošity boli vyrobené ešte v minulom storočí, všetky ženy si do nich zaznamenávali svoje zážitky. (Ktovie kde ich vzali. Museli mať niekde veľké zásoby.) Celkom navrchu bol jeden. Posledný zápis podľa dátumu pochádzal s pred dvoch rokov. Písala o svojich pocitoch, názoroch, túžbach. Nadobudol som dojem, že Eva si vo svojom vnútri pomocou svojich zápiskoch robila akúsi bilanciu života. Cítila, že prichádza jej čas. Dúfala, že ešte uvidí svojich vnukov a pravnukov. Najviac túžila, aby som sa zobudil a prevzal zodpovednosť za všetko. Ona už nevládze – končí.
Zošitov bolo tak trinásť- štrnásť. Opisovala v nich čo sa za tie roky odohralo v ich dedine v rodine a vo svete. Rád by som si ich prečítal, ale cítil som, že to nie je ono - čo hľadám. Nechcel som sa vzdať a preto som začal každý zošit prevracať či nie je v ňom niečo skryté: čo mi napovie čo hľadám. Až z jedného zošita vypadli dve detské kresby. Podľa ťahov som videl, že to kreslila Martinka. Boli zrelšie, ale musela ich kresliť asi v piatich rokoch. Pravdepodobne v tú noc, keď som navštívil starších a uzatvoril s nimi dohodu. Odvtedy Tinka už nemala žiadne vízie a stala sa obyčajným dieťaťom. Až neskôr sa stala ochrankyňou všetkých utláčaných. Podľa Veroniky jej najväčšou túžbou bolo založiť po celom svete sieť škôl, aby sa deti naučili čítať, písať, aby ich mohla naučiť všetko čo ich v detstve naučil Anton.
Obrázky som odložil bokom. Zaujal ma čudný príbeh, ktorý bol podľa datovania napísaný pred desiatimi rokmi. Sprvu som nechápal o čom sa tam píše, slová mi nedávali zmysel ale ako som sa sústredil, všetko to začalo do seba zapadať. Pochopil som celý svoj život. Prečo sa určité veci stali a čo ich zapríčinilo. Už sa nedivím Eve, že odmietala o tom písať a tobôž hovoriť. Skúsim v krátkosti celý príbeh:
*
Raz večer po ťažkej práci si Eva sadla k stolu, že zapíše udalosti toho dňa. Nebolo veľmi o čom písať, iba bežné starosti - pocity. Už dlhé roky mala taký súkromný rituál. Uvarila si šípkový čaj, čo bola akási náhrada šípok. Bola rada, že niečo teplé pije. Dúfala, že kým ho vypije napíše pár slov a pôjde do postele. Zrazu sa pred ňou zhmotnila divná postava, (stará ako Matuzalem). Celá stuhla predpokladala, že pred vidí ducha. V tomto nebola tak odvážna ako teta Anna. Tá mala bohaté skúsenosti s neživými osobami. Zalovila v pamäti ako sa má k takýmto bytostiam stavať. Spomenula si na rôzne rady a varovania. Dokázala sa spýtať či je živí, alebo mŕtvy. Chvíľu na seba obaja mlčky hľadeli. Napokon starec prehovoril. „Som živí a prišiel som za tebou dcérka. Nastal čas, aby som ti rozpovedal príbeh, ktorý sa týka tvojho rodu a tvojich detí. Mala by si ho neskôr zapísať do svojich poznámok, lebo vidím, že kým ho budeš môcť niekomu tlmočiť už nemusíš byť medzi živými. Som tvoj praded, pred niekoľkými stovkami rokov skupina vedcov prišla na vašu zem, aby zachránila našu rasu. Ja a môj dobrý priateľ, vy ho poznáte ako Adam, sme sa usadili v jednom Aztéckom meste. Ľudia čo tam žili boli na tú dobu vzdelaní, mali vyspelé zdravotníctvo, školstvo bola to bohatá spoločnosť. Podarilo sa mi spriateliť s miestnym vládcom. Začali sme skúmať liečivé pramene. Zloženie vzduchu. Po krátkom čase sa naše telá zregenerovali. I keď sme už žili niekoľko, povedzme sto rokov (naša rasa patrila k dlhovekým) naše telá, v zdravom prostredí omladli. Stal sa akýsi