Piesok

Taká "trochu" oneskorená PNP, keďže cez víkend som nemohla písať, ale témy boli príliš dobré, aby ostali ležať len tak. Napísať a trochu ju upraviť trvalo tak 2 hodiny, čiže skoro ako PNP.
Filmová história scifi
„Čas sa kráti!“ hrmel démon za jej chrbtom. Jeho mohutný rohatý tieň dopadal na papiermi zaprataný stôl. Na zátylku cítila jeho smradľavý dych a špinavá, rozcuchaná srsť ju šteklila na krku a na ramenách.
Markéta po ňom nahnevane hodila pohľadom, ale už sa ani nesnažila ho odohnať. Jeho prítomnosť, teda hlavne jeho vypĺznutá srsť naplnila celú miestnosť.
„Viem, že čas sa kráti. Opakuješ to už týždeň. Môžeš na chvíľu prestať? Potrebujem sa sústrediť a už dve noci som kvôli tebe nespala!“ jednou rukou si podoprela hlavu, strapaté vlasy zovrela do hrste a zase sa zahľadela na hárok popísaný nečitateľným písmom. Druhou rukou sa snažila vytiahnuť poznámky odložené pod hrnčekom s nedopitým čajom. Lúhovalo sa v ňom šesť sáčikov čierneho čaju.
Prudkým pohybom spod neho vytiahla zošit. Hrnček sa zakolísal, ale démon ho šikovne chytil a položil naspäť. Ani si to nevšimla. On si však už si všimol, že ju rozčuľuje, ak nemá veci tam, kam si ich položila, ani keď tam nepatria a už pred týždňom to bol odpad vhodný akurát tak do koša.
„t = 1,61624.10-35d2loge[2(Ts – T0)/(Ts – Td)]. 8 minút 20 sekúnd. 1 079... kilometrov. 5,8.10 na 11. Desaťkrát 1,9891.10 na 30.“ Začala si mrmlať pod nosom. Znelo to ako zaklínadlo, ale také v živote nepočul. Zježila sa mu srsť na chrbte a poodstúpil. Ktovie, čo za mágiu to tu skúša.
Už jej zase chcel pripomenúť, že čas sa kráti, keď sa začala ráznejšie prehrabovať v papieroch na stole, ale keď nenašla, čo hľadala, zaliezla pod stôl a začala prekladať knihy tam uskladnené z jednej kôpky na druhú. Občas nejakú otvorila na založenej strane. Poslednú z ľavej kôpky náhle s výkrikom odhodila do miestnosti. Kniha len tesne minula démona a s tichým buchnutím narazila na stenu. Po dopadne na zem ostala ležal otvorená tam, kde mala zlomený chrbát.
Markéta frustrovane rozhodila rukami, ale ako narazila do stola, zosunula sa na ňu hromada poznámok a udrela ju do hlavy.
„Tak ale to je už priveľa!“ vykríkla, až sa strašlivý démon strhol od ľaku. Keď sa vyhrabala na nohy, hodila naňho taký pohľad, až cúvol až do rohu.
„Už toho mám dosť. Už sa nedokážem ani hýbať. Nevládzem rozmýšľať. Nič nedáva zmysel! Takto ja pracovať neviem. Idem spať a ty...“ výhražne mu zabodla prst do chlpatej hrude, „ma necháš spať! Niekoľko hodín,“ zdôraznila.
Démon nesmelo zdvihol ruku s presýpacími hodinami a zatriasol nimi. Piesok vnútri ticho zašušťal.
„Neopováž. Sa. Ani. Ceknúť!“ každé slovo zdôraznila ráznym pichnutím prsta do démonskej hrude. „Ticho!“ vykríkla ešte pre istotu, lebo dýchal.
Odpochodovala do postele, z ktorej jediným pohybom zhrnula nahromadené knihy a šaty z posledných týždňov. Už vlastne neporiadok okolo seba ani nevnímala, bolo to to najmenej, čo ju teraz rozčuľovalo. Z vlasov si vytiahla dve perá, ktoré ich držali v strapatom uzle na temene. Na ramená dopadli mastné vlasy, ale bol to príjemne oslobodzujúci pocit.
