Príbeh od ohniska

PnP

„Anciáša, to je zima! Na toto si nikdy nezvyknem... mrmlal som si pomedzi chladom drkotajúce zuby. Zľahka som našľapoval na lesnú pôdu pokrytú snehom opadaných ihlíc. Kde-tu pod nohami zapraskala halúzka a semtam zašušťal opadnutý červený list javora. Plamienok, ktorý tancoval v lampáši, sa úmorne prehrýzal tmou okolou. Statné jedľe vrhali dlhé tiene, ktorých siluety kráčali v tichosti predomnou. To ticho bolo horšie ako chlad. Keby vo vetvách aspoň zahvízdala sova, alebo zašušťal vietor v korunách. Nič. Nepočul som ani len vlasný dych či tlkot srdca. Praskajúca haluzina tak bola jediným zvukom naširoko. Snažil som sa preto našľapovať čo najhlučnejšie. Viem, je to asi smiešne.....“

„Nie, nie, smelo pokračuj!“ prehovoril naňho druh od ohniska, pri ktorom sedela početná skupinka osvetlovaná žiarou plameňov, oblizujúcich hrubý klát dreva.

„Tak dobre...len nechcem aby som tu bol na smiech. Mimochodom, ak si dobre pamätám, tak aj v tú noc dozaista udreli prvé mrazy. Tak ako aj dnes. Na to som, samozrejme, nebol pripravený a vonkoncom ani vhodne oblečený. Do budúcna som si aspoň odniesol ponaučenie. No nič. Chlad sa mi vtedy bolestivo plížil pod tenkým zelenkavožltým kabátcom a hrízol kde sa dalo. A takýchto nocí predo mnou ešte bolo mnoho, veď viete. Veril som, že časom si na to moje telo privikne. Prílišnú dôveru som tomu vtedy nedával. Našťastie som sa mílil.

Trvalo hodnú chvílu, kým som sa vydriapal z kráľovstva stromov a vbehol do područia ich synov a dcér. Hustá mladina môj nočný pochod ešte väčšmi spomalila. Konáre sa len s nevôľou uhýbali nabok a to prekliate ihličie škriabalo na vyblednutej pokožke. Najhoršie bolo, keď sa zatúlalo pod oblečenie a robilo si tam čo chcelo. Samozrejme, vytriasť sa len tak nenechalo.

Keď som sa konečne prebojoval na čistinku, bol už mesiac skoro najvyššie na svojej ceste oblohou. Za blízkym parhorkom sa vzášala slabá žiara z ulíc dediny, ukrytej za kopcom. V striebornom svite hviezd sa len pár metrov predomnou kľukatila štrková cesta. No ani nie cesta, skôr chodník ktorý viedol k miestnemu cintorínu neďaleko tej malej viesky, ukrytej kdesi sa horizontom. A ten teda žiaril viac ako sto takých dedín. Tisíce sviečok plápolali v slabom vánku. To bola nádhera, to vám poviem.

A vtedy som ich uvidel...“ na perách sa mu mihol trpký úsmev a zťažka si povzdychol.

„Hovor, neprerušuj to!“ ozval sa nedočkavý hlas z jeho dnešného publika.

„Ach tak dobre. Vždy mnou prejde triaška, keď si na to spomeniem. To viete, prvý krát je to len raz. Boli to dvaja chlapci. Asi osem a desať rokov. Teda v deckách sa moc nevyznám, takže je to len taký ozaj hrubý odhad. Boli na cintoríne zapáliť sviečky rodičom čo zomreli zimu predtým. Nevedno. prečo sa tam zdržali tak dlho. Na cestu si svietili takými vydlabanými tekvicami. Veď viete, volajú to tiež svetlonos. Toľká irónia, keď sa nad tým človek zamyslí.

Svetlo môjho lampáša ich zaujali hneď, ako si ho všimli. Ako som to hovoril? Jaj, že svietil doďialky ako maják. To je presné. Ako maják. Išli za tým svetlom ako komáre za svetlom za oknom domca na brehu jazera.

Spod mojich nôh začala stúpať hustá hmla. A keď vravím hustá, tak myslím hustá ako mlieko. Netrvalo dlho a jej ťažký opar zakryl celú krajinu navôkol. Vtedy sa asi prvý krát začali báť. Jediné, čo ich vystrašené oči videli, bolo jasné svetlo môjho lampáša ako sa im vzďaluje. Trielil za mnou, čo im nohy stačili. Vláčil som ich mladinami i hustým lesom. Vydržali dlho, to vám poviem. No keď ten menší odkvecol, brat sa knemu privinul a tíšil jeho strach. Potom som vyšiel z hmly...“

„A? Hovor, čo bolo ďalej?“ vzrušenie okolo stále stúpalo.

„V ich očiach som uvidel obrovský strach. Keď uvideli moju modrastú tvár, môj dlhý nos začal žiariť tak, že v jeho svetle bol môj zjav dozaista príšerný. Po chvíli strach v ich tvárach vystriedalo zmierenie, alebo čo to bolo. Neviem presne. Pozreli sa na seba a objali sa. Vážne to neviem pomenovať. Ale ten pohľad detských nevinných očí, ktoré s utešovali navzájom, akoby vlial trochu tepla do môjho chladného neživého srdca...“

„Čo si nakoniec urobil?“ ozval sa ďalší hlas z davu. Tento krát vňom bolo počuť zmierlivý tón a zvedavosť.

„Vyviedol som ich späť na chodník do ich viesky a vrátil sa do chladu a samoty lesa...“ smutne si povzdychol a načiahol skrehnuté prsty k tancujúcemu ohňu.

„Toto nefunguje. Oheň je pre mňa chladný ako noc. Vtedy to bolo prvý a posledný krát, čo som zacítil niečo ako teplo. To, ako sa na seba pozerali...“

„To bolo krásne...mne sa niečo také stať nemôže...“

„Ale čoby! Nevzdávaj sa nádeje bratku vodník! No nič, idem ja ďalej. Možno budem mať zase šťastie, za chvíľu bude polnoc. Majte sa bratkovia. A nezúfajte! Ani ty rusalka! A nie že zas budeš rumázgať celú noc!“

V dave sa rozmohla hlasná debata, ako vždy ,keď počuli tento príbeh. A rusalka, samozrejme, preplakala celú noc.


Milan "Miňo" Tichý

Diskusia

YaYa
Občas ušla štylistika, občas gramatika, ale inak jeden z mojich favoritov v tomto kole. Lebo zahrialo pri srdiečku :)
26.10.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.