zázrak. Panovník, nemal syna iba dcéru a tá sa do mňa zamilovala. Mal s nami veľké plány. Nebol proti našej láske. Dúfal, že sa časom vezmeme a moje vedomosti pomôžu celej zemi. Zblížili sme sa a stala sa neuveriteľná vec- zostala tehotná. Poslal som správu na svoju planétu, že som našiel riešenie na našu neplodnosť. Okamžite som dostal príkaz na návrat a svoju princeznú mám vziať sebou. Samozrejme som neposlúchol. Lebo žena a dieťa by určite neprežili dlhú a únavnú cestu a u nás by ich mali iba za objekt výskumu. Túto krásnu planétu by som vystavil strašnému riziku. Hrozila by všetkým záhuba. Masívna kolonizácia. Preto som sa dohodol s Adamom, že opustíme týchto ľudí a nájdeme si vzdialené miesto, skryjeme sa a počkáme kým sa dieťa narodí a potom budeme rozmýšľať čo podnikneme ďalej. Dúfal som, že prejdú roky kým pristane ďalšia loď a my získame trochu času.
Bol som s princeznou v študovni, čítali sme staré zvitky, hrdo ma učila ich písmo, rozprávala o histórii štátu, robila si veľké plány, ale ja som bol zo dňa na deň ustaranejší. Tušil som, že náš spoločný život bude krátky. Nedokázal som jej povedať čo nás čaká.
Moje váhanie vyriešil Adam - keď v tom bez ohlásenia prišiel priam vtrhol do miestnosti. Šaman celý zadychčaný pribehol tiež. Povedal nám, že do mesta prišli cudzí vojaci na koňoch, mali nejaké divné rúrky, ktoré vydávali modré svetlo, namierili na ľudí a tí okamžite padli mŕtvi. Aj panovníka zasiahli. Vojaci mali na sebe divné oblečenie, ktoré nikto v okolí nenosil. Viedol ich veliteľ s chladnými modrými očami. Spytovali sa na vás. Šaman nám nakázal okamžite opustiť zem. Žiaľ naša loď bola hlboko v horách nemali sme možnosť sa k nej nepozorovane dostať. Bola ďaleko i keď maskovaná - bola nám v danej chvíli nanič. Opantala nás nekonečná hrôza, vedeli sme proti komu čelíme, ich mučenie by sme neprežili. Každá neposlušnosť sa trestá smrťou. Nemáme šancu. Šaman už v noci mal neblahé tušenie a preto sa spýtal hviezd na náš osud. Používal kosti a veľmi dobre sa vyznal v astrológii. Vyložil, že nám všetkým hrozí záhuba.
Vzal nás do obradnej sály, kde bol kruhový stôl popísaní zvláštnymi znakmi, a pri každom znaku ležal brúsený kryštál. Kázal nám, aby sme ho zasunuli do príslušnej diery, on sám držal v ruke zvláštnu kovovú palicu, ktorú neskôr zasunul do stredu kruhu. Ešte predtým každému z nás podal čašu s tmavou tekutinou a kázal nám ho vypiť. Jeden pohár si vzal aj on. „Skryte sa v čase. Aj kruh života, musí zmiznúť z tejto doby. Budete ho v budúcnosti potrebovať. O jedno vás žiadam, keď sa dieťa narodí, dajte ho do výchovy dobrej žene, ktorá bude ovládať liečivú mágiu. O sebe jej povedzte čo najmenej. Povedzte jej, že je to dieťa lásky a potrebuje ochranu. Nikomu nesmie prezradiť, že nie je jej. Toto dieťa, ktoré naša princezná nosí v lone, musí žiť, lebo z jej línie vyrastú veľké bojovníčky a pri všetkej mágii, ktorá na tejto zemi existuje, existovala a bude existovať. Modlite sa, aby Boh a hviezdy stáli pri nich. Svojou statočnosťou zachránia dva svety. Zabudnite na svoje mená, nesmiete ich ani ticho vysloviť, lebo ten nepriateľ, čo stojí proti vám je neskutočne mocný. Pomstychtivý. Vezmite si kruh času so sebou a dobre ho skryte. Za pár rokov sa na tejto planéte odohrá veľmi ťažký boj. Pozvite si pomoc všetky bytosti, ktorí na tejto planéte existujú. Verte mi, že ich budete potrebovať."
