Nesmrteľnosť

„Túžili ste po večnom živote... Teraz je na dosah ruky!“ Repráky z pódia takmer neustáli to nadšenie v hlase vedca, ktorý v závere svojej prezentáciu kŕčovito držal mikrofón v spotenej ruke. „ A odpoveď je jednoduchá ako veda sama.“

„Tak to sme skončili...“ zašomre nežný ženský hlas v publiku.

„Dámy a páni...!“ rozrušený vedec položil mikrofón akoby bez znalosti zákonitostí zvukovej techniky a spätná väzba prítomným dámam znechutene otvorila ústa. Vyškerený hrbiaci sa vedec zašiel do zákulisia a od vzrušenia trochu zakopol o vlastné dlhé topánky. Ak bol doteraz plný nadšenia, teraz sa už celý chvel. Úsmev mu zamrzol a pot stekal po tvári. Oblizol si suché pery a spoza hrubých popolníkov pozoroval zmes nechápavých, zmätených, skeptických a zvedavých tvári pred sebou.

Obradne a ukrutne spomalene priniesol pred ich zraky zavretú debničku. Pri neobratnom položení na stôl debnička zamňaukala.

„To hádam nemyslí vážne – on tam má mačku?“ počuť vyčítavý šepot z prítmia.

„Len pokoj, drahá. Ide o vedu. Žiaden strach,“ prehovoril príjemný barytón a odkašľal si.

„Dámy a páni!“ chytil sa vedec opäť mikrofónu. „Nesmrteľnosť je na dosah! Aktívne rádium pri tomto pokuse spôsobilo zvláštnu anomáliu a tu je výsledok!“

Vedec už celkom vo vytržení vytiahol prednú stenu debničky, aby odhalil mačku v klietke. Alebo to, čo z mačky po pokuse zostalo. Po prvej chvíli ticha a úžasu, v ktorej sa prítomní dvíhali zo stoličiek prišla vlna zdesenia a hnusu. Dáma v prvom rade zamdlela a pána o tri rady za ňou naplo.

„Veď je to zdochlina!“ zakričal ktosi z druhého radu, kým si celý prvý rad ako na povel zakryl nos aj ústa.

„Ale pred chvíľou mňaukala! Počula som to!“ vyhlásila presvedčivo pani držiac si zapchatý nos.

„Áno, dámy a páni! Je mŕtva – ale je živá! Je to zombie mačka!“ Cez vravu sa chvíľu nemohol dostať opäť k slovu. Spätná väzba opäť pomohla.

„Viem, že ste teraz v šoku a viem, že je to neuveriteľné! Aj pre mňa bolo ale je to tak! Toto je cesta k nesmrteľnosti. Mačka naozaj prežila pokus a potom čo sa dostala do tohto stavu sa nám ju už nijako nepodarilo zabiť. Skúšali sme ju zarezať aj zastreliť. Vidíte? Žije! Našli sme cestu, ako byť nesmrteľní!“

„Človeče, čo ste sa zbláznili? Kto by stál o nesmrteľnosť v takejto podobe?“

„Každý,“ odpovedal s úsmevom vedec, len nadšenie sa akosi vytratilo.

„Ste blázon!“

„Vypadnite s tým!“

„Ale...“ prekvapene zalapal po dychu vedec. „Ale veď nesmrteľnosť je to, po čom všetci túžia... A keď budú všetci vyzerať ako zombie, tak na tom predsa nebude záležať, nie?“ nádej v jeho hlase mlela z posledného.

„No to je ale idiot!“ zašepkala pani v prvom rade manželovi dosť nahlas, a dosť zhnusene na to, aby to vedec počul. Obrátila sa chrbtom a razila si cestu von.

„To chcete byť nesmrteľní len v mladom a krásnom tele? Veď si uvedomte, koľko toho môžeme ďalej vynájsť, keď budeme na svete dlhšie – keď budeme na svete večne! Možno vynájdeme aj spôsob ako znova vyzerať ako ľudia, vyrobiť si novú kožu alebo masky, aby ženy nemuseli nosiť mejkap! Veda ide vpred! Keby sa vedci mohli venovať svojej práci a neboli by pritom nijako, nijako obmedzení časom – nebolo by to úžasné? Len si to predstavte! Boli by sme...“

Ďalšie slová už nikto nepočul. Technik na pokyn šéfa odpojil mikrofón.

„Aj tak ti ďakujem, že si prišiel,“ lúčil sa so svojím trochu bláznivým priateľom riaditeľ výstavy.

„Vždy som si myslel, že ľudia najviac túžia po nesmrteľnosti...“

„Nič si z toho nerob. Ľudia nevedia, čo vlastne chcú. Keď to predýchajú, možno ešte budeš na budúci rok hviezda – ak vymyslíš ako vyrobiť tú novú ľudskú kožu,“ žmurkol naňho.

„Len čo urobím s tebou?“ opýtal sa vedec mačky, keď sa za riaditeľom zavreli dvere. Vypelíchaná mačacia stvora zaprskala. Vedec sa s hompáľajúcou klietkou vybral zadnou uličkou k autu. „Ani utopiť ťa nemôžem, ani uškrtiť... Ako ti len pomôžem?“ povzdychol si. V oku mu na moment skrsla iskrička.

„Skúsime ten pokus zopakovať. Možno aj nesmrteľnosť sa dá liečiť.“