Žrec: Črevá a sekera

Maťo mal ďalšiu vidinu. Pri návšteve nového miesta mu prvý raz išlo o život a zároveň sa dozvedel nové skutočnosti, ktoré ho šokovali...
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
Maťo mal dnes v práci na nočnej veľmi rušno. Akurát ho spovedal vyšetrovateľ, ktorý prišiel vyšetriť mimoriadnu udalosť. Akýsi chlapík zo Žakaroviec išiel nad ránom pripitý po trati domov a nevšimol si prichádzajúci nákladný vlak, ktorý ho trafil zozadu. Stalo sa to pár metrov od stavadla, na ktorom Maťo slúžil. Zrážka dotyčného ohla v páse, spodnú polovicu tela stiahla pod pluh rušňa a hlava sa zasekla na háku, čo spôsobilo, že ju zotrvačnosť pri brzdení oddelila od zvyšku tela. Odtrhnuté boli aj nohy s panvou, ktoré skončili v koľajisku pod rušňom a torzo ostalo zakliesnené medzi pluhom a podvalom. Celá tráviaca sústava tak bola rozťahaná po koľajisku, avšak väčšinu z nej nebolo vidno, keďže sa nachádzala pod súpravou. Po okolí sa šíril nepríjemný zápach zmesi krvi, tráviacich enzýmov, nestrávenej potravy a ľudskej stolice. Popri tom Martin cítil na okolí nepríjemné mrazenie. Zdalo sa, že ho cítil len on a na okamih mal pocit, že ho niekto sleduje. Bolo to rovnaké, ako keď sa rozprával s modlou Perúna na obradisku. Otočil sa smerom, kde sa domnieval, že by Perún mohol stáť, no tam však v poslednej chvíli uvidel iba postavu akejsi ženy veľmi malého vzrastu. Viac dievča, než žena. Jej postava bola veľmi útla a štíhla. Pokožku mala bledšiu ako čerstvo vybielené plátno a jej farba dokonale ladila s bielymi priliehavými šatami, ktoré presne kopírovali jej chudé telo a drobnučké prsia. Jej symetrickej tvári dominovali výrazné čierne oči, ktoré pripomínali nekonečný tunel plný temnoty. Jej dlhé vlasy boli tmavšie, ako najtemnejšia polnočná obloha a siahali jej až po štíhly pás, opásaný nádhernou karetkou. Jej celkový zjav bol vďaka tomu a chladu, ktorý ju obklopoval, mierne desivý, no napriek tomu vyzerala pomerne príťažlivo. Na chvíľu zachytila Maťov pohľad, krátko sa na neho dobrosrdečne usmiala, zmizla a nechala ho v rozpakoch, samého v obkľúčení vyšetrovateľov.
„Ten opitý nešťastník to mal v momente za sebou,“ uvažoval v duchu Maťo, hľadiac na kusy mäsa, kostí a vnútorností, ktoré boli ešte pred pol hodinou ľudskou bytosťou. Nebola to prvá smrteľná zrážka vlaku s človekom, preto ho pohľad na zakrvavené telesné pozostatky nijako nevyvádzal z miery. Konštatovanie smrti súdnym lekárom bola v tomto prípade iba tragikomická formalita („Ako skoro vždy,“ pomyslel si Martin ironicky). Zbieranie častí tela na jednu kopu a skultivovanie koľajiska trvalo ešte nejaký čas. Hlava našťastie nepoškodila vzduchové potrubia na rušni, a tak s ním bolo možné súpravu zatlačiť do stanice a uvoľniť tak trať prvému rannému osobáku do Margecian. Nákladný vlak musel čakať na nového rušňovodiča. Ten, ktorý bol na mašine v čase zrážky, už v ceste pokračovať nemohol.
Zhodou okolností to bol Števo, syn výpravcu z Prakoviec, ktorého Maťo poznal z videnia. Zvykli si zakývať, keď prechádzal vlakom okolo jeho stavadla. Bola to Števova prvá zrážka s človekom. Logicky po nej vyzeral byť na pokraji nervového zrútenia. Martin ani neskúšal hádať, ako sa Števo cítil. Dobre si pamätal na deň, keď videl čosi také prvý raz on sám. Z toho zápachu smrti a smradu, ktorý sála z prerazenej brušnej dutiny (ak samovrah náhodou neostane v jednom kuse) ho vtedy naplo a zvratkami sa mu podarilo trafiť hlavu súdneho lekára, ktorý sa akurát skláňal nad mŕtvolou. Dodnes sa z neho všetci kolegovia smejú, keď na to príde na pive reč.