Neskôr sme sa dozvedeli, že naša ťažko skúšaná planéta vybuchla, lebo na ňu každú chvíľu dopadali veľké horiace meteory. Predpokladali sme, že celá zanikla, ale časť našich obyvateľov - prežila a po niekoľkých storočiach sa schopila a chystala tvrdú a zákernú odplatu. Aj stopári čo prišli pre nás - sa spoľahli, že ich bývalí mocipáni zanikli a táto planéta je iba ich. Túžili si z neho spraviť raj a z ľudí prisluhovačov. Dúfali, že majú pred sebou iba pár vedcov a s nimi si ľahko poradia - až neskôr zistili, že cestovatelia sú v skutočnosti ich deti a vedci držia nad nim ochrannú ruku. Tak sa Jakubova a Evitina dcéra dostala k našej prababičke. Dostala jednoduché meno Anna. Vdova o dieťati skoro nič nevedela, ale bola rada, že sa jej ujala. Dieťa jej vyplnilo osamelé dni. Nikdy si nemyslela, že za svoju starostlivosť dostane toľko lásky a pochopenia. Neskôr opatery. Nikdy sa nedozvedela, že odkiaľ pochádza.
Vojaci otrávili celú jednu populáciu. Skoro všetci vymreli. Málo sa z nich zachránilo a aj šaman si zvolil radšej smrť, aby neriskoval, že prezradí pobyt vesmírnych cestovateľov. Obidvaja vedci získali trochu času, ale veľký boj sa priblížil míľovými krokmi. Evita onedlho zanikla, lebo bežný život pozemšťana sa dĺžkou nevyrovnal mimozemšťanom.
*
Keď Jozef dočítal celý príbeh. Nešťastne si položil hlavu na tvrdý stôl a horko sa rozplakal. Najradšej by plakal stále a nikdy neprestal. S týmto si neporadím. Všeličo som už zažil, ale toto je nad moje sily. Toto je nad moje schopnosti.
„Naozaj?“ Niečo sa ho spýtalo. „Utri si oči a poriadne sa okolo seba obzri. Nikdy nebolo tak zle, aby nebolo ešte horšie. Pozri sa na vec z iného pohľadu. Musí tu byť ešte nejaká indícia. Vždy si sa dostal zo šlamastiky. Tak láskavo nefňukaj! Vyhrešil ju nejakí hlas.“
To, akoby rozprávala Eva. To sú jej slová. Tá vedela človeka nahnevať Keby som ju nevidel mŕtvu, isto by som uveril, že je prítomná. Zašomral a začal rukou prehmatávať stôl a v tom okamihu nahmatal tvrdý papier, následne našiel aj druhý. Chvíľu mu trvalo kým zaostril zrak a rozmýšľal čo tento obrázok môže znamenať. Bolo mu jasné, že ak Eva ho ukryla práve do tohto zošita tak je to iste dôležité: (Rozmýšľaj!) nadával si v duchu. (Snáď si neprišiel o všetky mozgové závity.) Ľutoval, že nie sú nablízku chlapci. Určite by to hravo vyriešili. Odrazu si spomenul čo mu tá kresba pripomínala.
