Lord z Arakonu pomaly zložil kušu z pleca. Rozmýšľal, či to, čo videl pred chvíľou nebol náhodou iba sen. Možno by mal piť trochu menej. Žena sa premenila v striebristú vlčicu a zmizla v kroví? Bola tou ženou Anna? Alebo bola vlčicou? Rok sa s ňou delil o lôžko a nikdy si nevšimol nič nezvyčajné. Jemné chĺpky na bledej pokožke rozhodne nemohli byť srsťou. Annine oči neboli vlčie, boli ľudské. Áno, možno mala trochu ostrejšie a belšie zuby ale vlčica..."Pane?", zaznel hlas verného Radka. "Máme pokračovať v love?" – "Nie", odvetil Lord z Arakonu a odcválal preč.

Z krovia vyšiel druhý vlk. A netváril sa priateľsky. Rovno zaútočil! Bojovali v besne sa točiacom klbku. Zaťala mu drápy do ňufáku. Pohrýzol ju na zátylku. Začala sa meniť na človeka. Vlkovi sa zježila srsť a s kvílením ušiel. Pocítia zadosťučinenie, pozviechala sa a vyšplhala sa do bezpečia stromu. Pohodlne sa oprela o konáre a roztriasla sa na celom tele. S ránom sa opatrne spustila na zem. Išla kam ju oči viedli. Unavená, skrehnutá a poranená. "Keby som sa tak teraz vedela premeniť na vlčicu",hútala Liris, ale čo ako si to priala – nešlo jej to. Jej nohy boli ľudsky pomalé, telo ľudsky unavené, dožadujúce sa tepla a jedla. Obloha nad ňou bola ako ťažká sivá perina, ktorá čoskoro spadne a pochová ju pod sebou. Líca sa dotkla prvá ľahká vločka. Začalo snežiť. Prebral ju studený dotyk psieho...nie...vlčieho ňufáku. Do tváre jej zavial sladkastý pach. Zohrieval ju a hoci sa zažltnuté zuby dravca mihali pri jej tvári, neútočili. Drapľavým jazykom ju oblizoval. Spomenula si že je vlastne sama vlkom. Pohla rukou a dotkla sa huňatej srsti. Vlk ostal pokojne stáť na svojich štíhlych nohách a pozoroval ju. Posadila sa a zistila, že ju obkolesuje svorka...a ona sa stáva jedným z nich.

Arakon hostil vyberanú spoločnosť a tak dni a noci ubiehali v príjemnom prúde zábav. Bol milý a úslužný k svojim hosťom. Dámy sa smiali, štebotali a predvádzali sa s odhalenými lopatkami s viac alebo menej mäsitými prsiami a plecami. Panstvu ružoveli líca od korenistých vín. Arakon sa rozhodol schladiť ich pohybom na čerstvom vzduchu - poľovačkou. "Na vlkov!" Z odkiaľsi sa ozval smiech. Vzoprel sa v sedle a s cvalom vyrazil vpred, nechajúc ostatných za sebou. Strelil líšku, vlčiu stopu nevedel nájsť. Liris viedla svorku k ostrým skalám na miesta, kde ich bolo lepšie nehľadať. Zakrádali sa už tretí deň, sama svorka stopárom iných tvorov, ktorí žili na tomto území.

Lord nahnevane zabuchol dvere svojej komnaty Radkovi pred nosom. Potom si to rozmyslel, otvoril ich a prikázal mu priniesť fakle a víno. Odhodil lovecký kabát na posteľ a zamyslene pokrútil hlavou "ani jeden vlk!" "Čo to dnes bolo za poľovačku?! " Izba ožila tieňmi. Nemal najmenšiu chuť ísť medzi spoločnosť. "Tá beštia Anna!" Bol si istý že práve ona mala prsty v dnešnom loveckom nezdare. "Čarodejnica!" " Ale to by potom musela byť čarodejnica každá žena, vlastne – všetky!" Zasmial sa, kútikom oka zazrel svoj odraz. Odpil si z vína a priblížil sa k zrkadlu. Naklonil sa k nemu, až sa ho dotýkal špičkou nosa. Upil si. "Čo sa to s ním deje?" Za oknom pokojná, chladná noc pokrytá mesačným svitom. Tajomná ako žena. Zakrútila sa mu hlava a spadol. "Nevypil som ešte toľko vína aby..." Preletel oknom.

Liris sa stratila z dohľadu svojej svorky, preskakovala popadané stromy, ženúc sa za vôňou zatúlaného jeleňa. Nie že by mala chuť, len tak. Lenže v momente, keď vyskočila a letela vpred chladivým iskrivým vzduchom sa stalo čosi, čo nemohla predvídať a nebola schopná to ani postrehnúť. "Áuuu vykríkla keď dopadla do páliaceho snehu a skotúľala sa až k stromom, ktoré zastavili jej pád. "Čo sa to?!" Pozerala sa na svoje červené ruky a ľudské nohy. Dotkla sa nosa, zažmurkala a šťastne sa zasmiala. Pridržiavajúc sa stromov sa šmýkala dolu kopcom.

Janom stále nemal jasnú predstavu, kam ide. A nedarilo sa mu "spojiť" s Liris. Koľko rokov už uplynulo odvtedy, čo ho nahovorila na útek z hradu svojho otca? Boli ešte deťmi... Päť rokov? Pre neho a Liris boli tieto roky plné zmien. Čo sa zatiaľ dialo na hrade ktorý v mladosti opustili? Skladal si mozaiku spomienok aby mu pomohla nájsť cestu späť. Pokojný až jednotvárny život v podhradí okorenený detskými dobrodružstvami, hrdé panstvo na zámku a sloboda neporovnateľná so životom na hrade Lorda Arakona. "Kam ideme?", spýtala sa Nina. "Domov."

Radosť vystriedal strach. Ale o trochu menší ako ten, čo už raz v ľudskej koži sama v lese zažila. Teraz si bola istá, že nikto z vlkov by jej neublížil, až na jedného. Napriek tomu sa však vyšplhala na strom a našla si tam najpohodlnejšiu možnú polohu, rozhodnutá prebdieť noc. Nekonečne dlhú noc. Plnú zlatých očí. Niekto sa v jej blízkosti zdržoval, cítila to. Čakal ju? Hľadal ju? Striehol na ňu?

S brieždením sa jeden z tieňov predĺžil a na lúke sa objavil vlk mohutnejší ako vlci zvyčajne bývajú, pretiahol sa a Liris oblial ľadový pot. "Preboha čo to je?!" Vytie prešlo do chrčania a zrodilo človeka. Alebo aspoň niekoho kto sa na človeka podobal. S pribúdajúcim svetlom Liris rozoznávala bielu košeľu, orlí profil a krátke strapaté vlasy. Arakon zjavne nechápal čo tu uprostred lesa robí. Poobzeral sa okolo a cúvol. Liris tichučko zliezla zo stromu a priblížila sa k nemu zozadu. "Lord Arakon ", zašepkala. Hodil po nej dýku. Liris si ju predtým nevšimla a ostala stáť ako skamenená. Zdalo sa jej, že už už splynie s dýkou, ktorá sa zabodávala do jej hrude...v poslednej chvíli ju však známa sila vrhla na kolená a dýka preletela ponad ňu...Vzala laby na plecia.

Prvý diel:

Druhý diel:

Štvrtý diel: