Vesmírne svetlo

Aké by to bolo cestovať svetlom hviezd? Prvá poviedka tohto autora na našom serveri.
Panteón majstrov hrôzy
Ilustračné obrázky k spacenews - Vesmírne svetlo
Ilustračné obrázky k spacenews - Vesmírne svetlo / Zdroj Disclaimer
„Bolí to?“ V očiach oboch detí sa zračila starosť o otca.
„Nie viac ako keď ťa pošteklí lúč slnka na nose.“ Beshina dojali ich slová. Objal ich a ešte raz pohladil. Za chrbtom počul ako na neho volajú. Ešte raz sa usmial, zamával a navždy zmizol v svetle.
Zek sa potichu vkradol do sálu vesmírneho svetla. Ubehlo mnoho rokov od jeho poslednej návštevy na tomto mieste. Všetko bolo tak ako vtedy. Takmer okamžite si spomenul na otca a jeho posledné slová.
Celej sále kraľoval jeden podstavec umiestnený pod klenbou, ktorá sa stáčala ako vír. V mieste kde sa dotýkala zeme vyrastal majestátne, v tvare žiariacej hviezdy symbolizujúci pamiatku všetkým nositeľom vesmírneho svetla. Vedel, že toto je jediné miesto, kde by ho nikdy nehľadali.
Ako panter, takmer nehlučne prišiel k podstavcu. Prešiel pre ním rukou. Na podstavci sa rozžiarilo tlmené svetlo. Postupne sa z nejasného hologramu zhmotnil amulet. Zobral amulet vyzerajúci ako hrot šípu a prezrel si lesklé okraje, ktoré pod jeho dotykom začali jemne žiariť. V amulete sa pulzujúc prelieval svit hviezdy. Od radosti takmer vykríkol. Schmatol amulet a chystal sa na odchod.
„Nie je ti dovolené prijať jeho svetlo,“ ozvalo sa náhle z tmy hromovým hlasom.
Zek sebou trhol a inštinktívne zaujal bojový postoj. Započúval sa, no v ušiach mu dunelo vystrašené srdce. Senzory v jeho oblečení okamžite aktivovali štít. Pre očami mu začali blikať údaje o prostredí.
Spoza pilieru vyšlo dievča a kráčalo nebojácne smerom k Zekovi.
„Keyia,“ odfrkol nahnevane a mávnutím deaktivoval štít. Okolo celého tela sa mu jemne zavlnil vzduch a on opäť videl tak ako predtým. „Prišla si ma predať psom rady svetla?“ pokračoval arogantne a očami nenápadne tikal po okolí, či neuvidí niektorého zo strážcov.
„Nie je ti dovolené prijať jeho svetlo. Odkiaľ máš odev určený nositeľom svetla!“ zopakovala ešte ostrejšie a ráznym krokom kráčala ďalej.
Zek videl ako horí hnevom, no nedal sa a oponoval.
„Vieš, že nikdy neopustím Sutae ak neprijmem vesmírne svetlo. Ako mám potom pokračovať v tom čo môj otec začal. Mám právo prijať jeho svetlo!“ teatrálne rozhodil rukami.
„Nemôžeš prijať to čo už raz prijal náš otec“ kričala Keyia. Zek zneistel, aj keď bola hlboká noc, bál sa aby ich nezačula stráž. Keyia ho prekvapila tým, že tu na neho čakala.
„Ak sa pokúsiš utiecť zničia jeho svetlo naveky.“ Jej hlas bol zrazu pokojný. Zek vedel, že sa ho snaží ovplyvniť, narodila sa pre to, aby manipulovala. Vedela, že Zek sa trápi odkedy sa vrátilo iba vesmírne svetlo bez ich otca. Žiadal radu o možnosť prijať otcove svetlo a zistiť čo sa s ním stalo. Rada však odmietla jeho prijatie. Amulet uzamkli v sále vesmírneho svetla, tak ako sa to robilo zo všetkými ostatnými amuletmi, ktoré sa vrátili bez jeho nositeľa. Rozhodnutie rady bolo konečné a nedalo sa sním viac nič robiť.
Nastalo krátke ticho, ktoré prerušila Keyia. „Zek, Sutae je bezpečný svet, ktorý nám zostal po kolapse hviezdy našich predkov. Rada už nikomu nedovolí cestovať vesmírnym svetlom. Všetky pokusy nájsť nový domov pre nás skončili smrťou. Možno je nám súdené ostať na tejto planéte a neputovať viac bezcieľne vesmírom. Je nás už príliš málo, aby sme o niekoho prišli pre zbytočnú horlivosť. Cestovali sme vesmírom pridlho, aby sme len tak odišli niekam inam. Celé generácie hľadali, kým našli túto planétu.“ Keyia mu hľadela uprene do očí pokiaľ nevidela, že sa podvolil.