Tá gúľa je zem. Hore sú hviezdy a tá letiaca, horiaca vec je kométa a v zákryte sa vynára ďalšia horiaca vec. Ďalšia kométa? Ťažko, vyzerá ako pozemská raketa, ale je trikrát väčšia ako naša Zem. Dole pri rampe je ešte jedna raketa, ale tá neletí. Malé postavičky pristavujú rebrík, aby mohli vyslať ďalšiu raketu. Ďaleko nad oblakmi je plno čiernych očí. Upierajú oči na malú planétu akoby čakali, kedy raketa dosiahne zem a exploduje. Druhá guľa, pravdepodobne mala predstavovať Zem- táto bola vyplnená ľudskými očami a tie akoby vysielali myšlienky- tak aby vytvorili akýsi obal. Prvá raketa minula svoj cieľ a druhá zostala nehybne ležať na zemi. Odrazu bolo vidieť, že všetci bežia do úkrytu s otvorenými ústami, akoby kričali: (Bože ... to je náš koniec...)
Na druhom obraze bola akási sála s nejakým divným kruhom pred ktorým stáli štyri postavy, tri mali dlhé ženské šaty a jeden mal nohavice - chlap. Všetci mali v rukách farebné kryštály a pravú ruku mali položenú na kruhu. Starší muž s dlhou bradou držal v ruke dlhý predmet na ktorom boli vyobrazené rôzne znaky. Vyzeral, ako čarodejník. Ten predmet - oštep už niekde videl: (Aha!) spomenul si. (Bolo to v dobe, keď u nich žil Anton a deťom vyrezal- z dreva niečo podobné, oni ho žartom nazývali znak moci. Vari toto je kruh osudu? O ktorom písala Eva?)
Nestačil v mysli dokončiť myšlienku a už sa pred ním zhmotnil starec z obrázku. „Tak synak už všetko vieš? Musím pohľadať jednu dôležitú drevenú truhličku a kryštály. Nevieš kde by mohli byť skryté? Je už čas. Musíme ísť.“
„Ja neviem - už som tu dávno nebol, ale pravdepodobne tú vec nájdeš v Adamovej truhlici.“ Jozef sa nestačil ani nadýchnuť a starec otvoril truhlu a našiel hľadané veci.
„Teraz musíme sa pridať k dievčatám -už nás očakávajú.“ Pobral sa k dverám. “Poď synak.“ Zavelil. „Prečo ony? Nemal by som radšej osloviť chlapcov?“ Odvážil sa spýtať.
„Nie. Túto prácu môžu zvládnuť iba ženy z môjho rodu. Musíme sa s nimi stretnúť. Čas nám dochádza. Podaj mi ruku.“ Striktne zavelil.
Vyžarovala z neho taká sila, že nedokázal otvoriť ústa. V tom momente sa ocitli pri dievčatách, ktoré v obradných šatách stáli pred kruhom v divnej miestnosti s pokreslenými obrázkami, aké bolo vidno v pyramídach. Pravdepodobne boli hlboko v podzemí. Pred jednou stenou zastal. Dajako sa mu podarilo aktivovať mechanizmus a v tom momente sa otvorila kopula a voľným okom uzreli drámu čo sa odohrávala na hviezdnej oblohe.
Raketa minula cieľ a ten sa rútil k planéte. Očakávalo sa že kométa zhorí v atmosfére, čo sa i stalo. Všetci sa radovali, že sa im podaril bravúrny kúsok, ale táto kométa bola iba návnada, bežnými ľudskými zariadeniami ďalšiu hrozbu nemohli objaviť. Bola zamaskovaná a za niekoľko okamihov sa spoza oblakov vynoril veľký balvan, pravdepodobne naplnený výbušnou zmesou. Nabral rýchly smer k Zemi. Nedalo sa predpokladať, že zhorí a jeho dopad na planétu bude minimálny – bol trikrát väčší, ako celá planéta. Jeho dopad bude pre Zem -likvidačný.
"Tento balvan je posledný pozdrav – pomsta od mojich súkmeňovcov, ak už nevládali prísť osobne nás zničiť, tak vynaložili poslednú energiu na pomstu. Musíme sa pokúsi planétu zachrániť." Pristúpil k panelu a rázne ho zatvoril.