Dychová skúška bola u Števa našťastie negatívna, a tak ho čakal týždeň mimoriadnej dovolenky, ktorú mu zamestnávateľ poskytol na psychické zotavenie. Výpravca Fero Tirpák si ho premeriaval s temným úsmevom na tvári.
„Tak a Števko už má prvý zárez. Ten sa dnes riadne ožerie,“ skonštatoval, a ten nepekný úškrn sa mu pri tom neprirodzene rozšíril. Keďže takéto udalosti spôsobujú železničiarom neželaný rozruch v práci a s tým spojené komplikácie a stres, mnohí si takúto situáciu občas zľahčujú cynickými žartami na účet skokana, ktoré niekedy prerastú až do morbídneho humoru. Do fajrontu sa už našťastie nič mimoriadne neudialo a Maťo sa po skončení nočnej služby ponáhľal domov vyspať zo všetkých dnešných zážitkov. Do spánku upadol pomerne rýchlo.
Zrazu sa prechádzal po železničnej trati. Všade naokolo bolo mŕtvolné ticho a nepreniknuteľná tma. Trať bola dvojkoľajná a on sa blížil k železničnému mostu. Na pravej strane bola na dohľad nejaká dedina, na ľavej strane videl ohrady pre kone, ktoré tam však neboli. Na okolí nebolo živej duše. Všade bolo iba ticho a bezvetrie, aké Martin ešte nezažil. Cítil sa byť nesvoj a žalúdok mu zvieralo nepríjemné napätie – ako vždy, keď sa mu snívali také sny. V tomto ľudoprázdnom tichu prešiel železničným zárezom v nízkom kopčeku a o chvíľu prechádzal stanicou. Tá mu bola povedomá, no nech sa snažil ako chcel, nedokázal zachytiť meno tohto zvláštne ponurého miesta. Zakaždým, keď ho mal už-už na jazyku, utieklo mu rýchlo a nečakane ako mladá žienka, ktorá uteká za svojím milencom, len čo manžel vytiahne päty z domu. Pokračoval teda ďalej popod cestný most, ktorý sa tiahol ponad trať a na mieste, kde sa rozvetvovala na dva smery, sa vybral tou, ktorá viedla napravo. Vyšliapal na ďalší most ponad rieku. Tam zrazu všetko stmavlo a obklopili ho zvláštne oblaky. Boli to veľmi čudné mraky, nebolo cez nich nič vidno. Maťo mal pocit, že ho niekde prenášajú, aj keď necítil žiaden pohyb. Mraky sa znenazdajky rozplynuli a v tej chvíli sa ocitol na neznámom návrší. Bola to jedna veľká lúka, ktorú obklopovalo množstvo stromov. Celé návršie pripomínalo akropolu. Chvíľku sa prechádzal po tom záhadnom mieste, než to začul. Opäť sa spomedzi stromov ozýval ten záhadný nezrozumiteľný šepot, aký už v minulosti počul. Nad najvyšším bodom sa opäť začalo vznášať svetlo, ktoré poznal z Perúnovej modly. Rozbehol sa k nemu. Zrazu sa však potkol a dlhým pádom pristál...
