Tik. Tak. Tik. Tak.

Ručičky hodín, ktoré zažili svoje najlepšie časy tak za Dubčeka, boli nekompromisné a mňa pomaly ale isto začínali uvádzať do zúfalstva. Pozrela som sa na svoje drobné dlane, popísané rozličnými fyzikálnymi a chemickými vzorcami, a potom opäť na hodiny. Do konca ostávalo už len pätnásť minút.

„Máte už len pätnásť minút,“ oznámila učiteľka a ďalej si lúštila sudoku. Dík, ty krava, povedz mi radšej niečo, čo ešte neviem.

Poznáte ten pocit nepríjemného chladu a brnenia, ktorý prechádza vašim telom, keď si uvedomujete, že ste niečo kvalitne posrali, že sa stalo niečo zlé alebo ste v maléri? Až blbých pätnásť minút pred koncom písania slohu, keď som sa znechutene pozrela na svoje štyri napísané riadky, sa ma zmocnil tento odporný pocit. Naozaj som neskutočná flegmatička, ako mi už párkrát vykričala aj mama, aj najlepšia kamoška Tereza.

„Boha,“ zašomrala som. Naozaj som netušila, čo idem robiť a hrozba reparátu zo slovenského jazyka bola čoraz bližšie a bližšie. Presne vtedy, keď som si išla nervózne v rámci svojho podvedomého OCD tiku, posunúť okuliare vyššie na koreň nosa, som zacítila na holom krku teplý dych a moje plece zovrela kostnatá ruka. Chcela som nahlas zahrešiť a dať tomu človeku do nosa, ale z akéhosi dôvodu mnou prešiel okamžite pocit pokoja, pohľad sa mi zľahka zastrel a ja som sa cítila, akoby som si poriadne potiahla z jointa.

„Upokoj sa, Kristína,“ zašepkal mi tajomný neznámy do ucha. Hoci mnou ani nehlo, okamžite mi došlo, kto to je. Samotný Diabol.

Prirodzenou reakciou by azda bola panika, krik, útek. Nič z toho ale skutočne nefungovalo. Hoci v príčetnom kútiku ducha som si to všetko uvedomovala, mala som pocit, akoby mojim telom prúdilo akési teplo a zintenzívňovalo sa. Bola som ako korisť jedovatého hada, ktorý do mňa postupne dával vyššiu a vyššiu dávku svojho jedu.

„Kristínka moja, ostáva ti len dvanásť minút. Nevyzerá to dobre,“ prehovoril Diabol. Pozrela som sa doprava, potom doľava a potom zase doprava. Všetci spolužiaci usilovne písali ďalej. Jasné, diabol sa rozpráva len so mnou. Nik iný ho nevidí. Všetko mi to ihneď podvedome dávalo zmysel aj napriek absurdite tejto situácie.

„Viem ti ale pomôcť,“ povedal Diabol a opäť som na krku zacítila jeho pokojný, rytmický dych. „Chcela by si, aby som ti pomohol?“ Takmer bez rozmýšľania som prikývla. Bože Kika, ty si taká drblina, čo nepoznáš z filmov zmluvy s Diablami? Bude zato, že ti pomôže s retardovaným slohom chcieť tvoju dušu alebo zožrať tvoje prvorodené dieťa alebo niečo na ten štýl. To všetko sa mi hnalo hlavou, moje telo ma ale neposlúchalo a napriek tomu opäť prikývlo.

„Výborne,“ pobavene sa zasmial Diabol. „Tak píš.“

Dostala som sa akoby do tranzu. Oči mi rýchlo mihali hore a dole, doľava a doprava a moja ruka kmitala po papieri. Písala som úžasnú úvahu o akejsi metaforickej bráne dospelosti, ktorou musia prejsť všetci dospievajúci, ktorí sa osamostatňujú od svojich rodičov. O tom, ako sa teším, ako preberiem svoj život za opraty ja sama, začnem zarábať, kúpim si psa, bonsaj a založím rodinu. Slová mi chodili na um úplne samé a moja ruka písala neúnavne asi tak trikrát rýchlejšie, ako keď píšem ja sama. Tri minúty pred koncom hodiny som so širokým úsmevom, ktorý odhalil môj nevzhľadný strojček na zuby, odovzdala dvojstranový sloh, a bola som si úplne istá, že ma neminie jednotka a pohodlná záchrana známky.

Ako som kráčala domov, v duchu som si stále nadávala. Kika, ty si strašná piča keď sa ti chce. Prečo sa ti chce tak často? Preglgla som a frustrovane kopla do odhodenej plechovky z Fanty na zemi.

„Preboha Kristína, veď zo zdvihni a zahoď,“ ozvalo sa za mnou. Stuhla som. Bol to ten istý hlas, ktorý mi pomohol na hodine slovenčiny. Otočila som sa.

Stál tam samotný vládca pekla. Do výšky mal asi tri metre, lebku miesto hlavy a ozrutné rohy. Záhyby jeho čiernočierneho plášťa prechádzali akousi ilúziou priamo do tmavých plameňov. Usmieval sa.

„Niečo si mi sľúbila, nezabudla si, dúfam?“ opýtal sa.

Preglgla som naprázdno a pozrela sa mu do očí – teda vlastne do prázdnych očných jamiek. „Á-áno?“ zahabkala som.

„Jasná vec!“ zasmial sa Diabol a poťapkal ma po pleci. „Som rád, že sa mi podarilo konečne si nájsť kamoša. Poďme k tebe, dáme si chipsy a zahráme sa na PlayStation.“

Chvíľku som sa obzerala okolo seba a hľadala skrytú kameru, potom som sa však rozosmiala nad absurditou situácie. Diabol sa rozosmial spolu so mnou a konečne nepôsobil, akože ma plánuje do piatich sekúnd zavraždiť najkrutejšou možnou smrťou. „Som v pekle strašne osamelý, ľudia sa ma boja a nik so mnou nechce tráviť voľný čas. Tak som si prečítal knižku od nejakého známeho psychológa... a ten písal, že priateľa si najlepšie nájdeš, keď mu prejavíš láskavosť.“

Opäť som sa rozosmiala a utrela si z čela studený pot. „Tak poďme nato...“

„...Mefistofeles, ale volaj ma Mefi.“ povedal Diabol.

„Kika,“ podala som mu ruku.

Celý zvyšok dňa sme strávili hraním sa Red Dead Redemption II a vyžieraním nutely prstami priamo z pohára. Veľa sme sa smiali. Toto prapodivné priateľstvo nám vydržalo dodnes, Mefi ma navštevuje raz-dvakrát do týždňa a vždy sa dlho rozprávame a smejeme. Je to super chalanisko. Po čase mi dokonca aj prestalo vadiť jeho otravné: „A neplánuješ už konečne umrieť?“, ktoré mi adresoval vždy, keď si otváral plamenný portál späť domov.