Prekliati bohovia IX. - Transmutácie ciest osudu

„Je to na nič a zbytočné! Zbytočné!“ Martiere az Lima zúrila. Pred chvíľou vo svojom stane rozsekala mečom dve skrine a stôl. Pomohlo to, ale len dočasne. Rozhodne to neriešilo príčinu zúrivosti, ktorou bola bezmocnosť a pochybnosti o tom, čo sa chystala navrhnúť. „Celé dni na to, na tú stromovec útočíme a sypeme všetko čo máme, ale aký je výsledok? Žiaden. Tá obludnosť sa rozrastá ako plevel, prerástla už hradbami a uzavrela v sebe celé mesto. Kto neutiekol z Astarionu doteraz, už sa živý von nedostane.“
Podpor scifi.sk 2% dane
Predchádzajúce časti:
____________________________________________________________________________________________________________________________________
Tomer Kariss sa narodil ako štvrtý syn nie príliš bohatého majiteľa niekoľkých rybárskych lodí v Udgare a keď sa rozhodoval, kam by mal viesť jeho osud, pôvod mu nedal príliš na výber. Z dedičstva dostal len odrobinky, na štúdia nemal hlavu a trpezlivosť, inkvizícia zase znamenala až priveľa obmedzení. Vojenská kariéra bola pre mladého muža bez prostriedkov logickou voľbou a Tomer sa šance chopil. V mene nemal žiadne „az niečo“ a hodnosť kapitána, ktorú po dvadsiatich rokoch dosiahol, znamenala úspech. Väčšinu času sa naozaj nemal na čo sťažovať - dôstojnícky titul priniesol spoločenské postavenie, peňazí aj žien mal dosť, vojna proti Al Alderthu znamenala príležitosti vyznamenať sa, a Tomer Kariss bol vyznamenaný viackrát. Post veliteľa posádky v Cetrieke, menšom no významnom prístave sto míľ západne od Astarionu, bol odmenou za vernú a úspešnú službu. Tomer by mohol byť spokojný, ak by sa v nedávnej dobe – len za posledný mesiac, uvedomil si s hrôzou – jeho svet nezrútil.
Najprv debakel pri Al Aderthe, katastrofálna prehra, ktorej sa síce nezúčastnil, ale jej dopad pocítil každý. Armády roky suverénne víťaziace sa ocitli na úteku, zatiaľ čo cisár… Cisár akoby vôbec nevenoval pozornosť tomu, čo sa deje v jeho ríši. Cisár zomrel. Korunovali druhého, zomrel aj ten. V Astarione vraj vybuchla záhadná mágia. Časť vojska sa obrátila proti korunovanej hlave – kto ňou vlastne teraz bol? - a obliehala hlavné mesto. Inkvizícia sa zbláznila a hlavný inkvizítor bol mŕtvy, čím sa myslelo mŕtvejší než predtým. Tomer stratil všetky záchytné body svojho života a nechápal, čo sa so svetom deje. Stále však bol vojakom, dobrým a verným vojakom Astarionu, a svoj post neopúšťal.
Pobrežie okolo Cetrieke bolo piesočné a zem sa len veľmi pomaly zvažovala do mora. Zradné plytčiny sa tiahli od Astarionu takmer až k Udgaru, piesočné pasce pre neopatrných moreplavcov a absolútne nevhodné na zakotvenie - tak to aspoň bolo do doby, keď pred ôsmimi storočiami vytvorili mágovia uprostred mokradí a piesočných meándrov umelý prístav. Pohli zemou a pahorkami, posunuli tok rieky, hlinu zmenili na skalu a vyhĺbili kotvisko, kam mohli vojsť aj tie najväčšie bojové lode. Pevnosť, chrániaca mesto, ústie rieky a prístav, vznikla zároveň s pretvorením pobrežia. Mohutná kamenná hora, s múrmi pri základoch hrubšími než desať metrov, sa týčila uprostred nekonečných piesočných dún. Päťboké bastiony cerili na more stovky strieľní s tým najlepším delostrelectvom, ktoré ríša dokázala vyrobiť. Z takmer sto metrov vysokej citadely sa dalo dovidieť doslova až na obzor a špeciálne ďalekonosné kanóny, umiestnené na vyšších podlažiach, dokázali nepriateľskú loď zasiahnuť a rozstrieľať dávno predtým, než by sa táto priblížila k súši. Teraz však bolo všetko z toho zbytočné, pevnosť stála slepá, ako obrovský golem, ktorému niekto zaviazal oči kusom látky. Už niekoľko dní pokrývala pobrežie hmla hustá ako mlieko, v stojacom vzduchu sa lenivo prevaľovali biele chuchvalce a zjavne sa nechystali zmiznúť. Tomer Kariss si natlačil fajku tabakom, vykresal iskru a znechutene začal poťahovať. Stál na najvyššom mieste citadely, ale nevidel ani na vojaka v pozorovateľni, stojaceho desať krokov od neho. Opevnenie, hradby, pláž a more dole, všetko sa stratilo v bielej záplave.
Prvé zadunenie znelo ako hrom utlmený hmlou. Za ním okamžite nasledovalo ďalšie a ďalšie, už to nepripomínalo údery hromu, ale skôr zvuk kamennej lavíny. Alebo akoby sa niekde na mori otvorila zem a začala vybuchovať. Do citadely udrel poltucet ťažkých projektilov, veža sa zachvela a kamenné steny spevnené mágiou zaúpeli. Ďalšie stovky striel dopadali na múry pevnosti, zničujúce krupobitie smrti a skazy. Tomer si okamžite uvedomil niekoľko vecí: za prvé, nech útočil ktokoľvek, hmla ho skrývala a ledva dokázal postrehnúť slabé záblesky výstrelov. Za druhé, útočník disponoval obrovskou prevahou, delostreľba bola súvislá a dokonale koordinovaná, každá z bezchybne zamierených sálv niesla aspoň stovku striel. Za tretie, pevnosť sa rozpadávala a to stačila len prvá salva. Votrelci museli nielen zameriavať pomocou mágie, ale ich strely boli určite tiež posilnené. Osem storočí staré opevnenie sa rúcalo ako detský hrad z piesku a kamienkov. Tomer dospel k záveru, že byť dobrým, verným a mŕtvym Astarionským vojakom, nie je žiadané vyústenie kariéry. Nasledujúce chvíle, nevedel koľko to trvalo, utekal a nebral ohľad na nikoho a nič. Stihol zbehnúť z citadely pred tým, než spadla, hnal sa kazematami do podzemných chodieb známych len veliteľovi, až vyšiel z podzemia pol míle od pevnosti. Lapajúc po dychu padol do piesku a pozrel za seba. Tam, kde by aj v hmle mali byť vidieť obrysy skalnatého hradu, staršieho než cisárstvo, nebolo nič, len plamene svietiace z oparu. Z hmly, tam kde odhadoval že sa more stretáva so súšou, ale vystupovalo niečo iné a monštruózne.
Ako prízraky, najprv nezreteľné a rozmazané, za zvukov hlbokého strojového hučania, cvakania a rachotu mechanizmov, sa pomaly vysúvali z mora. Boli obrovské. Tomer videl nemálo lodí, predsa len, jeho rodina bola so slanou vodou spojená. Videl majestátne a elegantné galéry, ťažké radové lode, aj tie nové, ešte väčšie, pokryté plátmi oceľového panciera. Aj toto boli lode, nemohlo to byť nič iné než lode...ako z vlhkých snov nenásytných admirálov a šialených vynálezcov. Celé z kovu, veľkosťou prekonávali všetko plávajúce čo kedy videl, s radom komínov chrliacich čierny dym a delových veží trčali hlavne väčšie než mali kanóny cetriekeskej pevnosti. Kovové lode sa valili na breh, na bokoch mali titánske kolesá a mohutné pásy, ktoré ich niesli vpred. V hmle videl dva oceľové tiene a keď sa jeden z nich priblížil, uzrel znak na prove obrnenca: rozdelený štít s čiernym slnkom na bielom poli v jednej časti, a bielym slnkom na čiernom poli v druhej. Sternské znaky, uvedomil si Tomer zmätene. Áno, Stern bol nepriateľom, súčasťou koalície, ktorá vyzbrojovala Al Alderth a nepochybne stál za nedávnou úspešnou protiofenzívou, ale Stern bol ostrov – tisíce míľ od Cetrieke, ďaleko na severe, za morom. Začul ťažké kroky a uvidel ako naňho hľadí vojak, sternský vojak v bojovej zbroji s pripevnenými zariadeniami, ktorých zmysel nechápal a s prilbou zakrývajúcou celú tvár. Mieril na neho zbraňou, snáď puškou, hadicami a káblami prepojenou so zásobníkom na chrbte.
„Vzdávam sa,“ hlesol Tomer. Vojak vystrelil.
Ak by Tomerova kariéra vojenského zbeha neskončila tak rýchlo, mohol by sledovať, ako na brehu pristávajú člny z ktorých vystupujú ďalší a ďalší vojaci, kone s jazdcami, zásobovacie vozy a parotanky.
***
„Je to na nič a zbytočné! Zbytočné!“ Martiere az Lima zúrila. Pred chvíľou vo svojom stane rozsekala mečom dve skrine a stôl. Pomohlo to, ale len dočasne. Rozhodne to neriešilo príčinu zúrivosti, ktorou bola bezmocnosť a pochybnosti o tom, čo sa chystala navrhnúť. „Celé dni na to, na tú stromovec útočíme a sypeme všetko čo máme, ale aký je výsledok? Žiaden. Tá obludnosť sa rozrastá ako plevel, prerástla už hradbami a uzavrela v sebe celé mesto. Kto neutiekol z Astarionu doteraz, už sa živý von nedostane.“
„Čo iné sme mali robiť?“ vzdychol si Iarim az Teuten. Sám cítil pochybnosti o tom čo robia, ale pred generálkou, neistou spojenkyňou, spoluveliteľkou – ani nevedel, čím vlastne az Lima je – by to nikdy nedal najavo. „Skúsili sme všetko.“
„Prestať skúšať,“ az Lima hodila niečo na stôl. „Kým nás toto nedostihne.“
Vyzeralo to ako uschnutá vetvička, ale keď sa az Teuten priblížil, uvidel odlesk kovu a mechanické spoje tam, kde mali byť suky v dreve. Štítivo odskočil, „To je predsa z toho stromu! Odkiaľ to máte?“
„Neďaleko odtiaľto,“ odvetila az Lima. „Bola som na obhliadke a toto vyrastalo zo zeme asi tristo metrov od hradieb. Našťastie bol výhonok slabý, ale ako vidíte, tá vec sa rozrastá aj za hranice mesta. Nemôžeme ju zničiť ani poškodiť a nemienim tu sedieť a čakať, kým nám vyhúknu tu, uprostred tábora.“
„Takže navrhujete sa vzdať, odísť a opustiť Astarion,“ skonštatoval.
