Nový spolubývajúci

PNP 48
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
Na začiatku pôsobil ako normálny spolubývajúci. Ničím nevytŕčal z davu, bol tichý, poriadkumilovný a takmer stále zavretý vo svojej izbe. Petre to vyhovovalo. Keď zistila, že majiteľka našla do voľnej izby niekoho nového, bála sa, čo to bude za človeka. Nikdy nebola veľmi spoločenská. Posledná spolubývajúca, ktorá si pravidelne vodila domov spoločnosť, jej preto nevyhovovala. Síce ju najprv znepokojilo, keď zistila, že tentoraz to bude chalan, nakoniec sa upokojila a dokonca sa časom v izbe na noc prestala zamykať. Teraz si uvedomovala, že to bola jej prvá chyba.
Zhruba po roku si prvýkrát všimla, že je na ňom čosi zvláštne. Pokazila sa jej nabíjačka na mobil a súrne si ho potrebovala dobiť. Keď mu zaklopala, z izby sa nik neozval. Skúsila teda kľučku. Nebolo zamknuté.
„Dúfam, že mi to odpustíš,“ zamrmlala si a pozrela smerom k nočnému stolíku. „Super,“ potešila sa, keď ju tam zbadala. Vedľa nej ležala kniha s čiernym obalom. Na vrchu obálky bol červený symbol v tvare šesťcípej hviezdy a pod ním desivo vyzerajúca tvár s rohmi. „Tak ty máš teda zvláštny vkus,“ poznamenala prekvapene. Netipovala by ho na takú literatúru. Nechcela mu však zasahovať do súkromia, preto nesnorila a vrátila sa do svojej izby. To bola jej druhá chyba.
O pár hodín sa dvere na jej izbe rozleteli a stál v nich on. V očiach mu blčal hnev. „Bola si v mojej izbe?“ spýtal sa a prebodol ju pohľadom.
„Áno, prepáč, potrebovala som nabíjačku. Tá moja sa pokazila. Tu je,“ vybrala ju zo zásuvky a podala. „Veľmi ma to mrzí, bola to otázka života a smrti. Len som ju vzala a šla preč,“ uisťovala ho.
„Už tam viac neloz,“ povedal len, vytrhol jej nabíjačku a zabuchol za sebou dvere.
„Tak to bolo divné,“ poznamenala Petra a vrátila sa k svojej práci.
O pár dní jej klopal na dvere. Keď otvorila, netváril sa už vôbec naštvane.
„Chcem sa ospravedlniť,“ pozrel na ňu. „Za to, ako som vyletel.“
„To je v pohode,“ mávla nad tým rukou. „Tiež by som na teba vybehla, keby to bolo naopak,“ usmiala sa, hoci vedela, že by to nikdy nespravila. Nebola ten typ.
„Aj tak by som sa ti rád ospravedlnil. Nedáme spolu večeru?“
„Tak dobre,“ súhlasila po chvíli váhania. To bola jedna z jej slabostí, nikdy nevedela povedať nie. A teraz sa obávala, že sa jej stane osudnou.
SOS signál z mobilu vyslala už pred pár minútami. Zdalo sa jej to ako večnosť, no stále bolo všade až neprirodzené ticho. Snažila sa dýchať čo najtichšie, no mala pocit, že už len jej srdce bije tak nahlas, že to musí počuť. Čo bol zač? Pochybovala, že len obyčajný psychopat. Psychopatom nesvietili oči!
Pozval ju síce na večeru, no sám nejedol. Povedal, že má pokazený žalúdok, no chcel jej vynahradiť svoje správanie. Prišlo jej to síce divné, no ona si teda niečo vybrala. Možno keby sa tak neprepchala, bola by teraz schopná utekať rýchlejšie. Ale čo si to nahovárala? Nikdy nebola výnimočný bežec. Párkrát si bola zabehať, no po pár minútach sa vždy zadýchala. Nemala na to kondičku.
Neďaleko začula zapraskať vetvičku. Takmer sa jej z hrdla vydral výkrik, no podarilo sa jej ho udusiť. Pritisla si dlaň na ústa a zavrela oči, akoby tak odtiaľ mohla zmiznúť. Nech ide preč. Nech ide preč!
Naťahovala uši a snažila sa zistiť, či nejde iným smerom, no mala pocit, že sa skôr blíži. Celé jej telo ju nabádalo, aby začala utekať, no bola príliš veľká tma. Bála sa zapnúť mobil, aby ju neprezradil svietiaci displej.
Mala pocit, že kdesi v diaľke začula húkanie sirén, no možno to bolo len jej zbožné prianie. Nie, určite už idú. Musia. Nemôže tu len tak zomrieť. Kedy naposledy volala s mamou? A čo jej povedala? Nespomínala si.