„Milé dcéry. Stretli sme sa pri tomto kruhu. Tu a v tejto miestnosti sa stretávajú vedomosti dvoch rás. Táto chvíľa bola predpovedaná už pred stáročiami. Dlho som nemohol pochopiť prečo som tu, na tejto planéte, ale nakoniec som uznal, že každá akcia má svoju reakciu – všetko má svoju príčinu. Dostal som – spolu s vami druhú šancu zachrániť túto planétu. Iba čas ukáže či si to ľudia zaslúžia.
„Ako zachránime?“ - spýtal sa Jozef.
„Pomocou tohto kruhu života, posunieme planétu“.
"Prepáč starček, ale podľa fyzických zákonov sa to nedá, ak zmeníte polaritu nastane doba ľadová, alebo niečo horšie “To vie každý priemerný študent.
„Všetko sa dá. Len treba dúfať - aj tak nemáme inú možnosť iba jeden pokus, treba veriť že sa nám to podarí.“
(No brnkačka!) povedal si v duchu Jozef. (Zase jeden spasiteľ.)
„Vieš synak - čo sa mi na ľuďoch najviac páči?“
Jozef odmietal odpovedať. Vôbec netúžil sa zapojiť do žiadneho rozhovoru so šialeným starcom. Srdce mu krvácalo. Pri myšlienke, že bude svedkom smrti najbližšej rodiny, ale aj zániku celého sveta. Mal ku mnohým veciam veľké výhrady -čo sa mu prihodili - ale tu žil, tu žili bytosti, ktoré mal rád. Táto Zem, táto úžasná modrá planéta – bola odkazom predkov – bola to dedovizeň a prísť v jednom okamihu o všetko – zaniknúť. Táto myšlienka bola pre neho nepriatelená, priam absurdná. Nedokázal sa zmieriť s prehrou. Vždy bojoval. Hľadal riešenie. To bola jeho podstata. Nikdy sa nevzdával – vždy dokázal zabojovať. Keď Jakub dlho nič nehovoril. Vysúkal zo seba otázku. „No? Povedz mi to – múdry starče."
„Ľudia sú zvláštna rasa. Najsilnejší sú vtedy, keď je najhoršie. Nájdu v sebe iskierku sily a dokážu sa zasmiať nad svojim smutným osudom – dokážu sa zomknúť – dokážu zabojovať- sebairóniou zakrývajú svoju zraniteľnosť. Skús mi veriť synak. Máš možnosť odmietnuť, ale potom to bude iba tvoja chyba.“
„No, poďme na to! (Dej sa vôľa Božia – nech nám nebesá a všetci svätí pomáhajú- Amen.) Povedal v duchu krátku modlitbu. Dievčatám tiež došlo, že to čo robia nie je vtip a ak sa to nepodarí bude to mať fatálny následok. Smutne hľadeli na kruh. Mali dojem, že je to sen a sú na nejakom stretnutí čarodejníc. Veronika bola najstaršia. Došlo jej, že nemajú na výber. V tom momente si spomenula na svoju matku, keď sa ocitla v neriešiteľnej situácii tak často hovorila: „Aká dilema – buď dáme krave nažrať, alebo zdochne.“
Jakub im rozdal kryštály a kázal im ich zasunúť podľa znakov. Pravú ruku mali voľne položiť na kruh. Napokon aj on do stredu zasunul palicu. Kruh sa v tom momente začal otáčať. Pokynul im, aby odstúpili a šli sa posadiť na lavicu. Koleso naberalo na obrátkach.
„Čo sa bude diať teraz?“ Spýtala sa Martinka.
„Musíme čakať. Za pár hodín uvidíme či sa nám presun podaril. Vonku zúria živly, ale nemusíte sa báť, tu sme v bezpečí, teraz všetko živé zaspí a postupne zobudia sa na tom mieste, kde boli v čase presunu a preberú sa do krajšieho sveta... dúfam.“ Zabudol, že hovorí nahlas.