V jeho sklených očiach sa odrážala jej jemná tvár plná porozumenia. Pozrel na amulet, ktorý zvieral pevne v rukách. Naposledy ho pohladil a vrátil späť na stojan. Odtlačil Keyiu a bez slov odkráčal zo sálu preč.
Keyia chvíľu stála a pozerala za Zekom. Čakala, že sa otočí. V duchu si priala, aby to bolo také ako keď tu bol ich otec.
Postavila sa pred podstavec, aby opäť dematerializovala amulet. Zariadenie však nereagovalo a amulet stále ležal na podstavci. Zamračila sa a chcela ho chytiť, ale amuletom jej prešla ruka.
„Hologram,“ zhíkla, buchla päsťou do podstavca a rozbehla sa za Zekom. S podstavca spadol na zem malý vysielač. Hologram niekoľkokrát zablikal a zmizol.
Mimo sálu stále vládla hlboká noc, ktorú osvetľovali myriady hviezd tak jasno, že sa zdalo ako by tma ani neexistovala.
„Nesmieš použiť amulet s vesmírnym svetlom mimo sálu,“ kričala z plného hrdla. Zek však bol príliš ďaleko, aby ju počul. Videla, len ako vystrel ruku smerom k hviezdnej oblohe. Aktivoval amulet, ktorý slabo zaiskril. Keyia ešte stihla natiahnuť ruku k Zekovi, keď krajinu ožiaril oslepujúci záblesk. Následná tlaková vlna ju odhodila niekoľko metrov späť.
Po chvíli všetko utíchlo. Tma pohltila okolitú krajinu do svojej moci a vôkol zavládlo ticho. Ležala na zemi oslepená energiou amuletu a smutne hľadela kamsi na okraj galaxie.
***
„Predo mnou sa neskryjete,“ vykrikoval Peter a mierne prikrčený utekal s odistenou airsoftovou pištoľou po lese. Vedel, že tu niekde musia byť ukrytý jeho kamaráti. Počúval, či nezačuje nejaké zvuky, slabé šuchotanie lístia. V lese ostal zrejme sám a ostatný sa teraz isto náramne bavia.
Lístím už neprenikalo takmer žiadne svetlo a všade vôkol panovalo večerné šero. Začínal mať strach, pretože les sa v jeho očiach začínal meniť na strašidelné miesto.
„Kašlem na nich, musím vypadnúť,“ zahundral sám pre seba a začal utekať. Ako utekal lesom, ktorý sa stále viac ponáral do tmy, periférne spozoroval, že sa za jeho chrbtom objavilo slabé svetlo. Srdce mu začalo byť o závod. Čím rýchlejšie utekal tým viac ho svetlo dobiehalo. Zahodil pištoľ, ktorá mu bránila v behu. Keď už nevládal a ledva lapal po dychu potkol sa o koreň stromu. V momente jeho pádu svetlo preťalo koruny stromov a s ohromným zadunením vrazilo do zeme tesne vedľa Petra. Peter zreval a chytil sa za zadok. Pozrel sa na roztrhnuté a opálené nohavice lemujúce krvavú ryhu, ktorá mu svietila na zadku.
Vedľa neho ležal v neveľkej jame slabo svetielkujúci predmet, ktorý jemne iskril, ako keby bol napojený na elektriku.
Peter sa postavil a prezrel roztrhnuté gate. Zobral konár a vytiahol svetielkujúci kameň. Naslinil prsty a opatrne sa ho dotkol. Na jeho prekvapenie nebol vôbec horúci, bol vlastne úplne studený.
Zdvihol podivný kameň a krívajúc kráčal z lesa. V diaľke už bolo počuť krik jeho spolu kumpánov. Za chvíľku k nemu dobehli všetci. Peter bol celý špinavý, kríval a v ruke držal stále svetielkujúci kameň.
„Husté, to je meteorit!“ skríkol jeden z nich a ukazoval mu na ruku. „Čo sa vlastne stalo?“ vypytovali sa jeden po druhom. Jeden z nich si všimol, že Peter má na zadku krvavý zárez a spálené nohavice.
„To sa ti ako stalo? Chceš povedať, že ten meteorit ti trafil do zadku?“ všetci vybuchli smiechom. Peter bol ešte celý rozklepaný z toho, že ho nechali v lese samého a ešte ho skoro zabil asi meteorit. Jediné čo si teraz prial, aby bol čo najskôr doma.
Nahnevane vystrel ruku s meteoritom smerom k nim. „Choďte do čerta hlupáci!“ Meteorit zaiskril a všetko vôkol zbelelo žiarou svetla. Lesom sa rozlialo svetlo. Vyzeralo to akoby dookola ani neboli stromy. Pozrel sám na seba a uvedomil si, že zdrojom svetla nie je meteorit, ale on sám. Následná tlaková vlna ho zhodila na zem.
Keď sa opäť postavil na nohy zistil, že po ostatných neostalo ani stopy. Pred očami sa mu mihotali kruhy svetla a podlamovali kolená. Keď si po chvíli jeho oči privykli na okolitú tmu zistil, že vôbec nie je na tom istom mieste ako pred chvíľou. Všade kam sa pozrel bol hustý, tmavý les a nebyť svetielkovania meteoritu asi by nevidel ani na svoj nos. Prepadla ho panika. Na takom strašidelnom mieste ešte nikdy nebol. Všade šumelo lístie, praskali konáre a okolo sa ozývalo strašidelné kvílenie.
Ako sa otáčal a zaostroval do tmy skočilo pred neho niečo čo ho takmer zhodilo na zem. Pred očami sa mu vynorilo nádherné dievča. Podišla bližšie, chytila ho za rameno a jemne sa uklonila. Z vypleštenými očami hľadel na dievča.
„Buď pozdravené svetlo, ktoré ťa privádza vznešený cestovateľ.“ Petrovi po týchto slovách prešiel mráz po chrbte a strachom ostal stáť ako prikovaný. Nechápal kde sa tu vzala, na takomto mieste uprostred noci, kde by on nešiel dobrovoľne ani za nič.
„Zvláštne vidieť ťa prichádzať a nebyť pri tom v sále vesmírneho svetla. Kto si ak smiem byť taká odvážna?“ pokračovala a stále ho držala za rameno.
„Ppeter“ zakoktal a ešte viac sa roztriasol. Hlavou mu začali víriť najhoršie myšlienky čo sa mu asi stane. No najmä ho prekvapila reč akou rozprávala.
„Ppeter teší ma. Mňa nazývajú Elyir,“ zopakovala po Petrovi jeho zakoktanie.
„Máš zvláštne meno, z akého sveta prichádzaš?“ nedalo jej to, že sa tu tak náhle ukázal.
„Z akého sveta?“ divná baba pomyslel si, ja že mám divné meno a čo potom ona. Isto to bude nejaká fanatička, ktorá si o sebe myslí, že je elfka, alebo ktovie aká potvora. Rozhodol sa teda hrať jej hru. Napokon, možno ho odtiaľto dostane.
„Predsa zo starého sveta,“ začal sarkasticky a rozmýšľal čo si vymyslí ďalej. „Ale ja konkrétne som z...čo do čerta!“ nedopovedal, lebo si všimol, ako sa nemôže pohnúť.
„Čo sa to deje?“ všade okolo neho tiekla divná lepkavá hmota, ktorá mu zalievala postupne celé nohy.
Elyir k nemu obratom skočila, vytiahla niečo čo vyzeralo ako meč a odsekla ho od tejto lepkavej hmoty.
„Buď opatrný cestovateľ. Všade okolo plačú Dévy.“ Upozornila, bez akejkoľvek emócie.
„Ak raz uviazneš v ich slzách, je pravdepodobné, že v nich ostaneš uväznený naveky.“ Všimol si, že keď hustým lesom prenikol občas svit mesiaca, zjavila sa silueta tvora zaliateho ako komár v jantári. Neprirodzene skrútené končatiny v posledných predsmrtných kŕčoch. Ako to uvidel začal sa znovu triasť.
„Kde to do pekla som?“ v panike začal pobehovať sem a tam, pričom sa snažil opäť nestúpiť do tej lepkavej brečky. „To ten prekliaty meteorit. Za všetko môže on.“ V okamihu odhodil amulet na zem a dúfal, že sa všetko vráti do normálu.
Elyir chvíľku na neho hľadela stále viac zamračená.
„Ty nevieš čo držíš v ruke? To nie je meteorit, ale amulet vesmírneho svetla! Ten používajú cestovatelia poverený radou svetla.“ Zohla sa a s úctou zodvihla amulet.
„Ako si ho získal?“ Peter si všimol, že Elyir pevne zviera svoj meč a aj jej hlas zvážnel. Táto hra sa mu prestávala páčiť. Začal zo seba rýchlo sypať slová.
„Bol som v lese s kamarátmi, keď vedľa mňa padol tento meteorit alebo ako si to nazvala. Keď prišli tak som to na jedného z nich namieril a zrazu som sa ocitol tu.“
Elyir ho pomaly obchádzala a celého si ho prezerala. Všimla si, že ma roztrhnuté nohavice. Chytila ho za zadok až podskočil a našla spálenú ranu.
Zahľadela sa do lesa a bolo vidieť, že premýšľa čo s touto situáciou. Po chvíli sa otočila, zobrala amulet a prešla nad ním rukou. Amulet zapraskal a na jeho povrchu sa objavili nejaké znaky, ktorým nerozumel. Takmer okamžite pozrela vyplašene na Petra. Schmatla ho za ruku a začala ho ťahať tmavým lesom.
„Kam ideme, čo sa stalo, čo som urobil?“ začal ju Peter brzdiť a snažil sa vytrhnúť ruku z jej zovretia.
„Musíme hneď za radou, toto vesmírne svetlo patrilo Beshinovi,“ povedala a utekala ďalej. Peter stále nechápal, no tempo ktoré nasadila mu nedovolilo na nič viac sa vypytovať.
Ako vybehli z lesa, rozvinula sa pred ním krajina tak jasno osvetlená hviezdami až musel zastať. Pozeral na oblohu a nemohol uveriť svojím očiam, keď uvidel tri mesiace.
„Na toto nemáme teraz čas. Muselo sa niečo stať, keď bolo použité vesmírne svetlo.“ Peter začínal byť z behu unavený. Po niekoľkých minútach konečne zastali. Lapajúc po dychu sa zviezol na zem.
„Sme tu, buď pripravený,“ povedala Elyir a pomohla Petrovi na nohy. Peter sa pozeral okolo seba a všade videl iba lúku. Pozrel na Elyir či sa ho nesnaží iba donútiť k ďalšiemu behu.
Zobrala meč a spravila výpad pred seba. Krajina pred nimi sa zrazu roztrhla a spoza neviditeľnej opony k nim začalo prenikať jasné svetlo. Vykročila vpred, schmatla Petra a vtiahla ho cez škáru.
Za priechodom svietili hviezdy rovnako, ako na lúke, len nekonečnú step vystriedala obrovská svetlom zaliata kruhová budova.
Opäť ho prepadla úzkosť. Vošli dnu, Elyir spravila gesto rukou a jemne sa uklonila. Až teraz na svetle si Peter všimol, že Elyir síce vyzerá ako človek, len jej vlasy sa podivne stáčali a v hrubých prameňoch ovíjali jej ruky. Celá vyzerala ako by mala vo vlasoch vpletené stovky tmavo čiernych stúh, ktoré sa neustále pohybovali.
Zaujala ho architektúra miestnosti. Najmä obrovský kamenný vír, ktorý ju pohlcoval do seba. Elyir ráznym krokom prešla popod stáčajúcou sa klenbou k podstavcu v tvare hviezdy. Peter pomaly kráčal za ňou a neustále sa pozeral na nádhernú klenbu. Ako tak kráčal zakopol a spadol.
„Opatrne,“ ozvalo sa mu spoza chrbta. Odskočil niekoľko krokov a zbadal dievča, ktoré sedelo pod jedným z podporných pilierov. Všimol si, že mu po tvár stekajú slzy. Elyir začula čo sa deje a okamžite pribehla s mečom v ruke. V okamihu však zastala a úctivo sa uklonila.
„Buď pozdravená vznešená Keyia. Čo robíš v sále svetla takto neskoro sama bez sprievodu. Kde je rada?“ vyhŕkla Elyir a vôbec si nevšímala, že Keyia tam sedí celá uplakaná.
„Som rada, že si tu. Dnes v noci sa objavilo vesmírne svetlo tvojho otca.“
„To bolo vidieť aj mimo sálu svetla?“ odpovedala vyplašeným hlasom Keyia. Vtom sa zarazila. „Ako vieš, že to bolo svetlo môjho otca!“
Elyir vytiahla amulet a podala jej ho do rúk. Keyia nechápala ako sa jej dostal do rúk.
„Kde je Zek! Vrátil sa?“ skríkla. „Povedz mu, že keď mi príde pod ruku bude si priať, aby takúto hlúposť nikdy neurobil.“ Penila od zlosti a pohľadom tikala z jedného na druhého.
„No práve, amulet nepriniesol Zek, ale Ppeter.“ Obe na neho pozreli až sa zapýril.
„Čo si zač a ako si sa k nemu dostal,“ vyletela.
Peter začal pomaly cúvať. „Našiel som ho v lese. Ja stále nechápem, kde to som, ako som sa sem dostal.“ Keyia ho zatlačila k múru. Elyir ju zobrala za ramená a čosi jej hovorila, pričom z neho neustále nespúšťali pohľad.
Keyia k nemu prišla a chytila ho jemne za ruku. Petrovým telom okamžite prešla vlna tepla a začal sa cítiť neuveriteľne príjemne.
„Viem, že si vyplašený zo všetkého, čo sa okolo teba deje, ale nemaj strach, potrebujem aby si nám pomohol a ani sa nenazdáš a budeš opäť doma. Práve sa nachádzaš na planéte Sutae. Našom domove. Sutae je veľmi blízko stredu galaxie. Preto vidno na oblohe toľko hviezd. Dostal si sa sem pomocou amuletu vesmírneho svetla.“ Nedokázal panikáriť aj keď by podľa neho panikáriť mal. Keyia sa postarala o to, že bol úplne pokojný.
„V dobách, keď ešte neexistoval nikto pre koho by bol čas určený, sa galaxie pohybovali vesmírom rýchlosťou mnohonásobne prevyšujúcu rýchlosť svetla. Svetlo sa však nedokázalo pohybovať tak rýchlo, ako galaxie plné hviezd a v nekonečnej temnote hviezdy strácali časť zo svojho svetla. Svetlo takto stratené, putovalo vesmírom spomaľované časom za svojou hviezdou, kým mu neskrížila cestu naša planéta. Energia celej hviezdy pod ťarchou času zostala uväznená ako kus skaly. Dokázali sme z tohto svetla vyrobiť amulety, ktoré nám dovoľujú putovať na planéty, ktoré sa nachádzajú v blízkosti iných hviezd. Ak je planéta obývateľná, energia hviezdy vrátila amulet aj s cestovateľom späť. Takto sme preskúmali takmer celú galaxiu a objavili Sutae. Mnoho cestovateľov sa zo svojich ciest nikdy nevrátilo. To sa stalo aj môjmu otcovi, keď bol vyslaný na tvoju planétu, aby ju preskúmal. Dlho sme si mysleli, že je mŕtvy, nakoľko sa jeho amulet vrátil bez neho. Zek však dokázal svojou hlúposťou, že tomu tak nie je a ty si dôkaz.“ Pustila ho a smutne pokračovala. „Zek sa niekoľkokrát pokúsil odísť na tvoju planétu a teraz na nej ostal uväznený. Namiesto neho si sa vrátil ty. Pokúsime sa vymeniť ťa, ak už nie je pre Zeka neskoro.“ Nedokázala viac potlačiť plač. Otočila sa k pilieru a ticho začala vzlykať.
„Tú planétu voláme Zem.“ Prerušil Peter ticho, ktoré nastalo v sále.
„Poznám tvoj žiaľ. Moji rodičia zahynuli, keď som bol ešte veľmi malý. Jediná spomienka na nich je naša spoločná fotografia.“ Vytiahol rokmi popraskanú fotografiu a podal ju Keyii. Zobrala ju a pozerala na troch šťastných ľudí.
Z oka jej vypadla slza a padla na tvár muža na fotografii. Vypleštila oči, rukávom si utrela slzy, vyskočila a utekala kamsi preč. Peter a Elyir sa pozreli nechápavo na seba a začali utekať za Keyiou. Keď ju dobehli bola už pri podstavci a pred ňou svietil obraz jej otca Beshina. Obaja zastavili a nemo hľadeli na obraz, ktorý sa pred nimi vznášal v priestore. Peter zobral Keyii z rúk fotku a striedavo pozeral na ňu a na obraz. Nechápal to. Obaja videli svojho otca. Pozerala na Petra a chcela počuť vysvetlenie. Peter stál ako socha nehybne, bez mimiky, akoby práve zbadal medúzu. Objala ho a všetok strach zrazu pominul. Už asi začínal tušiť, prečo sa ocitol na tejto planéte.
„Ty to nechápeš? Môj otec to nielenže prežil, ale aj dokázal vrátiť amulet späť. Našiel spôsob ako môžeme všetci cestovať svetlom. Našiel nám nový domov. Mohlo nám to dôjsť, keď sa jeho amulet nevrátil späť ihneď, ale až po niekoľkých dňoch. Teraz je Zek ten, ktorý vie ako sa vrátiť na Zem viackrát.“ Keyia priam žiarila.
„Vznešená Elyir. Pani nočného Sutae. Nie je v mojej moci žiadať ťa o pomoc a už vôbec nie prikazovať. Prosím ťa však tu v sále svetla o tvoje svetlo. Daj mi možnosť vrátiť môjho brata tam, kam skutočne patrí. Domov.“ Zavrela oči a takmer ani nedýchala. Elyir vytiahla svoj meč a podišla bližšie. Vyhodila ho do vzduchu a pred obomi sa s rozpaženými rukami uklonila. Meč sa niekoľkokrát vo vzduchu otočil a zložil sa do známeho tvaru amuletu.
Zobrala amulet do rúk, podala Keyii a ticho odišla.
Keď ostali sami Keyia podala Petrovi ten čo patril ich otcovi a priložila k nemu ten od Elyir. Amulety sa akoby spojili a začali sa pomaly roztáčať. Peter zbledol a bolo vidieť ako sa bojí.
„Nebolí to viac ako keď ťa pošteklí lúč slnka na nose.“ Usmiala sa na Petra pri spomienke na slová ich otca. Svetlo ich pomaly objalo. Obaja držiac amulety vystreli ruky smerom k oblohe. Miestnosť zaplavilo svetlo a zmizli vo vesmírnej diaľke. V sále zavládlo obvyklé ticho. Elyir kráčajúc k lesu sa obzrela za náhlym zábleskom. „Dávaj mi naň pozor,“ zahundrala a zmizla v tmavom lese.
***
„Ako vieš kde ho hľadať?“ Petrovi sa ešte triasli nohy a chvel žalúdok. Ani na druhý krát si nedokázal zvyknúť na to, že preletel pol galaxie za menej ako stotinu sekundy. Zem bola taká ako keď ju opúšťal. Tmavá, vlhká a na rozdiel od Sutae nepríjemne studená. Jar dávala o sebe vedieť. Zahľadel na hviezdnu oblohu, ktorá mu pripadala náhle nesmierne fádna.
„Asi už nebude vrchol romantiky prechádzka pod hviezdami,“ skonštatoval. Keyia ho vôbec nepočúvala. Pred očami sa jej zobrazovala okolitá krajina a kdesi v diaľke prerušovane blikal zelený bod.
„Je to len na skok,“ rozbehla sa pomedzi stromy.
„To na Sutae všetci všade utekáte?“ kričal za ňou. Keyia ho však nevnímala a ešte zrýchlila. Chcel niečo povedať, ak ju však nechcel stratiť musel prestať hovoriť a začať utekať tiež. Akokoľvek sa snažil, túto útlu žienku dobehnúť nedokázal. Zvoľnil tempo, nakoľko videl kam uteká a pomaly šiel lesom ďalej. Nechcel byť pri tom, keď stretne Zeka a poriadne mu vynadá za jeho nerozvážnosť. Nestihol sa poriadne vydýchať, keď lesom zaznel taký hrôzyplný výkrik, až cítil ako sa mu zarezáva pod kožu.
„Keyia,“ prebehlo mu ako prvé hlavou a začal šprintovať čo mu nohy stačili.
Keď ju dobehol všimol si, že kľačí v neveľkej jame. V náručí niečo objímala a usedavo plakala. Pomaly podišiel bližšie a chytil ju za rameno. Konečne si všimol koho drží v náručí. Pochopil, že amulet nedopadol v ten večer na zem sám, jeho súčasťou bol aj Zek. Vyzeral ako by ho pomlelo. Namiesto rúk a nôh trčali, len zakrvavené pahýle rozštiepených kostí. Všade vôkol ležali kúsky dotrhaných skrvavených šiat. Videl ako sa mu trhavo dvíha hrudník. Nemohol uveriť, že aj napriek svojím zraneniam žije. Nevedel čo robiť, nechápal prečo Keyia, len tak pri ňom kľačí. Bol v šoku, tak ako ona. Občas sa Zekovi vydral z hrdla bolestivý výkrik. Nevnímal, čo sa okolo neho deje. Len jeho telo ešte umelo udržiavané pri živote oblečením, ktoré mal vydávalo posledný bolestný vzdor.
Po chvíli sa prestal hrudník dvíhať a krvavé paže klesli na zem. Keyia už neplakala, len sa spolu húpali, ako by uspávala novorodenca.
„Odišiel,“ zavzlykala. V ústach cítila slanosť sĺz, ktorá sa miešala z horkosťou žiaľu. Sadol si na zem vedľa Keyii.
Na obzore pomaly vychádzalo slnko a tmavý les sa prebúdzal do nového dňa. Východ slnka, symbol nového života si jeden práve zobral.
„Zek nebol ešte pripravený cestovať sám. To že nepostretol ten istý osud aj teba je šťastím, aké sa len tak nevidí. Vesmír chcel aby dnes nebol deň tvojej smrti. Takmer som prišla o všetkých ktorí mi ostali. Len ozajstný nositelia svetla dokážu vesmírne svetlo udržať vo svojich rukách až do cieľa ich cesty.“ Keyia sa postavila, objala Petra a darovala mu krátky úsmev plný bolesti. Z rúk mu zobrala amulet a položila ho Zekovi na hruď. Svoj priložila vedľa. Amulety sa rozžiarili a čakali na jedinú myšlienku, jediné gesto rúk. Povel, ktorý ich pošle tam, kam bude cestovateľ, ktorému patria chcieť.
„Hrdinstvo a tvrdohlavosť nám prinieslo mnoho utrpenia.“ Hlas sa jej triasol keď vyslovovala tieto slová.
„Žiaden nositeľ svetla nie je hrdina. Nespievajú sa oslavné chorály na ich slávu. Jediné čo po nich ostáva je hologram s menom planéty, s ktorej sa už nikdy domov nevrátia. Ich osudy nie sú písané odvahou a chrabrými činmi. Naopak, sú to hráči s obrovským šťastím, ktorý prežili a vrátili sa živý späť. Môj brat a otec sa medzi nich nezaradia. Boli hráčmi, ktorí toľko šťastia nemali. Dúfam, že ich duše nájdu na tejto planéte pokoj.“ Cez slzavý závoj takmer nevidela. Objala Petra a natiahla ruku nad hlavu. „Svetlo nech vedie tvoje kroky Ppeter pozemšťan.“
Z amuletov sa rozlialo svetlo, ktoré ich objalo a spolu zo Zekovým telom zmizli s prvými lúčmi nového dňa.

Milan Smolka

Milan Smolka

Diskusia

Ash
Patetické (v slovenskom aj anglickom význame tohto slova) s kopou gramatických aj štylistických chýb. Najočivednejšia je neobratná výstavba príbehu, kde sa postavy zjavujú a miznú bez toho, aby k deju nejako prispeli. Čí je to vlastne príbeh? Keyin, Petrov, Zakov, ich otca, amuletu? Tak, ako je zápletka vystavaná, to nie je jasné a zrozumiteľné. Potom sa postavy akosi potácajú od ničoho k ničomu, namiesto toho, aby bežali po ostrej hrane a tlačili účinok rozprávania na maximum.
24.09.2014

zuna
Na úvod chcem povedať, že námet nie je na zahodenie a z takého stretnutia ľudí z dvoch rôznych svetov by sa dalo veľa zaujímavého vyžmýkať. Táto poviedka však trpí neduhmi.Gramatika: chýbalo veľa čiarok, a ďalšie chyby "nemožno použiť mimo sálu","cestovatelia poverený radou", "tomu tak nie je" atď. ... spolu kumpáni (nedáva zmysel, už v slove kumpán je obsiahnuté, že je to spoločník). Nie som pravopisný fanatik, ale keď je tých chýb veľa a evidentne to nie sú len preklepy, tak to dosť degraduje text.
24.09.2014

zuna
To vysvetlenie o tom, ako galaxie putovali rýchlejšie ako svetlo, ktoré preto ostalo stratené a uväznené ma nadhadzovalo na stoličke.
Moja rada, buď ten princíp vôbec nerozpitvávať, alebo vyšprtiť nejakú dôveryhodne znejúcu fyzikálnu teóriu,
ale toto bolo príliš zlé.
Najviac sa mi páčila časť, keď Peter bol v lese s kamarátmi (až na to, že keď hrá človek airsoft, tak asi nebude vykrikovať "heeej, kde ste", však? ).
V tej bola istá uveriteľnosť. Ostatné postavy a situácie ma príliš rozčuľovali svojou nezmyselnosťou. Prečo by bola sála posledné miesto, kde by Zeka niekto hľadal?,
Elyir je najprv nejaké dievča, čo sa potuluje lesom a zrazu sa z nej vykľuje vládkyňa celej planéty?
Čo s tým mali nejaké plačúce Dévy, v príbehu boli spomenuté úplne zbytočne.
Ako Zek dokázal svojou hlúposťou, že ten ich otec nie je mŕtvy a Peter je dôkaz, keď ich otec už bol vtedy mŕtvy. A tak ďalej.
24.09.2014

zuna
Veľmi tomu chýbala uveriteľnosť a logika konania postáv. Možno by bolo fajn sa zamerať na jednu postavu, napr. Petra a písať, čo sa prihodilo jemu.... Ale aby som len nekritizovala, celkom sa mi páčilo, že namiesto rozprávača dej posúvalo množstvo dialógov.
24.09.2014

William Cody
Zuna: Ja len poznámku k rýchlosti cestovania hmoty a svetla pri rozpínavosti vesmíru. Je to jedna z najnovších teórií, že po Veľkom tresku sa vesmír (hmota a energia) od epicentra pohyboval rýchlejšie ako je rýchlosť svetla. Nedávno som to kdesi zachytil.
24.09.2014

zuna
Chápem co hovoris,ale tu je to podane tak,ze galaxie nie že sa pohybovali rýchlejšie ako rýchlosť svetla, ale rýchlejšie ako svetlo samotné,ktoré kdesi zaostávalo. Ked su galaxie hmota a energia,prečo akurat svetlo by bolo čosi ine,čo by nebolo súčasťou galaxie
25.09.2014

William Cody
Ja som neobhajoval autora... Ani netvrdil, že poukazuješ na chybu, ktorá chybou nieje. Len na margo toho,ako si spomenula, že si autor mohol vymyslieť nejakú teóriu,(alebo nevysvetľovať nič) že nemusel veľmi ani vymýšľať :) - že mohol využiť takúto myšlienku - nápad (svetlo vzniknuté pri Veľkom tresku podľa nej zaostávalo, takže bol tu priestor:).
25.09.2014

Ash
Poviedka je viac fantasy než scifi, takže baviť sa o nejakej vedeckej uveriteľnosti nemá veľký význam. Navyše rozprávanie o pôvode amuletov vyzerá ako legenda, mytologické zdôvodnenie ich pôvodu, tam už je nejaké upozorňovanie na rozpor s realitou úplne zbytočné.
Ale keď už ste načali tému: Podľa súčasného stavu poznania nastala tesne po Veľkom tresku inflačná fáza, kedy sa priestor "nafúkol" do rozmerov rádovo zhodných so súčasnosťou. Toto rozpínanie bolo oveľa rýchlejšie ako svetlo, ale keďže ide o rozpínanie samotného priestoru, na šírenie svetla to nemalo žiadny vplyv. Ostatne v tedajšej hustote vesmíru sa žiadne svetlo nemohlo šíriť, neexistovali žiadne galaxie ani nič podobné. Rovnako je to aj teraz, rozpínanie vesmíru nebráni šíreniu svetla, iba mení jeho vlnovú dĺžku. Také niečo, že by sa zásluhou nadsvetelnej rýchlosti rozpínania dalo ujsť svetlu, to neexistuje.
25.09.2014

Nadalan
Nápad zaujímavý. Má to úvod, jadro, záver, zápletku atď. Verím, že to autor myslel dobre. Zo štýlu, akým je poviedka písaná, vidieť, že treba ešte veľa veľa čítať a veľa písať. Tým sa zlepšia vetné konštrukcie (je čo zlepšovať). Odstránia sa často opakujúce slová, v tomto prípade: svetlo, amulet, les, ruky, ... Odporúčam vygoogliť si niečo o písaní čiarok. Čiarky veľmi rýchlo odhalia autora, ktorý na gramatiku kašle a nemá načítané. V podstate kvôli množstvu týchto chýb som sa na príbeh nedokázala sústrediť. Súhlasím s tým, čo napísali ostatní vyššie.
27.09.2014

jurinko
V podstate vsetko ste uz rozobrali. Zaciatocnicke dielo, ktore pravdepodobne opisuje cast z vacsieho sveta (viac pribehov, mozno ma autor v hlave priam sagu), ale zatial nie dost dobre. Vela citat vsak autorovi snad pomoze. Dal som 2
29.09.2014

mayo
pohladal som par cisielok, ak to nahodou niekoho zaujima: ako vravi Ash, vesmir bol na zaciatku nepriehladny (a to vraj trvalo 377000 rokov). ale prve hviezdy vznikli az o nejakych 400 milionov rokov. a ta inflacna faza trvala nepatrny zlomok sekundy, 10 na minus 32-hu, a nafukla vesmir 10 na 26-tu krat. vo vesmire sa sice nic nemoze pohybovat rychlejsie nez svetlo, no mnohe galaxie sa vzhladom na nas pohybuju rychlejsie prave vdaka rozpinaniu vesmiru. my ich vsak od toho momentu uz nemozeme pozorovat, pretoze svetlo z nich k nam nikdy nedoleti. keby sme sa vsak dokazali dostat niekde tam na okraj nasho sucasneho "pozorovatelneho vesmiru", asi by sme ich znova uvideli (dobehli by sme v ustrety ich svetlu).
30.09.2014

mayo
existuje aj viacero teorii o premenlivej rychlosti svetla (skusal to aj Einstein), je to vsak mozne asi len v exotickych vesmiroch alebo casoch, kde hmota ako ju pozname, nieto este galaxie, sotva mozu existovat. nato aby to vsetko vzniklo musia byt mnohe kozmologicke konstanty velmi presne vyladene (to zas otvara priestor pre uplne ine debaty: kto ich vyladil ;) okrem toho, blizko centra nasej galaxie by na oblohe nebolo proste vidiet viac hviezd, je tam pravdepodobne tolko prachu ze by ziarila cela obloha. okrem toho, vsetko to gama ziarenie by uz v zarodku zahubilo vsetky formy nam podobneho zivota.
sorry za odbocku, co sa tyka poviedky, tak v podstate suhlasim s ostatnymi, treba po sebe citat a prepisovat, niektore vety posobia az komicky napr. "Elyir vytiahla amulet a podala jej ho do rúk. Keyia nechápala ako sa jej dostal do rúk." viem ako je to myslene, ale rusi to.
30.09.2014

Aleš Horváth
Pripadalo mi to ako Superman, tesne pred zničením Kryptonu. Stavba spoločnosti i podobne veci. Trochu som sa stratil v postavach a vzťahoch medzi nimi.
Ako fyzikár sa nebudem venovať radšej príbehu. Tiež si myslím, že označenie fantasy lepšie opisuje príbeh ako scifi.
Pointa príbehu sa mi páčila a možno pri inom začiatku a prehladnejšom písaní(nejde len o patetický štýl) by sa to dalo.
01.05.2016
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.