Hadie zuby

Vo svete, kde má každý len jedno kúzlo, vyšetruje Lambdan Skoy a jeho drzý sluha Vin pokus o vraždu. Poviedka sa v minuloročnej Cene Fantázie prebojovala do finálovej päťky v kategórii fantasy.
Podporte scifi.sk
Ilustračné obrázky k spacenews - Hadie zuby
Ilustračné obrázky k spacenews - Hadie zuby / Zdroj Disclaimer
Na temnej bezoblačnej oblohe sa objavil prvý náznak vychádzajúceho slnka. Obzor vzplanul fialovým oparom. Žena sa zohla k mazľavej zemi a s funením vytrhla burinu. Dieťa na jej chrbte, zabalené do plachty, sa nespokojne zavrtelo. Nad nimi krákali vrany.
Vzhliadla. „Dnes ešte nie, nenažranci,“ zaškriekala na vrany a pohrozila im päsťou. „Siať budem až budúci týždeň. Ale nebojte sa. Naše psiská vám nič nedarujú. Ani minulý rok nedarovali.“ Mala hrubý hlas a od vtáčieho vreskotu sa moc nelíšil. „A ty prestaň, lebo ťa zložím do tohto blatiska,“ zlostila sa na dieťa, „zas budem od tvojich kopancov samá sinka.“
„Ika, ika,“ štebotalo dieťa.
„Veru tak. Sinka,“ odpovedala, zatiaľ čo vytrhanú burinu nosila na kopu. Bosé nohy sa jej zabárali do rozmočenej pôdy a pomedzi prsty vyliezali blatové červíky. Nepríjemne chladili. Striasla sa.
Ako si narovnávala chrbát, zbadala jazdcov. V tichosti prechádzali okolo jej políčka. Ten prvý sa niesol na veľkom čiernom žrebcovi. Druhý sa kymácal zo strany na stranu na strakatom poníkovi.
„Koho to sem duchovia...,“ zamrmlala si pre seba, no ďalšie slová jej zamreli v hrdle. Spoznala ich. Teda jeho. Mladík na žrebcovi mal oblečenú kožušinovú vestu, z ktorej trčali svalnaté ruky. Za pásom mal jeden a pol ručný meč. Dlhé plavé vlasy mu voľne viali okolo skoro až detskej tváre, ktorá si pýtala nežné poláskanie, nebyť tých očí. Boli biele ako storočný sneh na vrcholkoch hôr a hľadeli na ňu. Ukrývala sa v nich samota, bolesť a smrť.
Žena spojila ruky v ochrannom geste a sklonila hlavu. Nechcela sa do tých očí pozerať. Ľudia vraveli, že prinášajú skazu. Čakala. Dúfala, že reči neklamú. Nevinným vraj jazdec neublíži.
„Videla si, ako sa niesol?“ zašepkala dieťaťu, keď jej jazdci zmizli z dohľadu. „To bol Lambdan Skoy. Kráľov sliedič.“
„Jedi, jedi“ zašvitorilo dieťa.
„Áno, sliedič. To je jeho moc. Jeho jediná moc. Vyňuchá všetko stratené, alebo zatajené. Odhalí každý zločin. On je ako hadie zuby, ktoré sa zapichnú do prdele každého nehľadiac na to, či je chudák alebo boháč a bude ho otravovať, až kým nezistí pravdu.“
„Pjdeje, pjdeje,“ opakovalo batoľa.
„Šikovná. Ale asi si budem musieť dávať pozor na jazyk. Keby si tak chcela radšej povedať mama.“
„Má.“ Škrek z detského hrdla bol nečakaný.
„No vidíš. Povedať mama to nie, ale z prdele si celá hotová. Čo nás len čaká? Som zvedavá, aké kúzlo ti darovali bohovia. Počúvaj pozorne. Každý ho má len jedno. Ten Skoy vidí svojimi očami až na dno duše a určite ide niekoho otravovať. Nech sú k nemu bohovia milosrdní. Ále, načo ti to vlastne všetko hovorím? Si ešte malá. Ach, to je na zúfanie. Dúfam, že nebudeš ako susedov Daniel, ktorý všetko zmení na psa. Aj kravu zmenil. Majú po mlieku. Keby si aspoň niečo také, ako ja.“
Žena prikročila ku kope buriny a odpľula si na ňu. Vytrhané rastliny s temným ´puf´ vzplanuli.
„Koy, koy, pjdeje, pjdeje,“ okomentovalo dieťa kúzlo. Matka zaklonila hlavu a rozrehotala sa. Jej škrek doletel až ku krúžiacim vranám. Nepríjemný zvuk ich vyplašil a s nahnevaným krákaním odleteli preč.
„Už ide,“ povedala grófka.
„Bohovia nech sú k nám milostiví,“ zašepkal gróf a striasol sa. Jasný deň sa blížil k záveru, chladný vietor odoberal teplo aj z tých najlepšie krytých častí tela.
Spoločne prešli cez hradnú bránu a obom jazdcom vykročili v ústrety.
Malý, trochu zhrbený mužík na poníkovi kopol zviera do slabín, predbehol čierneho žrebca a svižne zoskočil. Bol zahalený v špinavom kožušinovom kabáte. Na hlave mal baranicu pôvodne určenú pre väčšiu hlavu. Zarastenej vráskavej tvári kraľovali prenikavé zelené oči.
Pohladil veľkého tátoša po nozdrách a pridržal opraty.
Lambdan Skoy zoskočil z koňa a čakal, kým grófsky pár pristúpi k nemu.
„Vitajte na hrade Regensby,“ pozdravil Skoya gróf a nepatrne kývol hlavou. „Som gróf Dreake, toto je moja manželka Salína.“ Grófka sklonila hlavu.
„Lambdan Skoy,“ kývol kráľov sliedič. „Môj sluha Vin.“ Kývol hlavou smerom ku mužíkovi. Ten sa zaškeril na pozdrav.
Skoyove biele oči bez zažmurkania hľadeli akoby cez grófa. Ten nervózne odvrátil zrak.
„Ak dovolíte, pane,“ prehovorila Salína.
„Hovorte.“
„Ste to naozaj vy? Ten Skoy? Kráľov sliedič, ktorý odhalí každý zločin? Ja len...prepáčte... legendy hovoria, že ste menší, zavalitý, čiernovlasý bojovník.“
Gróf s hrôzou pozrel na manželku. „Salína!“
Skoy mávol rukou. „Je to v poriadku, gróf. Ďakujte bohom za takú ženu. Krásna, úctivá, nebojácna a nedôverčivá. Keby som ju nevidel, povedal by som, že je chlap. Modlite sa, aby nepoplietla hlavu niekomu zákernému - niekomu, kto sa rád ukrýva v tme a útočí zozadu.
A k tomu môjmu zovňajšku. To viete. Legendy si kráčajú vlastnými cestami. Neverte im. Verte len tomu, čo vidíte,“ ukazovákom si poklepal pod desivým okom. Gróf naprázdno prehltol. „Ale...“
„Toto by vás mohlo presvedčiť,“ skočil Vin grófovi do reči a s arogantným úškrnom strčil grófovi pred tvár zapečatený list.
„To je kráľovská pečať,“ povedal Dreake, odlomil ju a list prečítal. Prikývol.
„Prepáčte, pane. Ste to vy.“
„Záhada vyriešená, “ zašvitoril Vin, „môžeme dnu?“
„Vy mu dovolíte hovoriť bez vyzvania?“ opýtal sa gróf, čelo pohoršene pokrčené.
Skoy pokrčil plecami. „Minule som mu zakázal hovoriť. Lenže keď mlčí, je ešte otravnejší. Netušíte ako. Proste si ho nevšímajte. Iná možnosť nie je, pretože ako ste sa dočítali, je chránený kráľovským ediktom rovnako ako ja. Nechápem, ako sa votrel do kráľovej priazne, ale evidentne mu zo zadku jeho veličenstva trčia len päty. A ak sa budete niekomu chváliť, čo som práve povedal, všetko popriem a vy budete vyzerať ako hlupák. Kráľ mi totiž verí skoro bezvýhradne.“
„Ste arogantný a chladný, Skoy. Vy asi nemáte moc priateľov,“ povedala Salína rozčúlene.
„Krásna a nebojácna,“ Skoy pozrel na Salínu. Tá zbledla, ale jeho pohľad vydržala. „Viete grófka, má to svoje výhody. Priatelia sa totiž ťažko obviňujú z vraždy.“
Gróf sa rozčúlil. „Ale my...“
Skoy mávol rukou.
„Zabudnite na to. Prejdime k veci. Rád by som videl vašu dcéru.“
Dreake prikývol.
„Prosím, nasledujete nás.“
Hrad Regensby bol schátralým sídlom chudobného grófa Dreakea na hranici Kráľovstva. Dreakeovci však boli odnepamäti verní kráľovi vazali, a tak panovník neváhal vypočuť prosbu svojho poddaného a poslal mu na pomoc svojho najschopnejšieho sliediča.
Prešli cez hradnú bránu. Nízke hradby boli v úbohom stave. Traja robotníci v potrhanom oblečení stavali lešenie z neohobľovaných dosiek. Slnko už zašlo za obzor a rýchlo sa stmievalo. Trasúcim sa mužom išla od úst para. Založili poslednú dosku, pritĺkli ju klincami a rozbehli sa do tepla neďalekej krčmy.
Skoy si napravil plášť a pohľad mu zablúdil ku hradu Regensby. Pochodne ožarovali nádvorie aj vstup do hlavnej veže. S príchodom tmy hrad utíchal a pripravoval sa ku spánku.
Sliedič pozrel na Vina. Ten sa škodoradostne usmial. Jeho pohľad hovoril: ´Spánok? Zabudnite.´
Jednoducho zariadená izba bola plná ľudí. Na posteli ležala vráskavá bledá starena s nádhernými vlnitými červenými vlasmi. Pri nej sedela krásna žena. Opálená, hladká pleť, orieškové oči, jemné ruky. Spievala. Jej hlas sa vznášal izbou ako závan čerstvo napečeného chleba a liečil dušu. Každý, kto ho začul, bol nútený zastať a započúvať sa. Melódia ladne krúžila okolo každého prítomného a hľadala cestu dovnútra srdca. Smutné slová piesne ospevovali nenaplnenú túžbu po láske a živote. Mnohí prítomní plakali, no ich tváre vyjadrovali spokojnosť.
„To je Acónia. Komorná našej dcéry a jej najlepšia kamarátka,“ zašepkala grófka. „Nádherná mágia. Však?“ Pozrela na Skoya s nádejou, že konečne uvidí roztápať ľad v jeho duši.
„Predstavenie skončilo,“ vyštekol nečakane Vin a hlasno zatlieskal. Acónia prestala spievať. Prítomní sa začali obzerať, akoby sa preberali zo spánku. Vinov ostrý hlas a panovačný tón ich podráždil. Ozvalo sa šomranie.
„Drž papuľu a vypadni,“ ozval sa vysoký mladík, „my chceme počúvať.“
„Bor. Ty drž papuľu,“ zahriakol ho gróf. „Toto je Lambdan Skoy.“
Borove oči sa rozšírili a zalapal po dychu. Bolo vidieť, ako sa mu zježili chlpy na krku.
„Všetci von. Ostane tu ona a ona,“ štekol Skoy a ukázal prstom na Acóniu a ešte jedno dievča.
Ľudia sa pohli ku východu. Bor sa predieral davom a veľkými rukami ostatných odsúval za seba. Po chvíli posledný zatvoril dvere. Grófka pristúpila ku posteli a pohladila dcéru po vlnitých vlasoch.
„Naša jediná dcéra. Sarína.“
Vin sa poobzeral po miestnosti. „Kde? Starkej už asi nepomôžeme a vašu dcéru tu nevidím. “
Grófke zvlhli oči. „Tu leží,“ ukázala na posteľ, “toto je Sarína. Naša dcéra. Niečo ju zabíja.“
Vin priskočil ku starene, zobral ju za ruku a pobozkal. „Teší ma,“ povedal. „Sarína, Sarína, a nabudúce, keď ti bude muž bozkávať ruku, aspoň vzdychni.“
„Pusti ju,“ sykla Acónia. „Kto myslíš, že si?“
„Je to kráľov poskok,“ objasnil gróf, „ktorý ťa môže dať obesiť len preto, čo si mu práve povedala. Prišiel nám pomôcť objasniť, čo sa Saríne stalo, takže sa k nemu budeme správať slušne.“ Bolo na ňom vidieť bezmocnosť. Zdalo sa, že sa každú chvíľu rozplače.
„Tento arogantný poskok drží Sarínu za ruku preto, aby cítil, ako jej bije srdce,“ povedal Vin, “a ono tlčie slabo a nepravidelne. To samo o sebe ešte nič neznamená, ale spolu s prirýchlym starnutím by to mohla byť otrava. A tá sa do tela môže dostať len dvomi cestami. Ústami alebo kožou. Ak nič nenájdem na jej tele, dáte mi zoznam toho, čo jedla a pila za posledný mesiac.“
“Vyzlečte ju,“ prikázal Skoy.
„Čo si to dovoľujete?“ vzbĺka grófka hnevom. Telo mala napnuté, akoby sa na sliediča chcela vrhnúť. „Je to naša jediná dcéra a vy...“
Gróf sa postavil vedľa nej a jednou rukou ju objal okolo pliec.
„Milá grófka. Nerád sa opakujem, a preto toto poviem len raz. O našu pomoc ste žiadali VY. Tým ste nám podľa práva dali plnú moc vykonávať kráľovu vôľu a tou je momentálne vyriešenie tejto záhady. Kráľ si neželá, aby jeho verní poddaní upadali do spánku, ktorý hyzdí tváre krásnych dám. Ak by mi malo pri hľadaní vinníka pomôcť to, že vám dám kloktať hnoj z maštalí a pri tom spievať hymnu vášho rodu, tak vás k tomu prinútim, pretože si nadovšetko vážim kráľovské rozkazy. Vy určite tiež,“ zakončil svoju tichú reč Skoy.
„Urobte, čo vám prikázal,“ povedal gróf Dreake dievkam prísne.
Tie sa horúčkovito pustili do práce.
„Tak nech ide von aspoň on,“ Salína kývla hlavou ku Vinovi.
„Ostane. Má zrak ako orol. Bude ju prehliadať.“
Grófka stisla zuby.
Keď bola Sarína len v spodnej bielizni, slúžky pozreli bezradne na Dreakea.
Ten prikývol. „Všetko.“
Posledný kus odevu bol preč.
„Môžete ísť,“ oznámil Skoy slúžkam. Acónia sa neochotne pohla. Osameli. Vin sa na zohyzdené dievča obkročmo posadil a začal s prehliadkou. Veselosť z jeho pohľadu zmizla. Rukami začal kontrolovať každý kúsok jej tela. Keď na prednej časti nenašiel nič, nešetrne Sarínu prevrátil na brucho. Stále nič. Znovu telo otočil chytil dievča za nohy a roztiahol ich.
Grófky zlostne sykla.
Vin sa približoval k princezninmu ohanbiu a zdalo sa, akoby sa jej chcel cez lono natlačiť do brucha.
„Mám to,“ povedal temne, „poďte sem.“
Grófsky pár pristúpil s obavami bližšie.
Vin jemne držal vnútornú stranu princezninho stehna a medzi prstami boli na koži zreteľne vidieť dve červené bodky.
„Bohovia. Čo to je?“ opýtal sa gróf.
„Hadie zuby. Princeznú pohrýzol jedovatý had.“
„Had? Tu? My tu hady nemáme. Na to je príliš zima.“
„Všimol som si,“ ozval sa Skoy. „Lenže pozrite, ako dobre sú rany ukryté. Keby ste nás nezavolali, nikdy by ste sa nedozvedeli, ako vaša dcéra zomrela, pretože len kráľov sliedič sa môže pozerať dievčatám medzi nohy bez obavy, že mu niekto vypáli oči. Toto vážení je mágia. Hada niekto tajne chová, alebo ho vyčaroval. Kvôli zime sa prikláňam k druhej možnosti. Ráno zvolajte všetkých na nádvorie. Budem mať príhovor.“
„Ale najskôr by sme mohli niečo urobiť s týmto,“ povedal Vin a svižne zoskočil z postele na zem. Hladkal si pri tom brucho, v ktorom mu ako na povel hlasno zaškvŕkalo.
„Zopakujem, čo viem a vy doplníte, ak by som na niečo zabudol.“ Skoy sedel za stolom v kuchyni a spolu s Vinom sa napchávali pečeným kuraťom. Ako hovoril, kúsky mäsa mu vypadávali nazad do taniera. Tie zamastenými prstami zbieral a s chuťou si ich pchal nazad do úst. Grófka, sediaca oproti nim sa znechutene odvrátila. V kozube pukotal oheň.
„Pred šiestimi dňami si Sarína ľahla zdravá. Posledná pri nej bola Acónia. Spievala jej. Ráno sa vaša dcéra sťažovala na bolesti, deň preležala v posteli a poobede upadla do tohto čudného spánku. Miestny ránhojič jej pomôcť nevedel. ,,Netušíte, kto by vašej dcére mal záujem ublížiť?“ opýtal sa Skoy a pozrel na grófa. Ten pokrútil hlavou. „Kto by jej chcel ublížiť? Bola dobrosrdečná a veselá. Dokonca ešte nespoznala svoje kúzlo. Všetci na hrade ju majú radi.“
„Mali ste tu na Regensby podobné prípady?“
„Áno, mali. Aj práve preto sme vás volali. Lenže všetci traja sa prebrali. Naraz.“
„A naraz aj upadli do spánku?“
„Nie. Hradný strážnik odpadol ako prvý, o dva dni koniar a potom mladý kováč z podhradia. Uložili sme ich ku felčiarovi, kde sa aj po dvoch dňoch v rovnaký čas prebrali.“
„Sú všetci v hrade?“
„Áno.“
„Chcem s nimi hovoriť.“
„Áno.“
„Hneď.“
Gróf zodvihol obočie. „To nemyslíte vážne. Je už hlboká noc...“
„Hneď,“ povedal Skoy nezmeneným hlasom a ďalej do seba hádzal kúsky mäsa.
Gróf si vzdychol. „Strážnik,“ zakričal. Prišiel sivovlasý muž.
„Priveď Adriána, Mariho a Pauliho.“
„Videl si ich tváre?“ Opýtal sa Skoy Vina, keď v Saríninej spálni vypočuli trojicu mladíkov. Rozhovor bol krátky. Rozospatí a vystrašení mladíci netušili, kto by ich chcel otráviť.
Sluha sa vyvaľoval na posteli vedľa dievčaťa a hľadel do stropu.
„Nikto nič nevie, do spánku upadli postupne. Bez cudzieho pričinenia. Lenže videl si ich pohľady? Ako naraz zbledli, keď je uvideli? Majú spoločné tajomstvo.“
Vin otočil hlavu ku Saríne.
„Žeby?“ opýtal sa Skoy.
„Uvidíme.“
Chuchvalce hmly sa lenivo prevaľovali z miesta na miesto. Všetci obyvatelia Regensby sa zhromaždili na nádvorí. Bolo ešte šero, mnohí ešte zívali a všetci sa triasli od zimy.
Skoy stál na pódiu určenom na popravy. Vin sedel na drevenej klade a usmieval sa na slučku hompáľajúcu sa v studenom vetríku.
„Princeznú uštipol jedovatý had. Niekto tu ovláda hadiu mágiu,“ zakričal sliedič.
„Každý tu pozná každého, poznáme svoje kúzla. Nik nevie vyčarovať hada,“ ozvalo sa z davu.
„Myslíš, Bor?“ opýtal sa Skoy s neskrývaným pohŕdaním. Mladík, ktorý predchádzajúcu noc tak rýchlo utekal z Saríninej izby, sa začervenal a sklonil hlavu. „Zvolal som vás, aby ste si na seba dávali pozor. Vrah je pravdepodobne stále tu. My ideme s princeznou za princom Sgraelom. Keď sa vrátim, odhalím vraha. Dovtedy Regensby nik neopustí.“
Ozvalo sa nespokojné šomranie.
„Ako ju princ vylieči? Počula som, že mu už neostala žiadna končatina, ktorou by svoju moc prenášal. Jeho ruky a nohy vraj šmátrali na nevhodných miestach a kráľ mu ich preto nechal odfakliť,“ zakričala akási žena. Skoy tým smerom pozrel. Bola to Acónia.
„Áno, táto skutočnosť je mi známa,“ prikývol Skoy a nechtami poškrabkal hlavicu svojho meča.
„Lenže princovi ostal ešte jeden orgán, ktorým dokáže svoju moc usmerniť.“
Z davu sa ozvali vzrušené ženské výkriky a chlapský smiech.
„Ale dámy,“ zakričal Vin veselo, „Lambdan Skoy mal na mysli jazyk.“
Nádvorie zaburácalo. Vzrušené výkriky sa ozvali znovu.
„Skoy, ty skurvysyn,“ zahrmel princ Sgrael, keď kráľov sliedič bez zaklopania vstúpil do princovho príbytku. Po dni cestovanie prišli do osady Lim, kde princ prebýval. V chatrči bol poriadok, na veľkom ohnisku horel prudký oheň. Okrem stola, dvoch stoličiek, postele a pár hrncov tu nebolo nič. Sgrael ležal na posteli, prikrývky mal vytiahnuté až pod bradu. Jeho tvár bola ohyzdná. Dlhý špicatý čierny nos, žltkasté oči, bradavice okolo očí a šedivé zuby. Okolo neho sa vznášal desivý puch.
„Hm, tak to ty si môj otec. No, mohol som dopadnúť aj horšie,“ odvetil Lambdan veselo.
Princ zaškrípal zubami. „Vypadni!“
„Mám so sebou princeznú Sarínu. Uštipol ju had. Chcem, aby si ju vyliečil.“
„Zabudni. To ma radšej hneď zabi. Pre teba neurobím nič. Kvôli tebe som teraz mrzák.“
Skoya dobrá nálada neopúšťala.
„Ale urobíš. A veľmi rád.“
„Donúť ma,“ zasyčal.
„Ako si želáš. Dovoľ, aby som ti pripomenul, že som to bol ja, kto kráľa presvedčil, aby som ti miesto piatich údov odťal len štyri.“
Princove oči bleskovo kmitli k rozkroku.
„To, že si neprišiel o hlavu, je takisto moja zásluha. Aj keď si si smrť zaslúžil.“
„Začo smrť? Vyliečil som mu dcéru?“ ´Mu´ vyslovil tak, ako sa vysatý jed vypľúva z rany.
„Vyliečil? Tým, že si jej pchal ruky a kadečo iné pod sukňu? Chrípku?“
Z princa opadla bojovnosť.
„A to nie je všetko. Hlavným dôvodom, prečo dnes Sarínu vyliečiš, je to, že ťa neprezradím.“
„Mňa? Veď ja nič...“
„Prečo by si tu ležal prikrytý po krk v dekách, keď je tu tak teplo?“
Skoy priskočil a strhol zo Sgraela prikrývky.
Ten ešte stihol zvriesknuť, sliediča však nezastavil.
Princ mal jednu nohu celú, druhá mu chýbala od kolena, na pravej ruke mu chýbali dva prsty, na ľavej ešte celá dlaň.
„Pokiaľ si pamätám, nechal som ti len trup a hlavu. Ty liečiš nielen druhých, ale aj sám seba. Čo by na to asi povedal kráľ? Možno by si nechával svoje narodeniny spríjemňovať pohľadom na odtínanie tvojich údov. Znovu a znovu.“
Pri Skoyových slovách bledol princ viac a viac.
„Tak, kde je tá Serína?“
„Sarína, zapamätaj si. Sarína,“ vložil sa do rozhovoru Vin, „Zverujeme jej život do tvojich rúk. Teda ruky. Jazyka.“
„Sluha,“ štekol princ pohŕdavo, „jazyk máš teda ostrý.“
„Na tvoj sa nechytá, pane,“ uklonil sa Vin.
„Koľko jazykov ovládaš, toľkokrát môžeš niekoho prekliať. Tak sem s ňou, nech to máme za sebou.“
„Bohovia, tá je ohavná,“ vzdychol si Sgrael. Vin prevrátil oči a Skoy znechutene pokrútil hlavou.
„Boli by sme pekný pár,“ vzdychol si princ. „Položte ju sem, ku mne.“ Keď dievča ležalo na posteli, Sgrael si ju pozorne prezrel. Potom pomaly vsunul ruku pod Saríninu sukňu a rýchlym pohybom jej ju vyhrnul.
Princ si olizol pery a prisal ku rane na stehne. Vyzerali ako milenci, až na to, že zohyzdená Sarína ležala bez pohnutia, bledá a skoro nedýchala.
Sgrael od seba mocne potiahol. Zdalo sa, že niečo pije. Okolo Saríny sa sformoval temný tieň. Ozval sa hrdelný chrapot. Svetlo v ohnisku pohaslo. Opar temnej mágie sa odlepil od jej kože a pri každom nádychu sa sústredil okolo hadieho uhryznutia a vletel Sgraelovi do úst.
Prítomnej grófke sa oči rozšírili od hrôzy, ruku si pritlačila na ústa a druhou ukázala na princa. Jeho dorastené prsty menili farbu. Z ružovej sa stala biela, tá prešla do sivej, až sa zdalo, že mäso nahradil popol. Pri ďalšom nádychu sa Sgraelove prsty rozpadli na prach a ako rozfúknutá múka sa rozletel po izbe. Sgrael však neprestával vysávať jed z rany, aj keď ho samotného otravoval.
Sarínina bledosť ustupovala. Dýchala hlbšie, vrásky sa strácali.
Princovi sa už na prach zmenilo zápästie, predlaktie, a keď sa jed blížil ku plecu, konečne potiahol poslednýkrát a vyčerpaný a odkväcol na princeznino brucho.
Sarína otvorila oči, a keď zbadala, že má vyhrnutú sukňu a leží na nej cudzí chlap, vykríkla. Rýchlo skrčila nohu a mocne princa kopla do tváre. Niečo prasklo. Sgrael zreval od bolesti a zrútil sa na podlahu. Až vtedy sa spamätala aj grófka. Priskočila ku dcére. Tá, keď zbadala známu tvár, rozplakala sa a vrhla sa do matkinho náručia.
„Bohovia,“ Vin skrivil posmešne tvár v náznaku plaču, spolu so Skoyom zodvihli zakrvaveného princa a vyšli z izby von.
„Videli ste niekoho?“ opýtal sa Vin Saríny. Predstavovanie už mali za sebou. Červené líca a živé, veselé oči svedčili o tom, že sa život do jej tela vrátil späť.
Sarína sedela na posteli pri princovi Sgraelovi. Jeho hlavu mala na kolenách a hladkala ho po vlasoch. Keď sa dozvedela, že ju zachránil a obetoval pri tom už raz dorastenú ruku, nechcela sa od neho pohnúť. Slová ´ďakujem´ a ´prepáčte´ opakovala stále dookola. Vôbec jej neprekážal princov vzhľad, ani zápach.
„Nie. Išla som spať. Acónia mi spievala. Pamätám si bolesť. Chcela som vykríknuť, no nedokázala som to. Celý deň mi bolo príšerne. Potom prišla tma a s ňou zlé sny. Prebrala som sa tu a...“
Princeznej vyhŕkli slzy a stisla princovu škaredú hlavu do náručia. Ten zapišťal od bolesti.
„Prepáčte,“ ospravedlnila sa Sarína. „A ešte raz ďakujem, môj princ.“
„Máte podozrenie, kto by vám mohol ublížiť?“ opýtal sa Vin.
„Nie. Prečo by mi chcel niekto ublížiť? Nemám nepriateľov.“
„Hovoria vám niečo mená Adrián, Mari a Pauli?“
Sarína zneistela. Začervenala sa a začala uhýbať pohľadom.
Sgrael si jej rozpaky všimol a chrapľavo sa rozosmial.
„Ty! Ty si ich všetkých mala.“
„Nie,“ jemne princa potiahla za vlasy. „Ja som sa len chcela zahrať, ako sa hrajú dievčatá z podhradia.“
Princ a rozchechtal. „Náznaky, flirtovanie, akože náhodné dotyky. To nie je žiadna hra, moja milá.“
„Iba som sa pozerala, ako to robí Acónia a opakovala to po nej.“
„Acónia?“ vložil sa do rozhovoru Skoy. „Čo presne robila?“
„Zvádzala Adriána, Mariho a Pauliho. Potom som za nimi išla ja a robila to isté. Ona ma pri tom pristihla a nahnevala sa.“
Skoy stuhol. Pozrel na Vina, ktorý nebadane prikývol.
„Ďakujeme, Sarína. Kone budú o chvíľu pripravené. Môžeme vyraziť.“
„Dúfam, že sa už neuvidíme Skoy,“ lúčil sa Sgrael, keď pred chatrč doskackal na jednej nohe.
„Zabudni,“ sykol Skoy.
„Vedel som, že to povieš. Neznášam tvoje príchody. Sú plnú bolesti. Väčšinou mojej.“ Sgrael sa ešte otočil ku Saríne a zakýval jej pahýľom ruky. Tá už sedela v sedle. Zamávanie opätovala.
„Nechcete ostať, princezná? Trochu sa postarať o mrzáka. Kto mi bude utierať zadok?“
Sarína sa rozosmiala. Ten zvuk naplnil ovzdušie a hladil dušu. Zdalo sa, akoby sa rozostúpilo samotné nebo a prinútil slnko zohriať skrehnuté telo a roztopiť ľad v srdci.
„Bohovia. Má úžasné kúzlo. Pozri,“ vopchal Skoyovi kýpeť pred oči. Kúsok mu dorástol.
„Bohovia. Jej smiech uzdravuje. Vie o tom vôbec?“
Skoy pokrútil hlavou. „Neviem. Ale ak ťa to ukľudní, opýtam sa jej.“
„Pošlem vám sem Lerma,“ zakričala princezná z diaľky, „je to sluha zo stajní. Nemá síce všetkých päť pohromade, ale je mocný. Postará sa o vás.“
Sgrael pozrel prosebne na Skoya, ten už ale cválal preč. Vin sa rozosmial. Princov pahýľ vystrelil hore. Skoyov sluha sa rozrehotal ešte viac. Vedel, čo mu chcel princ ukázať. Gesto bolo zreteľné aj bez prstov.
Boli v polovici nudnej cesty do Regensby. Vin na poníkovi podišiel ku čiernemu žrebcovi.
„To, že Sarína zvádzala tých istých chlapcov ako Acónia, by mohol byť motív. Ohrdnutá ženská je horšia, ako čepeľ v črevách,“ povedal ticho.
Skoy mlčky prikývol.
„Prelietavých vtáčkov predsa treba potrestať. Dám krk na to, že na sebe ešte majú stopy po hadích zuboch. Lenže komorná je mimo podozrenie, pretože jej kúzlom je spev. Tak kto ich otrávil?“
„A kto ich vyliečil?“ opýtal sa Skoy.
„Asi viem,“ vydýchol Vin a hľadel pri tom na Sarínu zhovárajúcu sa kúsok vpredu s rodičmi. Skoy popchol koňa.
„Kde ste boli, keď sa tí traja prebrali?“ opýtal sa dievčaťa.
„Ach, vy,“ vzdychla. „Privádzate ma do rozpakov. Takto to vyzerá, že naháňam každého chlapca z hradu. Lenže s Borom je to iné. On je taký zlatý. Poznáme sa od detstva. Pamätám si, že sme sa išli prejsť ku felčiarovi. Skontrolovať Adriána, Mariho a Pauliho. Sú to jeho kamaráti. Keď sme vychádzali, strašne ma rozosmial. Nedokázala som prestať. Musela som ujsť. Nepatrí sa, aby sa na tom mieste ľudia smiali, lenže Bor má v zásobe fakt dobé vtipy. V hrade som sa dozvedela, že sa všetci traja zázračne prebrali.“
Skoy prikývol a Vin sa zoširoka usmial.
Boli hodinu cesty od Regensby. Čím boli bližšie domov, tým bol gróf nervóznejší. Konečne to nevydržal a prehovoril: „Skoy. Som do smrti vaším dlžníkom. Bez vás by bola mŕtva. Lenže stále nevieme, kto ju chcel zabiť. Takto prídeme do hradu a opäť ostane napospas vrahovi.“
„Skoro som sa urazil, Dreake. Hádam ste si nemysleli, že mi vrah prekĺzne pomedzi prsty? Už teraz sa krčí v tieňoch, nervózny z nášho príchodu. Myslí si, že poznám jeho totožnosť. Predsa som to oznámil na nádvorí. Keď sa vrátim, odhalím vraha. A tak urobí chybu. Bude ma chcieť umlčať. Lenže najskôr zabije vašu dcéru. Má totiž úžasný dar. Jej smiech lieči otravu hadím jedom. To jej Sarínino kúzlo. Sgrael mi ukazoval ruku, ktorá mu pri jej smiechu dorastala. A keď išla od felčiara, smiala sa a traja chlapci sa prebrali. Preto je pre vraha nevyhnutné, aby zomrela. Bez nej sú všetci ostatní stratení. Sgrael nemôže liečiť donekonečna a aj keby, nie každému vyhovie.“
Gróf stisol zuby. „Takže celú túto cestu sme absolvovali len preto, aby sa zo Saríny stala návnada?“
Skoyov pohľad potemnel.
„Tak teraz ste ho už naozaj urazili, gróf,“ povedal Vin a zatváril sa pohoršene.
Hrad Regensby sa ž dávno ponoril do tmy a chladu. Napriek tomu ešte žil. Všetok ruch utíchol, pohyby na chodbách ustali. Kto nespal, počúval. Nik nechcel prepásť melódiu, ktorá sa ako sladký opar prinášajúci pokoj zakrádal chodbami.
Acónia spievala v Saríninej komnate uspávanku. Čarovala pri tom. Ruky mala na hrudi a prepletené prsty kreslili magické obrazce, ktoré stvorili malú guľu hmly vznášajúcu sa vo vzduchu. Opar sa krútil a prevaľoval. Z jeho útrob sa vynorila hadia hlava. Bola veľká ako detská päsť a malé červené oči na nej temne žiarili.
Plaz zavetril jazykom a začal sa posúvať ďalej. Keď už bola väčšia časť tela z hmly von, spadol na zem. Acónia dokázala spievať a čarovať naraz. Bolo to ťažké, no už sa jej to párkrát podarilo. Zodvihla hada a pohladila ho.
„V jed sa mení žiaľ,“ spievala. „kde len konca má?“ Príkaz bol jasný. Dnešnou dávkou had musí Sarínu okamžite zabiť. Potom príde na rad Skoy.
Acónia položila plaza na zem a ten sa vydal ku posteli. Po nohe vyliezol nahor a zaliezol pod perinu. Komorná ho ľadovým pohľadom sledovala. Dnes sa to musí podariť. O Saríninej mágii vedela. Raz začas vyvolala hada, aby sa ho učila ovládať. Vtedy dostal mačku a nestihla ju odpratať. Mala ju v izbe, keď prišla Sarína. Bola v dobrom rozpoložení a veľa sa smiala. Jej smiech príjemne hrial. Mačka vybehla z krabice spod postele a usadila sa Saríne na stehnách.
„To je môj darček pre teba,“ povedal vtedy a mladá grófka sa potešene zasmiala. Mačka mňaukla a Acóniu z toho zvuku zamrazilo.
Nerozumela, prečo mačka ožila. Vtedy ešte nie. Po čase hada znovu vyslal na lov. Holubov bolo pod strechou ako maku. Plaz ich dostal päť, keď sa dvere na pôjd znovu otvorili. Zas Sarína. Akoby ju používanie hadej mágie nejako priťahovalo. Tentoraz prišla s matkou. Acónia nechala hada rozplynúť.
„Tu som sa ako malá schovávala. Poď, ukážem ti moju skrýšu,“ pristúpili ku jednému trámu a grófka z jedného sňala dobre ukryté veko.
„Vidíš? Moja Aga,“ podala dcére bábiku. „Je ako nová. Dávaj na ňu pozor. Všetko najlepšie k narodeninám, miláčik.“ Objali sa a Sarínin smiech zazvonil. Mŕtve holuby zatrepotali krídlami a vyleteli na trámy. Obe sa strhli. Vtáky s výčitkou v očiach hľadeli na Acóniu krčiacu sa v úkryte.
„Fuj, ale som sa zľakla,“ hlesla grófka, “úplne som zabudla, koľko je tu holubov. Poďme odtiaľto preč.“
Ako kráčali po schodoch, Acónia začala tušiť, čo oživuje zvieratá, ktoré zabíja jej had. Nevadilo jej to. Potom ich priateľstvo dostalo trhliny. Sarína si vyhliadla jej chlapcov. Ale aj to by jej bola schopná odpustiť. Cez to, že ich oživila, sa ale preniesť nevedela. Jej trest mal ostať trvalý. Nevernosť je predsa najhorší zo všetkých zločinov. Nedala jej na výber.
Sarína v posteli pokojne odfukovalo. Zrazu sa jej telo prehlo v kŕči, nadýchla sa k výkriku, no z úst vyšiel len sipot a sliny.
Acónia stále spievala a s nenávisťou v očiach sledovala, ako sa Sarína trápi. Had vyliezol spod periny. Komorná napriahla ruku a nechala ho, nech sa jej omotá okolo predlaktia. Po chvíli ho nechala rozplynúť sa.
Sarína sa vzopäla. Pot sa jej perlil na čele. Otvorila oči. Boli biele ako storočný sneh na vrchole hôr. Dýchala z nich smrť. Dievča sa začalo sa meniť. Ruky zhrubli, vlasy sa zmenšili a zosvetlili. Oči ostali.
„Dostal som ťa,“ povedal bledý Skoy.
„Ty démon. Ako si...?“
„Na kráľovskom dvore sú lepšie speváčky ako ty a nie je v tom žiadna mágia. To, že títo hlúpi sedliaci považujú tvoje piesne za kúzlo, je ich vec. Nie si jediná, kto predstiera čary.“ Na Skoyovej tvári začali pribúdať vrásky a zdalo sa, akoby sa zmenšil. Jed ho neúprosne ničil.
„O chvíľu bude aj tak koniec,“ povedala Acónia nahnevane, „tak na čo ti je tvoja mágia, kráľov pes? Pchá. Obyčajná slúžka dostala legendárneho Skoya.“
„Ja nemôžem umrieť. Nikdy som nežil,“ vzdychal Skoy a rozplynul sa.
„Všemocný bohovia,“ zašepkala Acónia prázdnej miestnosti, „TO nebol Skoy. To bolo...“
V kúte vrzla skriňa. Vyšiel z nej Vin. V ruke mal dýku. Urobil dva bleskurýchle kroky a so zúrivosťou hladného vlka sa vrhol na Acóniu. Tá vytreštila oči. Ruky mimovoľne spojila a pritlačila si ich na hruď. Prsty začali vykresľovať mágiu.
Dýka kmitla vzduchom. Acónia zvrieskla. Silný úder ju zhodil na zem. Vytreštenými očami hľadela na svoje krvavé prsty pribité čepeľou ku hrudi. Z chrbta ruky jej trčala rukoväť dýky.
„Kúzlo,“ dokončil muž jej vetu. Dychčal. „Moje kúzlo. Jedno z najlepších. Skvelé krytie. Zničila si ho. Vyrobím si ďalšie. Ženu. To vieš. Keď je chlap dlho na cestách sám. Dám jej tvoju tvár.“
„Ty...“ šepla Acónia. Nadávku pohltila krvavú bublinu, ktorá jej praskla na perách.
Skutočný Lambdan Skoy sa k nej zohol a dýku plynulým pohybom vytiahol z tela. Šplechlo to. Z rany vytryskla krv a začala vytvárať mazľavú mláku. Pripomínala lebku. Acónia zachrčala. Jej nehybné oči pripomínali pohľad hada.
„V mene kráľa ťa za päťnásobný pokus o vraždu odsudzujem na smrť,“ povedal mŕtvole a vyšiel z miestnosti.
„Jej spev nebola mágia?“ gróf Dreake sa rozrušene prechádzal po miestnosti a škriabal sa na zarastenej tvári. Sledoval, ako stráže odnášajú krvavú mŕtvolu.
„Nič si z toho nerobte. Skoro oklamala aj Skoya. Bola veľmi dobrá.“ Povedal Skoy a usmial sa.
„A kde vlastne je? Musím mu poďakovať. Keby nie jeho...“
„Už cvála do hlavného mesta o všetkom informovať kráľa.“
„Teraz? V noci? Brána je zatvorená. Ako sa dostal von? Aj s koňom?“
Skoy prikývol. „Metódy kráľovského sliediča podliehajú najvyššiemu utajenie. Pochopte, takto má pred nepriateľmi kráľovstva vždy náskok.“
Tentoraz prikývol Dreake. „Samozrejme. Aj tak si o nás musíte myslieť, že sme hlupáci, keď nevieme rozoznať spev od mágie.“
Skoyov úsmev zmrzol. „Ale gróf. Čo si to o nás myslíte?“
Na kráľovskej ceste hrkotal vozík ťahaný mulicou. Dvaja sedliaci si podávali vak s vínom a hlasno sa pri tom hádali o zisk z mestského trhu. Boli opití.
„Moje sú dve tretinky. Ja som na poli všetko odrobil. Vďaka mne bola švábka taká veľká a dobre sa predávala.“ Vak zmenil majiteľa.
„Ja viem, čo je veľké, ale švábka to nie je. Tvoja hlava a to čo máš v gatiach. A pluh, čo som ti požičal? Aj s touto sprostou mulicou? Mal by si prdlajz a nie švábku. Polovica je moja,“ dopovedal druhý a vzal si vak. Už sa však nenapil. Zbadal dvojicu, ktorá išla oproti. Na veľkom čiernom koni sa niesla krásna žena s desivými bielymi očami. Vedľa nej cupital poník na chrbte s drobným chlapíkom, ktorý sa schovával v kožušinovom plášti. Okolo prenikavých očí mal brázdy vrások.
Sedliaci okamžite vytriezveli, prestali sa hádať a ako na povel sklopili zrak. Trpezlivo čakali, kým dvojica prejde, oči pribité k zemi. Po dlhej chvíli jeden opatrne otočil hlavu. Z koní už boli len bodky na horizonte. Hlasno si vydýchol a poriadne sa napil.
„Lambdana Skoy. Sliedička. Videl si ju? Riadna šupa, čo?“
„Sprosták. Pekná je. To hej. Ale má oči démona. Ej veru, nechcel by som byť v koži toho, koho si ide podať. Ale počúvaj, matne si spomínam, ako som minulý rok stretol v krčme jedného obchodíka a vravel, že videl Lambdana Skoya. Chápeš? Vravel, že to je chlap.“
„No jasne. A koľko krígľov ste už mali v sebe? Poviem ti, bratku, toto nebol chlap. Som si tým tak istý, ako že polovica dukátov je moja,“ sedliak sa hlasno rozosmial, bachol spolucestujúceho po chrbte a napil sa. Vak s vínom znovu zmenil majiteľa.

Culter

Culter

Diskusia

Nadalan
Detektivna zapletka vyborna. Bavilo ma to. Sice som tusila, ako to dopadne, len kvoli tomu, ze som sa schvalne snazila na to prist pred koncom. Sem tam sa za sebou opakovali slova, sem tam chybalo pismenko. Detaily. A teraz preco som nedala 10. Jednym dovodom bol popis sluhu. Pri citani scen, kde sa mala prejavit jeho drza povaha, som mala pocit, ze autor prilis tlaci na pilu. Niektore jeho hlasky mi ani neprisli drze, no postavy v pribehu reagovali poburene. Ďalej: „Hm, tak to ty si môj otec..." som pochopila az na tretikrat, ze slo o vtip. Tuto cast som nepochopila vobec: „Nič si z toho nerobte. Skoro oklamala aj Skoya. Bola veľmi dobrá.“ Povedal Skoy a usmial sa. Nemal to povedat Vin? Je mozne, ze som mimo. A este uvodna scena so zenou a dietatom sa mi uplne strasne pacila :) Skoda, ze nedostala vacsi priestor este na zaver :) Na mobile som nechtiac tukla na 7. Chcela som dat 8.
17.10.2014
zuna
Ja si myslím, že tá veta „Nič si z toho nerobte. Skoro oklamala aj Skoya. Bola veľmi dobrá.“ Povedal Skoy a usmial sa, je v poriadku. Pretože to hovoril naozajstný Skoy, ktorého gróf ho poznal ako Vina, kedže ten, ktorého gróf poznal ako Skoya, bol len ilúzia.
17.10.2014
zuna
Bolo to napísané dobre, toto je iná liga, ako väčšina poviedok tu. Má to všetky veci, čo by mali byť štandardom štylistika, napätie, zápletka, rozuzlenie atď.
No mne tam čosi chýbalo, dlhšie som nad tým dumala a asi to už viem pomenovať: chýbala mi postava, ktorú by som si obľúbila, myslím, že Vin mal potenciál, ktorý sa nevyužil. Začiatok so ženou sa i mne ľúbil. dávam 8.
17.10.2014
Nadalan
Ahaaa, takze som bola mimo. Zuna, dakujem za vysvetlenie. Idem si to precitat znovu.
18.10.2014
Culter
Ďakujem za komenty. Je to tak, ako píše Zuna. SPOILER: Skoy, ten beťár si vytvára akéhosi magického druha, ten má navyše schopnosť vypátrať všakovaké fígle, takže svoj prízrak vydáva za seba a on sa prezentuje ako drzý poskok. Aj preto si tento smilník sem tam vyčaruje vyšetrovateľku... :)
19.10.2014
Kr4b
Dobre citatelne a drobne preklepy skoro vobec nerezu oci. Ten uvod so starenou bol vazne dobry, ale na ulohu ktoru plnil prilis dlhy. Naozaj mohla starena dostat aj nejake miesto v pribehu. Ako to je so Skoyom a Vinom som az do konca vobec nechapal a potom som mal tiez chaos kto ako a preco, to bude tym, ze Vinov "spolocnik" ma tiez vlastnu schopnost. Je to trochu OP, nie? :-D Davam 9. Je to fajn vec.
26.10.2014
jurinko
Mne tie preklepy dost aj vadili, ale stale to bolo dost dobre. Ta poviedka podla mna ale najviac trpi rozbitostou, sposobenou tym, ze si chcel citatela odzubat, ze iluzorny Lambdan je realny Lambdan. Na zaciatku z neho robis akoze hlavnu postavu, ale v pribehu prebera opraty Vin (az je to cudne). Tiez Lambdan (ziadny) nemal nijaku speci schopnost, ktora by z neho robila takeho super vysetrovatela, ani nebol bohvieako bystry, ani tam nebola magia. Proste bezny vysetrovatel, co pride a s nim pride cely kralovsky mandat. Nuz, a preto prave ten priebeh nebol uplne jednoduchy na vcitenie sa do postav, boli akesi skratkovite a neuplne, takze aj to, ze by iluzorny Lambdan mal na konci zomriet, bolo jedno, aj ta prekvapiva pointa bola akasi nemastna-neslana. Navyse zalozila najvacsiu logicku chybu: [pokr.]
27.10.2014
jurinko
[pokr.] Ak Lambdan vyzeral naozaj zakazdym inac, dokonca vratane pohlavia, to sa fakt nenasiel nikto, kto ho videl dvakrat a vrtalo mu to v hlave? ;-) Dal som 6
27.10.2014
Lambdan Skoy (Anonym)
Vari nie je Ra''s Al... Pardón, Lambdan Skoy nesmrteľný? A nie sú jeho metódy nadprirodzené?
27.10.2014
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.