...vo svojej posteli. Martin sa po páde v sne prudko posadil a rozhliadal sa vôkol seba. Chvíľu mu trvalo, než si uvedomil, že sa nachádza vo svojej izbe. Značka na ruke ho nepríjemne šteklila. Nebol si tým istý, ale niektoré miesta vo sne mu prišli ešte viac povedomé, ako tie v tom predchádzajúcom. Po chvíľke zistil, že sa trasie ako osika a telo mu zmáča nepríjemne studený pot. Keďže mal kvôli rannej zrážke vlaku s človekom pri svojom stavadle tiež pár dní mimoriadneho voľna určeného na regeneráciu, rozhodol sa, že to využije na príjemný výlet do lesa, ktorý mu v podobných situáciách neraz pomohol. Či už utriediť si myšlienky, alebo si oddýchnuť po náročných dňoch v práci. Popri tom skúsi nájsť miesto, ktoré videl v sne. „Dve muchy jednou ranou“ uškrnul sa neveselo Maťo a pohybmi pripomínajúcimi zombie z rôznych filmov sa začal obliekať. Poobedňajším osobákom sa teda vybral do Margecian, kde prestupoval na rýchlik do Košíc. Už počas cesty mal taký zvláštny pocit, že miesta vo sne pozná, nemienil preto cestovať až na konečnú v Košiciach. Za obcou Veľká Lodina opäť pocítil šteklenie v značke na svojej ruke, a čím viac sa blížili ku Kysaku, tým intenzívnejšie bolo. Po príchode vlaku tam teda vystúpil. Chvíľku sa tam rozhliadal, a hneď vedel, že kysacká stanica je jedno z miest, ktoré videl vo sne. Pozrel sa smerom, odkiaľ prišiel, a došlo mu, že trať vedúca zo staničného zhlavia napravo vedie na Prešov. Vybral sa teda tým smerom. Pre istotu však nešiel po trati, aby neskončil ako ten opitý nešťastník z rána. Čím viac sa blížil k obci Obišovce, tým intenzívnejšie bolo mravčenie v znamení na ruke. V Obišovciach odbočil pri krčme doľava a vydal sa do lesa po zelenej turistickej značke. Mal sa na pozore, nakoľko v duchu stále cítil niečiu prítomnosť. Pripomínalo mu to tú Šimonovu, no spomenul si, ako ho Šimon pri jeho Postrižinách varoval, že takto dokáže vycítiť nie len on žrecov, ktorí sú nablízku, ale že rovnako aj iní s tým istým darom dokážu vycítiť jeho. Bolo mu jasné, že o ňom už niekto vedel. Po asi polhodine sa rozhodol vyšliapať do kopca po akejsi starej ceste, ktorá nebola ani poriadne označená. Po pár minútach zdolávania výškového rozdielu sa vynoril na návrší, ktoré videl vo sne. Bol nervózny napriek tomu, že na dohľad nebol nikto, no aj tak sa mu zdalo, že ho niekto pozoruje. Stále cítil neznámeho vo svojej blízkosti, a preto sa aj teraz nervózne obzeral vôkol seba. „Toto mi už len chýbalo,“ pomyslel si Martin, keď si uvedomil, že už je asi 3 km za Obišovcami. Tak ďaleko od dediny by dotyčného už nevnímal, pokiaľ by jeho prenasledovateľ ostal v dedine. Zhlboka sa nadýchol a rozhliadol sa po návrší.
Vyzeralo to tam ako na nejakom starom hradisku. Ako dôkaz mu poslúžili stále viditeľné pozostatky akéhosi valu. V jednom momente zbadal na západnej časti hradiska svetielko, ktoré videl aj vo sne. Ako sa k tomu miestu blížil, začal vnímať šepot stromov, na ktorý už bol zvyknutý a prestával vnímať okolie. Znenazdajky ho však inštinkt donútil obzrieť sa za seba, avšak už bolo neskoro. Po poriadnej rane päsťou sa ocitol ležiac na zemi. Po tom, čo sa hviezdičky spôsobené úderom rozplynuli, uvidel nenávistný pohľad farára, ktorý ho napadol aj nie tak dávno/nedávno v Gelnici. Ani sa nestihol poriadne spamätať a už na neho letela farárova noha. Martin sa jej v poslednej chvíli vyhol, a kým bola vo vzduchu, podkopol farárovi tú druhú, na ktorej stál. Útočník stratil rovnováhu a zvalil sa na zem. Martin nečakal na to, až sa spamätá a útok oplatil aj s úrokmi. Ani nevedel, kde sa u neho vzala tá sila, no do svojho útočníka mlátil tak, až o chvíľu ležal v bezvedomí. Počas zápasu utŕžil aj on zopár dobre mierených rán, pričom schytal aj jednu poriadnu ranu do nosa. Vtedy niečo nepekne prasklo a z nosa sa mu pustil prúd krvi. Kvôli chrupavke, ktorá úder nevydržala a ostala zlomená sa mu aj trošku ťažšie dýchalo. Farár po šarvátke ostal ležať na zemi s fialovou spuchnutou tvárou a krvavou perou. Chvíľu na to sa Martinov zlomený nos v jednom okamihu bolestivo vrátil na svoje miesto. Odlomená chrupavka vrátila celý nos do pôvodnej polohy, čo spôsobilo ďalšie nepríjemné prasknutie, ktorým bolo hojenie sprevádzané. Pri tej náhlej bolesti mu vleteli do očí slzy, no tá za pár sekúnd pominula. „Ešte že žreci majú tú samoliečiacu vlastnosť,“ pomyslel si, namrzene utierajúc si slzy z očí a snažil sa nemyslieť na ten pohľad, kedy videl, ako sa mu jeho vlastný nos bolestivo pohybuje rôznymi smermi, snažiac sa vrátiť do svojej pôvodnej polohy, lebo hrozilo, že to všetko zavŕši poriadnou dávkou zvratkov.
