Škoda

žiadne

Škoda

„Prineste jej ďalšiu dávku mofínu!“ s poriadnou dávkou nervozity povedal Roberto, ktorý sa o zdravotný stav Marie staral už niekoľko dní takmer bez prestávky.

„Prepáč, ale na to potrebujem súhlas kapitána. Nemôžem to urobiť za jeho chrbtom,“ ohradil sa Raman. „Navyše teraz spí, nemali by sme ho budiť, keď nie je misia ohrozená.“

„Do riti, Raman, tak choď teraz za Stanlym. Ona to potrebuje!“ skríkol frustrovaný lekár. Nedostatok spánku a prvý vážny prípad na palube ho vyčerpávali. V situácii, akej sa nachádzali, za podmienok, aké mal doprial Marii všetko, čo vedel.

Raman poslušne odbehol a Roberto si vydýchol. Keby boli dole, tak by jej vedel podať to i to, ale tu nič z toho nemal. Keby boli dole, tak by operoval za iných podmienok, mal by okolo seba celý tým zručných asistentov, zdravotných sestier, prístrojov... Keby... Smutne sa zahľadel na svoju pacientku, ktorá na chvíľku upadla do horúčkovitého spánku.

Päť dní. Pred piatimi dňami bolo všetko inak. Nálada misie úplne v norme, až na malú hádku zástupcu kapitána s jeho priateľkou. Vesmír nakoniec spôsobil, že pozemské hrdličky išli od seba. Niektorí a aj potešili, pretože ona je naozaj kus. Po chodbách sa okamžite začali šíriť reči, že dlho nebude sama, a začalo sa uvažovať, ktorý z mužských členov posádky sa „obetuje“, aby ju v noci zahrieval. To bol naozaj jediný problém vesmírnej lode smerujúcej k červenej planéte.

„Roberto?“ zašepkalo drobné žieňa.

„Áno, Marie.“

„Strašne to bolí...“

„Poslal som Ramana po liek, neboj sa. O pár minút bude lepšie,“ odpovedal jej lekár misie uvažujúc nad tým, koľko percent šance na život by jej dal profesor, ktorý ho zaúčal v Kráľovskej londýnskej nemocnici. Možno tridsať?“

Na tvári jeho pacientky sa usadil úsmev. Marie nepatrila medzi najkrajšie členky posádky, ale ak sa jej niečo stane, tak biologický program bude poriadne ohrozený. Bola expert na pestovane rastlín v extrémnych podmienkach. Vždy milá, príjemná, perfektná baba. Len jednu chybu mala, viac ako mužov, ľudí, milovala prírodu.

Roberto si v duchu zanadával, že o nej myslí v minulom čase. Práve on by to nemal vzdávať.

„Je to zvláštne,“ zašepkala, „tá bolesť sa občas presúva, z brucha, do nôh, akoby si nevedela nájsť miesto, kam patrí. Akú mám teplotu? A tep? Tlak?“ Kontrolovala prácu svojho lekára.

Všetko je povedal a pritom sledoval, ako sa na jej čele vytvorila vráska, pery a dlane sa zovreli.

Raman v tej chvíli vtrhol do provizórnej ošetrovne. „Nedovolil mi to. Máme počkať, kým sa kapitán zobudí. Lieky a liečivá sú vraj pre všetkých členov posádky a nemôžeme ich hneď pri prvej príležitosti neuvážene minúť na prvého pacienta.

Do Roberta vtrhla zlosť, vyskočil, schmatol kamaráta, ktorý mu po celý čas nezištne pomáhal, a ako keby on bol na vine, vyniesol ho von z kajuty, pričom dvere zlostne zabuchol. Potom ho ešte viedol o niekoľko metrov ďalej, aby sa k jeho pacientke nedostalo nič z toho, čo sa práve chystal povedať.

„Ona umiera!!! Musíš mi to dať. Už neviem nič pre ňu spraviť! Počuješ?! Nič. Daj mi ten prekliaty morfín, zakamufluj zásoby! Nehovor mi, že nie je v tvojich silách sa do tej skrinky dostať!“

„Stanly má pravdu. Ak ona umiera, je to zbytočné. Nikdy nevieš, na koho ďalšieho to budeš potrebovať. Možno práve na tvoju Ellie.“

Roberto sa zhlboka nadýchol, chcel mu oponovať, dať rozumný protiargument, urobiť niečo, aby sa cítil lepšie, ale nemohol. Nič také neexistovalo. Jednosmerná misia mala svoje pravidlá a nik nedokázal predpovedať, či sľúbené zásoby raz naozaj dorazia.

Namiesto toho z bezmocnosti tresol do umelohmotnej steny, ktorá oddeľovala chodbu kajút, a pustil Ramana.

„Prepáč, nechcel som...“ zamrmlal a vrátil sa k Marii.

Tej stačil jeden pohľad na neho, aby vedela, na čom je. Natiahla za ním ruku, on k nej podišiel, sadol si na stoličku, ktorú zahrieval celé dni a vypočul si: „Nevadí.“

Zavrel oči, lebo sa do tých jej nedokázal dlhšie pozerať. Prekliaty meteorit, nešťastný pád, nepríjemné vnútorné zranenie. Stáva sa. O tom je život, o náhodách. Šťastných aj nešťastných.

„Môžem, ťa ešte o niečo poprosiť?“ zašepkala.

„Jasnačka.“

„Chcem ju ešte raz uvidieť...“ vydala zo seba zo zvyškov svojich síl.

Len hlavou pokývol. V riadiacej miestnosti bol pokoj. Stanly sa tváril, že ich ani nevidí, len navigátor mu s ňou pomohol do kresla. Vyzerala šťastne. Hľadela na Mars, ktorý zapĺňal väčšiu časť okna ako pred piatimi dňami. Bol nádherný. Už sa dali voľným okom rozoznať menšie nerovnosti, nielen väčšie krátery. Tak krásne žiaril. Cítila neskutočnú radosť, vzrušenie z toho, že je mu tak blízko

Ničoho neľutovala. Ten pohľad stál za to. Veľmi dobre vedela, keď sa hlásila do programu, že zomrie. Ale nie tak skoro. Nie pred pristátím. Ale pravidlá sa nezmenili, človek mieni, boh, či vesmír mení...


Veronika Valent

Diskusia

kAnYs
Wow. Klobuk dolu, skvele.
22.06.2019

YaYa
Pri zadávaní tém som tajne dúfala, že si niekto spomenie, že aj vesmírne lode môžu mať okná. Jediná výhrada: na tej malej ploche bolo spomenutých snáď až priveľa postáv, občas som sa medzi nimi na chvíľku stratila. Celkovo je to ale tak pekne smutné, vyvolá emóciu
23.06.2019

Milan "Miňo" Tichý
Pokiaľ ide o tému "Za oknom", tak táto poviedka to trafila presne. Trochu som sa strácal v ženských postavách, ktorých tam bolo spomenutých zbytočne veľa, keďže pre dej nemali žiadny význam. Celkovo to bolo fajn :)
23.06.2019

Monika Kandriková
Smútok na konci spôsobil, že tento text je mi viac nemilý ako milý. Možno sa ten začiatok dal oživiť aj inou scénou ako zháňaním morfínu. :D :D Veľa dobrých nápadov do ďalšieho písania.
25.06.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.