Tapetum lucidum

Ak ma moje vedomosti zo stredoškolskej biológie neklamú, ľudské oči nesvietia v tme – je to skôr záležitosť zvery, ktorá sa za hlbokej noci rozhodne preveriť vašu poistku na auto. Aj rýchla konzultácia s doktorom Googlom mi potvrdila, že primáty poväčšine nemajú tapetum lucidum. Jelene, diviaky, líšky, ba aj mačky a psy ju do vienka dostali: medzi sietnicou a cievnatkou oka sa nachádza extra vrstva, ktorá odráža svetlo. Ale žiaľ, opitý Jožo ani premotivovaná bežkyňa Marika na seba na neosvetlenej asfaltke svojimi žiarivými kukálmi neupozornia. Preto sa, prosím pekne, vymysleli reflexné vesty.
Podporte scifi.sk
Mama odjakživa nevedela pochopiť moju tendenciu kŕmiť všetky túlavé zvieratá v bezprostrednom okolí... povedzme tak v okruhu troch kilometrov.
Niežeby doslova nenávidela zvieratá, to nie. Len mala drobné výhrady voči bordelu, ktorý narobili, voči rýchlosti, akou sa rozmnožovali, voči chorobám, ktoré roznášali... nie, nemala ich rada. Ale strpela ich!
Nebola úplne bezcitná. Aj napriek vlastnému zákazu im z času na čas hodila nejaké zvyšky. Nezaobišlo sa to však bez šomrania.
„Nakoniec nám aj tak zostanú na hlave. A kto sa o nich má starať?“
A veru, ostali. A starala sa o nich ona. *rozprávač teatrálne pokrčí ramenami*
Dopriala im rozhodne viac, ako doprajú naše úrady sociálne slabším – ušlo sa im teplej stravy častejšie než iba raz denne. A aj keď im nikdy nebolo dovolené spať na gauči alebo na posteli, chodiaci kostlivci sa pomaly, ale isto menili na verných, milujúcich maznáčikov.
Záchranu pred istou smrťou hladom nám oplácali bezodnou vernosťou.
Hoci často sa hovorí o psej vernosti, ani mačky za nimi nezaostávajú. Nikdy sa nám za výdatné raňajky nezabudli odmeniť nestrávenými kúskami koristi, ktorú ulovili predchádzajúcu noc. Nemusím snáď dodávať, že moja mama priam žiarila šťastím (a náš prah čistotou).
Ani napriek všetkým podobným drobným nepríjemnostiam som však neoľutovala svoje rozhodnutie vziať si pod svoje krídla všetku faunu (flóru nie, na to mi už nezvýšila energia) z okolia.
Trvalo dlhé roky, kým som svoj názor nadobro prehodnotila.
Avšak ľudský charakter sa nemení len tak. Nie je to ako s reklamáciou – charakter človeka sa nemôže len tak vymeniť, do 14 dní, bez udania dôvodu. Nezmení sa... ak za tým nestoja peniaze, politika, vízia potenciálneho vzťahu alebo podobné malicherné dôvody. Aký bol teda ten môj „trigger“?
To je na dlhšie rozprávanie.
Začnem teda pekne od začiatku.
Akurát som sa prvýkrát presťahovala do vlastného. Žiť úplne osamote, to otrasie aj zarytým introvertom, ale je to obzvlášť náročné na psychiku niekoho, čo sa bojí aj vlastného tieňa. Podarilo sa mi však nájsť byt v tichej štvrti – v meste, kde sa niečo zaujímavé naposledy udialo ešte v roku 1987, keď sa predstaviteľ strany zakoktal pri čítaní prejavu pri príležitosti prvomájových sprievodov.
Nesmierne mi to vyhovovalo. Užívala som si ničím nerušené ticho a kriminalitu na bode mrazu (aspoň podľa minuloročných štatistík mestskej polície). Po prvýkrát v živote som sa nebála spať s oknom otvoreným na vetračku. Cítila som sa tak v bezpečí, že som párkrát zaspala bez toho, že by som skontrolovala, či som vôbec zamkla vchodové dvere.
Ako sa hovorí, zvyk je železná košeľa.