Agresívneho farára nechal ležať na zemi a pohol sa k miestu, ku ktorému mal namierené. Z ničoho nič spôsobila značka na ruke triašku v celej ruke. Vystrašene sa na ňu pozrel. Vtom sa v okolí ozval ten známy šepot spomedzi stromov. Tentoraz mu však bolo rozumieť. „Vystri ruku!“ Martin poslúchol príkaz a inštinktívne predpažil ľavú ruku. Jeho dlaň sa v tom momente, bez pričinenia jeho vôle otočila tak, že vypálená značka bola otočená k zemi. Spomedzi popadaného lístia znenazdajky vyletel akýsi kovový predmet a narazil do nastavenej dlane. Martin ho chytil a so záujmom si ho prezrel. Vyzeral ako miniatúrna násada na sekeru, no keď sa tomu lepšie prizrel, zistil, že je to prívesok – Perúnova sekera, ktorou hromovládca metal blesky počas búrok. Zo zeme vyletel rovno aj s koženou šnúrkou, a tak si ho nasadil na krk.
Za sebou začul bolestivý ston. Omráčený farár sa medzitým pozviechal. Aj tá fialová farba z tváre mu zmizla. Zrejme mal aj on podobnú vlastnosť ako Martin. Pokožka na tvári farára bola úplne bledá a skrivená do nepríčetnej grimasy spôsobenej chladnou nenávisťou. Prstom nakreslil na zem oproti sebe kríž, pred ktorým pokľakol a drmolil čosi v jazyku, ktorému dnes málokto úplne rozumie:
„Ángele Dei, qui custos es mei, me, tibi commíssum pietáte supérna, illúmina, custódi, rege et gubérna.“
Po tejto modlitbe pozrel s fanatickým výrazom v tvári Martinovým smerom a dodal:
„Amen.“
Akonáhle dopovedal modlitbu, v ruke sa mu pomaličky začal zhmotňovať strieborný meč. Bol to typický stredoveký meč, ktorého kolmá záštita spôsobovala, že vyzeral ako kríž. Na záštite a rukoväti zlatej farby sa nachádzali všelijaké biblické výjavy. Martina ovládol strach. Toto už nebol nejaký útočiaci blázon, ktorý by mu chcel iba vybiť zopár zubov. Tu sa jednalo o náboženského fanatika s vražednými úmyslami, a očividne aj s nadprirodzenými schopnosťami.
„Vráť ten diabolský predmet tam, kde si ho našiel a odíď, pohan!“ prikázal kňaz potichu temným tónom, z ktorého sa rozlieval mráz v žilách, zatiaľ čo zaujímal bojový postoj.
„To teda neurobím! Ten prívesok si ma sám našiel,“ odpovedal Martin pevným hlasom, intenzívne potláčajúc triašku.
„Potom mi nedávaš na výber. Musím zachrániť tvoju dušu a dielo nášho pána!“ zahlásil kňaz ľadovým, do kostí sa zarývajúcim hlasom a z diaľky sa ohnal mečom Martinovým smerom. Z meča na Martina vyletelo zvláštne biele svetlo. Martin nečakal, kým ho zasiahne, a rýchlo sa mu uhol. Rovnakým svetlom zažiaril aj krucifix na farárovom krku. Martinov nový prívesok začal tiež žiariť a nepríjemne vibroval. V zlomku sekundy vyletel z meča ďalší záblesk svetla. Keď sa mu Martin chcel vyhnúť, zasiahla ho tretia vlna útoku z kňazovho meča. Tesne pred zásahom vyletel z Martinovho prívesku blesk pulzujúci jasnobielym svetlom, ktorý sa zrazil s farárovým útokom a mierne ho oslabil, pričom pri ich zrážke vyletel z miesta stretu oslepujúci prúd iskier, pri ktorom si obaja museli zakryť oči, avšak zásah Martina zvalil na zem. Bolo to, ako keby ho niekto po hlave tresol ťažkým kladivom. Z nosa sa mu opäť pustila krv. V pozadí počul iba nenávistné zvresknutie, a už na neho letel ďalší útok z farárovho divotvorného meča.
