Xanaxová princezná

Marie pracuje ako resocializačná pracovníčka v podivnom svete zasiahnutom bizarnou nákazou. Ako sa popasuje so svojim údelom?
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
Zase raz som prišla z práce zmorená a zrelá na tri xanaxy a dvojitú vodku. Skopla som z nôh lodičky a ledabolo som začala zo seba zvliekať nohavicový kostým. Xanax doma nemám, bude musieť stačiť poriadna horúca sprcha. Zhodila som blúzku na sedačku, oznámila svetu, že mám pohlavný styk s nebeskou entitou potom čo som zakopla malíčkom do stolíka, stiahla zo seba nohavičky a vliezla do sprchy. Pustila som si horúcu vodu a slastne zavzdychala potom, čo mi po stehnách začala stekať zmes teplej vody a šťaniek.
O pätnásť minút neskôr som už sedela v župane a s pohárom vína v ruke pred telkou, ale reči tej čúzy na obrazovke som vnímala len na pol ucha. Nebývala som ale vždy takáto. Kedysi som bola plná ideálov a nielen moji rodičia, ale aj ja sama som verila, že to raz niekam dotiahnem. Všetko zmenil ten posratý vírus pred vyše štyrmi rokmi. Ako čerstvo vyštudovaná sociologička s červeným diplomom som rovno mohla zabudnúť na doktorát a prácu vedkyne. Takmer ihneď mi nanútili pozíciu sociálnej pracovníčky s najnižším možným tabuľkovým platom. Veď aj preto bývam v tomto jednoizbáku s popraskanými stenami a so susedom čo dealuje piko.
Zavibroval mi mobil. Bola to SMSka od jedného z mojich klientov z dnešného sedenia. Bol to obzvlášť ťažký prípad. So svojou mutáciou po napadnutí vírusom sa dodnes nedokázal vysporiadať a so svojimi pravidelnými záchvatmi hnevu, obzvlášť potom, ako uvidel klaunov, bol prakticky nezamestnateľný. Aby ste boli v obraze, pred približne štyrmi rokmi sa začal najprv v Amerike a neskôr po celom svete šíriť divný vírus. Miesto toho aby človeka normálne zabil ako hociktorý iný slušný vírus, mu tento spôsobil prapodivnú fyzickú aj mentálnu mutáciu. Prvý registrovaný infikovaný vírusom popcultid-19 sa do dvoch dní zmenil na dokonalú kópiu Indianu Jonesa. Veril že je archeológ, všade chodil s bičom a ešte v ten deň zavraždil Harrisona Forda, aby bol jediným Indiana Jonesom na svete. Samozrejme, dostal zvieraciu kazajku a neskôr aj elektrické kreslo. To však bol iba začiatok. Na druhý deň boli po celých Spojených štátoch hlásené prípady pozorovania rôznych postavičiek z filmov, kníh, obrazov a komiksov. Ľudia sa začali jeden po druhom meniť na fiktívne postavy a tak ste na ulici mohli stretnúť Munchov Výkrik, Sherlocka Holmesa či Terminátora T-800. Asi vtedy som začala piť a svet upadol do chaosu, z ktorého sa nedokázal poriadne vyhrabať dodnes. Jáj a ten môj klient? Bol to Batman. Odpísala som mu narýchlo že som rada za pokroky ktoré robí a že sa teším na ďalšie sedenie. Boli to lži, ale chcela som, nech mi dá pokoj. Neznášala som ho. Bol to toxický zvrhlík a už dlho som sa tešila na ten deň, kedy už konečne nebude jeho budúcnosť mojou starosťou.
No ale vráťme sa k tomu peklu, čo vo svete nastalo pred štyrmi rokmi. Veľa zo zmutovaných sa rozhodlo zamestnať v zábavnom priemysle. Disneylandy boli plné skutočných Mickey Mouseov a káčerov Donaldov, na námestí ste mohli stretnúť robiť živú sochu reálnu Venušu z Miló a vašu hodinu karate viedol reálny Naruto. Toto krátke prímerie a vzájomná kooperácia ľudí a mutantov však nemala dlhé trvanie. Začalo to vtedy, keď všetci subscriberi Mony Lisy na twitchi dostali z jej vody z kúpeľa, ktorú predávala po tridsať dolárov za maličkú fľaštičku, genitálny herpes. Nie, vlastne nie. Začalo to vtedy, keď sa Aladin odpálil v kostole a zabil pritom tridsať ľudí. Áno, až vtedy prestali ľudia mutantom veriť a začali ich vnímať ako hrozbu.
Je nutné spomenúť, že mutanti sa sami začali správať akosi inak. Väčšine z nich sa začali prejavovať rôzne psychické poruchy ako schizofrénia (Doctor Jekyll), bipolárna porucha (Harley Quinn) alebo megalomania (strýko Držgroš). Niektoré štáty, ako napríklad Rusko alebo Severná Kórea, ich nahnali do pracovných táborov, ale vo väčšine sveta začali byť skrátka len opomínaní, ostrakizovaní a ľudia nimi opovrhovali. Mutanti si postupne vytvorili akési slumy na okrajoch väčších miest a vlády len cez prsty sledovali, ako sa v nich rozmáhajú drogy, prostitúcia a úžera. Mala som pocit, že moje detstvo definitívne skončilo potom, čo som videla Pipi dlhú pančuchu s maskarou rozmazanou po celej tvári ukazovať kozy za dvacku.