Netrvalo dlho, kým som sa začala deliť o svoje „food waste“ s okolitými mačkami bez domova. Nič to nevystihuje lepšie ako termín food waste: doslova som plytvala surovinami. Navyknutá variť pre dvoch a v neustálom strese z práce, som totálne precenila koľko toho zje zaneprázdnený dospelák. Často som skončila s takmer nedotknutým gulášom alebo paprikášom. Každý večer po príchode z práce som zhodnotila situáciu v chladničke a vyselektovala som pár porcií mäsa alebo mliečnych výrobkov pre svoju bandu hladošov.
Všetko nasvedčovalo tomu, že sa onedlho stanem ochranným patrónom miestnych mačiek.
Za tie roky experimentovania s kŕmením túlavých zvierat som odpozorovala mnoho vzorcov správania. Pre prípad, keby som sa o nich jedného dňa rozhodla zo srandy napísať článok typu “americkí vedci zistili”, som už mala v hlave nachystanú aj vedeckú terminológiu. Patterns of feeding rituals in mammals. Neznie to cool? A tak trochu hororovo?
Napríklad. Väčšina zvierat, napriek kecom vedcov o číhajúcich živočíšnych pudoch, uprednostňuje varenú stravu pred surovou. Uvažujte. Na uliciach väčšinou končia nechcené, staré zvery, ktorým už nejaký ten zub (alebo aj dva) chýba. Mäkké jedlo len uvítajú. Plus, kto by uprednostnil surový steak pred napoly prepečeným? Jedine niekto, kto si chce vyskúšať na vlastnej koži (presnejšie povedané vo vlastnom čreve), aké je to poskytnúť domov pätnásť metrovej pásomnici.
Po pár týždňoch som mala ustálenú klientelu. Zopár mačiatok, mačací pár a starého kocúra s chýbajúcim okom, ktorý bol živým príkladom toho, aký krutý je pouličný život. Avšak s príchodom leta sa okruh zvierat, o ktoré som sa starala, zúžil na jedno zviera.
Nikdy som nemala príležitosť ho vidieť. Chodil výhradne za tmy a aj vtedy som z neho zazrela len pár svetielkujúcich očí. Snažila som sa ho vylákať z úkrytu slovami: „Jedz!! Cicici! No tak, poď von! Jedz!! Jedzz!!!“, ale márne. Bol tak hanblivý, že som ani netušila, s čím to mám vlastne dočinenia. Bol to pes, mačka alebo snáď potkan zo stoky? Nemala som páru. Bola som rozhodnutá, že keby išlo o mačku, môj maličký byt by bol predsa len dosť priestranný na to, aby som jej poskytla trvalý domov.
Môj nový kamoš sa však vymykal všetkému, čo som sa naučila o zvieratách z ulice. Napríklad tým, že zaryto odmietal varenú stravu.
Zistila som to úplnou náhodou, keď som si po vyčerpávajúcom dni v práci namiesto dokončenia večere objednala pizzu. Nič zvláštne, ale kuracie mäso sa v letných horúčavách kazí závratnou rýchlosťou. Bola som nútená ho vyhodiť, avšak z ohľaduplnosti voči susedom som ho predtým zabalila do viacerých reklamných tašiek, nech necítiť ten hnusný zápach rozkladu.
Na druhý deň lietali franforce tašiek po celom sídlisku, ale pokazeného mäsa nikde. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, s akým divným tvorom to mám dočinenia. Aj tie najzanedbanejšie zvieratá sa štítia mäsa vo vysokom štádiu rozkladu. Avšak hodila som to za hlavu s tým, že zviera muselo byť veľmi hladné a najmä zúfalé. Bolo mi ho ľúto.
Časom sa uňho predsa len preukázali tendencie vďačných mačiek. Začal mi za jedlo nosiť korisť. Boli to však mimoriadne zvláštne úlovky.
Nevedela som si predstaviť, skadiaľ ten uličník vyhrabal tak dlhé kosti. Pre porovnanie – boli dlhšie ako moja stehnová kosť a tá je najdlhšou kosťou ľudského tela. Ale ani to nebolo pre moju tupú makovicu dostatočný dôkaz o tom, že tu niečo nie je v poriadku. Priam počujem svoj vystrašený hlas, ako si navráva: „Ak človek sotva meria 157 centimetrov, dĺžka jeho kostí nemá veľkú výpovednú hodnotu.“
Bola som hlúpa a neopatrná až do dňa, kým som sa jedného dňa nerozhodla preveriť zdroj hluku zvonku. Potom som bola už iba hlúpa.
Jedného augustového večera som začula, ako sa niečo agresívne prehrabáva v našich odpadkoch. Keďže kontajnery boli priamo pod mojím oknom (nuž čo, podarilo sa mi kvôli tomu dojednať nižší nájom), riadne ma to vydesilo. Avšak cítila som, že nemôžem zostať nečinne sedieť.
Neviem, prečo som sa rozhodla pre tak drastický krok. Som taký bojko, že ma prestraší už aj rinčanie riadu od susedov. Keď si zapnem horor, vypnem ho po piatich minútach – s prísľubom, že to už nikdy nezopakujem a s masívnou hypertenziou. Naposledy to bolo tuším 150 na 110.
Možno som si chcela niečo dokázať. Možno mi už všetky tie nedopozerané horory liezli na mozog. Matne si vybavujem, že to mohlo byť preto, lebo som mylne predpokladala, že na svete existujú len „rozkošné“ mačičky a hladujúce šteniatka, ktoré nutne potrebujú moju lásku a opateru.
Išlo o letný večer, takže aj keď už bolo relatívne neskoro, stále bolo dosť jasno na to, aby som mala akú-takú predstavu o tom, čo spôsobilo taký hurhaj. Ale napriek tomu, že jediná z rodiny sa môžem pýšiť dobrým zrakom a ostávala ešte dobrá polhodinka do západu slnka, dodnes s istotou neviem, čo som to vlastne videla.
Múdrejší už asi vytušili, že nešlo o obyčajnú mačku.
Žiaľ, ani o psíka. Nebol to ani všivavý potkan, a hoci ten pár storočí dozadu vyhubil takmer celú európsku populáciu, bol by vítanejší než zver, ktorý som zahliadla.
Nad kôpkou odpadu trónilo čosi bližšie neidentifikovateľné, s pretiahnutými končatinami a vyziabnutou tvárou. S istotou som vedela povedať akurát, že ono bolo veľké asi ako dospelý muž a malo to úchopovú schopnosť.
Nie, nešlo ani o opicu či orangutana. Podobalo sa to skôr na človeka, ale človek to rozhodne nebol. To čosi bolo príliš vychudnuté a zoslabené, s dlhými pazúrmi.
A hlavne – tak zanedbaný človek by bol už dávno mŕtvy. Z podvýživy, z podchladenia, z následkov infekcie. Čo ja viem, možno preto, lebo telo bolo v najvyššom štádiu rozkladu??? Tie končatiny vyzerali, že môžu každú chvíľu odpadnúť.
Takže toto som po celý čas kŕmila? Toto som pomáhala udržiavať pri živote???
Podľa zákonov rozumu to malo byť dávno mŕtve! Charakteristický zápach rozkladu sa niesol všade navôkol. Sladkastý puch, ktorý preniká priam pod kožu, pod sliznice... smrdelo to horšie ako dvadsať kíl pokazenej hydiny.
Keby existovali zombíci, vyzerali by veľmi podobne. Ale zatiaľ sa žiadnemu z filmu s tematikou nemŕtvych nepodarilo zachytiť ten hnusný, prenikavý zápach smrti, ktorý mi skĺzol hrdlom, putoval až do tráviaceho systému a potom naspäť do hrdla.
Urýchlene som sa musela vrátiť do svojho bytu, konkrétne do svojej obývačky. A z obývačky do kuchyne, kde v drese trónilo kilo pokazeného surového mäsa zo včera. A z kuchyne rovno do wecka, pred svoju záchodovú misu. A nie, nešla som tam obdivovať porcelánové obkladačky.
Dávila som snáď toľko, koľko anorektička za týždeň.
Možno som len zle videla. Ten pach vyradil z funkcie okrem čuchu snáď aj všetky moje zvyšné zmysly – vrátane zraku! Prepracovaný človek to rozhodne nemá v hlave v poriadku: to bola moja jediná útecha, inak by som na mieste zošalela strachom.
