Zlodej mágie
Toto je príbeh zo zeme Arx, kde vládnu jej mocní bohovia obdarúvajúci všetko živé svojou náklonnosťou i hnevom. V tejto zemi je každý človek čarodejníkom, až kým jeden z nich nezatúži po neobmedzenej moci. A toto je príbeh o tom, ako ľudia prišli o mágiu.
„Priatelia, pamätáte si minulé leto? Bolo horúce a suché. Ústa sme mali smädom rozpukané a jazyky drsné. Boli ako kôra stromov. Vtedy som sa vrátil po dlhej ceste domov a utekal k studni, aby som sa osviežil. Zrazu som z ulice začul plač a krik. Vystrašený som utekal pozrieť, čo sa stalo. Zranené dieťa tam ležalo v prachu a plakalo. Niekto mu ublížil. Bolo ťažko zranené a život z neho pomaly unikal. Neváhal som, použil mágiu a vyliečil ho. Lenže beda. Zabudol som privrieť poklop na studni a môj verný pes, dychtiaci po vode, do nej skočil a utopil sa. Rýchlo som ho vytiahol von, no oživiť som ho už nedokázal.
Môj verný priateľ pykal za moju unáhlenosť a túžbu niekomu pomôcť. Nemohol za to, že som bol celý zdrvený bolestným krikom. Pomohol som druhému, no za akú cenu? Zomrela nevinná bytosť. Kto tak dopadne nabudúce? Iný človek? Ja? Vy? Dieťa, ktoré by si v panike nespomenulo na vznášajúce kúzlo.
Je to spravodlivé? Nemať možnosť zachrániť dva životy naraz? Musí vždy niekto zomrieť, aby iný mohol žiť? Prečo nemáme moc oživovať tých, ktorých milujeme? Sme čarodejovia a nemôžme kúzliť. Porozmýšľajte nad mojimi slovami, priatelia. Hľadajte pravdu vo svojom srdci. Istotne ju tam nájdete tak, ako aj ja.“
Avarus si veľmi dobre pamätal tento príhovor, ktorým pred pár mesiacmi oslovil Kolégium. Nasledovali ďalšie. V každom z nich jemne narážal na hranicu ich magických schopností. Na ich tvárach videl, že pochopili, čo chce povedať, no nikdy to nevyslovil nahlas.
Vzbura proti bohovi mágie Nebelovi bola pre nich absolútne neprijateľná. Lenže tak, ako voda potrebuje čas, aby obrúsila skalu, aj on obratne opakoval ťažko predstaviteľné myšlienky zahalené do šiat pokory a ľudskosti a nahlodával ich mysle. Pokiaľ je vzbura spomínaná pravidelne a s vášňou, môže sa z nej stať jediná logická možnosť s menom nevyhnutnosť.
Oválny stôl z masívneho dreva bol zaprataný jedlom. Miestnosť ožarovali pochodne na stenách a svetelný strom, vyrastajúci zo stropu korunou nadol. Pršali z neho žiariace lupene, ktoré tesne nad hlavami čarodejov mizli. Hodovacia miestnosť v Bielom paláci bola obrovská.
Kedysi dávno bol Avarus v tom rozľahlom priestore stratený. Cítil sa ako mucha polapená v lepkavej sieti. Neskôr si však zvykol. Pochopil, prečo je taká veľký. Kolégium by nemalo byť ničím obmedzované.
Dobre si prezrel prísediacich. Jeho krásna, mladistvá tvár, pripomínajúca porcelánový odliatok, bola pokojná a studené oči mal akoby vyrobené zo smaragdov.
Prišli všetci najmocnejší čarodejovia z Arxu. Oblečení v najdrahších odevoch, jedli, no necítili chuť. Pili, no len preto, aby zamestnali nepokojné ruky. Cítil ich napätie. Veľké zmeny viseli nad nimi ako mračná pred búrkou.
Všetci pozerali naňho. Čítal z nich odhodlanie. Verili mu. Lenže nie to ho zaujalo. Konečne v ich pohľadoch uvidel aj hnev. Potešil sa. Boli pripravení. Dnes sa už nebude schovávať za skryté významy. Jemne si pohladil zlatú čelenku. Bola ozdobená drahokamom. Mal farbu jeho zelených očí. Kameň jemne žiaril.
„Pri svojom štúdiu som narazil na mnohé kúzla, ktorými nás Nebel obdaroval. Význam jedného z nich mi došiel až po istej dobe. Najskôr som myslel, že nefunguje, až kým do nášho mesta nedorazil cirkus. Začalo sa prejavovať až v prítomnosti vlkov zavretých v klietkach. Cítil som ich dych.
Viete, čo som pri tomto kúzle pocítil? Sklamanie. Obrovské sklamanie. Ovládam kúzla plameňa i ľadu. Som schopný ubrániť sa drakom aj démonom. Lenže čo takí vlci? Nie, oni pre mňa nepredstavujú nebezpečenstvo, keďže sa našim mestám vyhýbajú. Tak načo mi je mágia, vďaka ktorej počujem ich dych? Nepoznám zbytočnejšie kúzlo. Verím, že s podobnými máte svoje skúsenosti.“
Všetci prikývli.
„Dnes som opäť skúšal kúzlo cinis,“ pokračoval Avarus, „Márne. Mŕtve drevo z popola vyčarujem, strom však už nie. Som mág, no kúzlo zrodu nezvládam. Prečo sú nám jedny kúzla zapovedané, a tie druhé sú nám nanič?“
Znovu nasledoval tichý súhlas.
„Bol som zúfalý. Kúzlo cinis som skúšal zas a znovu. Od vyčerpania som ledva stál, mal som temnotu pred očami a v mysli chmáry. Vtedy za mnou prišiel Nebel. Zrazu sa objavil v miestnosti. Povedal, že ma ľutuje. Vysvetlil mi, že sa snažím zbytočne a je tu preto, aby ma zastavil. Kúzlo zrodu sa mi nepodarí. On mi to nedovolí, pretože by to mohlo zotrieť rozdiel medzi ľuďmi a bohmi. Áno, počujete dobre. Boh mágie mi nechcel dovoliť, aby som používal mágiu.“
„Ja zas dokážem oživiť mojich hlinených vojakov, no neposlúchajú ma. Vždy ich musím nakoniec porozbíjať kladivom, lebo nakoniec útočia na všetko,“ vykríkol čarodej Miles. Mal na sebe vojenskú uniformu. Kovové pláty sa ticho prispôsobovali jeho pohybom, akoby boli z papiera.
„A ja sa zas dokážem premiestniť cez stenu len raz za deň,“ ozval sa mág Placidus. Bol zahalený v plášti a tvár mal ako vždy ukrytú pod kapucňou.
Zlostné výkriky zaplnili miestnosť. Každý pri svojom štúdiu natrafil na kúzlo, ktoré neovládal podľa svojich predstáv.
Avarus sa chvíľu spokojne prizeral výbuchom nespokojnosti. Potom zodvihol ruku a oni poslušne stíchli.
„Som mág a Nebela si nadovšetko vážim a ctím. On je dôležitý boh. Vďaka nemu máme mágiu. Ale pozor! Musíme oddeliť funkciu boha od človeka, ktorý ju zastáva, pretože si myslím, že pre tento úrad bol pred sto rokmi vybratý zlý nástupca. Mám pocit, akoby zabudol, že býval človekom. Akým právom nám odopiera to, čo on sám používa? Čím je on viac ako my?
Doba pokročila, priatelia, a my by sme sa nemali uspokojiť s tým, čo dostávame, pretože sú to len odrobinky z bohatého stola, za ktorým sedí Nebel. Mágia, nech jej hovorí božská, alebo nie, by mala byť pre všetkých.“
„Avarus má pravdu,“ postavil sa Miles, „polovičná mágia je obyčajný výsmech. Akoby si zacítil chutné jedlo a nemohol sa doň zahryznúť.“
Čarodejovia znovu prikyvovali a vstávali. Až na jedného. Zahalený Placidus mlčky sedel. Urobil rukou gesto a magicky zosilnel svoj hlas, aby prehlušil huriavk.
„Čo navrhuješ?“ opýtal sa. Všetky tváre sa otočili k nemu. Avarus si čarodeja chvíľu pokojne premeriaval.
„Zišli sme sa tu, lebo sme najvýznamnejší mágovia Arxu. Naše schopnosti sú na ďaleko vyššej úrovni ako tie obyčajných ľudí. Dlhšiu dobu už len prešľapujeme na mieste, a to len z rozhodnutia jednej bytosti, ktorá nedorástla do veľkej božskej úlohy. Mám plán, ako Nebelovi ukázať, že sa veľmi mýli, keď nám odopiera mágiu. Ak nám ju nechce dať, zoberieme si ju sami.
Ja sám sa podujmem nájsť bariéru deliacu nás od žriedla sily, ktorú nám Nebel nechce dať. Na jej prerazenie budeme potrebovať moc. Veľa moci. Tú si budeme musieť požičať od ostatných ľudí.“
„Pche,“ odfkol si Placidus, „určite ti ľudia dajú svoju mágiu dobrovoľne. Čo im povieš? Požičajte nám vašu silu, my vám ju čoskoro vrátime?“
Avarov pohľad potemnel. Rukou si pohladil čelenku a drahokam sa rožiaril. Teraz mág vyzeral, akoby mal tri oči.
Placidus si sňal kapucňu. Jeho tvár bola celá z kovu. Modrastý lesklý povrch odrážal padajúce svetelné lupene a v tisíce žiariacich bodov ožarovali steny siene.
Vystrel pred seba ruku. Tá sa tým pohybom vyslobodila z hlbokého rukáva. Bola takisto kovová. Rýchlo ňou do vzduchu nakreslil magické znamenie. Miestnosť sa ponorila do dokonalej tmy. Iba Avarus s Placidom sa mohli, vznášajúc sa v temnote, navzájom vidieť.
„Únikové kúzlo,“ povedal Avarus, „slušné.“
„Kľudne im hovor, čo chceš. Budú ťa poslúchať ako psy. Na nich tvoja ovládacia mágia platí, “ odpovedal Placidus ignorujúc Avarovu pochvalu a ukázal na jeho čelenku. „Na mňa však nie.“
Avarov mierny úsmev pohasol. Zamračil sa. Už sa nemusel pretvarovať. Dal zlosti voľný priechod.
Rukami rýchlo nakreslil symbol, aktivoval mágiu a prudko ju vystrelil ku kovovému mágovi. Ten nestihol zareagovať. Ľadové putá sa mu ako živé hady obkrútili okolo rúk a nôh a uväznili ho. Jedno mrazivé rameno mu zakrylo ústa. Placidus sa párkrát pokúsil vyslobodiť si ruky, ale márne.
„Končíš!“ vykríkol Avarus. Oči mu horeli vášňou a silou. „Myslíš si, že už dávno neviem, čím si si pokryl telo? Tutamenom. Jediným kov v Arxe, ktorý sa nedá opracovať mágiou, lebo tá naňho neúčinkuje. Ako si si mohol myslieť, že ťa ochráni predo mnou?“
Avarus pohol rukou a pri Placidovi sa zhmotnila obrovská nákova. Ľad sa s praskotom začal hýbať a prilepil k nej mágovu lesklú ruku. Ten zastonal.
„Tak veľmi sa bojíš magického útoku, až si zabudol, že to ide aj inak.“
V Avarovej ruke sa zjavilo veľké kladivo.
„Mágia síce na tutamen neúčinkuje, ale ľad sa naň prilepí,“ povedal a zodvihol kladivo nad hlavu.
„Je to plech ako každý iný.“
Ozvalo sa tresknutie. Oceľová hlava dopadla na čarodejov ukazovák. Placidov šialený výkrik nebolo kvôli ohlušujúcemu tresku počuť.
Avarus udrel znovu. Placidus sa od bolesti prehol. Márne. Krútil sa ako červík napichnutý na ihle. Ľad však držal. Dopady kladiva boli ohlušujúce. Tutamen chvíľu odolával. Potom sa začal deformovať. Avarus búšil do Placidovho prsta ako šialený. V očiach mu svietilo šialenstvo. Pri jednom údere kov praskol. Z trhliny sa vyvalila krv a úlomky kostí obalené mäsom. Avarus búšil, až kým nebola z prsta tenká krvavá mazľavá čepeľ.
Placidus bezvládne visel vo svojich putách. Z miest, kde mal tvár, mu cez tutamenový povrch, presakoval pot, slzy a krv z prehryznutých pier.
Avarus sa zadíval na bezvládne telo a posmešne sa opýtal:
„Čo si to vravel? Že sa nedokážeš premiestniť za stenu viac ako raz za deň? A načo by si to chcel viackrát? Aha, do pokladnice a späť, však?“
Ľad zapraskal a skrútil Placidovi telo tak, aby mal zmrzačenú ruku priamo pred tvárou.
„Nikdy nezabúdaj, kde je tvoje miesto. Nikdy!“ povedal Avarus hrozivo.
Pomaly prišiel ku bezvládnemu telu a nepatrným pohybom nechal ľad zmiznúť. Potom pomohol vyčerpanému mágovi vstať. Zrazu sa jeho správanie zmenilo. Bol opatrný a jemný.
„Ale prečo nie? Buď si čím chceš. Dostaneš svoju moc. A potom si kradni toľko, koľko chceš. Ale najskôr mi pomôžeš presvedčiť Kolégium. Nechcem, aby sa rozhodli pod vplyvom mágie. Musí to byť ich vlastné presvedčenie. Tú moc musíme získať od ľudí a oni s tým musia súhlasiť.“
„Čo vlastne chceš? Načo ti bude toľko moci?“ Placidov hlas bol plný bolesti.
„Kde je napísané, že Veľká výmena nemôže prebehnúť skôr?“
„Ty chceš byť Nebel? Ľudia ti svoju mágiu dobrovoľne nedajú,“ chrčal Placidus medzi vzlykmi.
Avarova ľadová tvár neprezrádzala nič. Iba oči mu horúčkovito svietili.
„A kto hovoril o dobrovoľnosti?“
Nebel pozeral na zviera pred seba a neveril vlastným očiam. Uprostred lúky sa obrovský kamenný had zúrivo váľal po zemi a zanechával v nej hlboké krátery. Boh odhadoval, že by sa v nich kľudne ukryl stojaci chlap. Had mohol mať dĺžku šesťsto stôp, z hlavy veľkej ako dom mu trčali ozrutné zuby a kmital kamenný jazyk.
Nebel vedel, že keby chcel, mohol by tvora jedným pohybom prsta zabiť, alebo ho premeniť na dážďovku. Nechcel však prezrádzať, že má takú moc. Prišiel do tohoto lesa ako obyčajný človek a chcel, aby to tak aj ostalo. Nevedel, či tajomstvá, ktoré hľadá, ostávajú pred bohmi ukryté, alebo nie.
Had sa zatiaľ divoko krútil a jeho šupiny sa zahrýzali do zeme. Nebel sa otočil na odchod, keď sa ozval hlas:
„Nechoď preč.“
Boh mágie sa otočil. Had sa stále krútil, no hlavu mal na jednom mieste. Hľadel naňho.
„Čo to tu stváraš?“ opýtal mu Nebel.
„Idem sa zošalieť. Hrozne to svrbí vždy, keď zhadzujem kožu.“
„Som len obyčajný človek.“
„A čarodej.“
„Moje drobné kúzla na tvoje obrovské šupiny nestačia.“
„Aspoň sa pokús.“
Nebel mykol plecami a vyčaroval hrable. Nimi párkrát prešiel po obrovskom haďom chrbte.
„Mal si pravdu. Nič necítim. Ale aj tak ďakujem,“ povedal a vrhol sa celou silou proti zemi, aby si uľavil od svrbenia.
Nebel si dovolil ešte jeden pohľad a potom pokračoval v ceste.
Túlal sa v tomto lese už týždeň. Hľadal tu tajomstvo Veľkej výmeny. Do najbližšej ostávalo ešte deväťsto rokov, no zdalo sa mu, že roky plynú príliš rýchlo a že nemá dosť času. Ostatní bohovia jeho snahu o odhalenie príčiny Veľkej výmeny považovali za zbytočnú. Hovorili, že ich sa určite týkať nebude. Kto by si dovolil vymeniť ich – mocných bohov? Lenže nehovorili si toto náhodou aj tí predchádzajúci? Iste, aj oni boli pobláznení mocou, ktorá im práve spadla do lona.
A tak vo svojom pátraní osamel. Celé to tajomstvo bolo zastreté akousi magickou prikrývkou, a on sa cez ňu nevedel dostať. Bol boh mágie, no tu jeho moc zlyhávala. Cítil sa ako malé, ešte nevyliahnuté kurča, ktoré sa márne snaží dostať z oceľovej škrupiny.
Jedinou stopou, ktorú sa mu podarilo získať, bolo toto miesto. Najstarší les. V ňom mal byť akýsi chrám. Zo starých zvitkov sa dozvedel, že sa premiestňuje z miesta na miesto. Nohy ho boleli, no nemohol použiť prenášajúce kúzlo, aby niečo neprehliadol.
Zrazu zistil, že nemôže ďalej. Prebral sa zo zamyslenia. Bol po kolená uväznený v hustých kríkoch. Obzrel sa. Hustý porast začínal len dva kroky za ním. Stačí sa otočiť a vyjsť von. Zodvihol nohu, no malé konáriky už mal omotané okolo členka a pevne ho držali. Vtedy začul tichý detský plač. Zamrazilo ho. Niekto tu pohodil dieťa v nádeji, že ho nik nenájde.
Bol síce boh, no ľudské srdce mu ostalo. Vedel, že ak by sa teraz otočil a odišiel, žalostný detský plač by ho v spánku mátal ešte dlho.
Začal sa predierať vpred. Išlo to ťažko. Nepoddajné vetvičky vyrastali nahusto a čím viac postupoval, tým boli kríky väčšie a silnejšie. Zastal. Nemohol sa pohnúť. Inak, ako mágiou to nepôjde. Vytvoril okolo seba chlad. Konáriky sa obalili námrazou. Nebel prudko kopol. Za rapkavého praskania krehkého dreva sa oslobodil. Dieťa zarevalo. Musí si pohnúť. Konáriky dorástli späť a začali sa po ňom sápať. Zrýchlil. Chlad, kopnutie a krok vpred.
Mal okolo seba len málo priestoru, lebo kríky za ním sa rýchlo zaceľovali. Stále sa bál použiť svoju moc naplno, pretože nechcel prezradiť, kým v skutočnosti je. Mohol sa zväčšiť a ako obor ľahko polámať kríky. Lenže toto dokážu len bohovia. Mohol kríky spáliť, no to by ublížilo dieťaťu. Stále ho nevidel, a tak okolo neho nemohol vytvoriť ochrannú bublinu.
Na nič iné neprišiel. Mohol vládnuť akoukoľvek mágiou, keď nevedel, ktorú použiť.
Zmrazenie, vykopnutie a krok vpred. Plač dieťaťa sa stupňoval. Nebel znervóznel. Zariskoval. Zosilnil mágiu. Zmrazenie, vykopnutie a krok. Konáriky sa mu omotávali už aj okolo rúk. Keby sa obzrel, zbadal by, že kríky ho už dávno prerástli a načahujú sa za ním.
Zmrazenie, trhnutie celým telom... vtedy ho konečne zbadal. Nebolo to dieťa. Podivná malá bytosť sa podobala na tučného trpaslíka a jeho priehľadné vodnaté telo sa prelievalo zo strany na strany. Pocítil mágiu zrodenia. Drobná bytosť srdcervúco plakala a z očí ukrytých v tučnej tvári mu tiekli slzy prúdom a zavlažovali zem.
Okolité kríky trpaslíkovi nechceli ublížiť. Oni ho chránili. Vodnatý tvor neplakal preto, že by bol v ohrození, ale preto, lebo Nebel nechtiac polámal vetvičky rastlinám, o ktoré sa staral.
Nebel sa usmial. Zobral malého na ruky a začal ho kolísať. Mal pružné, rôsolovité telo. Tvorček sa najskôr na Nebela nechápavo pozrel, potom prestal plakať a zívol si. Bolo to ešte len dieťa. Čo dokáže, keď bude veľký? Nebel o takejto bytosti v živote nepočul.
Po chvíli mu malý na rukách zaspal. Nebel ho položil na zem. Kríky sa po ňom prestali načahovať. Už nebol viac nepriateľ.
Lenže ako von? No jasne. Malo mu to napadnúť už skôr.
Dal svojmu telo inú formu. Zjemnil svoju telesnú hmotu a ako ľahký opar sa prešmykol medzi vetvičkami kríkov bez toho, aby im ublížil.
Poobzeral sa ďalej. Úplne stratil orientáciu. Kedykoľvek mohol pátranie prerušiť a ako boh vyletieť z tohto lesa nazad do svojho sídla.
Áno, určite to urobí. Keď príde čas.
Po posledných udalostiach však na to vôbec nemal chuť. Cítil sa výborne. Nevedel prečo, ale mal pocit, že je na správnej stope.
Obrovský trol driapal zubami kôru gigantického dubu. Jeho najspodnejšie konáre vyrastali vo výške, v ktorej končili všetky ostatné stromy. Na obídenie kmeňa, ktorý pripomínal strážnu vežu, by človek musel urobiť stopäťdesiat krokov. Pod stromom zúfalo poskakovala najpôvabnejšia bytosť, akú kedy Nebel videl.
Napriek rachotu, ktorý trol spôsoboval, a duneniu odpadávajúcich kusov kôry, bol jej srdcervúci plač dobre počuť.
Žienka oblečená v ľahučkých, skoro priesvitných šatách pribehla k Nebelovi.
„Pomôž mi, prosím, kým mi tá obluda úplne nezničí strom,“ plakala a zúfalo ťahala boha k stromu.
Ten bol z jej dôvery taký prekvapený, až nebol schopný pohotovo zareagovať. Až po pár krokoch si ruku vyslobodil z jej kŕčovitého zovretia.
„Nemôžem ti pomôcť. Ako asi mám zastaviť také monštrum?“
Trol bol vysoký štyridsať stôp a hlavu mal veľkú, ako mestskú bránu. Dokonale cítil tep jeho srdca a mal možnosť ho jednou myšlienkou zastaviť.
„Ale on ho úplne zničí. Zabije môj strom.“
Žena padla na kolená a tvár si ukryla do dlaní. Nebel si ju obzrel. Pochopil. Bola to víla, ktorej život bol spätý so stromom. Na ramenách mala krvavé škrabance. Ako trol zarýval tesáky do kmeňa stromu, pribúdali jej ďalšie. Prečo to vlastne robí?
„Hej, ty tam! Prestaň! Nevidíš, že jej ubližuješ?“ zareval a zosilnel svoj hlas len na toľko, aby to nebolo nápadné.
Trol k nemu otočil hlavu a vypľul drevo.
„Nemám si kde zbrúsiť tesáky. My, trolovia, ich nemôžeme mať príliš dlhé. Veľmi to bolí. Vybral som si tento dub, pretože je tvrdý ako skala.“
Trolov hlas bol síce mocný, ale veľmi jemný a zrozumiteľný. Nebel sa zahanbil, že mu chcel zastaviť srdce.
Takže tento tu si len potrebuje zbrúsiť zuby. Keby tu na okolí bol nejaký kusisko skaly, nemusel by zabíjať strom. Pozrel na vílu, ako plače za svojím dubom. Hoci ju rany museli poriadne páliť, nevšímala si ich. Bolesť z ničenia lesného obra bola väčšia. Obdivoval jej odvahu.
Ak by som našiel nejakú skalu...
Nebelovi sa od vzrušenia rozbúchalo srdce.
No jasne. Aká náhoda....
„Hej, Trol! Vydržíš chvíľu bez toho ničenia?“
„Je mi to ľúto, ale inak si pomôcť neviem. Ako dlho?“
„Chvíľu. Hneď budem späť.“
„Ale ponáhľaj sa,“ zakričal trol za utekajúcim Nebelom.
Kamenný had slastne otvoril papuľu. Trolie zuby mu driapali kamenné šupiny a on od pôžitku privieral oči. Trol sa ešte raz zahryzol do hadovho chrbta, a potom si ohromným prstom prešiel po zuboch. Spokojne prikývol.
„Ďakujem ti človeče. Takto mi nejaký ten rok vydržia,“ zašepkal, aby nevyrušil spiacu vodnatú bytosť. Tá spokojne oddychovala pod dubom a ako sa prevaľovala v tráve odfrkovali z nej kvapky. Tie stúpali po strome ako strieborná žiarivá rosa hľadajúca hlboké rany v kmene. Nová kôra im rástla pred očami a červené škrabance na tele stromovej víly sa menili na biele linky, ktoré postupne mizli.
„Ďakujem za pomoc,“ povedal had a otriasol sa. Z chrbta sa mu zodvihol kúdol prachu.
Nebel hľadel na všetkých, ktorí sa tu vďaka nemu stretli. Stáli pod ohromnou korunou duba, ktorá zakrývala celú oblohu. Víla stále Nebelovi nablízko a občas sa ho dotkla rukou. V jej dotykoch cítil vďačnosť.
„Mám taký pocit, že nikto z vás pomoc nepotreboval. Zapadá to do seba až príliš dokonale. Had potrebuje zoškrabať svrbiace šupiny, trola bolia zuby a potrebuje presne také kamenné telo, ako má had a škriatok života spí náhodou obďaleč, aby mohol vyliečiť strom.
Prečo mám taký pocit, že k sebe neoddeliteľne patríte? Nepočuli ste náhodou o chráme plnom múdrostí? Ževraj putuje z miesta na miesto.“
„Nevieme, o čom hovoríš,“ zahlásil trol.
„Tak vy neviete. Aha. Zdá sa, že som ho našiel. Vy ste ten chrám!“
Ako prichádzali Nebelovi slová na jazyk, pocítil príliv preňho neznámej moci. Prichádzali akosi sami od seba a on bol zrazu spojený s mágiou ako ešte nikdy.
Malá vodná bytosť sa postavila a pohla sa smerom k nemu. Pripomínal kvapku vody kotúľajúcu sa dolu listom trávy.
„Áno, Nebel. Sme chrám. No nie sme plní múdrostí. Máme ju len jednu. Práve tú, ktorú potrebuje. A to pre toho, kto nás dá dokopy. Ak teda chceš, vstúp,“ dopovedal tvor a kývol tučnou hlávkou, akoby dával pokyn ostatným.
Had sa začal meniť a zároveň liezť po obvode stromu. Jeho ostré šupiny sa zatiahli, až bol jeho povrch hladký sťa sklo. Natiahol sa na takú dĺžku, až sa dokázal okolo stromu niekoľkokrát omotať, čím vytvoril špirálu strácajúcu sa v korune. Nebel si všimol, že mu na chrbte narástli výrastky, ktoré vytvorili schodisko.
Trol sa načiahol za hadovým chvostom a pevne ho chytil. O chvíľu nebolo vidieť, kde končí ruka, a kde začína hadovo telo, pretože spolu splynuli. Trol si ľahol na brucho tak, aby mal hlavu opretú o zem. Otvoril papuľu a skamenel. Jeho hlava bola veľká ako brána a teraz tou bránou aj bola.
„Poď,“ prikázala tekutá bytosť. Nebel vykročil. Keď vstupoval do trolových úst, musel sa prikrčiť. Pokiaľ by si neobrúsil tesáky, do chrámu by sa nedostal.
Za bránou ho čakalo točité schodisko. Krútilo sa okolo kmeňa. Vstúpil naň.
Nebel pozrel dolu. Tým jedným krokom sa dostali tak vysoko, až sa zo stromovej víly stala malá biela bodka. Pozrel hore. Schodisko sa strácalo v korune stromu. Použil mágiu. Už ju nemusel ukrývať. Vzniesol sa do vzduchu a zvyšok schodov preplachtil. Vodnú bytosť nikde nevidel.
Vošiel do brány vyhĺbenej priamo do kmeňa stromu. Ocitol sa v priestrannej miestnosti. Osvetľovali ju žiariace listy, ktoré na drobných konárikoch vyrastali zo stien. V strede stála drevená klada a na nej sedel tekutý škriatok. Nehýbal sa. Jeho telo sa viac neprelievalo. Stal sa z neho nepoddajný diamant.
„Povedal mi, že ho máš otvoriť mágiou,“ ozvalo sa spoza Nebela. Stromová víla pristúpila k bohovi a zahľadela sa na škriatka. Jeho nehybné oči sa upriamovali do diaľky.
„On v sebe ukrýva odpoveď na tvoju otázku.“
„Zaujímavé,“ povedal Nebel a napriahol sa za mágiou. Čakala tam naňho. Bolo to také jednoduché. Ako zobrať do rúk sneh a vyrobiť guľu, alebo načiahnuť sa za krajcom chleba a zahryznúť doňho. Prikázal mágii, aby mu ukázala odpoveď na otázku, ako zastaviť Veľkú výmenu. Diamantová schránka začala žiariť. Inak však nič. Nebel pridal. Miestnosť sa začala kúpať v ohnivých odleskoch.
Po chvíli zalapal po dychu. Bol na hranici svojich možností. Mágiou, ktorú práve používal na otvorenie schránky, by bol schopný zapáliť ohne v celom Arxe, alebo by vedel prinútiť všetky stromy rásť až k oblohe.
Tu však ani jeho obrovská moc nestačila. Schránka ostala zatvorená.
„Avain mi povedal, že sa to asi stane.“
„Myslíš, že ho neotvorím?“
Víla prikývla.
„A povedal, čo ďalej?“
„Máš použiť viac mágie.“
Nebel sa trpko zasmial.
„Viac? Som boh mágie. Viac jej nemám.“
Stromová víla pokrčila pleciami, zasmiala sa a vytancovala z miestnosti preč.
Grex vykročil na lávku vedúcej ku schodom. Bola úzka a vratká. Chytil sa čiernych lán po bokoch a pomaly vykročil. Hoci sa diera, ponad ktorú lávka išla, dala preletieť alebo preskočiť. Tento akt mal ľuďom pripomínať, že mágia je dar. Boli časy, keď ňou ľudia nevládli. A preto sa od mala učili narábať s kladivami a kosami. Starali sa o zvieratá, učili sa behať a plávať. Pretože bohovia bývajú vrtkaví. A dary niekedy miznú. Alebo sa stratia. Je dobré, keď vie človek žiť aj bez nich.
Zrak mu padol na výzdobu chrámu. Nebola tu vždy. Vlastne len odkedy museli povinne chodiť do chrámu. Nepáčilo sa mu to.
Všade boli čierne laná. Ako vlákna gigantickej pavučiny obmotávali chrám zvnútra. Každý si musel dávať pozor, aby sa do nich nezachytil.
Grex došiel na koniec lávky a vykročil na schody. Po nich sa išlo k soche. Bola to kamenná podoba boha mágie Nebela. V rukách napriahnutých pred sebou držala zlatý pohár. Človek, ktorý bol pred ním, práve vstal. Unavene sa postavil. Pozrel na Grexa. V očiach mal prázdno. Vyzeral na smrť vyčerpaný.
„Takto budem o chvíľu vyzerať tiež,“ pomyslel si Grex.
Kľakol si pred sochou a priložil pery na studený kameň. Pocítil, akoby mu do nej vrástli. Vždy sa toho pocitu vydesil. Bol to len okamih, no čas vtedy akoby zastal a on vnímal, ako ho opúšťajú sily. Niečo desivé, chladné a slizké sa vystrčilo zo sochy, vošlo mu cez ústa dovnútra a niečo vzácne mu ukradlo. Jeho jednoduchá, no vnímavá myseľ si predstavovala šmátrajúcu ruku, ktorá v ňom surovo sliedi a keď nájde dušu, kúsok si z nej odrhne. Vždy to bolelo. A bolesť s každým ďalším bozkom rástla.
Dnes tu bol už päťdesiaty raz. Presne toľkokrát prišiel do Nebelovho chrámu a dotýkal sa Nebelovej sochy. Správca Nebelovho chrámu a najmocnejší čarodej v meste – Placidus, im to dal príkazom. Všetkým. Bez rozdielu. Nik nemal šancu prekĺznuť. Mágia chrámu ich poznala a kto neprišiel, bol okamžite prezradený.
Placidus vravel, že to tak musia robiť z vďaky k Nebelovi a mágii, ktorú ľuďom prepožičal, no ešte ho nikdy nevidel bozkávať sochu.
Grex bol za mágiu vďačný. Ako aj väčšina. Lenže Nebel by nikdy nechcel, aby sa ľudia klaňali jeho sochám. Grex totižto Nebela poznal. Keby nebol bohom, povedal by, že je to taký normálny človek.
Mal slabosť pre Grexov biely čaj dochutený sladučkou stéviou. Tú vedel vypestovať najlepšie v celom Arxe. Občas sa uňho zastavil a on ho vždy pohostil. Nebel hovoril, že hľadá akýsi chrám, a preto chodí v prestrojení medzi ľudí a vypytuje sa naň. Grex ho spoznal, a tak ho boh poprosil, aby ho nevyzradil.
Boh bol k nemu vždy láskavý a ničím mu neublížil. Určite by neprikázal, aby jeho socha spôsobovala ľuďom takúto bolesť. Nebol jediný, kto takto rozmýšľal. Ľuďom sa dotyky nepáčili a obzvlášť, keď to museli podstupovať deti.
No sťažnosti utíchli, keď začali buriči miznúť. Ich telá sa po pár dňoch objavovali zohyzdené alebo roztrhané na kusy.
Grex konečne našiel odvahu opýtať sa Nebela, ako to naozaj je. Ten mu z vďaky označil jeden stéviový trs svojím dychom a povedal, že keby niečo potreboval, má ho odtrhnúť a on príde. Dajú si čaj a pomôže mu.
Grex sa zapotácal. Dotyk ukončil a unaveným krokom sa pohol k východu. Cesta domov bude dlhá a úmorná. Odkedy sem začal chodiť, začali preňho zlé časy. Ani stévia už nebola to, čo predtým. Vždy ju vedel svojou mágiou povzbudiť v raste. Poslednú dobu však naňho jeho rastlinky nereagovali.
Grex vedel prečo. To, že sa cítil, akoby z neho unikal život, nádej a radosť mohlo mať len jeden dôvod. Chladná socha, ktorú tak nenávidel, mu kradla mágiu.
„Na zdravie,“ povedal prázdnej miestnosti čarodej Miles. Pohár naplnený vínom do dna vypil. Sedel vo svojej prepychovej pracovni v chráme boha mágie. Odkedy začali užívať mágiu plnými dúškami, nesmeli sa z chrámu pohnúť. Každý býval v tom svojom. Desať členov Kolégia, desať chrámov. Tak to nariadil Avarus.
Miles ho bezvýhradne obdivoval a miloval, aj keď nerozumel, prečo pri pití z pohára musí sedieť na stoličke, ktorú od neho dostal a po mesiaci mu ju má poslať späť. Netrápil sa tým. Veď vďaka Avarovi získal moc, ktorá mu vždy patrila.
Vždy chcel byť vojvodcom, akým bol jeho obľúbený hrdina z príbehovl. Už od mala svojich vojakov vyrábal z hliny, dokonca ich vedel oživiť. Poslušnosť im však vštepiť nedokázal. Až do okamihu, keď ich Avarus naučil, ako získať viac mágie. Bolo to také jednoduché. To ich vodca zostrojil kamennú podobu boha Nebela, ktoré v sebe dokázali uskladniť mágiu. Tá sa potom presúvala do pohárov v ich rukách.
Miles sa znovu napil. Opäť ním prešla omamná energia. Pocítil vôňu ľudí, ktorým patrila, vnímal ich myšlienky i tajomstvá. Výčitky, že používa niečo, čo špinavo a podvodom ukradli, skončili v okamihu, keď sa mu jeho hlinená armáda poklonila.
Avarus s Placidom osameli. Posol odišiel. Posledná z desiatich stoličiek bola na mieste. Avarus sa krátko sústredil a vdýchol mágii život. Stoličky, na ktorých sedávali ostatní mágovia sa dali do pohybu. Vždy keď sa susedné spojili, splynuli do jednej. Spojenie mágií pulzovalo stále jasnejším bielym svetlom. Nakoniec ostali len tie stoličky, na ktorých sedeli čarodejovia. Žiara sa krútilo okolo nich a jej jas porazil aj padajúce lupene svetelného stromu.
Nakoniec sa vír sformoval do hrotu. Ten sa Avarovi zapichol do očí. Do Placida vnikol cez prasklinu na prstovej čepeli.
„Nikdy sa tohoto nenabažím,“ vzdychal Placidus. „A zrovna tak oni,“ kývol hlavou do diaľky.
„Rozmýšľam, čo by urobili, keby sa dozvedeli, že nepožierajú všetku mágiu, ale že tak, ako poháre kradnú mágiu ľuďom, stoličky ju kradnú im.“
„Neurobia nič,“ povedal Avarus ľadovo.
„Neurobia...nič?“
„Oni to vedia.“
„Ne...“ Placidus nedokázal zakryť prekvapenie.
„Vedia to!“ tresol rukou Avarus po stole. Svetlo mágie mu rozžiarilo oči. Pripomínal démona. „Sám som im to povedal. A vieš, čo oni na to? Ževraj si mám od nich zobrať ešte viac. Sú to len obyčajné krysy. Stačí im predhodiť pár kúskov zhnitého mäsa a pribehnú ku mne a ešte mi budú ďakovať, keď po nich budem šliapať.“
Placidus vzhliadol. Pochopil. Avarus hovoril aj o ňom. Už teraz sa považoval za boha. Ostatní boli nepodstatní.
Pozrel sa na čepeľ, ktorú mal miesto ukázováka. Nezabudol na to, koľko bolesti prežil, keď mu ju Avarus vykovával. Nenávidel ho za to. No zároveň sa ho smrteľne bál.
Mágia sa mu cez prasklinu na prste rozlievala do celého tela. Vedel, že ho Avarus má za poskoka a že mu dáva možnosť kŕmiť sa energiou, aby ju mal ako zálohu, keby jeho vlastná zlyhala. Na zabitie Nebela jej bude treba obrovské množstvo.
Placidus privrel oči. Ukľudnil sa. Ešte má čas na obavy. Ponoril sa do rozkoše prúdiacej mágie.
Grex jednou rukou hladil spotené čelo svojho synovca. Jeho brat ho požiadal, aby ho postrážil, pretože sám je veľmi zoslabnutý a potrebuje si na chvíľu oddýchnuť.
V druhej ruke zvieral trs stévie, ktorá by mala privolať Nebela.
Pozrel sa na chlapca. Trojročný Kolop ležal už druhý deň a plytko dýchal. Vyzeral na smrť unavený. Grex zaťal zuby. Deti boli každým ďalším dotykom s Nebelovými sochami slabšie.
Ozvalo sa zaklopanie.
Dvere sa otvorili a do miestnosti vošiel Nebel. Na tvári mal široký úsmev. Oblečený bol v jednoduchom cestovnom odeve, na pleci mal kapsu. Keď boh zbadal dieťa, zbledol. Kapsu položil na stolík a prikročil ku chlapčekovi.
Rukou začal sledovať mágiu v chlapcovom okolí. Svojím zrakom videl jej tok. Podobal sa na trblietavú stužku víriacu vo vzduchu. Vynárala sa z chlapca, niekoľkokrát ho v špirále obkolesila, a potom vstupovala nazad do jeho tela. Z toho toku vystupovala čierna vlniaca sa niť a strácala sa v diaľke.
Nebel svojou mysľou vstúpil do prúdu chlapcovej mágie a okamžite našiel trhliny. Tieto temné diery sa šírili do okolia ako nejaká jedovatá choroba. Zamračil sa. Ak nezasiahne, chlapček čoskoro zomrie.
A tak, ako zručná krajčírka zošije dieru v šatách, boh mágie opravoval roztrhaný magický závoj. Rany sa v magickom toku zaceľovali a chlapcovi sa do tváre vracala farba. Po chvíli otvoril oči a usmial sa. Nebel sa naňho na oplátku zazubil.
„Ako sa voláš?“
„Kolop,“ povedal chlapček.
„Je ti lepšie?“
Chlapec prikývol a dlhá štica hnedých vlasov mu veselo poletovala na hlave.
Nebel pozrel na Grexa.
„Niekto mu ukradol mágiu.“
Boh ešte chvíľu sledoval muža. Vystrel ruku a vnímal kolobeh životodarnej mágie okolo jeho tela. Aj tu uvidel tenkú čiernu stužku sledujúcu tú chlapcovu. Jej koniec nevidel.
„A tebe tiež.“
Grex prikývol.
„Ty si si nechal zobrať mágiu? Myslel som, že to nie je možné.“
Muž pokrútil hlavou. „Ako dlho si preč? Mesiac? Rok? Čo robíš, je tvoja vec. Koniec koncov si boh. Nevyčítam ti, že o tom nevieš.“
„Ale volal si ma.“
„Áno,“ povedal Grex a pozrel na viazaničku stévie. „Už skoro rok chodíme do tvojho chrámu a bozkávame nohy tvojich sôch. Všetci. Aj deti.“
Jeho pohľad zablúdil ku Kolopovi.
„Predstavený chrámu Placidus nám povedal, že sme ti doteraz prejavovali málo oddanosti a úcty. Nik nenamietal. Všetci ťa majú radi. Splnili sme to, o čo nás žiadal. Nám nevadí, že z nás sochy vysávajú mágiu, aj keď neviem, prečo to zrazu musíme robiť. Dostali sme od teba dar a ak ho žiadaš späť, je to v poriadku. Lenže to nie je všetko,“ Grex sa nachvíľu odmlčal, akoby hľadal správne slová.
„My jej strácame príliš veľa. Mágia sa stala našou súčasťou a bez nej zahynieme. Mnohí to spoznali hneď, a boli za to tvrdo umlčaní.
Toto sa deje vo všetkých tvojich desiatich chrámoch po celom Arxe. Nik nemá odvahu sa tomu postaviť. Ani ja nie. Preto som ťa zavolal. Dúfam, že nám pomôžeš. Ty netušíš, že sa to deje v tvojom mene, však?“
„A čo keď áno? Čo keď som to nariadil ja a ty si sa mi takto ľahko vydal?“
„Musel som sa o to pokúsiť. Naše deti slabnú príliš rýchlo,“
„Nevedel som...,“ priznal Nebel. Bol úplne zdrvený. Hľadaniu odpovedí na záhady Veľkej výmeny venoval toľko času a energie, takže to, čo sa deje v Arxe, úplne zanedbal. Prvých sto rokov bolo kľudných. Nemohol tušiť...
Myšlienky sa mu rozbehli ako splašené kone.
„Hovoríš, že z vás sochy vysávajú mágiu.“
Grex prikývol.
„Nikdy som v chrámoch sochy nemal. Ak sa to deje v celom Arxe, zhromaždenej mágie bude veľa. Príliš veľa. S takým množstvom by sa dalo...“ Nebel sa odmlčal.
„Asi sa pôjdem opýtať priamo Placida, na čo mu jej toľko je.“
Prudko sa postavil na odchod.
„Počkaj,“ zastavil ho Grex, „myslíš, že sú takí hlúpi? Berú ľuďom mágiu v tvojom mene. Určite počítajú s tým, že sa to skôr či neskôr dozvieš. A prídeš.“
Nebel zastal.
„Máš pravdu. Nie je dôvod ich sklamať. Vlastne, prečo by som neprišiel? Veď som boh mágie.“
Bolo pred dažďom a temné mraky zakryli oblohu. Nebel nepozorovane vkročil do prázdneho chrámu. Čierne laná zviazané tak, aby tvorili pavučinu, zohyzďovali vnútro chrámu. Už to nebolo miesto osvietenia, ale dúpä nejakej príšery.
Prešiel na tenkú lávku, ktorá spájala sieň so schodiskom vedúcim ku soche. Keď sa úzky mostík rozkýval, Nebel sa zachytil čiernych lán po bokoch. Vodný škriatok v kapse na boku ho búchal do boku.
Opatrne prešiel na druhú stranu. Podišiel k soche so svojou podobizňou. V rukách zvierala zlatý pohár. Do tváre mala vytesaný pohŕdavý výraz.
V soche končili čierne nite. Boli ich tisíce. Prúdila nimi mágia, ktorá ju koncentrovala do pohára. Nešiel medzi nimi aj tú Grexovu.
Pred očami mu tiekla moc. On sa mal o ňu starať, no niekto si ju bezohľadne privlastnil.
Bol vybraný za boha mágie. Jeho magické schopnosti boli obrovské, no predsa ohraničené. Bolo však na ňom, aby rozhodol, ako sa tento najvzácnejší poklad Arxu bude využívať. Za celých sto rokov neprišiel na to, prečo bol do úradu vybraný práve on, no na tomto mieste pochopil pravú podstatu svojej funkcie.
Mágia bola dar. Nie on ho dával, ale mal moc ten dar spravovať a kontrolovať nakladanie s ním.
Teraz tu tiekla spútaná a prúdila k jedinej bytosti. Šnúra, na ktorú sa Nebel pozeral, bola dobiela rozpálená a viedla zo srdca sochy do diaľky. Mala ostať ukrytá pred každým zrakom, no on ju videl jasne.
Bielou niťou väčšina energie zo sochy unikala. Bytosť, ktorá vytvorila sochu, sa od prvého spojenia s ľuďmi kŕmila ich mágiou. Pohár bol len zastierací manéver pre správcu chrámu. Predstavoval iba odrobinku pre poslušného poskoka.