Ešte naposledy fľochla na démona, ktorý jej bol za pätami a ukázala na okno, „Zastri. Za chvíľu bude svitať. A neopováž sa ma zobudiť za menej ako šesť hodín,“ s tým si ľahla, otočila sa mu chrbtom a zakryla sa tenkou perinou až po uši.
Hoci zaspala okamžite, nemala pokojný spánok.
Snívalo sa jej o démonovi, ktorý jej stál za chrbtom a neustále pozeral poza rameno. „Čas sa kráti!“ hrmel nad ňou a ako triasol presýpacími hodinami, sklo v nich prasklo a piesok sa začal sypať von. Sypal sa na stôl, zasýpal papiere, zasýpal ju. Sypal sa do hrnčekov s nedopitým čiernym čajom ako cukor.
Sypal sa a sypal sa a sypal sa...
A ona stále pozerala na papier pred sebou, bol čistý, ako nič iné okolo nej, a zrazu sa na ňom začali zjavovať písmená, akoby niekto po papieri prechádzal atramentovým perom a elegantným písmom písal...
Čas sa kráti.
Čas sa kráti.
Čas... nie je podstatný. Nie sám o sebe.
Ide o časopriestor. Ide o to, nájsť to správne miesto v správnom čase, zatlačiť naň, aby sa otrasy preniesli po vlnách do strán a otvorili medzi sebou bránu, prechod do inej dimenzie.
Čas a priestor spojené do jedného.
Je to všetko matematika, uvedomila si, krásna, čistá matematika.
Ako vo sne zobrala pero a začala obťahovať písmenká na papieri.
(i) = ct2 – x = ct´2 – x´2.
Premenné si šepkala ako zaklínadlo.
Zrazu to všetko dávalo zmysel.
Musia nájsť ten správny bod, správny čas, ale.... Ale ako? Ona nedokáže vidieť čas a priestor, nie tak, aby sa ich mohla dotknúť. Nie tak, aby ich mohla vedome ovplyvniť.
Zrazu si uvedomila, že všade naokolo je ticho.
Piesok sa dosypal.
Hodiny samotné sa rozpadli na piesok a rozsypali sa do tmy.
Ona, stôl, papiere, knihy... všetko sa vznášalo v tme. Otočila sa, aby pohľadom našla démona, ktorý jej stál stále za chrbtom.
Aj teraz tam bol. Jediná istota v záľahe nekonečnej tmy.
„Pozri!“ natiahol ruku a ukázal pre seba.
Dopadlo tam malé zrnko piesku. Bolo nesmierne ďaleko a žiarilo ako hviezda. Potom uvidela ďalšie. A ďalšie.
Zrazu tma už nebola taká ubíjajúca, zdobili ju tisíce a tisíce žiarivých zrniek piesku.
„Hviezdy.“
„Súradnice,“ uvedomila si. Bez toho, aby odtrhla pohľad od svetelných bodov, zdvihla papier, ktorý bol teraz popísaný od začiatku až po koniec hutným písmom. V strede sa vynímal zakrúžkovaný zložitý vzorec.
Podala ho démonovi.
„Nájdi tieto súradnice.“
Papier v jeho pazúroch sucho zašuchotal.
Hviezdy sa rozmazali akoby boli v pohybe, hoci žiadny necítila. Keď zastali, nezbadala žiadnu zmenu, ale cítila, že je niečo inak. Cítila, že sú niekde inde.
„A teraz... čas,“ démon pustil papier, teraz už nepotrebný. Dopadol na stôl a stratil sa v záľahe tisícky jemu podobných.
Čakali. Markéta skúmala hviezdy okolo, démon sa nehýbal. Skúšala nájsť, na ktorú sa pozerá, ale bolo ich príliš veľa.
Čas plynul nebadane, meraný len pomalým pulzom svetelných bodov.