„Musím ho tej strašnej zbrane nejako zbaviť,“ pomyslel si Martin a skôr, než sa ten bláznivý kňaz stihol pripraviť na ďalší útok, vstal a rozbehol sa proti nemu. Farár sa však nenechal prekvapiť, a opäť na Martina zaútočil. Letiacemu svetlu sa ale Martin vyhol a bežal ďalej k farárovi. Keď bol od neho na doskok, z prívesku vyšľahli ďalšie blesky, ktoré farára trafili do kríža na krku a do hlavy. Na dezorientáciu súpera to stačilo. Martin využil situáciu a pokúsil sa mu vytrhnúť meč z rúk. To však nebolo také jednoduché. Kňaz sa opäť rýchlo spamätal, vytrhol sa z Martinovho zovretia, záštitou meča mu tresol po hlave a ohnal sa po ňom striebornou čepeľou. Martin, ktorý pri rane do hlavy stratil rovnováhu, sa čepeli v poslednej chvíli vyhol. Špička meča mu však stihla na bruchu urobiť hlboký zárez. Brušnú dutinu sa jej však otvoriť nepodarilo. Zakrvavený Martin sa zvalil na zem a oboma rukami si držal krvácajúcu ranu. Teplá a lepkavá krv mu pretekala pomedzi prsty a vsakovala do rozseknutého trička. Panika ho ovládla veľmi rýchlo a doslova ho paralyzovala. Aj keď sa mu zranenia od jeho Postrižín hojili rýchlejšie, rana od meča predsa len stále potrebovala na zahojenie viac času. Zadychčaný farár sa nad neho postavil s víťazoslávnym výrazom v tvári. Obojručne uchopil meč, dvihol ho zvislo nad hlavu a načiahol sa k poslednému smrtiacemu bodnutiu. Zo sekerky na Martinovou krku vyletelo zopár bleskov, avšak pohltil ich krucifix.
„In nómine Patris et Filii et Spír...“
„TAK TO TEDA NIE, TY SKURVYSYN!“ ozvalo sa v pozadí.
Martin s kňazom sa súčasne obzreli smerom, odkiaľ sa ten zúrivý hlas ozýval. V ich zornom poli objavila postava s berlou. Z nej zároveň vyšľahla mohutná salva bleskov, ktoré si to namierili k bojujúcej dvojici. Tie zasiahli farára do hrude a na chvíľu ho vyradili z boja. Tá neznáma postava bol Šimon. Na tvári mal taký zúrivý výraz, že sa ho zľakol aj Martin. Zúrivá grimasa mu naježila zanedbané strnisko na tvári, vďaka čomu vyzeral ako besný netvor z toho najhlbšieho lesa na svete. Z očí mu vyžaroval taký amok, že Martin na chvíľu zabudol na to, že ma brucho rozťaté mečom a čakal, kedy Šimonovi začnú z očí šľahať plamene.
„ÚTOČIŤ NA MLADÝCH A NESKÚSENÝCH SA TI ZACHCELO?! ZMERAJ SI SILY SO SEBEROVNÝM, TY SVIŇA VYJEBANÁ!!!“ vrešťal Šimon nepríčetne a na fanatika vypustil ďalšiu salvu bleskov z berly. Tie sa farárovi tentoraz podarilo odraziť.
„TY!“ zasyčal kňaz a vyceril na Šimona zuby.
„Ja,“ povedal Šimon sebaisto s iskrou v očiach a nenávistne spaľoval súpera svojím pohľadom. Chvíľu okolo seba krúžili, pričom na seba navzájom pohŕdavo zazerali. V tom Martinovi došlo, že Šimon len čaká, kedy sa Martin pozbiera. Na bruchu mal už iba chrastu, a tak sa potichu opatrne dvihol zo zeme. V tom momente vyletel z meča Šimonovým smerom útok. Šimon ho odrazil berlou a spolu s Martinom bleskami z palice a sekery vyrazili farárovi meč z rúk, ktorý pristál asi pätnásť metrov od neho. Farár sa za ním s nezlomným výrazom v tvári hodil, za čo ho Šimon odmenil zásahom, ktorý fanatika omráčil. Po tom, ako dopadol na zem, začal obrastať akýmisi korienkami, ktoré ho úplne pripútali k zemi. Martin pri pohľade na to prekvapene vyvalil oči, keďže už dávno skončilo obdobie, kedy by niečo rástlo, a už vôbec nie takou rýchlosťou. Martin sa spýtavo pozrel na Šimona.