Keď som o polhodinu neskôr vykukla z okna v spálni, ten nedefinovateľný objekt tam stále bol. S vervou sa prehrabával v igelitkách, ktoré tam popoludním zaniesla klebetná suseda zo šiesteho.
Očividne sa mu nepáčilo, čo tam našiel. Snáď sa nehneval za to, že stará znova zmiešala plasty s papierom?
Jediným netrpezlivým pohybom svojej prerastenej končatiny odhodil obsah tašky na desiatky metrov ďaleko. Klepala som sa od strachu. Toto nebola sila primeraná bezdomovcovi (čo som považovala za posledné racionálne vysvetlenie situácie). Ba, nebol to ani výkon hodný vrcholového športovca.
Bol to svižný pohyb, veľmi energický – ale pritom to vyzeralo tak, že ho stálo minimum úsilia. Atlét by musel aspoň napnúť svaly, ale na tej rozkladajúcej sa ruke neboli badateľné žiadne bicepsy ani tricepsy...
Ďalšia vec.
Ak ma moje vedomosti zo stredoškolskej biológie neklamú (čo však môže byť, pretože prednedávnom som nedokázala neteri vysvetliť ani jednoduchý príklad s Mendelovskou dedičnosťou), ľudské oči nesvietia v tme – je to skôr záležitosť zvery, ktorá sa za hlbokej noci rozhodne preveriť vašu poistku na auto.
Aj rýchla konzultácia s doktorom Googlom mi potvrdila, že primáty poväčšine nemajú tapetum lucidum. Jelene, diviaky, líšky, ba aj mačky a psy ju do vienka dostali: medzi sietnicou a cievnatkou oka sa nachádza extra vrstva, ktorá odráža svetlo. Ale žiaľ, opitý Jožo ani premotivovaná bežkyňa Marika na seba na neosvetlenej asfaltke svojimi žiarivými kukálmi neupozornia. Preto sa, prosím pekne, vymysleli reflexné vesty.
Bola to prvá noc, keď som zatvorila všetky okná a dvere napriek tomu, že ma sužovali augustové horúčavy. Prvýkrát som dvakrát za sebou dôsledne skontrolovala, či je všetko zamknuté na dve zámky. A bola to prvá noc v živote, ktorú som prebdela v strachu zo smrti. Vraj to je skôr záležitosť seniorov, ktorí sa boja, že zomrú v spánku, ale slová „zomrieť v spánku“ pre mňa nadobudli úplne nový význam.
Prebdené hodiny mi dali priestor na rozmýšľanie. Netrvalo došlo, kým som došla k záveru, že tvor (či presnejšie povedané netvor?), ktorého som v ten večer zahliadla, nemohol byť ľudského pôvodu.
Beriem späť. Čosi ľudského v sebe predsa len mal – aspoň donedávna. Ráno po incidente sa pri kontajneroch našlo niečo, čo úzko pripomínalo mužské genitálie.
Neviem z hlavy dostať výčitku, že to mala byť odmena za moje služby.
Klebetnica zo šiesteho privolala políciu s podozrením na domáce násilie. Na rozdiel od starej Blažkovej považujem za nezmysel, že by niekto prišiel o gule len kvôli tomu, že skritizoval sviečkovú svojej manželky. Pravdepodobnejšie je, že v tej metaforickej sviečkovej skončil on sám.
Nebolo ma treba dlho presviedčať. Len čo miestna polícia, predtým tak nečinná, skončila s vypočúvaním, nasadla som do auta a zamierila som po radu k jedinej osobe, ktorá v tom mala vždy jasno.
Moja matka je skutočne múdra žena. Neskutočne múdra žena. Mala pravdu: nemala som kŕmiť túlavé zvery.
Avšak napriek mojej nedočkavosti, polícia rozmaznaná niekoľkoročnou nečinnosťou a nedostatkom prípadov stratila svoju niekdajšiu efektívnosť – za volant som sa dostala až po zotmení.
Od nepamäti som sa desila šoférovania za tmy. Za nočných jázd autom som modlila, aby som v kroví pri ceste nezahliadla pár svietiacich očí. Ani som nechcela myslieť na to, čo by sa stalo, keby mi prekrížili cestu. Už za denného svetla psy bez vodítka znamenali neskutočnú výzvu pre moje šoférske schopnosti a hektolitre potu pre moje podpazušie, ale v noci?