„A čas uplynul,“ prehovoril démon slávnostne a siahol do priestoru. Dotkol sa jednej vzdialenej hviezdy. Tá na okamih zažiarila ohromným bielomodrým svetlom, vzápätí sa prepadla do vlastného stredu. Zanechala za sebou ťažkú guľu tmy. Tá začala mohutnieť, rozťahovať sa a odtláčať maličké svetielka naokolo. Tlačila ich k sebe a sama sa dala rozoznať len podľa prstenca, do ktorého sa kumulovali mihotavé hviezdy.
Démon sa otočil k Markéte a jedným dlhým pazúrom sa jej dotkol čela. Pocítila ostrú bolesť, ktorá jej vohnala slzy do očí. Zovrela si hlavu do dlaní. Bolesť náhle prešla a keď otvorila oči, démon bol preč.
Vkročil do temnoty lemovanej svetlom hviezd a zmizol.
Zatvorila oči, ostré svetlo hviezd zrazu nepríjemne bodalo.
Keď znova otvorila oči, ležala na posteli, zamotaná do perín a vlasov. Cez závesy prenikalo mäkké svetlo východu. V izbe bolo ticho a prázdno.
Démon zmizol.
Na čele si nahmatala malú ranu. Vstala, aby prešla k zrkadlu a umývadlu, ale pod nohami jej zašuchotal papier. Zdvihla ho a v slabom svetle ho začala lúštiť. Bol celý popísaný hutným, takmer nečitateľným písmom. V strede sa však vynímal zakrúžkovaný zložitý vzorec.
ds2 = -c2[1-(2Gm/c2r)]dt2+[1-(2Gm/c2r)]-1dr2 + r2dΩ2.
Vo vzduchu sa vznášalo tiché ďakujem a ona zrazu pochopila.

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

Kei
Poviedka pobavila, ale celkom by ma zaujímalo, či tá rovnica je odvolávka na niečo :D
18.02.2020
cyberstorm
Cool, pacilo sa mi to. Velmi. Premenit hviezdu na ciernu dieru a ju pouzit ako branu..kam vlastne? Do pekla? A bolo to peklo, lebo ten demon bol celkom benevolentny. Pacil sa mi odkaz na Planckovu dlzku :) A co tie presypacie hodiny? Mali mat nejaky zmysel okrem toho ze odmeriavali cas? Inak, mam dve otazky:
Co sakra je "fľochla"? To pocujem prvy krat :D
Toto mi pride ako zmeskana povidka do toho minuleho kola PNP
18.02.2020
Magda Medvecká
Som rada, že sa páčilo :) všetky čísla, vzorce a pod. sú nejaké fyzikálne veci súvisiace s vesmírom, čiernymi dierami, rýchlosťou svetla a tak. Okrem toho prvého, čo je vzorec na varenie vajíčka z knihy science of cooking, pozmenený pre potreby poviedky. Kei, posledný vzorec súvisí s čiernou dierou (wikipedia - čierna diera - matematická fyzika). Bohužiaľ až neskoro som zistila, že to nie je až tak ľahké dohľadať.
Pôvodne som začala s tým, že to bude veľmi vtipná poviedka, démon bude nervózne rozsýpať piesok okolo a bude chcieť ísť domov, ale nakoniec z toho vyšlo trochu niečo iné. Takže presýpacie hodiny sa nakoniec vytratili. Neviem, kam išiel, ale s tou vesmírnou tematikou by som povedala, že do nejakej svojej dimenzie/alternatívneho vesmíru :D
flochla = škaredo zazrela
lebo je to zmeškaná poviedka do PNP? :D pre istotu som to napísala aj do úvodu, lebo teda medzitým som prišla asi na 4 veci, ktoré by som chcela zmeniť, ale nebol na to čas, lebo som si nastavila hodiny a chcela to dodržať :)
19.02.2020
Kei
No ja som tie vzorce ani nehľadala, aj tak im nerozumiem, len som bola zvedava, či si si ich vymýšľala za jazdy, lebo vyzneli tak "matematicky dôveryhodne".
26.02.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.