„Mokoša nám pomáha. Ten nám už dnes dá pokoj.“ odpovedal Šimon na nepoloženú otázku.
Po chvíli ticha vykročil k stále sa lesknúcemu meču spadnutému v tráve. Keď však k nemu natiahol ruku, meč sa rozplynul a zmizol.
„KURVA!“ zahrešil Šimon.
„Čo to bolo za zbraň preboha?“ spýtal sa Martin, ktorý sa stále spamätával z boja o svoj život.
„Meč Panny Orleánskej.“ odvetil Šimon namosúrene. „Už niekoľko rokov sa ho snažím získať. Videl si, čo to dokáže urobiť. Koľkokrát ho mám na dosah ruky, zmizne. Zjavne sa ho môže dotknúť len uctievač ukrižovaného.“ Vtom sa Šimon otočil na Martina: „Toto si urobil posledný krát!“
„Čo ako?“ opýtal sa Martin zmätene.
„Návšteva takýchto miest. Myslíš si, že nie sú strážené kresťanmi? Mohlo ťa to stáť život. Keby som nemal vedomosť o tom, že tu ideš, už by bolo po tebe a môj zradný synovec by mal ďalší zárez.“
„Počkaj! Chceš mi povedať, že tento fanatik je tvoj synovec?“ opýtal sa Martin šokovane. Prekvapilo ho to viac, ako fakt, že Šimon odniekiaľ vedel, že si to namieril do Obišoviec.
„Žiaľ áno. Každý rod má svoju čiernu ovcu. Z nášho rodu pôvodnú vieru nikdy nevykorenili úplne. Môj brat sa však dal dokopy s kresťanskou ženou, ktorá to s vierou trošku preháňala, a tu máme výsledok. Fanatika s klapkami na očiach, ktorý je schopný akceptovať iba dogmu, ktorá mu bola vtĺkaná od malička do hlavy. Po smrti rodičov sa zriekol zvyšku svojej rodiny a nehlási sa k nej. Stal sa z neho bezduchý sluha ukrižovaného,“ povedal Šimon a Martin v jeho hlase postrehol náznak smútku.
„Čo sa mi to vlastne dostalo do rúk?“ opýtal sa Martin, aby priviedol Šimona na iné myšlienky a začal si prezerať prívesok na krku.
„To je Perúnova sekera – amulet. Jeho ochrannú funkciu si si už pravdepodobne všimol.“ odvetil Šimon.
„Máš aj ty čosi také?“ vyzvedal ďalej Martin.
„Ja mám túto berlu. Našiel som ju na hradisku na Dreveníku. Priviedla ma tam vidina rovnako, ako aj teba tá tvoja tu.“
„A chceš mi povedať, že aj tu bolo čosi také?“ utvrdzoval sa Martin vo svojej domnienke.
„Áno. Vedľa súčasných Obišoviec bolo v minulosti hradisko. Obývali ho rôzne národy, ale jeho poslední obyvatelia boli Slovania. Veľa sa o tomto mieste nevie, ale na mieste, kde si ten prívesok našiel, muselo byť zrejme niečo posvätné. Modla, svätyňa, poprípade stačilo, že sa na tom mieste nachádzalo žrecovo obydlie. Prívesok sa postupne naučíš požívať nielen na svoju ochranu.“ oboznámil ho Šimon s problematikou.
„Neviem ako ty, no dnes tu nie som autom a dal by som si pivo. Čo ty na to?“ žmurkol Šimon na Martina po chvíli ticha. Martin neprotestoval. Po boji ho smädilo a tiež potreboval nejakým spôsobom prísť na iné myšlienky. Z vaku vytiahol mikinu, ktorú v ňom mal odloženú, navliekol si ju, aby zakryl zakrvavené a rozseknuté tričko a spolu vykročili z hradiska späť do Obišoviec, smerom k miestnej krčme.

Oliver Dučák

Oliver Dučák
Som človek milujúci fantasy a slovanskú mytológiu.

Diskusia

Buď prvý užívateľ a pridaj svoj príspevok do diskusie
 

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.