Zlatá pena

Pár hrdinov si vychutnáva zlatistý nápoj.

Hostinec Zlatá pena žiaril do skorého večera svetlom stovky malých ohníkov. Sviečky, lampáše, fakle a kozuby, sa starali o to, aby bolo jasné kde to žije aj keď sa zotmie. Ako by to nestačilo, ďalším dôkazom zábavy bol hlasný smiech a vrava, ozývajúce sa do inak tichého, poväčšine spiaceho mestečka.

„Ja som najmocnejší hrdina v tomto kraji. Dnes som dolámal krky dvom minotaurím beštiám. Zaútočili na mňa kým som vôbec stihol vytiahnuť sekeru. Tak som ich musel skántriť holými rukami.“ Vystatoval sa trpaslík Brubli. Už prvý pohľad naňho prezrádzal, že vládne silou obdivuhodnou aj na príslušníkov svojej rasy.

Zlatá pena mala pri výčape na prízemí veľkú spoločenskú halu, kde sa zmestila hromada ľudí. Túto skutočnosť využívali hrdinovia alebo chvastúni, aby dali na známosť svoje hrdinské činy. Dav obyčajných ľudí si rád vypočul historky a často hrdinov počas rozprávania povzbudzoval. Pokiaľ mal niekto problémy vyžadujúce odvážne, alebo zárobkuchtivé srdce, tento hostinec bol ideálnym miestom pre hľadanie správnej osoby.

„Máš viac sily ako rozumu Brubli,“ ozvalo sa krížom cez halu. Hlas patril vysokému a štíhlemu mužovi, so špicatými ušami prečnievajúcimi cez dlhé čierne vlasy.

„Ja som dnes vyhladil bandu kanálových zbojníkov a nezlomil sa mi ani jeden šíp.“ Vystatoval a Irion. Brubli sa uškrnul a pozdvihol čašu s mokom, podľa ktorého bol hostinec pomenovaný na prípitok.

"Ale smrdíš ako hnedé z pelé," smial sa trpaslík.

Hoc sa s Irionom zvykli podpichovať, panoval medzi nimi priateľský vzťah. Povzbudzovanie davu zvyčajne vyburcovalo hrdinov k tomu, aby vyhľadávali čo najnebezpečnejšie situácie, aby pri ďalšom popíjaní tromfli chválením toho druhého.

„Obaja ste na smiech,“ ozval sa ďalší hlas a po chvíľke pokračoval, „hádajte sa ako malé deti kto je lepší. Pritom vaše skutky nestoja za reč. So mnou sa nemôžete rovnať ani obaja spoločne.“ Hlas patril mužovi v čiernej koženej zbroji. Bol vyšší ako elf a rovnako svalnatý ako trpaslík. Na rozdiel od oboch hrdinov mal vlasy krátke, bledé miesta v inak hustej, hnedej hrive prezrádzali nepekné jazvy. Jeho mladú tvár hyzdilo množstvo jaziev rôznych veľkostí.

Trpaslík s elfom sa na seba zahľadeli. Poznali rečníka, ale nemali ho radi. Bol to mladík príliš horlivý stať sa najmocnejším hrdinom na celom svete.

Jeho spôsoby boli kruté. Taktiky nečestné. Ešte aj tá jeho fyzická zdatnosť niečím zaváňala. Donedávna bol tenký ako prútik. Navyše, správal sa akoby závidel každú chválu patriacu iným. Lebo sám zožal len minimum pozornosti aj to bez veľkej chvály.

Brubli mu teatrálne odpovedal: „Krag, bezcitný lovec všetkého zla na svete. Nebojácny a nekompromisný. S tebou sa veru merať nemôžeme. My bojujeme so cťou. S pravidlami čestného boja, jedného dňa sa to možno naučíš aj sám.