No a presne tomuto som sa venovala už štvrtý rok. Štát mi pravidelne prideľoval mutantov, ktorí boli ochotní na sebe aspoň čiastočne pracovať, boli už aspoň tri mesiace čistí a chceli si nájsť prácu. Profesne som to zvládala a mala som dojem, že moji klienti sa vždy po pár mesiacoch postupne zapojili do bežného života. Našli si prácu, vlastné bývanie a mnohí si napokon aj založili rodiny. Ľudsky som to ale nezvládala ani náhodou. Táto práca ma mentálne neskutočne vyciciavala a pri zmysloch ma skutočne už udržiavali len tri druhy tabletiek, množstvo chlastu a pravidelné úlety cez Tinder. Poznáte tú povedačku o bosých obuvníkových deťoch? Presne tak som sa cítila. Každý deň som venovala široký úsmev a pomáhala zúfalcom, ktorí sa nevedeli vyhrabať zo svojej závislosti od pika a nikdy si nezarábali inak ako vlastným telom, pričom sama som netušila nakoľko je táto moja existencia udržateľná a čoraz častejšie som mala chuť za sebou teatrálne zabuchnúť dvere a zdrhnúť niekam ďaleko. Ako ale správne hádate, na nič také som nemala prachy. Vypla som telku, nadávajúc si popod nos som dopila trošku bourbonu z dna pohára a ľahla si spať. Zajtra ma čakal ďalší ťažký deň.
Opäť raz som spala neskutočne zle a vstala celá polámaná. Trošku som sa ponaťahovala, sledujúc ranné správy, nahodila si kvietkovanú blúzku a elegantné nohavice a prehltla dve tabletky na alergiu. „Dáš to, dáš to,“ usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle, avšak skôr než úsmev, môj výraz tváre pripomínal človeka, ktorý dostal infarkt.
„Hej Marie, dnes si tu skoro,“ natešene na mňa zavolala moja kolegyňa Judy. Vždy som obdivovala jej nefalšovaný optimizmus. Judy bola také naše bucľaté slniečko a jej prítomnosť v kancelárií bola jedným z mála pozitívnych vecí na tejto zatuchnutej kutici.
„Ahoj Judy, čo máme na pláne dnes?“ opýtala som sa, aj keď Judy určite ako vždy vytušila, že môj optimizmus je falošnejší ako silikóny Lary Croft.
„Dnes nám prídu znovu klienti. Viacerí urobili veľké pokroky. Veľmi sa teším hlavne z Wonder Woman, súd pridelil všetky deti do jej výlučnej starostlivosti.“
Och áno, Wonder Woman, skutočne ťažký prípad.
„Počuj Judy,“ nadhodila som, „nemohla by si si zobrať zajtra Batmana ty?“
Judy mi venovala spiklenecký pohľad a zvonivo sa zasmiala.
„Dobre vieš že náš Netopierko nikoho iného než teba chcieť aj tak nebude,“ povedala zhovievavo sa na mňa usmievajúc, akoby som trpela mentálnou retardáciou. Bože áno, nemusíš mi pripomínať, že ten psychopat v čiernom plášti je do mňa buchnutý.
„Prosím, Judy, vezmem miesto neho pokojne aj Super Maria a Dámu s hranostajom,“ úpenlivo som prosila.
Judy pokrútila hlavou: „Tí dvaja nemôžu byť predsa na rovnakom sedení. Dobre vieš že mu k nej zakázali priblížiť sa na menej ako sto metrov.“ Bože, no a čo že bol Super Mario pasák, ktorý ju nútil predávať sa za zlaté mince a hríbiky.
„Prosím, prosíím, Judy,“ skúsila som naposledy, ale Judy prívetivo, ale rozhodne pokrútila hlavou.
„Vezmi Batmana ty, ja vezmem aj Super Maria, aj Dámu s hranostajom a pokojne aj Pinocchia.“ OK, to bola od nej veľká obeta, keďže Pinocchio bol chlípny deviant, ktorý mal úchylku na nosy.
Venovala som jej chápavý pohľad a prikývla som. „Bože ale, ja fakt neviem čo s tým dementom mám robiť.“
„Ako to myslíš?“
„Dobre vieš že v žiadnej práci nevydrží dlhšie ako dva dni. V tej poslednej dokonca pobodal zákazníka ceruzkou,“ povedala som.
Judy si odpila zo šálky s logom One republic a snažila sa ma uchlácholiť: „Neboj, to bude OK, vieš že zo zákona má nárok už len na desať sedení a potom si už musí nájsť prácu ak nechce ísť sedieť.“ Mňa akurát tak oblial studený pot. Desať sedení? To nedám, čo vám šibe?
Nedala som však na sebe svoje zdesenie poznať a len som prikývla.
„Veď hej, urobme tak ako si navrhovala.“
Judy sa opäť usmiala od ucha k uchu. „Tak sme dohodnuté.“
Len čo si Judy pripravila papiere do fascikla a odišla do vedľajšej miestnosti na sedenie so svojimi klientmi, ja som sa okamžite skrčila za svoj obitý stôl a išla rovno na vec. Mala som plán. Síce debilný a nepremyslený, ktorý zrejme aj tak neskončí dobre, ale to mi bolo viac-menej jedno. Dôležité je, aby som už nevidela ten ksicht, kvôli ktorému som si každý druhý večer musela otvoriť sedmičku červeného. Po chvíľke zvonenia napokon zdvihol.
„Ahoj Bruce, tu je Marie, vieš, z resocializácie,“ nadhodila som veselý tón.