„Ty to nevieš?“ Spýtal sa Jozef.
„Takúto veľkú operáciu ešte nik neurobil. Všetko to bola iba teória, ale sám vieš, že všetko je možné.“
„Kde je Adam, prečo nie je Tu? Prečo ti nepomáha?“ Rozhorčoval sa Jozef
„Vieš, takéto miesta sú desiatky na tejto planéte. Museli sme sa poistiť, že to všetko dobre dopadne. Choď si ľahnúť na lavicu. Ja kruh postrážim. Momentálne nemôžeš nič robiť, iba čakať. Dievčatá už zaspali aj ty si oddýchni.“
„Skôr než zaspím, rád by som ti položil zopár otázok: Ak sa tento presun podarí a my prežijeme budú si dievčatá, alebo ja z toho niečo pamätať?"
„Nie. Budete si žiť svoj ľudskí život.“
"No dobre -to beriem, ale čo ak sa niečo podobné znovu objaví, ako sa budeme brániť?“
„Tvoja línia bude naveky nositeľom informácií, ak bude treba nájdete v sebe dostatok vedomostí - ako odvrátiť katastrofu. Len o jedno vás prosím. Nebuďte sebeckí – bezohľadní - mamonári. Poučte sa z chýb vašich predkov. Neničte prírodu – nehryzte ruku čo vás živí. Doplatíte na to: tak ako mi. V budúcnosti vás už nik nepríde zachrániť. To majte na pamäti.“ (Žiaľ, ako vás poznám zničíte sa sami- len keby ste sa zmenili, ale vy sa nepoučíte - tak ako moja rasa sa nepoučila - pravdepodobne hrozí vám zánik.) Pomyslel si.
„Ešte jednu otázku. Kde budeme zajtra ak sa zobudíme? Budeme tu? Budeme musieť skryť kruh, aby sa nedostal do nesprávnych rúk?“
„Synak nič sa neboj, budete všetci doma. Naďalej si budete žiť svoj život. Ak všetko vtáctvo bude spievať, kvety kvitnúť. Bude to znamenie, že všetko dobre dopadlo. Všetko je tak - ako má byť. V celom tele budete cítiť lásku a radosť, ak si veriaci vyslov ďakovnú modlitbu: pošli ho všetkým čo vám pomohli. Možno dostanete viac, ako si zaslúžite. Niekto tam hore má vás veľmi rád.“
„Stretneme sa ešte?“
„Nie, chcem dožiť svoje dni na tejto planéte -aj ty budeš mať pokoj. Už viac nebudeš musieť riešiť veci- ak ty vravíš: za pochodu.“
„Tak to beriem šéf.“ Jozef citoval jednu vtipnú vetu z filmu ktorý v minulosti videl. Postavil sa a ponúkol pravicu staršiemu mužovi - na znak úcty a priateľstva. Obaja sa ho chopili - akoby to bola jedna hmotná vec v celom vesmíre. Jakub posmutnel, že nemal šancu tohto hrdého chlapca lepšie spoznať – nikdy nepoznal svojich potomkov a táto jediná spomienka na spoločné stretnutie - bude napokon navždy vymazaná z jeho pamäti. Cítil, že by si boli veľmi blízki, ale osud to zariadil tak, že chlapec musí na všetko zabudnúť a žiť si svoj život a on do neho nepatrí. Tá doba čo nastane bude patriť pozemšťanom. On sa bude môcť iba prizerať. Potom Jozef podišiel k lavici a celý dolámaný sa na ňu zvalil. V momente tvrdo zaspal, ako sedliak po dobre vykonanej práci.