Po večeri sa šli prejsť. Bola najedená a spokojná, on stále niečo rozprával, preto si ani neuvedomila, kedy sa dostali do tmavého parku.
„Nesvietia lampy, to je divné,“ poznamenala a vytiahla z vrecka mobil. „Radšej zavolám taxík.“
„To nebude potrebné,“ povedal a keď na neho pozrela, takmer zinfarktovala. Neprirodzene sa na ňu uškŕňal, tvár mu pokrývali tetovania a oči mu svietili namodro. Predstavila si, že asi takto sa cíti korisť, keď hľadí do tváre predátora.
„Čo...,“ pokúsila sa sformulovať otázku, no zahnal sa po nej. Akýmsi zázrakom sa uhla a rozbehla preč. Nevidela, kam beží. Niekoľkokrát rýchlo stisla tlačidlo na mobile, aby vyslala volanie o pomoc. Keď párkrát zavibroval a potom stíchol, vedela, že sa to podarilo.
Obzrela sa, no nikde ho nevidela. Možno mu ušla. A možno to bol len nejaký hlúpy trik, ktorý ju mal vystrašiť a vytrestať za to, že bola v jeho izbe. Nech to bolo čokoľvek, nepovažovala to za vtipné.
Po pár minútach jej došiel dych a uvedomila si, že v tej tme vlastne ani netuší, kde v parku je a kadiaľ sa dostane von. Rozhodla sa teda skryť a dúfala, že ak to predsalen nebol trik, pomoc príde skôr, než ju on nájde.
Triasla sa na celom tele a nevedela to zastaviť. V duchu šepkala modlitby, aj keď nikdy nebola nejak veľmi veriaca. No svojím spôsobom ju to upokojovalo.
„Cítim tvoj strach,“ ozval sa zrazu, oveľa bližšie, než by ho čakala. „Tvoju túžbu ujsť.“
Z jeho hlasu jej po chrbte prebehli zimomriavky. Nie, nebol to trik, tým si bola istá.
Konečne zazrela červeno-modré svetlá a rozbehla sa k nim. Jeho smiech sa vzďaľoval, no zrazu sa objavil priamo pred ňou, akoby padol z neba. Chytil ju pod krkom a stisol.
„Posledné želanie?“ spýtal sa priam posmešne a odhalil ostré zuby.
„Pusti... ma,“ zachrčala zúfalo, no to ho len rozosmialo.
„Škoda, že nie sme v rozprávke,“ uškrnul sa a oči sa mu znova rozžiarili namodro. Jeho zuby sa jej zaryli do krku a ona vykríkla. Najprv od bolesti a potom od strachu. Uvedomila si totiž, že nie sú sami. Rad radom sa začali zjavovať jej najhoršie nočné mory. Od pavúkov a hadov veľkosti slonov až po bytosti z hororu, ktorý si raz pozrela so svojím bývalým.
Od strachu sa nemohla ani pohnúť. Kričala ako zmyslov zbavená. Zrazu ju pustil na zem a ona sa mykla. Zažmúrila do tmy a zbadala známe obrysy svojej izby.
Nemohla tomu uveriť. Bol to len hlúpy sen! Alebo skôr nočná mora. Od úľavy sa zasmiala a prevalila na druhý bok, aby si z nočného stolíka vzala pohár vody. Pohľad jej však padol do jasných modrých očí.
„Stále cítim tvoj strach,“ povedal potichu a jeho potetovaná tvár sa roztiahla do úškrnu.

Ella

Ella
Milovníčka fantasy, sci-fi a všetkého normálne nenormálneho :)

Diskusia

HB
Atmosféru si zachytila pomerne slušne, aj nápad bol dosť dobrý, páči sa mi to!
24.10.2020

B.T. Niromwell
Páčilo sa mi, ako sa striedala minulosť a prítomnosť a keď som sa na konci bála, že to skončí klišé vraždou, tak si ma potešila:)
24.10.2020

10Geek
Atmosféra výborná, ten koniec ma ale veľmi nebavil. Nemám moc rad tieto ukončenia typu “bol to sen, alebo nebol?”. To mi príde trochu lenivé písanie ale toto je pno takze na to tu moc nehrame :) každopádne ešte raz musím pochváliť atmosféru, výborná! Mimochodom asi si myslela päťcípu hviezdu - pentagram, šesťcípa je takzvaná Dávidova hviezda. Symbol judaizmu, cize by mu na stole pravdepodobne ležala tóra :))
24.10.2020

Monika Kandriková
Naozaj pekná hororová atmosféra a koniec mi úplne postačil. :D
25.10.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.