- Bezuzdnosť, chýbala jej bezuzdnosť! Už dlhšie ju pozoroval ako bojuje s Quidom. Neustále ustupovala, pozorujúc ho, urobila zopár výpadov smerom k nemu a znovu ustupovala... Zamračil sa – nikdy z nej nič nebude! Pristúpila k nemu jeho kráľovská družka, otočil sa a rýchlo jej pozrel do tváre. Nedalo sa z nej vyčítať nič. Iba sledovala pohyby svojej dcéry a vedela lepšie ako hocikto iný, že Liris by si v tejto chvíli priala čokoľvek iné ako tento súboj. Iris Ester dobre vedela, že je len otázkou času, kedy si jej kráľovský druh nájde ženu, ktorá mu porodí vytúženého syna. Ju nebude môcť zavrhnúť, chránia ju zmluvy a majetok ale dcéra stratí právo na trón. Na trón bojovníkov! Liris odrazila ďalší útok ale Quido ju zatlačil až k múru. Boj netrval dlho a nič podstatné sa v ňom už neudialo. Silným úderom jej vyrazil štít z ruky a ostrím meča sa dotkol brady. Hľadeli na neho dve pokojné hnedé oči. Quido sa rozosmial na plné kolo – princezná, pohľadom svojho protivníka nikdy neskolíte!- Takmer pokrčila plecami, ale ovládla sa a zapichla svoj meč na znak porážky do zeme. Quido ju sledoval pohľadom až ku koniarni, keď prechádzala okolo hradieb, neodvážila sa pozdvihnúť oči a pozrieť sa otcovi do tváre.

Odopla si ťažké kryty z predlaktí a cez hlavu si prevliekla krúžkovú kovovú košeľu, ktorá ju mala chrániť v boji ale namiesto toho jej ho sťažovala. Bolelo ju z nej celé telo. Prezliekla sa do ľahkej ľanovej, na nohy si natiahla vlnené pančuchy, ktoré jej príjemne zohrievali svaly a cez plecia si prehodila plášť. Vzala za ohlávku svojho koňa a vyviedla ho von. Postrčil do nej ňufákom, potľapkala ho po šiji a vyskočila naň. Tryskom preleteli hradnou bránou. Cválala dosť dlho na to, aby zabudla na potupný súboj pred kráľovskými očami a dosť dlho nato aby ju zalialo príjemné teplo uvoľňujúcich sa svalov. Spomalila do klusu. Les bol v týchto miestach prekrásnou svätyňou, hrou svetla a tieňov. Zmesou vôní a farieb, nedoliehal sem zhon ani každodennosť života, zdal sa byť bezpečným útočiskom... Zosadla z Durana a nechala ho sa voľne pásť. Zhlboka sa nadýchla a zavrela oči. Konečne sa uvoľnila aj jej myseľ. Na kráľovský trón si asi nikdy nesadne ale koniec koncov, nikdy si naň ani nenárokovala! Bola pripravená odísť a uvoľniť miesto svojmu následníkovi, hoci tu bola aj jej kráľovská matka Iris Ester. Liris so zavretými očami snívala o tom, že vykoná nejaký hrdinský skutok a vráti sa na dvor otca ako oslavovaná a uctievaná bojovníčka. Prežije dobrodružstvá, ktoré ju zocelia v boji. Spozná rytierov pri ktorých pochopí kým vlastne je. Aká žena sa to v nej skrýva, keď už isto nie budúcu kráľovná? Nie je ako jej matka, nedokáže byť taká silná ako ona. Nelákalo ju čakať nato kým sa jej kráľovský otec rozhodne vydať ju a vyberie jej ženícha podľa svojho vkusu a spojí jej osud s jeho naveky. NAVEKY! Ležala vo voňavom machu. Dnes večer alebo nikdy! Rozhodla sa - už dávno. Jej kráľovský rodičia budú vítať cudzích vyslancov a ona bude prítomná len na začiatku ceremoniálu. Bude to výborná príležitosť, ako sa stať neviditeľnou. Problémom bude len hradná stráž. Tu využije svoje spojenectvo s Janom, sirotou ktorú vychovávali koniari. Túžila vysadnúť na Durana a cválať v ústrety svojmu vlastnému OSUDU.

Vo svetle sviečok sa trblietali dary vyslancov. Zbrane vykladané perlami, lesklé látky pestrých farieb, plody stromov aké u nich nerástli a nakoniec ohromná klietka a v nej dravá šelma s ostrými tesákmi. Všetci híkali obdivom a podišli bližšie ku klietke aby si mohli dravca obzrieť. Liris tiež, ale stačil jej jediný pohľad na to, aby sa odvrátila a prestala obdivovať lapeného divého tvora, v ktorého očiach sa začínalo prebúdzať krvilačné zúfalstvo. Po oficiálnom privítaní sa pristúpilo k neoficiálnym rokovaniam. A to bola chvíľa na ktorú Liris čakala. Kráľovská matka sa na svoju dcéru usmiala a nenápadne jej dala znamenie, že môže odísť. Liris zovrelo srdce pri pohľade na ňu v slávnostných šatách. Čierne vlasy mala miestami zapletené do vrkočov ktoré jej siahali až k pásu a v tmavých očiach ukrývala svoj hlboký cit a lásku k dieťaťu, ktorému neprislúchal trón bojovníkov.