* * *
Tak, ako Jakub povedal, všetci sme boli doma a vo svojej posteli. Manželka Veronika bola v kuchyni a čuduj sa svete spievala si a pripravovala raňajky. Okolo seba šírila šťastie. Vzduch bol čistý a akosi voňal. Nasal vzduch. (V hlave mu mátala neodbytná myšlienka. Niečo je inak, ako včera snáď som nezomrel? Vari som sa ocitol v nebi? Toto vyzerá ako vymazanie pamäti. Tento stav som už niekedy zažil. Rozmýšľal som - kedy to bolo. Muselo to byť niečo s Evou. Na niečo som zabudol. Nasúkal som sa do nohavíc a vyšiel som do záhrady. Všade všetko kvitlo- stromy a všade rástlo množstvo farebných kvetov. Niekto mi rozprával, že ak uvidím množstvo kvetov -začujem vtáčí – spev. Mám niečo vykonať. Aha, spomenul som si. Povedal mi to Jakub. Pravdepodobne tušil, že sa moja myseľ nadlho nedá oklamať, alebo cítil, že sa na jeho skutok musí niekto pamätať. Prežijú Evine zápisky, alebo príbehy cestovateľov? Formou, legiend, alebo rozprávok, ktoré sa s ústnym podaním –budú šíriť svetom: Ktovie? Dúfam že sa znovu nedajú zotročiť rôznymi aplikáciami , ktoré im podsúvajú názory- návody ako majú myslieť čo majú robiť.)
Vošiel som do kuchyne, kde sa moje dcéry chystali do školy. Staršia bola učiteľa na strednej škole. Učila literatúru. Mladšia práve nastúpila na gymnázium. Chcela ísť študovať do veľkomesta choreografiu- túžila tancovať a neskôr učiť. Ja som nekompromisne trval na tom, že musí mať maturitu a potom nech sa rozhodne. Obe chvatne a postojačky hltali raňajky, len aby nezmeškali. (Hlúpa mládež, mali by aspoň raz zažiť raňajky s Antonom. To bola jedna báseň. Bol to akýsi rituál súdržnosti vo všetkých nás vyvolával pocit bezpečia, pocit že každá osoba má svoju jedinečnosť. A prečo by som tento rituál nezaviedol v rodine – veď mám čas- som na dôchodku a manželka ma bude o nedlho nasledovať - budeme sa môcť im venovať? Užijeme si každú chvíľu . Vynahradíme si to čo sme u svojich deťoch z rôznych príčin premeškali. Kedysi dávno som vyslovil prianie, že mojou najväčšou túžbou je venovať sa svojím vnúčatám. Chodiť s nimi na ryby, na prechádzky do lesa a povedať im rozprávky, ktoré si budú pamätať a možno raz ich povedia svojim deťom, ale teraz musím vykonať niečo, čo mi povedal Jakub -Jácob, alebo kto to bol?)
Rázne som sa vrátil do kuchyne a hneď som prehovoril: „Milá rodinka. Dnes by som bol rád, aby sme šli všetci spoločne navštíviť cintorín a položili na hrob babičke Eve a tete Anne a všetkým zosnulým kvety. Pozrite von - ako krásne kvitnú, aký je krásny deň. Podľa mňa je to správna chvíľa na spomienku. Dnes bude už nejaká doba čo zomrela a my sme sa s ňou poriadne nerozlúčili. Obe pre nás mnoho spravil a zaslúžia si poďakovanie aj všetci tí ktorí zomreli. Čo na to poviete?“ Spýtal som sa.
„Veľmi rada otecko, ale mohlo by to byť po vyučovaní? Urobím osvetu medzi žiakmi. Určite aj oni majú tam pochovaných svojich blízkych.“ Navrhla staršia dcéra Tinka.
„Vieš čo. Mne sa končí skôr vyučovanie. Zastavím sa doma. Urobím kytice. Vezmem nejaké sviečky a urobíme spomienkový pochod. Určite sa pridajú aj spolužiaci. Rada si na babičku a tetu spomeniem." Povedala Ema.