„Prebuďte sa, az Teuten, nikomu a ničomu sa nevzdávame. Astarion už nie je a nikdy nebude. Mesto je zničené a vycicané. Nie je ani žiadna ríša, nie je cisár, cisárovná, nie je nič! Rozumiete tomu? Nech toto dokončí niekto iný, kto bude mať vedomosti a schopnosti, naša úloha tu skončila a pravdu povediac, bojovala som proti cisárovi a ten je predsa mŕtvy. Strom neporazíme, ale je tu niečo, čo urobiť môžeme – pre dobro všetkých, aj naše.“
„Počúvam.“
„Videli ste mapu? Ríša prestala existovať, ale zem je tu stále. Sever plieni Al Alderth, provincie jedna za druhou vyhlasujú samostatnosť. Tam, kde bol pred týždňom jeden vládca, ich bude za týždeň tucet.“
Az Teuten si prešiel rukou po brade. Rozhovor sa uberal nečakaným smerom, ale nemohol povedať, že by sa mu nepáčil, „Vákuum,“ pritakal. „A my sme v jeho strede.“
„Presne tak. Ale zabudli ste na jednu vec – my máme armády, skutočné, špičkovo vyzbrojené a stále dobre zásobené armády. Dúfam, že tá vaša je vám verná tak, ako mne moja. Toto je teda môj návrh: odíďme kým máme zásoby a morálka vojska je vysoká. Nechajme Astarion za sebou a urobme poriadok na kontinente.“
„Spolu? Ovládnuť kontinent a vládnuť spoločne?“
„Nie,“ usmiala sa generálka. „Nemám ambíciu obnoviť cisárstvo a byť božskou vládkyňou. Postačilo by mi menej, oveľa menej, možno niečo na úrovni menšieho kráľovstva, ako tie čo boli pred cisárstvom. A vy si pokojne nájdite tiež svoje. Každá z našich armád dokáže poraziť akúkoľvek silu, ktorú by noví samovládcovia postavili proti nám.“
Az Teuten prikývol. Šťastena praje pripraveným a odvážnym, takým ktorí sa chopia šance. „Súhlasím. Nemusíme sa pliesť jeden druhému do života, cisárstvo, to čo ním bolo, je dosť veľké. Ale prečo ste s týmto prišli za mnou?“
„Chcela som, aby bolo medzi nami jasno a aby ste na moju armádu nezačali strieľať, keď bude odchádzať. A navyše, nemusíme byť priatelia, ale sme spojenci. Ktovie, možno budeme obaja onedlho opäť potrebovať spojencov.“
Zvyšok dohody bol rýchly a jednoduchý. Nemuseli si deliť územie, veľmi rýchlo zistili, že predstavy a ambície ťahajú každého iným smerom. Zostávalo doriešiť len zopár vecí – utečencov z mesta nechajú na mieste, nemali pre nich žiadne praktické využitie. Vojenské zásoby mala každá armáda vlastné, ale potraviny si rozdelia rovným dielom. Pripraviť vojská na odchod by nemalo trvať viac než štyri dni.
***
„Moria by sa z toho posrala,“ stenal Cadus. Azira sa už naučila rozoznávať, ktorá z osobností ovláda obézne telo. Cadus bol ufrflaný a sťažujúci sa, Tieň väčšinou hysterický, akoby sa chystal rozplakať. Obaja boli neskutočné otravní a po troch dňoch ich mala plné zuby, no aspoňže sa do práce vedeli oprieť. Jedov našli viac než dosť – jedov, ktoré nemali ani mená, výsledky experimentov inkvizície a cisárskych majstrov, nazbieraných za stáročia. Jedy zabíjajúce všetko živé, jedy rozožierajúce skalu, jedy schopné preniknúť kamenným múrom, jedy šíriace sa vodou, vzduchom aj dotykom, fungujúce okamžite aj také čo zabijú po rokoch, alebo sa prenesú do ešte nenarodeného dieťaťa a to usmrtia po narodení. Nájsť jedy bolo prvým a najjednoduchším krokom. Zostávalo vymyslieť spôsob, ako otravu dostať do stromu.
„Je to jednoduché,“ vysvetľoval Cadus, Tieň, Trio. „Strom je živostroj, vyciciava energiu z krvi živých, ale zároveň listami prijíma energiu zo slnka a hviezd a koreňmi vstrebáva silu zeme. Musíme sa dostať ku koreňom, snáď ani nie príliš hlboko, a zaliať ich jedmi. Strom ich vstrebe a koniec.“
„Koniec, hm,“ Azira bola pochybovačná. „Ako si môžeš byť istý?“
„Nie som si istý,“ odsekol. „Nikdy predtým som to nerobil, do riti, nikdy nikto toto nerobil, neexistuje žiadna príručka s názvom Ako definitívne zlikvidovať živostrojný Strom bolesti, prerastajúci dimenziami, vďaka ktorému sa na tento svet vrátia skurvení prastarí bohovia! Nič lepšie mi nenapadlo, ale ako vidím, tak ani tebe.“
Hlbšie v katakombách našli miesta, kde korene stromu prerástli chodbami. Nemali to ďaleko, ani nie tristo metrov od skladov s jedmi cez katakomby, ku koreňom. Smrtiaci náklad, jedy v baňkách, fľašiach, skúmavkách, demižónoch a sudoch, museli však nosiť mimoriadne opatrne a tých tristo metrov pôsobilo ako tri míle. Strom sa medzitým rozrastal mestom, i keď počiatočný horúčkovitý rast sa spomalil, jeho postup bol sústavný a zjavne nezastaviteľný.
Pred katastrofou mal Astarion asi pol milióna obyvateľov, bol najväčším mestom na svete. Kým strom prerástol hradbami, väčšine sa podarilo ujsť, ale desaťtisíce ich stále zostalo uväznených. Nemali cestu von a jeden za druhým sa stávali obeťami živostroja. Strom nebol neporaziteľný a s určitou opatrnosťou sa dalo prežívať, aspoň zatiaľ. Konáre a šľahúne dokázali polapiť človeka a v priebehu minút ho vysať dosucha, ale boli pomalé, útočili najmä na nepozorných. Ale pribúdali, ich rast sa dal sledovať voľným okom, objavovali sa kdekoľvek, malé metalické výhonky klíčiace zo zeme, zo stien. Za deň neraz narástli do výšky dospelého človeka. Našťastie bývali krehké, aspoň tie „mladé“ - dali sa useknúť mečom alebo sekerou a odrezky okamžite hynuli, či prestávali fungovať. No pribúdalo ich všade a každou hodinou.
„Do týždňa je po nás,“ odhadovala Azira.
„Tak aspoň vieme, koľko máme času,“ brblal Cadus. „Znervózňuješ ma a kvôli tomu nemôžem ani poriadne pracovať a pozri, kvôli tebe som si zničil ruku,“ otrčil ľavú ruku, spálenú na mäso. „Musíme to zabiť a ty si negatívne naladená, nedávaš najavo žiadnu podporu, ani ocenenie. Keby si sa aspoň dala osúložiť.“
Azire takmer z rúk vypadol džbán s odporne žltou tekutinou, „Prosím?“
„No čo? Ak to nevyjde, sama vravíš, že do týždňa sme mŕtvi, tak kde máš problém? A vieš vôbec, ako dlho som nezasunul? S týmto tlakom sa nedá sústrediť, nečudo že zakopávam, došľaka.“
„Ďakujem, neprosím.“
„Desať minút?“ nadhodil Cadus. „Čo to kecám, možno pät minút, alebo ani to nie. Ani si to nevšimneš a od práce nás to nezdrží.“
„Odpoveď je stále nie,“ Azira pre istotu odložila džbán. „Za prvé nechcem. Za druhé, vybral si si mimoriadne nepríťažlivé telo. Navyše mŕtve. Ale i keby bolo lepšie a živé, odpoveď by bola stále nie.“
„Ako keby si si mohla dovoliť vyskakovať,“ pridal sa Tieň. „Videla si sa niekedy? Krátke a krivé nohy, veľká riť, prsia žiadne a ksicht...“ Mľandravé tučné telo, aj keď obývané novým dvojnájomníkom, malo stále reflexy mľandravého tučného tela a bleskurýchly úder päsťou ani nezaregistrovalo.
„Au!“ zvrieskol Cadus. „Moe žuby,“ vypľul zo dva na zem. „Máš žkallo, ženšká? Uideua ši ša? Uď eaľisťa, kua.“
„Navyše by stačilo jedno zaklínadlo a bola by si vláčna ako handrová bábika,“ dodal Tieň. „Ale chceli sme to po dobrom.“
Azira zobrala do ruky násadu od motyky, „Len to skús,“ navrhla. „Uvidíme koľko zubov ti vyrazím, kým vyslovíš prvé slovo.“ Za svoj krátky život bola s viac mužmi, než by niekto podľa jej vzhľadu povedal – a zopár z nich dokonca aj stálo za to. Tiež zažila asi tucet znásilnení. Zlé bolo to prvé, keď mala dvanásť rokov. Tie ďalšie zanechali nepríjemné spomienky, ale brala ich ako súčasť života, ktorý viedla. Iné ženy skončili oveľa horšie. Pravda bola, že mužom medzi stehnami by nepohrdla a ak by s ňou nebol obtlstlý mladík, vyplnený kombináciou chlipného starca a šľahnutého démona, neváhala by ani chvíľu a sama by ho položila na lopatky. Spoločnosť, ktorá bola po ruke však nelákala ani v najmenšom, tak sa Azira rozhodla radšej zavrhnúť túžby tela a prípadne aj zomrieť neukojená. „Máme prácu,“ pripomenula.
Prekvapivo, ak si dávali pozor, v Astarione sa zatiaľ dalo prežívať. Po utečencoch zostal dostatok zvyškov jedla, ktoré sa zatiaľ nestačilo skaziť. V studniach bola voda, aspoň v tých, z ktorých nevyrastali výhonky stromu podobné lianám a lovili neopatrných. Ľudia prežívajúci v Astarione si našli spôsoby ako sa zatiaľ ukrývať, ale smrtiace a neprirodzené prostredie si vybralo svoju daň. Dvojica sa ostatným vyhýbala, ale videli, čo sa dialo. Boj o život odstránil zábrany a prebudil v ľuďoch to najhoršie. Ulice a ruiny ovládli gangy. Okrem krátkych výprav za jedlo, trávila Azira s Triom väčšinu času prácou v katakombách, kam sa gangy neodvážili a tých zopár, ktorí tam zablúdili a nemali dosť rozumu aby včas utiekli, veľmi rýchlo zistili, že ženin nôž, meč, lopata, aj obyčajné porisko, sú rovnako vražedné ako výhonky stromu. Trio sa ani nedostal k využitiu mágie.