Preto sme my hrdinovia. Ty si len jeden krôčik od toho, aby si sa sám stal zloduchom.“

„Som elf a musím povedať, že s takou aroganciou som sa nestretol ani medzi svojimi. Prečo kazíš naše oslavy dobrých skutkov? My tvoje vystatovanie neprerušujeme. Teda keby si sa mal čím chváliť. Ak sa ti niečo nepáči, nedaj sa nami rušiť a v pokoji sa najedz. My ťa nechceme v žiadnom prípade obťažovať.“ S týmito slovami sa obaja hrdinovia prestali zaujímať o narušiteľa a považovali vec za ukončenú.

Krag svoju misku a na pár hĺtov vyprázdnil a vyšiel von na ulicu. Kým sa dvere zavtvorili, bolo vidieť, že slnko už takmer zapadlo.

Nálada sa opäť zlepšila. Pribudli ďalší hrdinovia, oznamujúci svoje posledné úspechy.

Večer sa niesol v dobrom duchu až kým niekto nerozrazil veľké vchodové dvere a nezačal hulákať. Hudba prestala hrať a vrava utíchla. Všetci chceli vedieť čo sa deje, prečo ich rušia v tak príjemných chvíľach.

„Na mesto zaútočil netvor! Ľudia pomôžte. Hrdinovia poďte pomôcť. Je veľký ako dom, čierny ako smrť a zúrivý ako moja svokra.“

Najprv sa ozval smiech, pretože sa nikomu nechcelo veriť, aby uprostred mesta kde sídli toľko hrdinov začal vyčíňať nejaký bes.

Chlap ale neprestával naliehať až kým sa hrdinovia nešli presvedčiť o údajnej hrozbe na vlastné oči. Osadenstvo hostinca sa im vybralo v pätách. Nie každý deň mali možnosť na vlastné oči uzrieť boj viacerých hrdinov proti jednému netvorovi. Hurhaj vychádzal z miesta za mestským parkom, preto sa cezeň vybrali, aby si skrátili cestu.

Už tam neostávalo veľa zelene. Bolo tam viac sôch a fontán než porastu. Čokoľvek útočilo na mesto, muselo tiež prejsť parkom, pretože niektoré sochy boli rozbité. Teraz mohli netvora začať stopovať vďaka škodám, ktoré napáchal.

Zanedlho už počuli hlboký rev niečoho veľkého. Znelo to ako keď sa láme sa drevo. Inak tmavé nočné ulice, boli teraz celé ožiarené. Ľudí tam bolo neúrekom. Vyplašení obyvatelia sa snažili ujsť pred pohromou a niektorí ostávali stáť na mieste, prizerajúc sa mimoriadnej udalosti. Keď dorazili hrdinovia, nemali sa ako dostať k srdcu diania, pre husté davy mešťanov. Ozýval sa strašný rachot.

Znelo to akoby sa útočník snažil rozmlátiť všetko čo mu prišlo do cesty. Keď sa hrdinom konečne podarilo predrať davom, videli čo sa deje. Veľký stromový ent útočil na budovy. Ľudí si akoby nevšímal, len mlátil do domov, sôch, múrov v neskrotnej zúrivosti.

Ľudia vykrikovali kliatby a nadávky. Plakali za majetkom a domovmi. A keď konečne zbadali hrdinov, začali pokrikovať inak.

„Zabite to!“

„Zničte to monštrum!“

„Nakopte ho do zadku!“

Irion a Brubli si vymenili významné pohľady. Asi by si pri niečom takom dolámali nohy. Občas keď spolu lovili veľkých netvorov, Irion odvádzal pozornosť, kým sa Brubli nepriblížil, aby mohol zasadiť pár smrtonosných rán. Obaja vedeli čo majú robiť a nebolo treba ďalších slov. Nachádzalo sa tam ešte niekoľko dobrodruhov, ale tých si nevšímali. Boli zohratí len medzi sebou. Blížili sa k entovi, no predbehol ich nejaký mladý hrdina.

S hlasným krikom a mečom nad hlavou sa rútil proti ozrute. Stromovec si ho všimol, až keď sa mu meč zasekol do jednej z kmeňových nôh. Stvorenie síce vyzeralo ako strom, však malo takmer humanoidnú podobu. Pri tomto druhu bytostí, fungoval najlepšie postup rozsekať a spáliť.

Mladíkovi sa meč nepodarilo vytiahnuť, zato ale dostal kopanec, ktorý ho odhodil pár metrov. Popri tom sa uvoľnil aj meč a letel rovno za svojím majiteľom. Mladíka odtiahli a nahradili ďalší hrdinovia.

Stromovec si so svojim obkľúčením nerobil starosti. Naďalej ničil všetky stavby naokolo. Irion si uvedomil, že sami to s trpaslíkom asi nezvládnu. Preto zodvihol luk nad hlavu a zakričal: „za vlasť a za kráľa, do útoku!“ Všetci hrdinovia sa rozbehli proti entovi a začali s útokom. Mágovia proti nemu zosielali blesky a ohne. Vzduchom zazneli šípy bzučiace ako zúrivé osy.

Okolo entových končatín podobných nohám sa hemžili bojovníci sekajúci rôznymi zbraňami. Stromovec sa s nimi nechcel zapodievať. Odsunul ich nohou ako človek odsunie pažravého kocúra keď prechádza kuchyňou. Kúzla a šípy mu nerobili žiadnu škodu. Jeho kôra bola plná šípov, takže hoc najprv pripomínal buk, teraz vyzeral skôr ako borovica. Mágia ako by sa len neškodne odrazila a vyhasla.

Brupli napriek svojej sile nedokázal entovi urobiť viac, ako len pár škrabancov. Hrdinovia videli, že sa im ent nesnaží ublížiť, preto ich útoky začali byť ešte odvážnejšie. Začali po ňom šplhať. Priniesli olej a fakle.

Irion začal kričať: „Hlupáci, keď ho podpálite, zapálite spolu s ním aj budovy. Ani neviete či mu to ublíži, ale urobíte mestu väčšie škody ako on.“ Nevyzeralo to, žeby ho niekto počul.

Stromovec už zničil celú rádovú zástavbu na jednej ulici. Keď zbadal palác miestokráľa Anusa Von Fitza, vybral sa k nemu. Aj keď sa pred múrmi paláca stihla zoskupiť takmer celá mestská stráž, ničomu to nepomohlo. Stromovec nimi prešiel ako človek brodiaci sa mlákou. Našťastie nikoho nezabil, ale felčiari budú liečiť pomliaždeniny a zlomeniny niekoľko nasledujúcich týždňov.

Nikto si nevedel dať rady. Tvor bol príliš silný. Znenazdajky sa zjavila tmavá postava. Stála na streche jednej z palácových veží kým netvor rozbíjal steny. Irion svojím zrakom rozoznal o koho ide. Krag sa snažil dostať priamo nad jeho drevenú hlavu. Vytiahol malú fľaštičku, z ktorej sa rýchlo napil. Jeho telo začalo prudko rásť.

Bol skoro tak veľký ako ent, keď zoskočil zo strechy rovno na besniaceho stromovca. Pri dopade zarazil entovu hlavu do kamennej dlažby. Rýchlo odskočil a zaujal bojový postoj. Elixír čo vypil mu zväčšil telo, ale šaty a výstroj nie. Ako rástol oblečenie sa na ňom potrhalo a všetko z neho spadlo. Takže bol celkom nahý.

Stromovec vstal, otriasol sa a zreval od bolesti. Bolo vidieť, že má hlavu po náraze otlčenú a kôru popraskanú. Krag sa k nemu rozbehol a udrel ho päsťou do tváre. Stromovec nikdy predtým nebojoval, nevedel ako má reagovať. Len pred seba predpažil horné končatiny a čakal. Úder ho poslal rovno k zemi. Otrasený stromovec ostal ležať, pretože mal rozmazaný celý svet.

Krag mu skočil na hruď a surovo doň búšil päsťami. Zmenil postoj a dupal ležiacemu entovi do hrude a hlavy až kým sa nezačali štiepiť. Lámal mu končatiny jednu po druhej. Behom niekoľkých minút z enta narobil triesky.

Keď sa porazený stromovec prestal definitívne hýbať, Krag oslavne zdvihol mohutné paže a zreval bojový pokrik. Brubli, Irion a ďalší hrdinovia ho sledovali s otvorenými ústami. Bojovník pôsobil hroznejšie ako predtým netvor. Rovnako každému udrel do oka kontrast medzi veľkosťou Kragových svalov a prirodzenia. Po chvíľke sa nahý bojovník zmenšil na normálnu veľkosť.

Podišli k nemu a podali mu plášť, aby sa mohol zahaliť.

„Zachránil si zámok a celé mesto. Miestokráľ ťa iste odmení a myslím, že sa ti konečne podarilo urobiť aj meno. Dnes na seba môžeš byť hrdý.“ Brubli pozoroval prasknutú stenu paláca. Všetci hrdinovia spolu s Irionom prišli, aby ho potľapkali po pleci. Potom sa pobrali pomáhať zraneným. Brubli hľadel ako jeho kamaráti pomáhajú nosiť vojakov na nosidlách. Ako mágovia opravujú poškodené stavby. Nakoniec jeho zrak spočinul na umierajúcom stromovcovi.

„Kto vie odkiaľ sa tu vzal. Dúfam, že ich nebude viac.“

„Nech ich je pokojne viac. Ja si poradím s každým protivníkom.“ Krag si zapol plášť a vydal sa bez ďalších rečí hľadať čo zostalo z jeho vecí. Tváril sa arogantne a sebaľúbo.

Trpaslík z toho všetkého nemal dobrý pocit. Navyše, veľa tu dnes nepomohol. Postávaním tiež nikomu nepomôže a tak sa vybral odvaľovať suť z rozpadnutých domov. Aj keď neporazil protivníka, možno sa mu podarí niekoho zachrániť.

Stromovec ležal zomierajúci na kamennej dlažbe. Hľadel na známu sochu nad palácovou bránou. Spomínal ako vyrastal od malého stromčeka. Mal mnoho kamarátov. Za dávnych čias, keď bol všade hustý les a žiadny kameň. Pamätal si ako sa zjavili ľudia. Najprv po jednom. Chodili po lese a zbierali plody či padlé konáre. Neskôr chodili v skupinkách, lovili zver. Párili sa rovno na jeho koreňoch. Čosi mu vyrezali na trup. Dúfal, že to bolo nesmierne dôležité, pretože to riadne štípalo.

Časom ich pribúdalo stále viac. A začalo sa diať ešte niečo. Začali miznúť stromy. Bolo ich stále menej a nakoniec začali miznúť aj jeho dobrí priatelia. Bál sa o svoju družku, s ktorou prežil desaťročia len pár metrov od seba. Dotýkali sa konármi a preplietali sa im aj korene.

Začali okolo nich vznikať tie kamenné veci. Časom sa naučili ľuďom rozumieť. Počuli, že sú súčasťou nejakého mesta. A tiež že sú v chránenom parku. Údajne sa nesmelo ďalej rúbať a tak im odľahlo. Nebolo ich už veľa. Ale kamenných stavieb pribúdalo. Bolo ich stále viac a boli väčšie a väčšie.

Nie všetko bolo zlé. Občas bol svedkom toho, ako si rodinky urobili pod nimi piknik. Sledovali malé nevinné ľudské deti ako robia prvé kroky. Uvažoval vtedy kde sa v ľuďoch berie tá chuť ničiť a drzosť brať si, čo im nepatrí. Veď v deťoch nevidel žiadne zlo.

Nakoniec mu vzali všetkých kamarátov aj družku. Ostal sám. Na jej mieste teraz stála akási socha ľudského šľachtica. Takmer celý život hľadel na svoju milú. Teraz však musel pozerať na opracovaný kameň s podobou miestokráľa.

Keby mohol nariekať, urobil by to. Mohol však len potichu sledovať svet a čakať kedy príde jeho vlastná záhuba. Až do dnešného dňa. Krátko po západe slnka prišla k jeho kmeňu tmavá postava a niečím ho poliala. Jeho nehybné telo sa začalo meniť. Pevný kmeň sa rozdelil na viac častí. Jeho telo sa začalo podobať ľudskému.

Nerozumel tomu. Pohol sa vpred a skoro spadol. Podoprel sa prednými končatinami ktorým ľudia hovoria ruky o sochu pajáca, ktorý tam bol namiesto jeho milej. Dlho premýšľal o tom, čo by spravil, keby sa vedel hýbať ako ľudia. Cítil v minulosti nenávisť aj hnev, ale časom to prešlo. Teraz sa cítil prázdny. Už nebol ani len sám sebou.

Ako sa opieral o sochu, pevne ju stisol aby sa narovnal ale pod jeho silou praskla. Obzrel sa za seba a zbadal, že ostal úplne sám. Nevidel jediný strom len samý kameň. Rozzúrilo ho to. Mal chuť zničiť každý kus kameňa čo vidí. A tak sa do toho pustil. Zrovná všetky tie hlúpe stavby so zemou. Nech si príroda vezme späť svoje územie. Nech tu môžu raz znova rásť stromy.

Ako zaradom ničil všetky kamenné stavby, začali sa okolo neho hromadiť ľudia. Ignoroval ich. Mal možnosť ublížiť im tak ako oni ublížili všetkým jeho blízkym. V niektorých videl deti, ktoré pred rokmi tak nevinne robili pri jeho koreňoch prvé kroky.

Nechcel im ublížiť. Nevšímal si ich ani keď naňho začali útočiť. Keď mu spôsobovali bolesť odstrčil ich. Niekedy silnejšie ako chcel. Uvidel znova sochu toho pajáca, ktorý bol aj na mieste jeho milej. Chcel sa dostať k tomu dôležitému človeku a spýtať sa ho, prečo mu vzali milú a všetkých kamarátov.

Prekazil mu to jeden z hrdinov, spoznal v ňom osobu, čo mala na svedomí jeho premenu. Ale teraz bol rovnako veľký ako on sám. A spôsobil mu ohromnú bolesť. Jeho útoky boli neuveriteľne rýchle a mocné. Nedokázal sa mu vôbec ubrániť. Aj jeho by sa rád spýtal, prečo to všetko robí. Nebolo však kedy. Útoky boli tak prudké, že keď to skončilo, túžil po jedinom.

Chcel len aby už bol koniec, chcel ísť za svojimi blízkymi. Dávno tušil, že nakoniec aj jeho život ukončil človek.


Grimbur
Arubis

Diskusia

Aleš Horváth
Začnem záverom - snivanim stromu. Pripomína mi jeden článok na Enigme od Adhary.
Poviedka ako celok mi príde ako komédia či paródia na fantasy príbehy. Len na to, aby to pracovalo komicky je tam pramálo vtipnych opisov/reakcii.
Oceňujem, že je to uzatvorený príbeh na rozdiel od niektorých ďalších poviedok tohoto kola FP.
Ten "exces'' so Stromovcom na konci je už navyše. Sympatie máš tvoriť s hlavnými hrdinami(viď Jurinkovu Jolanu) aj vrátane vtipnej atmosféry, ktorá v tvojom pripade znie rozpačito, akoby sa nevedela rozhodnúť či pôsobiť vtipne alebo ironicky.
Čo sa týka prevedenia, knihy A. Pavelkovej(napríklad Miešanci) ti skôr ukážu ako by mal vyzerať umelecký text. Technicky je správne, ale strohosť opisov a ich minimum spôsobujú, že je to poviedka na polceste k finišu.
04.11.2019

Alexander
Osobne si myslím,že vtip može byť ironický a irónia vtipná.! Celkom fungoval ten zábavný -paródia začiatok. Preto ma trošku zmiatol ten prechod na vážnejšiu filozofiu toho stromu.Ten environmentálny zaver,podla mňa moc nevyšiel-ja by som sa držal tej zábavnej línie...ale ,ale to je len moj názor a asi nie dosť objektívny kedže sme v tejto súťaži súperi-so good luck
04.11.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.