Batman chvíľu mlčal. „Áno, ahoj Marie, deje sa niečo?“ Môj entuziazmus teda rozhodne neopätoval.
Preglgla som. „Vieš, volám kvôli jednej ošemetnej záležitosti. Asi sa vyskytla chyba.“
Opäť chvíľka ticha. „Áno? Je to kvôli najbližšiemu sedeniu?“
Skvelé, sám to nadhodil. „Áno, áno, bohužiaľ. Zrejme došlo k akejsi byrokratickej chybe, ale zo zákona síce ešte máš nárok na niekoľko sedení, avšak minul si si všetky tie štátom hradené.“
Bohapustá lož.
„Čiže môžeš k nám ešte prísť predtým, ako si definitívne nájdeš prácu a zaradíš sa späť do bežného života, ale budeš musieť tie sedenia sám platiť,“ vymýšľala som si za pochodu.
Batman nahlas preglgol. „Koľko stojí jedno sedenie?“ opýtal sa.
Bolo to dvadsať dolárov na hodinu.
„Tristo dolárov na hodinu,“ povedala som. Neprestrelila som to trochu? Asi hej, každému človeku s aspoň dvojciferným IQ musí dôjsť že toto nemôže byť reálne číslo.
Batman mi zafunel do slúchadla. „V poriadku,“ povedal. „Zrejme sa budem musieť teda zamestnať, takú sumu si nemôžem dovoliť.“
Spadol mi kameň zo srdca.
„Veľa šťastia do života, Bruce,“ zatrilkovala som do telefónu. Uľavilo sa mi. Aj keď je môj život resocializačnej pracovníčky ubíjajúci, bez Batmana to bude určite opäť oveľa lepšie.
Batman... zavzlykal? Nie, to si musím nahovárať. „Ďakujem za všetko Marie. Viackrát si mi veľmi pomohla. Tie sedenia... boli skvelé. Mal som pocit, akoby nás nespájal len čisto profesionálny vzťah...“ habkal.
„Presne tak, maj sa!“ zachichotala som sa a položila som. Hotovo. Zvyšok dňa som si už len lakovala nechty a pozerala Buzzfeed videá o tom, ako zavárať kukuricu.
Domov som prišla v oveľa lepšej nálade ako obvykle. Lodičky som si opatrne vyzula a uložila pod zrkadlo. Stolíku som sa oblúkom vyhla a opatrne som si vyzliekla a poukladala šaty. Išla som na záchod, pretože čúrať v sprche je nechutné, a napokon vliezla do sprchy. Bolo mi sveta žiť. Konečne si môžem v pokoji zapnúť Peaky blinders a netrápiť sa tým, čo budem riešiť zajtra v práci. Zbavila som sa toho najväčšieho problému, ktorý mi posledné týždne ničil život. Môj život síce nebude úžasný, ale bez Batmana sa všetko vráti do zabehnutých koľají. Nebude to skvelé, ale bude to opäť aspoň znesiteľné.
Obliekla som si župan a naniesla masku na tvár. Nahlas si spievajúc Radioactive od Imagine Dragons som si naliala pohár vína a ľahla pred televíziu.
Vtedy ktosi dvakrát zabúchal na moje dvere a zazvonil. Bože, jeden pokojný večer, to chcem fakt až tak veľa? Zanadávala som, nastokla si na nohy svoje chlpaté plyšové papuče a s hundraním otvorila dvere.
Och nie. Stál tam Batman.
„Bruce... to... nečakala som ťa tu,“ zakoktala som sa. Môj level paniky stúpol o 298%.
Batman sa neusmieval. „Ahoj Marie, ja... dúfam že som ťa nevystrašil, chcel som ti len ešte osobne za všetko poďakovať.“
Nesmelo som sa usmiala. „Ale to nebolo vôbec nutné. Odkiaľ vlastne vieš, kde bývam?“ Adresu som určite nikdy žiadnemu svojmu klientovi nedávala.
„Ach, vlastne volal som s tou druhou od vás z kancelárie, tou bucľatou blondínou.“
„Judy, no jasné,“ zasmiala som sa. V duchu som ju ale počastovala vulgárnym pomenovaním ženského pohlavného orgánu. To si vybavíme neskôr, ty tlstá sviňa.
Batman sa konečne usmial. „Zajtra mám pracovný pohovor, verím že sa konečne postavím na nohy.“
„Skvelé, a kde?“
„Zábavný park, čo iné,“ uchechtol sa. No jasné, veď čo iné.
Chvíľu sme tam na seba pozerali v trápnom tichu, až napokon to asi bolo Batmanovi sprosté. No, už vypadni.
„OK, nechcem zdržovať,“ povedal. „Tak ešte raz ďakujem a veľa šťastia do ďalšej práce.“
Batman roztiahol ruky v náznaku objatia. Fuj, to nie.
Usmiala som sa tým najfalošnejším úsmevom na svete a objali sme sa. „Budeš mi chýbať Bruce,“ klamala som až sa mi z úst prášilo.
Vtom som na pleci zacítila ostrú bolesť. Preboha, čo sa deje? Zvreskla som, skočila smerom dozadu a zošuchla sa po stene na zem.
„To čo bolo?!“ hystericky som zvrieskla. Batmanovi z kútika úst stekal pramienok krvi. Mojej krvi.
„Uži si to, ty falošná štetka,“ povedal, otočil sa na opätku a odišiel.
Vtom mi to celé došlo a začala som zúfalo vrieskať. „Preboha, nie, nie, nie,“ kričala som.
Ale bolo už neskoro. Na plecia mi dopadli červené kadere a keď som zúfalo zo seba zhodila župan, videla som ako mi nohy zrastajú do obrovskej plutvy a na prsiach som mala podprsenku z mušlí.
„Do riti,“ povedala Ariel, Malá morská víla.