„Ahaho, majú ďalší úlovok,“ poznamenal Cadus. Po zopár hodinách hľadania jedla sedeli na streche domu a pozorovali okolie. Neďaleko od nich viedla skupina ozbrojených chlapov zajatcov, mužov, ženy aj deti, zviazané reťazami do dlhého reťazca. „Nuž, snáď ich aspoň dobre využijú, hm, hm, hm.“ Tučko zamyslene prežúval kus nie príliš plesnivého chleba. Azira sa zarazila uprostred prehĺtania.
„Úlovok? Spotrebujú? Čo tým myslíš?“
„Veď...sakra, šváb, no tak bude chlieb výživnejší...pamätáš tú skupinu pred zopár dňami, čo ťahali ten stroj na kolieskách?“ Pamätala si to. Mužov bolo aspoň dvadsať a ten stroj nepripomínal nič, čo kedy videla. Vyzeral takmer ako malý kočiar s miestami pre dve osoby sediace za sebou, ale trčali s neho sklenené tyče, po bokoch mal pripevnené zariadenia, z ktorých viseli hadice a drôty. „Tá mašinka, to je éteromet, Lácrimaquina.“
„Nikdy som o tom nepočula.“
„Ani sa nečudujem,“ Cadus vypľul zvyšky švába. „Starý vynález, kedysi som pracoval v manufaktúre, ktorá také vyrábala, ale za veľa to nestálo. Síce som akože šéfoval, ale barón, ktorý vlastnil manufaktúru bol neskutočný zmrd a...“
„Hej! Tá Lacrimoqua-niečo, čo je to?“ drgla ho Azira.
„Lácrimaquina. V podstate to isté ako Machinostra, ale v menšej a mobilnej verzii, a oveľa menej efektívna. Machinostra destiluje magickú silu z krvi, v Lácrimaquine sa napojí človek priamo na transmutátor, ktorý z neho vysáva životnú esenciu a tým sa zosiluje mágia vodiča. Ako vravím, v éteromete, tak sa mu tiež hovorilo, má premena priveľké straty, takže obete sa prirýchlo spotrebujú. To je aj dôvod, prečo sa prestali používať a tento kus museli nájsť niekde v sklade… Čo to robíš?“
Azira ho držala pod krkom, triasla ním a jej farba sa menila z bielej na purpurovú a naopak, „Tým chceš povedať, že oni tých ľudí berú do zajatia, aby ich zabili v nejakej mašine na zosilňovanie mágie?“
„Nuž, áno...“
„Ženská bláznivá, prestaň škrtiť Cadusa, potrebujeme ho! A čo tak šalieš kvôli zopár zatratencom, ktorí aj tak onedlho otrčia kopytáááá…“ Azira uvoľnila stisk a Cadus zalapal po dychu. „Načo myslíš, že ich potrebujú? Aby si vypestovali magickú záhradu s pomarančmi? Najpravdepodobnejšie sa snažia éterometom preraziť hradby a dostať von. Aspoň niektorí sa zachránia, čo blaznieš?“
Azira zliezala zo strechy, „Toto im nemôže prejsť,“ odsekla. „Idem pre zbrane a urobím aspoň niečo.“
„Vy ženy ste snáď všetky pomätené,“ prevrátil Cadus očami. „Najprv sa jedna vydá spáchať samovraždu s cisárovnou a teraz ty to isté. Ani nevieš, koľko ich je. Navyše my predsa niečo robíme,“ ukázal smerom k vchodu do katakomb: „Ideme otráviť Strom a tým všetkých zachrániť, pamätáš?“
„Rob si čo chceš, ja to nedopustím a nenechám, aby bezmocných ľudí použili ako palivo pre éteromet. Ver tomu, že zabíjať viem.“ O tom Cadus nepochyboval.
„Hlas rozumu, pche. Skúsila si nedopustiť, aby ľudia umierali na týfus? Nedopustiť sucho a hladomor? Choď a spáchaj samovraždu, ja nikam nejdem.“
„Tučný zbabelec,“ odpľula mu k nohám. „Ani keby si bol stokrát mocnejší, nikdy v tebe nebude ani za prst chlapa.“
Cadus si vzdychol a pokrútil hlavou. Potom sa mu tvár rozjasnila myšlienkou, „Počkaj, mám nápad. Pomôžem ti zachrániť tie nuly. Ak tam nebude armáda, spolu to zvládneme a môžeme sa vrátiť k skutočnej práci, ale pod jednou podmienkou.“
„Počúvam.“
„Dáš mi. Za každého zachráneného jedno číslo, áno?“
Azira zastala s otvorenými ústami, „To...nemyslíš...vážne? Aj pri tomto myslíš na sex?“
To už ani Tieň nevydržal, „Ja som démon, nevšimla si si? Zachraňovať životy je neprirodzené! Zabíjať, mučiť, trápiť, znásilňovať, to áno, ale nie zachraňovať,“ zhnusenie v hlase bolo priam hmatateľné. „Netvár sa teda cnostne, akoby z teba malo ubudnúť. To nie si ochotná trošku sa obetovať? Možno zachránime len jedného a budeš to mať za sebou ani nevieš ako... Počkaj! Nemláť ma zase!“ Keď Azira po ňom skočila, vzniesol sa vydesený Tieň/Cadus tri metre nad zem, čo žene ani najmenej neprekážalo a opäť ho držala pod krkom. Visela na ňom, zvierajúc len za klopy kabáta a z hĺbky pod sebou si zjavne nič nerobila.
„Dohodnime sa,“ zavrčala. „Ak zachránime tých ľudí, otrávime Strom a prežijeme to, nájdeme najbližší hostinec, tam sa zatvoríme na týždeň a vysúložím ti ten mäkký mozog z hlavy tak, že rok nedáš k sebe nohy. Ale ani slovom sa o tom už nezmieniš, ináč ťa, pri Moriinych chlpoch, vykastrujem.“
„Platí,“ prikývol Cadus. Úprimne si bol istý, že aj bez akýchkoľvek magických schopností, by Azira svoj sľub bez problémov dokázala splniť. Nemal ani najmenšiu predstavu ako by sa potom dostal do iného nevykastrovaného tela, ani ako si nechať dorásť chýbajúci orgán.
Máme to v suchu! Už len prežiť a bude bžunda!
Cadus nemal o sebe žiadne ilúzie, no občas mu hlavou prebehla myšlienka, či predsa len nie je Tieň ten šialenejší z nich dvoch.
Gang vystopovali bez problémov, gauneri sa ani nesnažili utajovať svoj pohyb a prítomnosť, tak si boli istí svojou prevahou. Tábor mali až na opačnom konci mesta, uprostred malého námestia pri hradbách. Podľa toho, čo mohli vidieť z úkrytu v ruinách, zločincov bolo asi päťdesiat. Rovnaký počet zajatcov, spútaných reťazami sedel na zemi opodiaľ, hneď vedľa kopy už „spotrebovaných“. Aspoň stovka tiel, vycicaných takmer na kosť, ležala voľne pohodená a každý z väzňov mal svoju blízku budúcnosť len siahu od seba. Na hradbách však bolo poznať nesporný účinok Lácrimaquiny – múry, prerastené konármi Stromu, boli čiastočné rozbité, akoby roztavené či spálené kyselinou. Oni by to snáď aj dokázali, uvedomil si Cadus. Prirodzene, len ak budú mať dostatok materiálu pre éteromet.
„Počkáme do zotmenia,“ zašepkala Azira. „Potom vykúzliš zaklínadlo utajenia, alebo niečo podobné, aby nás nevideli a...“
„Znie to stupídne.“
„Ešte som neskončila. A ak chceš ten sex, môžeš prísť s lepším nápadom.“
„Ak neprežijem, nebude sex. Zaklínadlo o ktorom hovoríš nás neutají pred desiatkami chlapov...“
„ANI SA NEPOHNITE A ANI SLOVO,“ poslúchli a bez slova sa obrátili. Za chrbtami im stáli traja ozbrojenci s trojzubcovými puškami v rukách a bojovými maskami na tvárach. Podľa zásobníkov éteru na predlaktiach - mágovia. To vysvetľovalo, ako sa za nich dostali nepozorovane sťa duchovia. „Ani slovo,“ zopakoval jeden z nich a kusom smradľavej látky im zaviazal ústa. „Šliapte vpred.“
Na námestí čakala nastúpená celá zločinecká skupina, na Cadusa a Aziru mierilo päťdesiat zbraní od primitívnych bambitiek vhodných akurát na obíjanie sliviek, až po exotické vystreľovacie kopije, peklošľahy a vrhače otrávených šípok. Vyzeralo to, akoby zločinci vylúpili snáď všetky zbrojnice v Astarione. Cadus zúfalo krútil ústami a snažil aspoň čiastočne uvoľniť jazyk. Vecheť, ktorý mal napchaný v ústach, niekto asi používal na utieranie zadku, a nie len jeden raz. Napínanie na dávenie bolo menším problémom, i keď predstava, že žalúdok nezvládne a jeho skromný obed mu vyletí nosom, ho vôbec nenapĺňala nadšením. Horšie bolo, že bez schopnosti vysloviť kúzlo, sa jeho mágia stala úplne nepoužiteľnou.
„Tento je mág,“ ukázal jeden z ozbrojencov.
Muž s výzorom nudného úradníka colného úradu, teraz však zjavne veliteľ, zvraštil obočie, „Každé telo sa hodí, ale bez zbytočných rizík. Neviem čo sú zač, ale mág je riziko. Zabi ich oboch.“
„Ughch-huh-žvacht-gchchchchch,“ snažil sa Cadus. Rob niečo! Jačal v duchu na Tieňa. Azira pochopila a zareagovala rýchlejšie – zmietajúc sa hodila na zem, čím Cadusovi získala niekoľko sekúnd na oslobodenie kútika úst.
„Ykmub...“ začal Cadus a námestie vybuchlo.
Nebol to bežný kúzelný výbuch, ani veľmi silný kúzelný výbuch. Pokiaľ niečo, tak pripomínal vojenskú smerovanú explóziu, na takú je však treba niekoľko mágov s augmentátormi a litrami éteru. Cadus nemal nič z toho, no výsledkom bola i tak úplná skaza. Dlažobné kocky vyvrhlo zo zeme, tlaková vlna zmietla celé malé námestia aj domy v okolí – tie sa rozpadli na tehly a rozleteli do ďaleka. Stovka zločincov prestala v okamihu existovať, výbuch ich rozmetal na kúsky. Zajatci, stále sediaci uprostred spúšte, zostali bez zranenia, až na prach a kúsky tiel, ktoré ich pokryli.
„Čo – to – bolo?“ hlesla Azira, keď sa vymanila z pút a uvoľnila ústa.
Čo to bolo? Vrieskal Tieň.
„Čo to...to ja?“ Cadus si nechápavo obzeral ruky. „Ako?“
Asi ten Strom, Tieň sa už trošku upokojil. Vnímame jeho silu a tá nás robí silnejšími. Netušil som, že to bude mať takýto efekt, ale si dobrý, starký.
Azira podozrievavo sledovala Cadusa, ktorý sa tváril natešene ako malé dieťa. Vysmiaty tučko poskakoval a vykrikoval niečo o svojej neporaziteľnosti. Na Strom samotný, jeho výhonky aj konármi prerastené hradby, novonadobudnutá sila príliš nefungovala, no až na tento detail by sa teraz vyrovnal snáď aj legendárnym mágom prastarých dôb.
„Mub!“ vybafol Cadus na neďaleký dom. Ten sa rozbil na kúsky menšie než päsť.
Azira sa kryla pred úlomkami, ktoré vyplnili vzduch, „Pozor, ty idiot!“
Cadus nedbanlivo mávol rukou, „Nebuď posero, máš so sebou najsilnejšieho mága za posledné tisícročie. A uvidíme, čo to ešte dokáže okrem ničenia,“ s chlipným úškrnom urobil veľavýznamný pohyb bokmi.
Lácrimáquinu nechali medzi troskami a oslobodených zajatcov odviedli do bezpečia. Niekoľko z nich sa k nim pridalo a presúvanie hektolitrov jedov išlo jedna radosť.
„Len dúfam, že Ilia našla cisárovnú a zabila ju,“
„Je mŕtva,“ zahundral Cadus. „Úplne mŕtva, nemala ani najmenšiu šancu.“
***
Ilia žila. Už niekoľko dní prechádzala palácový komplex, to čo bývalo palácovým komplexom pred tým, než jeho podstatnú časť zničil Strom, ľudia bojujúci proti stromu a medzi sebou, a bombardovanie z diel pred hradbami. I kým stál, bol komplex bludiskom, rozlohou sa vyrovnal menšiemu mestečku. Poskytoval ubytovanie pre niekoľko tisícok cisárskych zamestnancov a stráže, boli v ňom zbrojnice, záhrady, dve línie vnútorných opevnení, sklady, obrovské sály i malé zastrčené komôrky, vysoké veže a šesť podzemných podlaží. Labyrint, v ktorom sa mohol neskúsený návštevník stratiť a jeho vysušené telo by sa našlo až po rokoch. Teraz, keď sa polovica palácov zmenila na ruiny, sa labyrint zmenil na smrtiacu nočnú moru.
Delové gule občas prilietajúce spoza hradieb boli len minimálnou hrozbou. Mesto aj palác boli priveľké, nedopadali príliš husto a väčšinou začula hvízdanie keď sa blížili. Strom a jeho výhonky nárazy a výbuchy poškodzovali, ale živostroj sa obnovoval neuveriteľnou rýchlosťou. Palác bol ľudoprázdny, ak nepočítala stovky už vysatých a vysušených tiel nabodnutých na konároch Stromu. Len raz narazila na živých – dvojicu, ktorá ju prepadla. Tí dvaja si ani nestihli uvedomiť, akú chybu urobili. Ilia, zameraná na jediný cieľ, fungovala ako zabijacký stroj. Stačilo jedno omračujúce zaklínadlo, v blízkosti Stromu mali kúzla znásobenú silu, nasledovalo zopár presne mierených sekov dýkou a dve telá zostali ležať v kalužiach krvi.
Ilia už chcela odísť a nechať ich na mieste, keď si uvedomila svoju chybu. Jeden z útočníkov ešte žil. Kľakla si mu na hruď a svoj zásobník éteru zabodla do krčnej tepny. Muž sa malátne pokúšal brániť, ale nemal šancu. Keď sa zásobník naplnil, muž bol už definitívne mŕtvy. Ilii nespôsobilo potešenie to čo urobila, ale zabiť cisárovnú bolo jediné na čom záležalo a to sa jej bez mágie nepodarí. Mužova krv bola darom z nebies.
Horšie znášala seba samú a svoje myšlienky. Kým zostávala s Azirou a tým divným Cadusom, boli prekryté ich spoločnosťou, no teraz prenikli na povrch a neprestávali ju mučiť. Ada, jej dieťa, s ktorým sa dávno rozlúčila a takmer ho vymazala z myšlienok – ale len takmer, nie úplne – bolo mŕtve. Nezostala ani nádej, ktorú si celé roky nechcela priznať ale aj tak ju cítila, nádej na zázrak, že sa jej dieťa vráti. Jediné dieťa a iné už nikdy nebude. Jediné, ktoré vzišlo z jej tela. Unesené, s dušou mučenou a vymazanou bezohľadnou cisárovnou, okupované ako bábka, a predsa v sebe našlo silu a kúsok seba samotnej. Mŕtve.
Myšlienky, ktorých sa nevedela zbaviť ju trýznili každú sekundu, zožierali ju pri každom kroku a občas sa pristihla, ako len tam stojí a so slzami v očiach prázdne hladí do zeme či steny. Najprv udierala holými pästiam do múrov. Bolesť zo skrvavených hánok zodratých na bielu kosť pomáhala len na chvíľu. Potom našla spôsob: keď si zabodla nôž do hlavy, do kože na lebke vo vlasoch a krútila ním, agónia prešla chrbticou a celým telom a zahnala spomienky. Na konci dňa vyzerala Ilia ako prízračná socha – pokrytá špinou a prachom, v bledej tvári stužky zaschnutej krvi stekajúcej z lebky.
Svoju korisť však stále nevedela nájsť. Cisárovná mohla byť mŕtva, čomu však neverila. Ak utiekla bude ju prenasledovať až na koniec sveta, ale stále cítila, že vládkyňa je niekde blízko. Niekde v spleti chodieb, rozvalín a bludisku rozrastajúceho sa stromu. Tam ju nájde a zničí. Na inom nezáležalo.
***
Cisárovná, jedna z troch žien, do ktorých cisárovná vložila svoju myseľ, vkročila do trhliny v Strome. Mihotavé svetlo ju obklopilo ako olej, stekalo po nej, zdalo sa, že ju rozpúšťa a žena sa strácala. Po chvíli nezostala po nej ani stopa, stiekla so svetlom, stratila sa skrz Strom a prešla do inej dimenzie. Svet prekliatych Bohov ju prijal a privítal. Za ňou vstúpila do svetla druhá žena a taktiež sa stratila. Tretia žena, či skôr len ešte nedospelé dievča, chytila Tarana az Lyss za ruku a usmiala sa: „Nový svet, môj drahý maršal. Nový svet a nové príležitosti pre takých, ako sme my.“ Vykročila smerom k svetlu v Strome, zrazu jej po tvári preletela neskutočná hrôza a s kvílením sa zrútila na zem.
Dievča sa zmietalo v kŕčoch, cisárovná kričala niečo nezrozumiteľné, skrútená v agónii si skúšala vyškriabať oči, hlavou búchala o zem. Taran zostal v šoku stáť, nevedel čo má robiť. Svoju novo prebudenú mágiu zatiaľ nevedel ovládať, ale videl a cítil, že sa deje niečo veľmi zlé. Cisárovná nemala len bolesti, ona sa snažila zabiť, rozbiť si hlavu o dlážku, prstami rozodrať krk, rozhrýzť a prehltnúť jazyk. Maršal sa vrhol na cisárovnú a skúšal zabrániť aspoň tomu najhoršiemu. Držal ju celou silou, ale chudé telo malo v sebe netušenú silu a niekoľkokrát ho zo seba zhodila. Výkrikom stále nerozumel, ale postupne sa upokojila, ležala a triasla sa, akoby ňou lomcovala horúčka. Z doráňanej a skrvavenej tváre svietili oči plné šialenstva.
„Mýlili sme sa,“ zastenala. „Môj syn sa mýlil, ja som sa mýlila, ach tak strašne som sa mýlila...“ Telo sa jej naplo ako struna a opäť zajačala.
„Upokojte sa, vaša výsosť. Som pri vás.“
„Vy to nechápete,“ po lícach jej stekali slzy a krv. „Držte ma, musím vám to povedať, ale držte ma, oni ma vraždia. Toľko ma vraždia...“
„Výsosť, ja nechápem...“
Kŕč vykrivil cisárovnej ústa, „Nie!“ skríkla. Zhlboka sa nadýchla a uprela na maršala pohľad. „Tí bohovia, prekliati bohovia, Efirim, toto je ich svet. Nevytvorili ho celý, ale osiali ho životom, stvorili život ako zdroj svojej sily a pestovali všetko živé. Potom to živé spotrebovávali a opäť stvorili, kolobeh života a smrti slúžiaci len jedinému – ich moci. Skončili prekliati vo vyhnanstve, v prázdnom šialenom svete, kde je zem ako vredy, tečú rieky hnisu a z neba padá dážď zvratkov. Chcú sa vrátiť sem, do svojho domova a my sme pre nich takmer nekonečnou zásobárňou energie, ktorú strovia. Keď sa vrátia, budú oslabení a budú bojovať o moc, o to, kto sa stane vládcom. Strávia všetko živé, najprv to čo má krv, potom všetko, do posledného stebla trávy – a potom, keď zostane len púšť a najsilnejší zvíťazia, znovu zasejú život a budú čakať na úrodu.“
Znela ako blázon a Taran sa snažil pochopiť, čo hovorí, „Stále nerozumiem...“
„Poslala som im do tej ničoty život“ vyhŕkla. „Seba! Sú iné svety, kde za tisíc našich rokov prejde len okamih a sú svety, kde kým sa my raz nadýchneme, uplynie storočie. Taký je aj ich svet. A oni ich...mňa...tam uväznili. Neviem ako, ale dokázali ma oplodniť a moje ja im rodia deti, nový život, po ktorom tak lačnia. Novorodeňatá požierajú ešte visiace na pupočníkovej šnúre, len niektoré chovajú aby dorástli a mohli im rodiť ďalšie deti, potravu. Odrezali mi, všetkým mojim ja, odrezali ruky a nohy, aby sme nemohli ujsť. Vypichli oči a prebodli uši, aby sme nevideli a nepočuli naše deti. Vyrezali jazyk a zašili pery, nárek ich rušil. Chcela som zomrieť, miliónkrát. Keď sa ináč nedalo, tak prestať dýchať – ale nechali mnou prerásť korene Stromu, ktoré ma držia pri živote.“ Taran sa ju pokúsil zdvihnúť, ale odstrčila ho, „Toto je dôležité, Taran az Lyss, počúvajte ma. Ja viem, viem všetko,“ stále znela šialene.
„Vraždia ma, znásilňujú a mučia, ale cítim ich myšlienky, viem čo vedia oni – a oni nevedia, že ja viem. Chápete to, az Lyss? Viem všetko, poznám ich tajomstvá, kúzla, ktorými pretvárali zem a vodu, mágiu tak temnú, že si to ani nevieme predstaviť. Viem viacej, než vedel akýkoľvek človek, čo chodil po zemi. Viem všetko, úplne všetko...“ stále sa triasla, ale to, čo skrúcalo jej tvár už nebola len bolesť. „Ešte nejakú dobu potrvá, kým získajú plnú silu a zrodia sa ako plody Stromu, ešte máme čas. Môžeme zmeniť tento svet, ovládnuť ho a pripraviť na nevyhnutné. Viem, ako to urobiť – Taran az Lyss, boli ste maršalom. Budete teraz maršalom armád, ktoré dobijú známy svet a vytvoria najmocnejšiu ríšu v dejinách? Budete mojim vlajkonosičom, mojou pravou rukou, mojim mečom a štítom?“
Taran az Lyss pokľakol. Cisárovná mohla mať telo vychudnutého pätnásťročného dievčaťa, rozsekanú tvár a vybité zuby, z jej hlasu však sálala moc a sila.
***
Posol dorazil do tábora pred Astarionskými hradbami pred západom slnka. Vojská už boli pripravené na odchod, az Lima a az Teuten sa dohodli s ostatnými veliteľmi a pre tentokrát dokázali prekonať rozpory a utlmiť ambície. Posol dorazil od západu, pod bielou vlajkou vyjednávačov a väčšou štandardu Sternu. Znak bieleho a čierneho slnka mal aj na hrudnom štíte.
Predkovia obyvateľov Sternu a okolitých ostrovov pochádzali z kontinentu, z nekonečných plání a polopúští na juhu, odkiaľ vyrážali ich hordy. Pustošili a plienili územia až po západné moria, vypaľovali mestá a ničili kráľovstvá, až kým ich spojené sily nezastavili a napokon takmer do posledného nevyvraždili. Ich posledný veľký vládca Dengi Raumpe Chzin, zvaný aj Žiarivý, vyslal výpravu k severným ostrovom – tie ovládli a neskôr sa stali ich útočiskom a poslednou domovinou. Vzdali sa koní, naučili sa stavať lode, dolovať kovy, ovládli chémiu, alchýmiu aj mágiu, napodobovali najlepších a učili sa od nich. To bolo pred viac než tisícročím. Za tú dobu sa Stern stal veľmocou, ktorého chápadlá, armády a zlato, dosahovali do vzdialenosti tisícov míľ a vládol mocou, o ktorej sa stepným nájazdníkom ani nesnívalo. I keď Assarijskej ríši nevyhlásil vojnu, bol to Stern, kto vyzbrojoval Al Alderth a stál za debaklom ríšskych armád.
Posol mal zlatistú pleť, dlhé čierne vlasy a úzku briadku, upravené podľa módy sternských šľachticov – kopírujúc zvyklosti pradávnych jazdeckých bojovníkov. Jeho sprievod takisto tvorili jazdci, dvadsať husárov na hippodregoch, polomechanických koňoch.
Vyslanec pokľakol pred Astarionských veliteľov a pobozkal zem pri ich nohách, „Môj pán a veliteľ, Rungpa Hanze Chzin, korunný princ Sternu, vám posiela pozdravy. Mám odkázať jeho slová, že prichádza ako priateľ a v mieri.“
„To ste prešli dlhú cestu, zo Sternu,“ poznamenal az Teuten.
„Nebola to cesta krátka, ani ľahká, ale sme tu. Môj pán a veliteľ dorazí so svojimi jednotkami zajtra. Praje si, aby ste ho nebrali ako nepriateľa, no ako spojenca. Taktiež vás prosí, aby ste svoj odchod odložili a počkali kým príde a predloží vám svoju ponuku – ponuku, ktorá sa nedá odmietnuť.“
„Aká má byť tá ponuka?“
„Ospravedlňujem sa, vznešený pán generál, ale ponuku korunného princa môže dať len sám korunný princ. Mojou úlohou bolo predložiť vám žiadosť o strpenie, a to som urobil. Za seba môžem len odporučiť, aby ste túto žiadosť splnili,“ pohľad mu zablúdil k Astarionu, nad ktorým sa týčil monštruózny strom. V zapadajúcom slnku jeho listy odrážali zlaté lúče a pôsobil takmer krásne. „Máme spoločného nepriateľa.“
„V poriadku,“ prikývol az Teuten. „Počkáme. Praješ si ty a tvoja družina poslať jedlo?“
„Ďakujem, vznešený pane, ale nebudeme vám na obtiaž. Máme všetko, čo potrebujeme a zložíme sa mimo váš tábor.“
Martiere az Lima to napokon nevydržala a musela sa pozrieť bližšie na sternské hippodregy. Veliteľka jazdectva o týchto výtvoroch len čítala teoretické práce – Astarion sa snažil skombinovať živé a mechanické, no napriek všetkej námahe a umu, výsledky s hippodregmi a mechelefantami boli neuspokojivé. S úžasom a závisťou hľadela na takmer dokonalé bojové stroje. Samotné kone boli asi najväčšie, aké v živote videla, v kohútiku vyššie než dospelý muž. Nohy mali kovové, aj boky im kryl pancier pripomínajúci prekrývajúce sa rybie šupiny. Hlavy si zachovali konský tvar, ale tvoril ich kov, namiesto očí mali sústavu šošoviek nie nepodobnú tým, ktoré mala aj ona. Tam, kde mali živé kone papule, hippodregom visel krátky chobot plynovej masky.
„Obdivujete našich husárov?“ opýtal sa mäkkým hlasom vyslanec. Martiere si ani nevšimla kedy prišiel. Oblečený mal voľný hodvábny plášť, dlhé vlasy rozpustené a voňajúce olejom, v ústach zapálenú fajku.
„Dokonca sčasti aj závidím,“ pripustila maršalka. „Vy ste tiež husárom?“
„Plukovníkom,“ odpovedal hrdo a ponúkol ruku. „Daig Tranga. Musím povedať, maršalka az Lima, že nemusíte závidieť. Vaše vlastné úspechy sú impozantné a to ste dosiahli bez hippodregov, len s bežnou jazdou.“
„Vy nás sledujete?“
„Len tých dôležitých nepriateľov,“ usmial sa. „Teraz snáď už spojencov, ale priznávam, že sčasti ľutujem, že nebude možnosť vidieť naše jednotky vo vzájomnom súboji. Keď Stern a Astarion naposledy bojovali, bol som ešte dieťa, ale vtedy to neskončilo príliš jednoznačne.“
„Prehrali ste,“ opravila ho az Lima. „To je dosť jednoznačné.“
„Ach áno, prehrali. S pomerom strát dvadsať ku jednej vo váš neprospech – niektorí by tie masakre nenazývali výhrou. Ale vy tu na kontinentne máte dostatok všetkého, môžete si dovoliť mrhať životmi.“
Az Lime sa sternčan páčil, nie ako muž, ale jeho drzé sebavedomie vyplývalo z prvotriednej armády, ktorá stála za ním, a to maršalka uznávala. „Máme čo máme a podľa toho aj bojujeme. Stern tiež oplýva bohatstvom.“
„Pravda. Máme skaly, sneh, slané more a slede. K tomu meď, železo, uhlie a petrolej tečúci zo zeme. Nemáme však úrodné nížiny, černozem na brehoch riek, nekonečné lesy a teplé jazerá. Kým vy postavíte stotisícovú armádu, my tisícovú. To znamená, že každý náš vojak musí bojovať tak ako stovka vašich.“
Maršálka nepochybovala, že nejde len o plané vystatovanie.
Armáda sternského korunného princa dorazila na poludnie, ale o tom, že sa blíži vedeli hodiny vopred. Oblaky prachu na západe boli neklamným znakom približujúceho sa vojska. Az Lima a az Teuten, ani nikto s nižších dôstojníkov, neupozornil na očividnú chybu, ktorú spolu urobili – príliš sa sústredili na boj proti cisárovnej, boj proti Stromu a nepostavili hliadky. Ak by Stern naozaj útočil, zastihol by ich nepripravených.
„Majú pozemné krížniky,“ poznamenala az Lima ohúrene, keď zaostrila tvárovú optiku.
„Dva,“ súhlasil az Teuten s ďalekohľadom na očiach. „Obrovské. K tomu aspoň dvadsať parotankov a ktovie koľko zásobovacích a podporných vozov. Dvetisíc hláv pechoty a päťsto hippodregov. Ako sa sem, pri všetkých bohoch, dostali?“
Sternské vojsko zastalo dve míle od Astarionského tábora, princ prišiel vo veliteľskom parotanku sám, sprevádzaný len skupinou neozbrojených mužov a žien v dlhých šatách z červeného hodvábu. Tak ako väčšina sternčanov, aj princ Rungpa bol nízkej postavy a vystihovalo ho jedno slovo: hranatý. Akoby sa celý skladal z pravouhlých kvádrov, na krátkych hrubých nohách sedelo hranaté telo a na takmer neexistujúcom krku neforemná hlava. Na rozdiel od sternskej módy mal čierne vlasy oholené nakrátko, po bokoch na kožu, hustú bradu zastrihnutú – ako ináč – do štvorca.
Korunný princ zastavil krok pred dvojicou Astarionských veliteľov a uprel na nich úzke čierne oči. Nikto sa nehýbal, nevyslovil ani slovo, akoby čakali, kto prvý ustúpi a tým dá najavo slabosť.
„To je nezmysel,“ nevydržal napokon princ. „Vy viete kto som ja, ja viem kto ste vy, nemusíme sa predstavovať. Neprišiel som bojovať s vami, tak sa poďme porozprávať niekam do súkromia.“ Bez váhania vykročil smerom k Astarionskému táboru, suita v červenom hodvábe cupitala za ním. Az Lima nechápavo pozrela na az Teutena a pokrčila plecami.
