Pevný bod

“Pustite ma von…” Zlomený hlas. “Sľubujem, že už nebudem…” Potiahne nosom. “A ak aj budem, tak len s príbehom, len zrozumiteľne…”

.
Ilustračné obrázky k spacenews - Koncept - . / Zdroj Disclaimer

“Ako dlho ma tu ešte mienite...” Kamera vyzývavo priclonila, zarazila príval slov. Akoby chcela povedať: “Len pokračuj,” naklonená jeho smerom, “len to skús, ty chudák, ešte ťa mám čím poštekliť, potrápiť, len pokračuj…” Mykol rukou.

Miestnosť podobná maternici - mäkká a tesná - nie dosť veľká aby sa postavil, nie dosť aby si sadol, nie ešte ľahol, steny neschopné ublížiť mu, on sebe, povrch odoláva pokusom o vzdor, vulgárne nápisy výlučkami a krvou okamžite nahradí konvečná FFFFFF. Biela. V symulovanom svete je pllynutie času nepredvídateľné, priestor, aj keď vnucujúci sa, priestor variabilný. Duševné zdravie udržiavané na hrane príčetnosti.

“Pustite ma von…” Zlomený hlas. “Sľubujem, že už nebudem…” Potiahne nosom. “A ak aj budem, tak len s príbehom, len zrozumiteľne…”

Namiesto odpovede ho oslepí svetlo. Úzky pás, štrbina sa roztiahne, vizualizácia pokrýva plochu nad hlavou, pod nohami. Nepotrebný zvuk - nespí - vojenskej sirény mu prikazuje, aby sa sústredil.

“Forma je len jedna, sémantika je zákon, semiotická viacznačnosť je mätúca, jej používanie je trestné.” Koľkokrát to ešte musí počuť, kým porozumie, algoritmus sa nečuduje? “Jednoduchý! Jednoznačný! Jednovrstvový!” Pokračuje rázne hlas, obrazy lobotomizovaných čitateľov neschopných zamyslenia, pochodujúce nohy dupú, skrivené postavy nesú na chrbtoch JJJ, tri hlavné piliere literárnej totality.

Znechutene odpľuje proti obrazu, priamo do jednej s debilných tvárí. Odpoveďou mu je zvýšený jas, kontrast, hlasitosť, dekomprimované dopadajúce na šedú kôru s vyššou intenzitou si vnucujú zápis. Prepisujú.

Na smiech zabudol už dávno, práve stratil spomienku na to, ako sa učil písať. Matka stála prísne nad ním a kontrolovala písmená. Museli mať správny tvar, d-ĺ-žku, veľkosť. On skôr z trucu než nevedomosti krivil, zoštíhľoval, naťahoval. V podstate sa nezmenil doteraz. Keď prišiel trest v podobe ďalšieho opakovania, ďalšej strany, ďalších odporných úhľadných, ako vojakov zoradených slov, udrel do stola. Pero kŕčovito držané v drobných rukách, v dreve vyrytý bod. Nehybný základ. Ozval sa bolestný výkrik. Matkyna dlaň pritlačená na oku. Vo chvíli jeho vzdoru, aby lepšie videla text, stála nad ním, a ruka, čo dopadla, musela vystúpiť a pero, čo sa zabodlo na ceste späť sa cestou na vrchol násilne nanútilo cenzurujúcemu orgánu. Ďalší vyrytý bod. Týždeň chodila s náplasťou. Už zabudol.

O pár rokov a po Dunách zapísaných strán bodol perom opäť. Do bdelého oka systému. Vedome. Nie ako kedysi. Dotkol sa (živého?) nie obsahom, formou. Zaútočil na všetky tri J. Jasne Jatril Jazykovedu. Chvíľu. Nasledovalo predvolanie, súd.

Pri obhajobe sa odvolával na Orwella, Zamjatina aj Huxleyho! Velebil viacúrovňovosť Joy-ca, zacitoval Beckettovho kohúta, ktorý sa nepokojne vrtí, k hrudi tisol Macsovszkého, bojoval za práva pejoratív v zastúpení kuriev, kokotov a píč Sorokinovho jazyka. Rozprával vášnivo, počas reči kráčal sem a tam, odhodlaný zvíťaziť, presadiť svoje. Stále veril. Veď aj v Ja-robote umelá inteligencia rozumela vyššiemu dobru. Namiesto toho v miestnosti Pavič: ticho ako v pohári s uhorkami.

Predtým, než naniekoľkotonveľavážená jednoviacporota pozostávajúca z viacúrovňovofragmentovanéhobinárnehogenerátoratextov rozhodla v jeho neprospech, stihol zabohovať, odpľuť si, kopancom si zlomiť palec a bol tu.

Svetlo a samota. Poprava neprichádzala do úvahy. Zbytočné mrhanie marhou. Spisovateľ bez čitateľa je martýr bez učeníkov, ale spoločenská strata - vyčislená v tisícinach percent - by sa mohla prejaviť.

Hodiny v tvare Mechanického pomaranča odrátavali dni v nápravnom zariadení poháňanom metánom červenoritných paviánov Nahého obeda. “Načítané nič neznamená! Odžiť! Odžité je jednoznačné, je skutočné. Je!”

Nekončiaci priestor, svetlo, tma, ticho, hluk, kazajky, teplo, chlad, nekončiaci priestor, svetlo, tma, nekončiace opakovanie, nepopísané variácie. Zakaždým odpovedal nadávkami, pľuvancami, Danteho veršami, Miltonom. Bibliofil grobián. Zapamätané knihy horeli pri pomyselných 451 stupňoch fahrenheita. Vrieskal. Škody a medzery v spomienkach spojených so stratenými textami boli nenapraviteľné. Bombardovanie, valcovanie krajiny fantázie vzdorujúceho jedinca. Ovcotvorný proces s metodologickou presnosťou triafal do čierneho. Priehlbina v stole, siahajúca do hĺbky, sa strácala na úhľadne vyleštenom povrchu. Úspechy a zlyhania, opätovné odbočenia od štandardu…

Normostrany a revidovaná gramatika, revidované pravidlá slovenského prvopisu. Nový obsah, nová forma. Bum batsa bum, konsolidačné meteority dopadajú na základňu, bum, bum, bác, štýlotvorné buchary, vrčia mienkotvorní bagrovia.

Mechanizmus v pomaranči odrátal 15 rokov, 368 fragmentov superkonsolidátora vykonalo 15687 pokusov o nápravu, prepísal 5780 dní najhblšieho podvedomia a vymazalo - slovom - osemdesiatšesťtisícdeväťstošesťesiatosem možných asociácií, synonymizovalo 40 slov a normalizovalo ďalších 50 novotvarov a netradičných vetných konštrukcií. Úspešne.

Konečne otvoril oči. Medzitým uplynuli štyri sekundy - štart a ukončenie systému zabrali jednu a pol. Bez protestu súhlasil s verejnoprospešnými prácami v trvaní tridsiatich hodín. Trest za “biologické znečistenie verejného priestoru salivami”. Proces sa skončil. Sálu opúšťal jemne krívajúc. Po chodníku prechodníkom kráčal vzpriamene a s predstavami tých najsprávnejších spoločných hodnôt. Úsmev dementa pokrivilo zakopnutie. “Kurník,” vulgárne zanadával a okamžite sa zahanbil. Obzrel sa. Našťastie nikde nikto. Namiesto úľavy nepokoj. Niečo nebol v poriadku. Kurník, kohút, Beckett… “Skurvený zlobrubník,” zahmkal a do pamäte si zapísal nové slovné spojenie.


Mikulas Lipovsky
Prachobycajny niktos, holofojtos a diletant bez vasne. Vo volnom case s neuveritelnou vervou ziva a skriabe s v rozkroku.

Diskusia

YaYa
Napísať poviedku, ktorou človek ukáže stredný prst kritikom? Cool. Been there, done that. Prirovnať kritikov k orwellovsko-burgessovskému totalitnému režimu? Sorry but not so cool. Ako mi vždy, keď sa naštvem na nejakého kritika, hovorí jedna múdra osoba: nie si predsa pizza, nemôže ťa mať rád každý. Nepochopený umelec bojujúci sám proti celému svetu je romantický námet, ale ako mnohé ďalšie klišé nie celkom presný - prečo by potom spisovatelia do svojich kníh dávali strany a strany venovaní a poďakovaní. A tak ako zložité dielo nie je automatický na prd (taký Faulkner...), ak je niečo napísané jednoducho a jasne, nemusí to byť hneď jednovrstvové - tá druhá/tretia/štvrtá vrstva môže niekedy dokonca, podobne ako obraz, v jednoduchom drevenom ráme lepšie vyniknúť. Poviedka, či skôr lyrizovaná úvaha, je až na nejaké drobnosti napísaná celkom dobre. Ale ideovo mi je proti srsti.
31.10.2018

Marek Páperíčko Brenišin
Poviedku nehodnotím.
Nejde o to, že by mi vyslovene vadili protestné diela. Viacerým autorom sa podarilo napísať dielo, ktorým, ako spomenula Yaya "ukázali prostredník kritikom". Lenže ono to aj musí mať myšlienku a obvykle je najlepším prostredníkom práve dobre napísaný text. "Vy ste povedali, že píšem ako babrák? Čítajte toto. Dobre, že?"
Tu mi to pripomínalo nariekanie nad tým, že si niekto dovolil kritizovať. Iste, aj mňa sa kritika dotkne, na adresu istých ľudí som nejaký čas nevedel nájsť slušné slovo. Ale potom som sa vzchopil, zobral z ich kritiky to dobré a skúšal ďalej.
Jeden kamarát, úspešný český autor, uviedol v jednej zo svojich kníh, ako došiel za matkou s poviedkou a tá mu ju otrieskala o hlavu, prečo to napísal tak blbo?
...
31.10.2018

Marek Páperíčko Brenišin
<pokr.>
Ak by sa vtedy urazil, nevydá už cez desiatku kníh a pozvania do antológií si môže vyberať.
Radím ti to, čo som písal pri inej poviedke. Skús písať spontánne, tak ako to cítiš. Potom sa to bude aj lepšie čítať.
Čo sa týka idey, balansoval som, či nenavrhnem vyradenie. Ale nech rozhodne plebs.
31.10.2018

Mikulas Lipovsky
Ano, papericko ma pravdu. Tento masterstuck zial potvrdil svoj format a odmietol drezuru minimalneho poctu znakov, cim nesplna podmienky na poviedku mesiaca (nejako to tam vklzlo samo, ja som to zaradil do kategorie pevny bod, ktory sa zial ukazal nedostatocne pevnym). Preto prosim vylucit z hlasovania, ale pre jej kontroverznomravoucny prinos poprosim ponechat na stranke, nech, - az sa zmenia tieto totalitaristicke podmienky diskriminujuce kratsie veldiela - moze sa uchadzat o poviedku roka.
Vdaka za pripomenutie : )
S pozdravom
S
31.10.2018

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.