Moja situácia sa však zmenila. Nikdy predtým som nepociťovala naliehavé nutkanie strhnúť volant a zraziť každý pohybujúci sa objekt v mojom zornom poli. Bol to doteraz pochovaný inštinkt, posledná snaha mojej zmagorenej hlavy dať mi radu „do života“. Inak sa mohlo poľahky stať, že by som sa štvanou zverou stala ja.
Čert vie. Možno som ňou už dávno bola.
Veru, aj mne by sa zišla extra vrstva za sietnicou, ktorá by mi umožnila lepšie vidieť za šera.
V diaľke som začula tlmené, ale zúfalé zvuky.
Je... dz...
Je... dz...
Je... dzz....
Až tie mi so stopercentnou istotou potvrdili, v akých sračkách som.
Totižto... ja sama som tie slová utrúsila zakaždým, keď som popri kontajneroch zahliadla pár svetielkujúcich očí. Dodávala som im odvahu, nech sa ukážu na svetle, nech v kľude zjedia, čo som im prichystala. Som tak rada, že sa doteraz neukázali, ale dokedy budem mať také šťastie? Ako dlho bude trvať, kým si tú potvoru preštudujem z očí do očí, en tête-à-tête?
Bude mať nado mnou zľutovanie?
P.S.:
Skúsila som sa na to opýtať aj toho muža v bielom, čo ma podľa jeho slov „prišiel zachrániť“, ale všimla som si, že nemá rád, keď sa o tej potvore zmieňujem. Vraj moja terapia nenapreduje správnym smerom.
Mňa neoklame. Zakaždým sa strháva, keď sa zvonku ozýva výzva k večeri.
Je... dz...
Je... dz...
Ak je to možné, je z nej dosratý snáď ešte viac než ja.
To preto, že ju nikdy nemal možnosť vidieť, len počuť. Podľa mňa sa zjavuje iba tým šťastlivcom, ktorí ju už niekedy nakŕmili.

Straka

Straka
Pretože mám rada všetko, čo sa blyští. Vrátane zlatých zapaľovačov. Tie sú proste cool.

Diskusia

B.T. Niromwell
Mne sa táto poviedka dosť páčila. Páčil sa mi intímny prihovárajúci sa štýl rozprávača, i keď miestami mi prišiel príliš rozťahaný. Atmosféra bola dobrá, len sa mi žiadalo odkryť toho ešte akosi viac, ten koniec to akosi narýcho zabalil. Anglické vyjadrenia dobre zapasovali do textu, čo mi lahodilo menej, bol trojitý otáznik, takáto interpunkcia mi evokuje hysterické statusy na FB, čo ma trochu vytrhlo. Inak si myslím, že čoho sa nám v tomto kole výzvy nedostalo kvantitatívne, dostalo sa nám kvalitatívne.
02.03.2020
Straka
Haha, ďakujem krásne, tento názor je ako zrkadlo :DD A aj mi istým spôsobom príjemne polichotil. Asi ako tie šikovné opticky zoštíhľujúce zrkadlá v nákupných centrách, ktoré človeka donútia ku kúpe oblečenia, ktoré by si inak ani nekúpil :DD
Človek začína svoju tvorbu kriticky vnímať až s odstupom času (napríklad po dnešnom rýchlom rereade si všímam, že sa veľmi vykecávam, keď už raz začnem používať zátvorky) - som teda vďačná za iný uhol pohľadu. Najmä ak je taký trefný :D
S tým trojitým otáznikom si to vystihla, hoci na moju obranu: bol použitý v pasážach, kde by bol nežný závan hystérie pochopiteľný a aj očakávaný :D Bol vsadený všade tam, kde môj vnútorný hlas pri čítaní uplatnil stúpavú melódiu :D Presnejšie povedané, v okamihoch, kde by som v skutočnom živote ja osobne začala hystericky jačať :D
Dobrý postreh!!! (aj trojité výkričníky majú isté čaro, cítim ako keby som niekoho veľmi intenzívne chválila, čo je vlastne aj pravdou :DDD) Ešte raz ďakujem krásne za názor! Pripomenul mi staré dobré časy, kým som ešte aktívne zverejňovala svoju tvorbu a dostávala som pravidelnú spätnú väzbu.
02.03.2020
Magda Medvecká
Nemám moc rada poviedky v prvej osobe, ale táto bola dosť dobrá. Našla som len pár rušivých slov/častí a tie cudzie výrazy dodali textu (aj rozprávačovi) taký sofistikovanejší ráz, čo bolo veľmi príjemné. :) Myslím, že aj atmosféra bola dosť dobre navodená, aj keď je pravda, že občas tam bolo trochu veľa obkecávania a aj začiatok sa tak akosi krútil dookola. Ale asi od polovice to nabralo dobrý spád.
Všimla som si jednu nelogickosť – ako to, že nikdy nesmrdel, keď ho kŕmila predtým? Mala som pocit, že k nemu bývala dosť blízko a nič divné necítila, ale pri kontajneroch na konci musel byť od nej oveľa ďalej a to jej zasmradilo celý byt.
A vlastne sa mi dosť páči, že sa príbeh krútil okolo kŕmenia, že to prešlo od mačičiek a psíčkov k rozkladajúcemu sa netvorovi. Hoci ja osobne by som to možno zakončila inak – v zmysle hesla „neuhryzneš ruku, ktorá ťa kŕmi“. Len teda ja mám dosť špecifický vzťah k (priateľským) démonom a netvorom. :) Aj tento koniec bol dobrý, to otočenie smerovania „jedz, jedz“, keď to začal hovoriť on, dobre zviazalo koniec príbehu so začiatkom a malo to taký príjemne strašidelný nádych. Ale chcela by som vedieť trochu viac, ako písala Niromwell, ten koniec bol trochu prirýchly.
03.03.2020
Straka
Oo, tak to som polichotená, keď som bola schopná zaujať aj formou ja-rozprávanie ;)
Hm, už dávno som nenapísala žiadnu poviedku (skôr som sa zamerala na dlhšie diela), je možné, že som ten pomer úvod-jadro-záver neodhadla :D Mne sa to zdalo tak akurát, pomalé oťukávanie, navodenie atmosféry a potom BAM, zvrat a rýchly spád, všetko sa mení z minúty na minútu, z dobrého k najhoršiemu :D
Asi som na to mala dať väčší dôraz v texte, ale ten zápach sa stupňoval s odstupom času. Neznámy tvor sa stal "pravidelným a jediným" návštevníkom na začiatku leta. Hrdinka ho na vlastné oči uvidela až uprostred letných horúčav, konkrétne v auguste. Vtedy bol už hnilobný zápach vybičovaný do krajnosti. A to že ho bolo cítiť aj v jej byte bolo myslené skôr v zmysle ako študenti medicíny cítia na sebe pach z pitevne aj keď sú už dávno doma - objekt nie je prítomný, ale nepríjemný vnem áno. Keby som to mala opraviť, dodala by som, že už na jar začala cítiť niečo nepríjemné a v auguste to bolo už neznesiteľné.
Istým spôsobom to predsa len je myslené ako „neuhryzneš ruku, ktorá ťa kŕmi“. To bolo jemne naznačené v post scripte. Naďalej sa jej pravidelne zjavuje (alebo presnejšie, hrdinka má možnosť netvora počuť) - z toho vyplýva, že ju nechal nažive. Predtým nemal problém zmasakrovať muža a priniesť jej ho ako odmenu za kŕmenie - keby chcel, dávno zabije aj ju. Namiesto toho, aby ju zabil, ju však prenasleduje ako káčatko svoju mamičku :D To, že ona je z jeho "vďačnosti" na prášky, je už o inom :D (úprimne, kto by nebol :DDD)
04.03.2020
8HitBoy
Výborný štýl rozprávania a skutočne dobré budovanie napätia a podnecovanie zvedavosti v čitateľovi. Poviedka, ktorú bolo radosť čítať. Záver za mňa veľmi uspokojivý, aj keď mohol byť trošku lepšie rozobratý a popísaný, celkovo tá "krivka rozprávania" mala po odhalení pointy dosť strmý spád, čo je možno trošku škoda. Aj tak skvelé, bavilo ma to, dávam 8.
15.03.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.