„Ja zase poprosím priatelku, ktorá pracuje na miestnom úrade nech obvolá všetkých, ktorí ju poznali, aby prišli. Uctíme si ju i všetkých tých, ktorí nie sú už medzi nami. Večer pred klubom dôchodcov si urobíme posedenie -zapálime vatru a zaspievame si jej i ostatných obľúbené piesne. Cukrárka Magda napečie Annin slávny jablčný koláč so škoricou. Bude to dôstojná spomienková oslava."
Na cintoríne pri malom kostolíku sa zišla skoro celá komunita. Nevadí, že nik sa nepamätal čo sa udialo, ale pamätal som si na to ja: a to sa počíta. V duchu som sa poďakoval všetkým čo pomohli. Miestny kňaz predniesol reč v ktorom nás vyzval k tichej spomienke na všetkých zosnulých a venovali im modlitbu. Aj ja som sa pridal i keď som bol celý život ateista, bez pomoci toho najvyššieho a anjelov nikdy by sme to nezvládli. „Vďaka vám všetkým.“ Podvihol som zrak k nebu a pridal sa k modliacemu davu. Tiež som v duchu pohladil kvety, vtáky, všetko živé. Svojim imaginárnym dotykom som chcel vyjadriť radosť, že žijem, že žijú ony, že sme tu v tejto chvíli. Všetci – všetko si zaslúžia moju – našu úctu. Sklonil som hlavu k poklone, všetci akoby na povel zopakovali tento staroveký znak úcty. Napokon sme sa rozišli k svojím blízkym, položiť kvety a zapáliť sviecu.
„Tatuško ty plačeš?" Pomykala ma Ema za rukáv.
„Vieš dcérka, spomenul som si na niečo smutné.“ Chytro som povedal.
„Aj mne je za ňou často smutno. Chýba mi.“ Položila kyticu na hrob.
Keď sme sa večer vrátili z oslavy, mal som zo seba príjemný pocit. Snáď som sa prvý raz v živote nemusel nikam ponáhľať – nič riešiť o nikoho sa nestrachovať. Mal som pocit, že mi patrí celý svet. Bol som príjemne unavený. Vošiel som do obývačky a zapol televízor, chcel som byť v obraze čo sa deje vo svete a tu som zažil príjemný šok. Vo všetkých veľkých mestách i malých i v dedinách sa ľudia hrnuli na pietne miesta a kládli kvety na znak úcty. Navštevovali chrámy - kostoly – modlili sa -rozjímali, akoby cítili, že je to deň vďaky i keď netušili za čo:- (Asi takto vyzerá kolektívne vedomie, nik im nemusel povedať čo majú robiť, sami cítili ,že je to správne.)
Najviac som sa divil, keď hlásateľka povedala, že mnohé vlády dostali podnet, aby tento deň sa na celom svete slávil, ako deň: "Vďaky a pokoja."

Anna RockFlower

Anna RockFlower
Mám pocit že sa mám o svoje príbehy podeliť, však oni si už svojho čitateľa nájdu.

Diskusia

Aldeberan
Skvelá poviedka s perfektne vykreslenými charaktermi a ich vnútornými pochodmi, plná emócií a hlbokých myšlienok. Od Drenotha si vždy rád niečo nové prečítam! 10/10
27.01.2021

Goran
Sarkazmu sa ja budem strániť. Je to ale veľmi, veľmi, veľmi slabé. Autor by mal mať aspoň zvládnuté základy práce so slovom. Ako sa píše priama reč + gramatika, napríklad. Ale každý robí chyby, niekto je nepozorný, iný zas trebárs dyslektik... nikto učený z neba nepadol, ako moja mamča hovorieva, lenže keď už svoj text niekde posielam, snažím sa upraviť ho aspoň v takej miere ako len môžem (ako je v mojich silách). Nebudem hodnotiť celkovú dikciu, vyznenie a podobne, postačí len, keď spomeniem úvodnú vetu z úvodného slova: (asi) posledný diel??? To akože autor píše iba tak, podľa momentálnej nálady a takrečeno "za pochodu"? Píše teda aj pre čitateľa alebo iba pre seba, opýtam sa.
27.01.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.