„Predpokladám, že najlepšie bude hovoriť na rovinu,“ princ Rungpa hovoril plynulou Astariončinou, no jeho prízvuk a niektoré slovné obraty naznačovali, že jeho učiteľ musel byť nízkeho pôvodu. Rungpa sa suverénne prechádzal po az Liminom stane akoby bol jeho vlastný, otvoril karafu s vínom, privoňal si a priamo z nej aj odpil. Z misky zobral za hrsť nakladaných olív, vhodil ich do úst a chrúpal aj s kôstkami. Az Lima fascinovane sledovala jeho čeľusť, pripomínajúcu parný piest.
„Čo tu robíte?“, nezdržal sa az Teuten. „Ako ste sa sem dostali? A o čo vám ide?“
„Ach to,“ mávol princ rukou. „Na rovinu, vojna. Stratégovia vypracovali dokonalý plán – Al Alderth s našou pomocou prelomí blokádu a na severe zatiaľ na seba naviaže väčšinu vašich armád. Zatiaľ naša elita prepláva pod rúškom magickej hmly západnou cestou okolo kontinentu a udrie na samotné srdce cisárstva.“ Rungpa znechutene skrútil pery, „Odporný mesiac na mori a všetko zbytočne. Alderth bol úspešnejší než sme dúfali a váš cisár zatiaľ prebudil tamtú obludnosť. Ale sme tu a Strom Bolesti je našim nepriateľom, spoločným nepriateľom.“
„Nikto vás nevolal a neprosil o pomoc,“ pripomenula az Lima. „Ani teraz vašu pomoc nepotrebujeme. Ak ste neprišli ako nepriatelia, rovnako môžete odísť hneď teraz.“ Jej a az Teutenova armáda prečíslovali sternčanov v pomere päť ku jednej, ale nerobila si nádeje, kto by vyhral prípadný boj. Prinajlepšom by masaker skončil vzájomným zničením.
„Vy to nechápete,“ prehovorila jedna zo žien v červenom hodvábe. „Vidíte len málo, ako človek, ktorý strávil život v podzemnej kobke a potom, keď sa dostane von a uzrie otvorenú oblohu, nechápe čo vidí.“
„Vidím nepozvanú nepriateľskú armádu pred bránami hlavného mesta,“ odsekla az Lima. „To mi stačí.“
Žena pokrútila hlavou, „Efirim, to nie sú nejakí mocní mágovia, alebo veľmi mocní mágovia,“ vysvetľovala trpezlivo. „Nie sú to dajaké nepriateľské bytosti z legiend, nie. Oni sú bohovia, rozumiete, vy obmedzená južanka? Bohovia. Stvorili tento svet, jeho hory, ostrovy a rieky. Na mŕtvych skalách stvorili život. Ich moc je pre nás nie vzdialená, ale navždy a definitívne neovládnuteľná. Oni sú bohovia a my len ich výtvory, potrava, chrobač pod nohami. My, ľudia, sa im nikdy nebudeme môcť rovnať.“
„A preto,“ pridal sa Rungpa, „Keď sme sa na ceste dozvedeli o tom, čo sa tu deje, niektorí navrhovali sa obrátiť smerom k domovu. Ale ja som sa opýtal – ak sa pomocou Stromu vrátia Efirim, ako dlho potrvá, kým ovládnu severné ostrovy a potom celý svet? Potrvá im to rok, alebo jeden deň?“
Princ odtiahol stanovú celtu a ukázal na blízke Astarionské hradby, nad ktorými sa rozprestieral žiariac Strom. „To musíme zničiť, ináč to zničí nás všetkých.“
„Ponúkate nám nezištnú pomoc?“ Az Lima neskrývala pochybnosti. „Navyše my sme na Strom už útočili. Celé dni sme ho odstreľovali a bombardovali, no bez úspechu.“
„Ale poškodili ste ho, však? Naši mudrci ma presviedčali, že Strom je zraniteľný, ale obnovuje sa príliš rýchlo. Je to správne?“ Az Lima prisvedčila a princ sa usmial – prvý krát: „Tak vidíte. Moja armáda má najlepších sapérov a výbušniny, ktoré by stačili na zničenie celého mesta. Dostaneme sa k stromu, prebojujeme sa až k nemu, do koreňovej sústavy vložíme výbušniny a zničíme ho.“
„K palácu, kde vyrastá, sú to takmer dve míle,“ Az Teuten vedel čo hovorí, osobne sa zhováral s desiatkami tých, čo z mesta unikli a snažil sa nájsť slabé miesta Stromu Bolesti, kým si nepriznal, že žiadne ne sú. „Jednotlivci by možno prenikli, ale väčšiu skupinu zachytia výhonky stromu – a armáda nebude mať šancu.“
„Dokážeme to,“ nástojil Rungpa. „Straty budú obrovské, ale taký je život. Moje pozemné krížniky a parotanky si prerazia cestu skrz domy a pechota s jazdou im pomôžu prekliesniť si ju.“
Az Teuten mlčky hľadel na az Limu, ktorá si s obrovským záujmom obzerala nechty na ruke.
„A ešte niečo,“ dodal princ. „Stern nemá záujem o vaše územia. Nechceme však, aby celý kontinent ovládala jedna ríša, jeden vládca, najmä nie taký nenásytný a šialený, ako váš posledný. Z cisárstva vám nezostalo nič, rozpadlo sa na kúsky a nás nezaujíma, čo z trosiek povstane, pokiaľ nebude ohrozovať. Ak Strom nezničíme hneď teraz, na ničom nebude záležať. Ale ak zvíťazíme, neverím, že vy dvaja by ste sa vrátili do nejakej zasmradenej diery a tam chovali prasatá, či pestovali mrkvu. Ste bojovníci a ak to bude možné, skúsite utrhnúť kúsok s cisárskej mŕtvoly, však?“ Odpoveď si ľahko mohol prečítať na tvárach oboch vojvodcov. „Takže toto je moja ponuka – zaútočíme zajtra spolu a ak prežijeme, bude na vašej strane priateľstvo Sternu aj moje. Kým zostanete k Sternu priateľskí a budete potrebovať pomoc, Stern ju poskytne.“
On má pravdu, opakovala si az Lima. Sama som chcela Strom zničiť, len to nešlo, nevedeli sme ako. S parotankami, krížnikmi a tonami výbušnín – snáď. Ale nedokázala sa poddať tak rýchlo. „Skôr by som očakávala,“ namietla horko, „že do chaosu vpadne Stern, ktorý obsadí, čo sa bude dať.“
„Nezmysel,“ mávol princ rukou. „Áno, táto zem bola naša a raz možno aj opäť bude. Ale to je osud pre vnukov mojich vnukov, nie môj. Ja som tu a teraz. Dohodneme sa? Na úsvite zaútočíme bok po boku?“ natiahol pred seba ruku otvorenou dlaňou hore.
Az Lima chvíľu váhala a potom vložila svoju ruku do princovej. „Bok po boku,“ prisvedčila. Az Teuten jej gesto zopakoval.
„Veľa z nich zomrie,“ povedala žena v červenom hodvábe, keď došli do sternského tábora.
„Väčšina,“ opravil ženu Rungpa. „Možno aj všetci, ale taký je plán – čím viac mŕtvych južanov, tým lepšie. Z našich sa tak isto veľa nevráti, ale padnú za správnu vec.“ Princ zablúdil pohľadom na žiariaci Strom, „Viem, že v tomto sa moje činy rozchádzajú s vašimi radami, ale nemôžeme tú vec zničiť na diaľku. Musíme sa dostať k Stromu, priamo k jadru a nabrať toľko vzoriek, koľko bude možné. Ach áno, najprv prežiť, ale ak svet neskončí v riečisku krvi, tak si to predstavte,“ oči princovi svietili aj v tme, „Mágtechnológie, ktoré si ani nevieme prestaviť. Živé stroje malé ako zrnko piesku, čerpajúce životnú energiu bez trestuhodných strát Machinostier. Jedine sternskí mudrci a učenci, ktorí ochraňovali tisícročia staré knihy zozbierané s najväčších knižníc sveta, dokážu rozlúštiť tieto záhady. A potom získame moc, ktorú si náš národ zaslúži a vybudujeme ríšu, nad ktorou slnko nezapadne. Nie naše deti a vnukovia, ale my, my ju postavíme a uvidíme – a naša moc sa bude rovnať tej božskej.“
***
„Máme to,“ zastenal Cadus unavene. „V podzemí je aspoň jazero jedov a môžem ich odpáliť jedným slovom na diaľku. Mám?“
„Ešte nie,“ Azira pozerala na otvor do katakomb. „Keď sa tie jedy dostanú do spodnej vody, otrávia zem na sto míľ ďaleko. Navyše, sme príliš blízko, potrebujeme byť ďalej.“
Má pravdu, ozval sa Cadusovi v hlave Tieň. Ty si mŕtvola, starký, ale ona je živá a keď sa uvoľnia výpary, zabije ju to. Neviem ako ty, ale byť v mŕtvom tele ešte neznamená, že mám chuť šukať iné mŕtve telo. Potrebujeme ju živú.
„V poriadku,“ súhlasil Cadus. „Ešte dva bloky by mohli stačiť. Len keby tu neboli tieto chytavé kurvy,“ nahnevane odsekol konár, ktorý sa mu začal obtáčať okolo nohy. „Pridaj, nech tú vec zabijeme.“
„Myslím, že tu je to bezpečnejšie.“ Azira sa bezpečne rozhodne necítila, ale pochopila, že Cadus nedokáže vypustiť jedy z akejkoľvek vzdialenosti.
„Skap, ty neprirodzená burina,“ zahundral Cadus a vyslovil zaklínadlo. Nič sa nestalo.
***
„Mám ťa,“ povedala Ilia sama pre seba. Krčila sa vo zvyškoch rozbombardovanej balustrády a v hĺbke pod sebou videla, ako sa troskami prediera cisárovná, teraz v tele nejakej mladej ženy. Muž po jej boku vyzeral ako Taran az Lyss, ale to ju nezaujímalo. Sprevádzal ich jeden z mečorukých mágmechanických telesných strážcov, ale to bolo všetko.
Jedného dokážem poraziť, zhodnotila Ilia. Nebude to ľahké, ale jedného dostanem. Taran az Lyss, ty tam čo robíš? Čo už, si na nesprávnej strane a ak mi budeš stáť v ceste, zničím ťa. A ty, cisárovná, čo to máš za nové telo a kde sú ostatné? Vidím, že ledva kráčaš a az Lyss ťa takmer musí niesť, si oslabená. Dostanem ťa ale nie, nezabijem ťa. Nie hneď. Budeš trpieť, tak ako trpel môj syn, ako trpeli stovky iných.
Dýku si zabodla do kože na temene a pokrútila ňou. Bolesť jej prečistila myšlienky a bývala inkvizítorka sa nadýchla a pripravila k zoskoku.
***
„Nič sa nedeje,“ poznamenala Azira. V uličke sa krčili už aspoň hodinu, ale efekt jedov sa zatiaľ neprejavoval. „Ako rýchlo by mali začať fungovať?“
„Netuším,“ zahundral Cadus. „Robím to prvýkrát. Ale máš pravdu, nič sa nedeje, do Moriinej riti.“
Niečo sa deje! zajačal Tieň. Niečo sa deje!
„Nič sa nedeje,“ odsekol Cadus. „Nefunguje to. Alebo jedy potrebujú deň kým sa vstrebú...“
Niečo sa deje!!!
„Neser ma, som tu a vidím, že sa nedeje nič!“
„Hej!“ okríkla ich Azira, „Čo riešite, čo sa deje?“
Cadus si udrel päsťou do čela, „Dementný démon mi vrieska v hlave, že sa vraj niečo deje.“
„Nevrieska ti v hlave, ale tvojimi ústami, všetko som počula,“ Azira se neisto obzerala. „On je démon a možno cíti niečo viac?“
Cadus sa nadychoval k pohŕdavej odpovedi, keď sa zem zachvela. Otras odoznel, potom sa vrátil a neprestával, zem sa triasla, ako postihnutá zimnicou.
Zabili sme to, kričal Tieň. Je to zlé, veľmi zlé, úplne najhoršie, Strom zomiera, je to zlé!
„Asi sme idioti,“ skonštatoval Cadus neuveriteľne pokojným hlasom. „Posrali sme to.“
Jasné, že sme to posrali. Zomiera, ale bráni sa a toto sú predsmrtné kŕče! Všetka energia, ktorá mala znovuzrodiť Efirim na tomto svete sa teraz uvoľňuje! Zdrhaj, lebo je s nami koniec!
Zo zeme vyrazili šľahúne Stromu, desiatky a stovky, pripomínajúce takmer strojovú trávu. Tisícky plodov visiacich na konároch Stromu sa zafarbili krvavočervenou farbou.
„Tak my sme to zabili a ono to zabije nás?“ Azira s hrozou ustupovala, no uvedomovala si, že už nemá kam klásť nohy. Výrastky rástli všade a nestíhala ich odsekávať. „Cadus, si predsa najsilnejší mág za posledných tisíc rokov, urob niečo!“
***
Cisárovná ledva kládla nohu za nohou. Každých niekoľko krokov sa s krikom zrútila k zemi a bez Tarana az Lyss by sa ďaleko nedostala. Mečoruký strážca nebol stvorený na pomáhanie živým a po prvom pokuse sa az Lyss vzdal nádeje, že cisárovnú odnesie bez toho, aby ju nebezpečne zranil. Zostalo to na ňom. Ak cisárovná nevzlykala alebo nekričala od bolesti, nezrozumiteľne bľabotala. Maršal dokázal občas niečomu porozumieť, ale zmysel to nedávalo.
„Strojstrom umiera,“ šepkala cisárovná. „Umiera, umrie, blížia sa sily, ktoré ho zničia, ach áno, je jeho koniec. Ale zostane s nami, už uvoľnil semená a tie sa rozniesli na všetky strany. Z týchto nevyrastú nové stromy, nebudú vstupom pre Efirim, ale prinesú ich mágiu, prastarú mágiu bohov, ach az Lyss, našu mágiu! Musíme sa dostať preč, preč odtiaľto, moja ríša sa rozpadá, ale nech. Nájdeme si svoje miesto, nenápadné, v ústraní, nejaké zabudnuté grófstvo a tam – drahý môj maršal, vy dostanete svoju armádu a ja zrealizujem vedomosti bohov.“
Az Lyss sa nad slovami cisárovnej snažil príliš nezamýšľať. Nedokázal to vysvetliť racionálne, ale vedel, že cisárovná má pravdu, veril jej a cítil z nej sálať moc – aj napriek poničenému telu, bola tá moc opojná, vyvolávala v jeho vnútri vlny a prebúdzala neznáme pocity. Prebúdza sa vo mne mágia, uvedomil si.
Zdalo sa, že Strom si ich nevšíma, jeho konáre a výhonky neútočili a ignorovali ich. Az Lyss odhadoval, že malo niečo spoločné s cisárovnou a jej prepojením so sférou Efirim.
Už sa takmer dostali von z paláca, keď sa zem zatriasla, vetvy a konáre Stromu sa nekoordinovane začali zmietať. Niekde z vyšších poschodí zaznel jednoznačne ľudský výkrik naplnený zúrivosťou. Taran az Lyss zdvihol pohľad a uvidel, ako sa na nich rúti, padá ženská postava. Bola mu povedomá, ale v rýchlosti ju nedokázal identifikovať. Tesne pred dopadom žena vykríkla zaklínadlo tlakovej vlny.
Prišlo to ako úder víchrice, žene to spomalilo pád a cisárovnú, az Lyssa a mečorukého odhodilo o niekoľko krokov preč.
„Practe sa mi z cesty, az Lyss,“ prehovorila žena ľadovým hlasom. Tvár jej pokrývali čerstvé chrasty a znetvorovala ju nenávisť, ale stále pôsobila povedome. Peklomet napojený na zásobník éteru priviazaný k predlaktiu pôsobil na oplátku veľmi jednoznačne.
„Ilia?“ opýtal sa az Lyss.
„Z cesty,“ zopakovala Ilia. „Prišla som za tou obludou, ktorú chránite.“
Cisárovná akoby si útočníčku až teraz všimla. „Ach,“ povedala neprítomným hlasom, „Inkvizítorka. Strážca, zabi ju.“
Mečoruký roztiahol svoje štyri končatiny, z ktorých sa vysunuli čepele a vyrazil vpred. Ilia precedila medzi zuby zaklínadlo a vystrelila z peklometu.
Inkvizítorka útočila po dobu, ktorá trvala asi tri údery srdca. Potom už len bojovala o život. Aj jeden mečoruký bol priveľa. Kútikom oka videla ako cisárovná s az Lyssom utekajú, ale mala oveľa akútnejšie problémy, než ich prenasledovať.
Úhyb, úskok, úhyb, pokus o úder, mečoruký bol prirýchly a príliš presný, peklomet rozsekol na úlomky a nech robila Ilia čokoľvek, jeho údery ju vyvádzali zo sústredenia. Rozsekol jej chrbát, prebodol stehno a prišla o ucho. Precenila svoje sily, aj jeden strážca bol priveľa – otočila sa k úteku.
Mečoruký jej zostával v pätách, na jej tri kroky mu stačil jeden skok, nemala čas ani zastaviť a nadýchnuť sa. Zásoby éteru boli takmer na dne a jediné, čo jej dávalo aspoň malú výhodu bol Strom. Keď sa vzdialili od cisárovnej, výhonky strojorastliny vyrastali pred očami a pripomínali chápadlá a tie sa z neznámeho dôvodu zameriavali najmä na mečorukého. Dávalo jej to len malú výhodu, ale vždy lepšie než nič.
Dobehla na malé námestie, ktoré vyzeralo ako po výbuchu, časť blízkych hradieb bola roztavená, no výhonky stromu sa zdali nepoškodené. Niekde za chrbtom jej zaškrípala oceľ o kameň. Mečoruký ju dostihol a nemala už silu urobiť ani krok. Ako smrtiaci mágostroj vychádzal spomedzi ruín, zastavil sa. Okolo nôh sa mu obtáčali konáre Stromu, výrastky ho pevne držali a drvili. Strážca sa bezmocne oháňal mečmi, ale za každú odseknutú vetvu pribudli tri ďalšie a onedlho mal znehybnené aj rukokončatiny. Mágiou spevnený kov úpel a rozpadával sa na kúsky.
Ilia mlčky sledovala koniec prenasledovateľa a nedokázala sa ani pohnúť. Takmer nemala silu ani na myšlienky. Cisárovná je preč. Neuvládze urobiť ani desať krokov a onedlho ju dostane Strom. Koniec. Zlyhala. Zlyhala ako matka, ako inkvizítorka, aj ako pomstiteľka. Bez väčšieho záujmu prebehla pohľadom po okolí.
Na námestí nezostal kameň na kameni, medzi štrkom ležali rozhodené kúsky ľudských tiel – desiatok tiel. Pár metrov od nej ležal prevrátený stroj. Lacrimáquina, rozpoznala ho. Pri pohľade na roztavené hradby pochopila časť toho, čo sa tu dialo – niekto používal desiatky ľudí ako palivo pre éteromet a takmer sa dostal cez hradby. Čo prišlo potom, nedokázala odhaliť.
Hlavou jej preleteli spomienky na štúdia – a na obdobie Tyrsennského povstania, keď stáli proti desaťnásobnej presile a hľadali akúkoľvek, aj najšialenejšiu výhodu, ktorá by im pomohla prežiť aspoň jeden deň. Lacrimáquina, áno. Spravila niekoľko bolestivých krokov k zariadeniu a prezrela ho. Odsávače, transmutátor aj Gilfienské žiariče vyzerali nepoškodené a keď k stroju priložila ruku, jemný mechanizmus v jeho vnútri začal priasť.
To, čo sa chystala spraviť nebolo tajomstvom, ale stovky krát zdokumentovaným postupom, nepoužívaným z jednoduchého dôvodu: pre toho, kto použite Lacrimáquinu sám na sebe, bez ľudského paliva inej osoby, to bola jednosmerná cesta do vesmíru agónie. Mág si mohol sadnúť na miesto paliva a nechať stroj, aby energiu odčerpával z neho – a potom využil éterometom zosilnenú mágiu k liečeniu seba samotného, vďaka čomu prežil. Zle naplánované liečivé zaklínadlo a stroj mága vycical do sucha. Pri dobre naplánovanom sa ocitol v bezvýchodiskovom väzení, smrtiacom perpetuu mobile, poháňanom jeho vlastným životom. Len vo veľmi výnimočných prípadoch dokázal mág vytvoriť zlomok nadbytočnej energie a tú projektovať von. Tak či onak, výsledok bol vždy fatálny.