Strážnik sa vybral na nočnú obhliadku. A to bola tá chvíľa na ktorú čakali. Chytili sa za ruky a rozbehli sa k hradnej bráne. Spoločne sa zapreli do kolesa a reťaze zaškrípali. Liris si ľahla na brucho a pregúľala sa popod mrežu. - Ponáhľaj sa-, štíhly chlapec sa poľahky prešuchol popod padajúcu mrežu. Znovu sa chytili za ruky a rozbehli sa k blízkemu lesu. Tu už na nich čakal Duran, pokojne prežúvajúci trávu. Liris sa vyšvihla do sedla a podala ruku Janovi. -Poď.- HIJÉ!-

Pôvodne plánovala prečkať s Janom pár kritických dní vo Faninej chatrči – kamennej jaskyni schovanej hlboko v lese, ktorú objavila pri svojich častých potulkách. Myslela si že tam trafí v hociktorú dennú i nočnú hodinu, ale s východom slnka prišli na miesta, ktoré Liris nepoznala. Štíhle kmene stromov rastúcich nahusto vedľa seba im znemožňovali vidieť ďalej ako za konskú hlavu. Liris potlačila zívnutie a Janom sa pritlačil na jej chrbát. Kôň šiel krokom na vŕšok. Dolu pod nimi slnko zlátilo chatrče osady, ktorá sa pomaly prebúdzala k životu. – Nemá zmysel hľadať cestu spať, zašeptal Janom, Liris prikývla, musíme byť opatrní.- Osadníkov chatrčí príchod detí na koni nijako neprekvapil. Ale za chlieb a mlieko nechceli prijať zlatú mincu, pýtali si Durana. Liris sa po porade s Janom rozhodla vymeniť ho za jedlo, mlieko a prístrešok, kde by si mohli oddýchnuť. Potľapkala ho na rozlúčku a rýchlo sa mu otočila chrbtom. Ako prvá zložila hlavu na otep slamy v chajde na konci dediny a zaspala hlbokým spánkom, Janom ostal strážiť ich skromný prístrešok. Ležal pri nej schúlený ako mača a príjemne ju hrial. -Zobuď sa, potriasla ním – zaspali sme!- Na oblohu vychádzal bledý mesiac. Deti si uvedomili, že ich niekto pozoruje. Ovčiar so svojím psom. Prstom ukázal na Lirisin meč pohodený v kope sena – daj mi ho!-. Liris rýchlo vytiahla z mešca pripevneného na opasku pod plášťom zlatý peniaz – ako mesiac – ukázala prstom na oblohu, ty budeš mať slnko. Ovčiar sa bezzubo usmial a peniaz si vzal, pes ceril zuby a vrčal. Liris si rýchlo pripla meč na opasok. Chytili sa s Janom za ruky a otočení tvárami k ovčiarovi pospiatky kráčali smerom k lesu. Ovčiar so psom ich nepohnute pozoroval. Srdcia im bili ako divé ale otočili sa, až keď ich prikryla temnota stromov.

Obaja už počuli veľa báji o vlkoch a nočných tvoroch, ukrývajúcich sa v hustých lesoch a striehnúcich na svoju korisť. Teraz však kráčali s očami otvorenými dokorán od údivu. Nočný les zďaleka nepripomínal nebezpečné miesto, vyzeral čarovne, posiaty tisícimi svetielkami malých mušiek. Orientovali sa podľa potoka, ktorý sa trblietal medzi stromami. Uchýlili sa pod korene dubu, vhodného na úkryt, zajedli si kúsok chleba a vypili zbytok mlieka. Opierajúc sa jeden druhému o plece zaspali ľahkým spánkom. Zobudilo ju pichnutie do líca. Liris opatrne otvorila jedno oko. Okolo nej stáli bojovníci v čiernom so zahalenými tvárami. Potom druhé – aby sa uistila, že sa jej to nesníva. Janom sa posadil a Liris pocítila vo svojom vnútri splašený tlkot jeho srdca. Sadla si a ostrie meča sa jej zošmyklo k plecu. Pritiahla si bližšie plášť k telu a pokúsila sa spod neho tasiť svoj meč. Úder plochou stranou meča čierneho bojovníka ju zastavil. Za všeobecného veselia jej čierny bojovník zviazal ruky za chrbtom a prehodil si ju cez koňa. Janom musel kráčať priviazaný o sedlo. –Jej meč ju neochránil! Ten meč ktorý ju mal podľa rodinnej legendy chrániť pred všetkým zlým, ak zachová statočnosť! Horúca slza sa jej skotúľala po tvári. Bola to nekonečná cesta. "Polámaná" Liris dopadla na tvrdú dlažbu vedľa Janoma. Okolo nich sa zbehli zvedaví čeľadníci. –Chlapca dajte ku koňom a dievča – padol na ňu pohľad ťažší ako trám, zatiaľ nech pomáha v kuchyni!-

Druhý diel:

Tretí diel:

Štvrtý diel: