Vo svite hviezd

Očistec síce nie je peklo, no i tak to nie je niečo dvakrát príjemné.
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Vo svite hviezd
Ilustračné obrázky k spacenews - Vo svite hviezd / Zdroj Disclaimer
Opäť tie slzy.
Stekajú dole lícami, zafúľanými od blata a vytvárajú kľukaté brázdičky. Riečiská, končiace na perách. Tie mám zovreté. Pevne, no chvejú sa. Rovnako, ako celý môj organizmus. V podstate ani neviem, na čom teraz som. Môžem sa ešte považovať za obyčajného človeka? Ducha, anjela smrti, či len finálnu spomienku? Je to nerozlúštiteľná hádanka. Škrupinka, ktorú by som nerozlomil ani tonovým kladivom. V rukách zvieram rýľ, áno, obyčajný rýľ, špičkou zaborený v poddajnej tráve a len tak oddychujem. Na bruškách prstov a oboch dlaniach pozorujem krvou nasiaknuté mozole. Driem už hodnú chvíľku, dalo by sa povedať, že hodiny. Ale, inak sa nedá. Tú jamu som musel vykopať…Pod rúškom noci, bezoblačnou oblohou, osvietený miliónmi hviezd a ich otcom, mesiacom. Je práve vo fáze splnu. Aké klišéovité.
Čupím na záhrade, za domom. Vyzerá tu mŕtvo. Smejem sa. Také príznačné slovo. Istú techniku som si už vypracoval, takže viem, ako na to. Rýľ je ešte stále ostrý, leskne sa a dráždi môj zrak. Akoby sa mi úspešne posmieval. Zabúdam na tieto myšlienky a opäť sa púšťam do zanedbanej práce. Strašná lopota. No do svitania musím všetko stihnúť, inak budú moje muky omnoho bolestnejšie. Fyzické nie. Tie duševné. Akoby mi dakto všetko cítiace, zvyšky ľudskosti, ktoré vo mne ešte ostali, pálil žeravým kutáčom. Pomaličky a precízne. Skúsil som to len raz, ale už určite nezopakujem...
Skáčem späť do jamy, vysokej možno meter aj pol, a pod nohami cítim dačo tvrdé. Takže som už celkom blízko! Sarkastické zadosťučinenie. Zaseknem sa, a potom náhle zakľajem na nebo. Nie, to by som nemal! Pokrčím ale nedbanlivo ramenami a chystám sa odhádzať zvyšné kilogramy vlhkej hliny. Je ťažká. Ako moje spomienky a pocit viny. Kotva na krku, ktorá mi nedovolí vynoriť sa z ubíjajúcej temnoty.
Konečne vidím detailnejšie veko truhly, pričom mi rozžiarený pastier hviezd pri výhľade výdatne pomáha. Zohýbam sa a rukami oprašujem bukové drevo. Bože, nenávidím ten pocit Deja Vu, ktorý ním v podstate ani nie je. Kriste dobrotivý, musím to opäť urobiť? Musím na to hľadieť? Áno, šeptá mi v hlave príkry hlas. Musíš, ty úbohý hriešnik!
Má pravdu, inak to jednoducho nejde.
Ubolenými prstami sa zakvačím za okraj poklopu a potom napnem potrebné svaly. Ruky ma štípu. Po takej drine som znovu prekvapený, že ešte vôbec stojím na nohách. Najhoršie na tom je, že mozole sa nikdy nedokážu dostatočne zregenerovať. Na to však nemyslím. Veko je ťažké, vŕzga, ale otvára sa. Tak, ako vždy, bez väčších komplikácií. Strašný smrad naplní okolie ako roj všadeprítomných včiel. Kúdolí sa, stúpa, zarezáva do čuchových receptorov. Je mi zle. Vraciam. Dlho a nechutne, no ten poklop otvorím. A potom už len civiem…
Na moje dielo…Vrcholný akt pekelnej, až spaľujúcej vášne. Pripomína mi všetko. Tak detailne a predstaviteľne, že skoro skolabujem. Dokážem však ešte vôbec skolabovať? Na spodku ležia poukladané moje dve dcérky a manželka. Bože, akoby ich oboma hnijúcimi rukami stále objímala! Majú otvorené oči, tak, ako vždy. Sú vodnaté a zakalené smrťou, niečo podobné veru nikto nechce vidieť. No ja musím. Pozerať sa na moje obete, poukladané dve siahy pod zemou, s nemou, ale o to, čitateľnejšou výčitkou v dokaličených tváričkách. Miška, aj Janka majú rúčky položené vedľa tiel, prstíky modré a špinavé, stočené akoby v kŕči. Je mi tak zle. Všetky tri sú zabalené v bielej plachte, nahé časti tiel však vidieť. Manželku som dorezal najviac. Našťastie badám len kúsok pŕs a ramena. Taktiež ľavú nohu. Na mnohých miestach sa vynímajú zárezy z dlhej čepele. Odporné. Všetky tri majú podrezané hrdlá. Akoby tie rany pučali, hnisali a neustále sa zväčšovali. Je to také nechutné, ale spôsobil som to ja! Zavraždil svoju milujúcu rodinku. Vyzerá to ako zlý sen. No rozhodne nie je…
Prečo? Kvôli žiarlivosti. Evka s tým susedom nikdy nič nemala, avšak zistil som to až neskôr. Kým mi z vnútorného zraku neopadol nepreniknuteľný závoj slepoty. Vždy som žiarlil, ale nie takýmto spôsobom. Bože, vôbec sa ho nedotkla! Ani neviem, ako som ten hrôzostrašný čin vykonal. Vypil som si trochu brandy a podvečer vytiahol z útrob kredenca najväčší nôž na vykosťovanie. Tentoraz som ho však mienil použiť na celkom iný účel. Skoro nekričali. Iba na mňa vyčítavo a s výrazným otáznikom v očiach hľadeli. Teraz dúfam, že ich to nebolelo. Ani len najkratšiu chvíľočku. Nechcel som zabiť aj dcérky, no tušil som, že by nemohli na tomto svete pokojne žiť , ak by poznali vraha svojej matky… Vlastného otca. Opäť rumázgam. Ako usmoklené chlapča. Na to, čo som vykonal, však neexistuje ospravedlnenie. Viem to. Preto prímam môj údel bez reptania.
Asi mesiac, po úbohom zakopaní mojej rodinky na záhrade, som spáchal samovraždu. Prestrelil som si hruď legálne držanou zbraňou a chvalabohu, podarilo sa to. Teraz trčím na mieste, ktorému celkom nerozumiem. No nejaký Hlas občas ku mne prehovorí. Vraj sa mám snažiť. Je to nevyhnutné, ak ich chcem ešte vidieť…Vraj je toto pre mňa očistec. A tak sa snažím. Kopem, rýľujem, plačem, kľajem a zúfalo dúfam. Každú noc na tomto mieste, bez slnka, ovládnutého tmou, prekolaného svitom hviezd a zhmotneným chladom. V presne určený čas musím vydolovať amatérsky hrob a hľadieť na svoju ženu a dietky. Kajať sa za to, čo som tak bezhlavo spôsobil. Oni sú vraj inde. Je to ďaleké miesto, lepšie. Prezradil mi to Hlas. A ja mu naivne verím.
Ešte chvíľku deprimovane hľadím na tri mŕtvoly kedysi zbožňovaných bytostí a potom zavriem truhlu. Za chvíľku začne svitať. Musím končiť a odpratať sa do neďalekej jaskyne, kde prečkám deň, pretože lúče by ma spálili. Sú neskutočne silné. Vyskúšal som to. Občas vidím čudné tiene, akiste podobných úbožiakov, ako som ja, no len tak prebehnú vôkol, ale nezastavia sa. Mám zakázané komunikovať s hocikým. Povedal to Hlas. A ja sa snažím. Chcem predsa opäť stretnúť moju rodinu... Urýchlene zahádžem hrobku a dlane pália akoby som ich po celý čas držal priložené na rozpálenej platni. Rýľ položím s posvätnou úctou hneď povedľa. A utekám. Skryť sa pred páľavou a mojimi krutými výčitkami. Cítim ich každou ubiehajúcou sekundou. Naliehavejšie. Zničujúcejšie…
V jaskyni je chlad, dá sa to tam však vydržať. Jesť, ani piť nepotrebujem. Som už len spomienka, ktorá sa musí neodkladne kajať. A tak sa modlím. Prosím Hlas o zľutovanie, no ozve sa iba keď chce. Je bezcitný. Ale ja som predsa v očistci, a tu je všetko inak! Moja vôľa je zanedbateľná. Neskôr unavene zaspávam. Keď príde noc, čaká ma ďalšie peklo…Alebo nie? Kto to má vedieť? Netuším…
Opäť tie slzy.
Stekajú dole lícami, zafúľanými od blata a vytvárajú kľukaté brázdičky. Riečiská, končiace na perách. Tie mám zovreté. Pevne, no chvejú sa. Rovnako, ako môj celý zúbožený organizmus. Ani v podstate neviem, na čom teraz som. Môžem sa ešte považovať za človeka? Ducha, anjela smrti, či len finálnu spomienku?

Roman Kulich

Roman Kulich

Diskusia

Culter
´Dalo by sa povedať, že hodiny.´ stačilo by: ´sú to už hodiny...´, ´akoby mi dakto všetko cítiace...´ podľa mňa by stačilo ´ako by dakto vo mne pálil zvyšky ľudskosti...´ „civiem“... teraz som na rozpakoch. Word to nepodčiarkol, ale slex také slovo nepozná...
Úbohé zakopanie... neviem aké to je. To, že si prestrelil hruď LEGÁLNE držanou zbraňou je podľa mňa zbytočná informácia nesúvisiaca s dejom. Amatérsky hrob. Amatérsky by som vyhodil. Zišlo by sa poškrtať. Oceňujem atmosféru zmaru a beznádeje. Páči sa mi bohatá slovná zásoba a pekne vyskladaná štruktúra príbehu. Nebola táto poviedka v Ohnivom pere? :)
07.12.2013

Kr4b
Týmto komentom vlastne len poviem, že som si to prečítal a že som sa zo všetkých síl snažil odolať tej atmosfére, ktorú, hoci je vyformovaná kvalitne, cítiť nechcem. Ani nehodnotím, neviem povedať, či sa mi to páčilo alebo nie.
07.12.2013

William Cody
Musím súhlasiť... Žiadny extra zážitok sa po dočítaní nedostavil. Spracovanie veľmi slušné, autor sa vie lepšie vyhrať so slovíčkami ako ja, no na mňa priveľa lyriky a depresie. Nedorazila však ani ľútosť, ani znechutenie ani "temnota". Ďaleko od môjho záujmového a čitateľského záberu a pretože tu vždy hodnotím iba ako čitateľ a nie žiadny "odborník" dávam 5. Mám rád nápady, akciu, atraktívne kulisy a pod., to to "svoje"som tu nenašiel. No keďže si pedantnejší autor a dal si si prácu zo spracovaním(nie ako vždy ja). dávam pre mňa vyššie body. Pre tú "formu".
07.12.2013

draculin
Ach jo. Samotny napad je vlastne zufalo banalny - "Urobil nieco zle a prisiel trest. Tak to opiseme." Citujuc Sherlocka "Boooring!". Pricom ale snaha o nejaku atmosferu bola vobec nie marna, je vidiet, ze zo slovami pracovat vies. len skoda, ze to je premrhane na takuto zbytocnost. Aj na maly rozsah sa da hodit nejaky dej, pointa, ci nie? A napokon, aj tu atmosferu zabijali tie gulervuce zdrobnelinky a fnukajuci "hrdina". Normalne mi to zvysilo hladinu cukru v krvi, kua. Len skoda, ze jedine co je, je prave ten naznak formy, akurat ze bez poriadneho obsahu. Takze nabuduce najprv dej a zapletku a potom ich vyformuj, zaklad vobec nie je zly.
08.12.2013

Roman Kulich (Anonym)
Čaute!
Áno, táto minipoviedka bola v minulom roku, alebo kole, v OP, tu som ju hodil s pôvodným názvom a ešte upravenú, hlavne kvôli nejakej tej odozve. Viem, že je to v podstate nudné dielo, nezaujímavé, možno nechutné, ale ak vyvolalo aspoň nejakú rezonanciu, cítim čiastočnú spokojnosť:)
Nabudúce už skúsim čosi akčnejšie, toto mi jednoducho nejde. Vďaka za komenty a dosť sa mi páči ten obrázok!:) Vystihuje celkovú atmosféru, akú som chcel pôvodne opísať.
08.12.2013

jurinko
Som rad, ze sa paci obrazok :-) Mne sa sice nezdalo, ze vies nejako oslnivo narabat so slovom, aj ciarky si tam daval v podstate randomizerom, nez na zaklade gramatickych pravidiel, ale nevadi, citat sa to dalo. Len toho bolo malo a bolo to ploche, neustale sa opakujuce muky sa daju opisat jednou vetou, netreba o tom robit "poviedku". Myslim si ;-) Nemozem to hodnotit, lebo to bola v podstate iba jedna scena, sice nie akcna, ale iba jedna...
09.12.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.