HB

HB
Fanúšik fantasy, sci-fi, hororov, trilerov, komiksov, mangy, anime a jednoducho všetkého geekovského. Milujem písanie poviedok.

Diskusia

Jan Ťuhýček
Wow, tedy ta pointa mě (příjemně) překvapila. Vypořádal ses se zadáním dobře. Povídka mě dokázala navnadit a udržet až do konce - především tím, jak je to celé střelený nápad.
Abych jenom nechválil, na začátku je tam hrozně moc infodumpu. V první třetině povídky je prakticky jenom expozice informací, aniž by se cokoliv dělo. Podle nějakých základních pravidel psaní by povídka měla začínat dialogem s Judy a to, co čtenář potřebuje vědět, by se mělo nějak chytře vecpat do textu (ne ve stylu "Jak jistě víš, Judy, před X lety se tu rozšířil virus...").
Říkám si po přečtení, jestli by svět, který jsi popsal, fungoval tak jako v povídce (ale to jsou moje irelevantní filozofické úvahy). Důležité je, že povídka baví.
06.04.2020

Nie som robot
super, veľmi fajn, od začiatku som čakal, kedy a čo sa stane s princeznou, dávam veľa bodov, páčila sa mi myšlienka popmutantov...
06.04.2020

B.T. Niromwell
Ja som si túto poviedku užila ako poviedku. Hlavná postava mi bola sympatická, súcitila som s ňou, veľmi dobre tu sadlo rozprávanie v prvej osobe, vďaka nemu mi ani ten vysvetľujúci úvod neprišiel zbytočne presýtený, v podstate som to brala ako diaog s autorom. Je dosť výnimočné, keď sa v texte snúbi dobré spracovanie s naozaj originálnym nápadom.
10.04.2020

Monika Kandriková
Keby mňa nakazili práve v týchto dňoch práve takýmto cosplayovským vírusom bola by som priemerne schopný rádový čínsky kultivátor :D :D Zaujal nápad i twist, akurát ma trošku otravovalo niektoré okolo toho okolité plkanie. (rozumej šťanky) :D :D
17.04.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.