Aj tak som už mŕtva, povedala si Ilia, vyzliekla sa do naha a usadila na miesto paliva. Sedačka nebola pohodlná, nemala byť; z operadla trčali desiatky ihiel dlhých ako prst. Zatvorila oči a z celej sily zatlačila. Ihly sa jej vbodli do vnútorností a sací mechanizmus Lacrimáquiny sa spustil automaticky. V útrobách jej tepalo, oblievala ju horúčava a mráz, éteromet vrčal a pracoval. Od bolesti začala kričať, ale prebodnuté pľúca nemohli vydať ani hlások. Nevedela, ako dlho tam sedela a kŕmila svojou krvou stroj.
Po nekonečnej dobe dokázala otvoriť oči. Agónia aj vlny mrazu a tepla nezmizli, ale už vnímala. Opatrne vyslovila zaklínadlo a námestie zalialo oslňujúce svetlo. Sklopila pohľad a uvidela to, čo bývalo jej telom – teraz to pripomínalo vysušenú mŕtvolu pokrytú hnilobnými škvrnami.
Ale žijem, zopakovala si. Raz sa pomýlim, netrafím sa presne a Lacrimáquina ma vysaje, ale dovtedy budem žiť. Postačí len kým dostihnem cisárovnú.
Éteromet vyrazil vpred rýchlosťou cválajúceho koňa. Kostre obtiahnutej kožou, sediacej na prednom sedadle, žiarili oči šialenstvom a z doširoka rozďavených bezzubých úst zneli zaklínadlá.
***
„Aaaaaaa,“ zajačal Cadus. Ako blesk mu medzi nohami vyrazil zo zeme konár hrubý ako mužská ruka a sťa kopija ho prebodol skrz naskrz. Druhý koniec vyšiel z tela cez kľúčnu kosť a tučné telo viselo napichnuté meter nad zemou.
Cadus zúfalo pozrel na Aziru a zaúpel, „Yyyyyyykmub.“ Jeho hlas bolo ledva počuť, ale výbuch ktorý nasledoval bol snáď silnejší než ten, ktorým vymazal námestie s gangstrami. Aziru odhodilo na kamennú stenu, tlaková vlna ale stenu strhla, rovnako ako aj tú za ňou. Keď nadobudla vedomie uvidela Cadusa, ako kľačí na všetkých štyroch – konár aj všetky výhonky Stromu výbuch zničil, ale stále mu z tela trčal podstatná časť haluze, na ktorú bol nastoknutý, ako prasa na ražni.
„Kuuuurva,“ stenal. „Ženská, pomoc...“
Azira, ešte stále v šoku, nechápavo stála a pretierala si oči.
Nečum a zachráň ho! Mňa! Sami to nedokážeme. Prevzal kontrolu Tieň. Vytiahni to z nás, ale hneď!
„Čo? Ako?...“
Zadným koncom, pre bohov! Odzadu predsa. Ženskáááááááá!
Cadus sa zaprel o zem a Azira zatiahla konár. Vytiahnuť sa dal bez väčších problémov, sprevádzaný čvachtavými zvukmi.
„Fujtaxl,“ odpľula si Azira. „Vytiahlo ti to von kus vnútorností.“
„Na vnútornosti seriem,“ zdvíhal sa Cadus na nohy. „Toto telo je mŕtve, nepotrebuje jesť, nepotrebuje ani vnútornosti. Nemám odvahu sa pýtať, ako vyzerám odzadu.“
„Nanič,“ skonštatovala Azira. „Do tej diery by sa zmestil ratlík. Menší, ak ťa to poteší.“
Cadus si rozopol rozpadajúce sa nohavice a pozrel si medzi nohy, „Aspoňže z tejto strany je všetko v poriadku,“ zahundral. „Mizneme, o chvíľu začne mela stokrát horšia než toto.“ Azira otvorila ústa k otázke a Cadus ukázal nad seba, ku konárom stromu rozliehajúcim sa nad celým mestom. „Vidíš tie obrovské bobule? Tie desaťtisíce svietiacich bobulí veľkých ako človek, visiacich zo stromu? Tie, ktoré sa teraz zafarbili na červeno? Tak do nich sa mali znovuzrodiť Efirim. Keď sme Strom otrávili, už sa z nich Efirim nenarodia, ale niečo predsa len – síce to nebudú bohovia, bude to niečo nehotové a nedozreté, no ver mi, takéto niečo tento svet ešte nezažil.“ Akoby chcel Strom potvrdiť cadusove slová, jedna z obrovských bobulí praskla a vo vodopáde sliznatej tekutiny dopadla na zem postava len veľmi vzdialene pripomínajúca človeka.
***
„So stromom sa niečo deje,“ az Lima zaostrovala očné šošovky a snažila sa pochopiť čo vidí. „Mení farby, tie zvláštne plody akoby dozreli a niečo z nich vypadáva.“
„Na pláne sa nič nemení,“ odpovedal princ Rungpa. Kým az Lima a az Teuten stále v čele svojich armád na koňoch, princ velil z mostíku krížniku a jeho hlas prenášala priamo do uší mágia. „Nevieme, čo to znamená, ale je to o dôvod viac, prečo sa ponáhľať.“
Sapéri celú noc pripravovali nálože pod hradbami a tie teraz vybuchli. Hradby, ktoré pretrvali dve tisícročia a tucty vojen, sa s rachotom a v oblakoch prachu zrútili.
K palácu a Stromu sú to len dve míle, povedala si az Lima. Dve míle skrz peklo, dodal hlas v jej hlave.
Šesťtisíc mužov, na svojich nohách, na koňoch živých aj mechanických, sprevádzaných dvadsiatimi parotankami a dvoma pozemnými krížnikmi, sa pohli vpred.
***
Nasledujúca časť:
Pokračovanie je naplánované na koniec marca.

draculin

draculin
.

Diskusia

jurinko
Ako nacrt dobre. Ako hotovy diel, ktory si sa rozhodol publikovat, to bolo akesi nedokoncene a nezrele (spisovatelsky, nemyslim ako diel, lebo to su vsetky ;-) ). Ale mozno som iba od teba a po takej dlhej dobe cakal viac, bohvie. Ako vzdy som dal 5
16.02.2020

cyberstorm
Ja si myslim ze je to uplne v cajku. Som zvedavy ako sa to vsetko vyvinie a ako to dalsi autori ukociruju. Hej ta nova postava...hmmm, uvidime ako sa s tym vsetkym popasuje Soyka...a hlavne kedy. Ale tak dame tomu cas.
Inak 5 bodov od Jurinka je ako 11 bodov od kohokolvek ineho, ze jo ;)
16.02.2020

draculin
Nuz, 5/10 je v tomto pripade velmi pekne ohodnotenie :)
Ale inac by som to asi uz ovela lepsie nenapisal, ani keby som nad tym sedel este mesiac.
23.02.2020

jurinko
Ja tymto poviedkam davam kazdej 5/10, aby som mohol komentovat. Je to priemer, nicomu to nepomoze ani neublizi. Nie je to realne hodnotenie, s regulernym 5/10 sa to neda porovnavat ;-)
Podobne to mam aj s PnP. Taketo zabavky by som nehodnotil, keby to nebola podmienka komentovania (ja som od zaciatku navrhoval opak, cize najprv komentar, az potom moznost dat body, ale tak co uz ;-) ).
23.02.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Cadus ešte chvíľu otáľal, kým sa odvážil skontrolovať svoju situáciu.
„Hostinec nám viac netreba,“ skonštatoval rozčarovane.
Azira akoby začula, že ju okolnosti oslobodili od nepríjemného záväzku, začala sa zviechať. Posadila sa, vyzerala ako socha, len viečka sa v hlinenej hmote, ktorá ju obalila, pohli a oživili jej stuhnutú dokonalosť. Pokúsila sa pootočiť krkom, podarilo sa. Zosypali sa z nej hnedé šúľance.
„Je to na nič a zbytočné! Zbytočné!“ Martiere az Lima zúrila. Pred chvíľou vo svojom stane rozsekala mečom dve skrine a stôl. Pomohlo to, ale len dočasne. Rozhodne to neriešilo príčinu zúrivosti, ktorou bola bezmocnosť a pochybnosti o tom, čo sa chystala navrhnúť. „Celé dni na to, na tú stromovec útočíme a sypeme všetko čo máme, ale aký je výsledok? Žiaden. Tá obludnosť sa rozrastá ako plevel, prerástla už hradbami a uzavrela v sebe celé mesto. Kto neutiekol z Astarionu doteraz, už sa živý von nedostane.“
Konečne dorazila ôsma kapitola Prekliatych bohov. Tentoraz to písal Juraj Búry.
Astarion, hlavné mesto Assarskej ríše, je na pokraji kolapsu. V jeho strede rastie Strom bolesti, magicko-mechanický artefakt obrovských rozmerov, ktorý rozosieva smrť všade navôkol, zatiaľ čo pred bránami stojí armáda povstalcov. Začítajte sa do siedmeho dielu Prekliatych bohov, nášho románu na pokračovanie!
Az Lima vedie armádu proti inkvizícii, Cadus si zvyká na existenciu bez tela, cisárovná sa trasie o svoju moc a Otec sa prebúdza... Prečítajte si novú kapitolu románu na pokračovanie.
Už piaty diel Prekliatych bohov! Ako dopadne Cisárovná, Cadus, vrchný inkvizítor az Grúl, maršál az Lyss, efirimský Stopár a ďalší hrdinovia hrajúci nebezpečnú šachovú partiu o moc, svoje životy a osud celého sveta?
Vzducholoď Víťazstvo sa blíži k Astarionu s drahocenným nákladom, Ilia si zvyká na život vo vyhnanstve a Cadusa opäť chytá smäd. Ďalšia časť Prekliatych bohov.
Ilia je na úteku, ku Cadusovi sa blíži mocný nepriateľ, inkvizítor Az Grúl kuje pikle. A viete vy vôbec, kto Ríši skutočne vládne? Do sveta nášho románu na pokračovanie by sa nikto s piatimi litrami dobrej krvi v tele na dovolenku dobrovoľne nevybral. Vy tam však môžete nahliadnuť bez akýchkoľvek obáv z fyzickej a iba minimálnych z duševnej ujmy. Nech sa páči, tretí diel!
Druhá časť románu na pokračovanie Prekliati bohovia.
Mali sme tu Vesmírnych tulákov, teraz prišiel čas pre Prekliatych bohov! Prvá časť nového fantastického projektu z dielne scifi.sk, fantasy román na pokračovanie! Každý mesiac nová kapitola, každý mesiac iný autor. Autorom prvej kapitoly je František "cyberstorm" Gago.