V tej jednej žiariacej nitke prúdilo toľko moci, že by ňou azda mohol Nebel otvoriť vodnú bytosť stále stuhnutú v nerozbitný krištáľ. Zaváhal. Stačilo by tak málo a záhada by bola rozriešená. Možno neskôr. Ovládol sa. Teraz prišiel po niečo iné.
Upriamil pozornosť na žiariacu niť. Vytrhol ju z kamenného srdca, koniec si vložil do úst a škodoradostne prudko potiahol do seba. Na druhom konci pocítil ohromné prekvapenie a možno aj šok z náhleho obrátenia toku mágie. Kontakt sa rýchlo prerušil. Ten druhý bol pohotový a mocný.
Nebel zrazu zneistel. Ak k tomu na druhej strane prúdi mágia zo všetkých ostatných chrámov, akú veľkú moc už získal? Načo mu je? Čo s ňou chce urobiť?
Potrebuje odpovede. Zahľadel sa do vlastnej kamennej tváre. Usmial sa. Už vedel, ako ich získa.
Placidus sa postavil pred Nebelovu sochu. Bola noc a všade vládlo ticho. Zdalo sa, že jeho temné tutamenové brnenie pohlcuje všetko svetlo z pochodní na stenách.
Dal si dolu rukavicu zo zmrzačenej ruky. Rozdrvený prst ho stále bolel. Zistil, že jedine mágia ukradnutá ľuďom zmierňuje tupé búšenie v príšerne zdeformovanom prste. Preto sem chodil a bez Avarovho vedomia si bral mágiu iba pre seba. Bolesť a pokušenie boli príliš veľké.
Obnaženou rukou sa dotkol sochy. Pocítil ohromné množstvo energie, ktorá v kameni kolovala. Chýbajúcu mágiu nik neodhalí. Tak ako doteraz.
Chvíľu sa dotýkal sochy. Vtedy sa kameň pohol. Placidus zreval. Pocítil, že sa mu dlaň vnára dovnútra. Príšerne to bolelo. Energia viac neprúdila doňho. Socha mu ju odčerpávala.
V zúfalej snahe o oslobodenie, trhol rukou. Kameň ho nepustil. V návale bolesti zaklonil hlavu a pozrel soche do očí. Hlava sa zavlnila. Živý boh mágie sa práve sťa vodný duch odliepal zo sochy a držal ho za ruku. Bral mu všetku mágiu, ktorá mu nepatrila. S ňou z Placida tryskali myšlienky a spomienky. Ako z neho vychádzala mágia, bolesť sa zväčšovala. Zdalo sa mu, že mu kýpeť prsta dorástol a teraz mu horí.
Pocítil, že sa mu Nebel zavŕtal do mysle a dozvedel sa úplne všetko. Sprisahanie bolo odhalené.
No kdesi v hĺbke kričiaceho Placida zavládla spokojnosť. Ak bude on tým nástrojom, vďaka ktorému bude Avarus zničený, všetka bolesť sveta bude stáť zato. Vtedy prvý raz pred utrpením neutiekol. Privítal ho. Vykríkol a v bezvedomí sa zrútil na zem.
Avara prudko pichlo v hlave. Spojenie so sochou v Placidovom chráme sa prerušilo. To znamenalo len jedno. Nebel sa vrátil. Konečne.
Nebel pozrel na bezvládne čarodejove telo. Bol s ním chvíľu v spojení, no aj tak sa dozvedel všetko, čo potreboval. Tajne Kolégium čarodejov chcelo získať viac moci, ako im prináležalo. Stvorili sochy vysávajúce z ľudí mágiu. Stačil na to jeden dotyk a vytvorili sa čierne pupočné šnúry spájajúce kameň s ľuďmi. Takže prenos mágie trval neustále, aj keď sa dotyk prerušil.
Ľudí však nútili chodiť naďalej. Boli to práve tie pravidelné návštevy chrámu, ktoré im zmenili životy. Predtým nič také nerobili. Zrazu sa začali dotýkať Nebelových sôch a tie im brali život. Kto za to mohol? Odpoveď bola po ruke. Ľudia sa jej zakaždým pozerali do tváre. Bola arogantná a plná chladu.
Nebel bude zodpovedný za všetko zlé a tak sa stane nenávideným bohom. Kolégium sa tým očistí.
Nebel z Placidových myšlienok vyčítal všetko. Aj to, načo potrebuje Avarus toľko mágie. Chcel ho zabiť.
V Nebelovi vzplanul oheň hnevu. Hranica bola prekročená. Niečo sa v ňom pohlo. Prestal rozmýšľať a cítiť ako človek. Záležalo len na jedinom. Musí uchrániť mágiu pred zneužitím. Za každú cenu. Ľudia ju už nevnímali ako pomoc. Už pre nich nebola ohňom, ktorý mal priniesť svetlo a teplo. Zrazu ňou chceli upaľovať a ubližovať.
Ak teda pohŕdajú týmto darom, zoberiem im ho, pomyslel si boh mágie. Bolo mu jedno, že väčšina z nich je v tom vlastne nevinne. Zlo vzišlo z nich. Ak potrestá len vinníka, nemá žiadne záruky, že po ňom nepríde ďalší.
Nebel sa rozhodol, že skoncuje s mágiou v Arxe.
Vykročil na lávku a chytil sa lán. Telom mu prešiel blesk. Ruky mu horeli čiernym ohňom. V bolestivom kŕči padol na kolená, ruky mal stále na lanách. Vlastne nie. Už to neboli laná, ale stuhy bublajúcej mágie. Boli všade. Na stenách, na zemi, pod kupolou. Pripomínali pavučinu. Chytil sa do nej ako mucha. Pasca na boha sklapla.
Do chrámu vstúpil muž. Nebel ho spoznal. Bol to ten, ktorému povedal, že viac mágie nedostane. Avarus. V srdci mu končili žiariace biele nite vedúce zo sôch v ostatných chrámoch. To jemu patrila šnúra energie, ktorú pretrhol.
Nebel sa pokúsil vstať. Bolesť ho zrazila späť na kolená. Prsty nedokázal roztvoriť, a tak ostal stále zakliesnený v horiacich lanách.
Čarodej s ním robil presne to, čo on chcel urobiť ľuďom. Bezmocný sledoval, ako z neho uniká mágia. Pulzovala, krútila sa okolo čiernych šnúr a prebleskovala nimi až k stredu pavučiny, ktorá bola presne nad sochou. Odtiaľ vo veľkých olejovitých kvapkách padala nadol a okamžite sa vpíjala do kameňa. Avarus načiahol ruku a vytvoril bielu niť. Jeden koniec vstúpil do sochy a druhý držal v ruke.
„Skončil si,“ zasyčal a pokúsil sa vraziť si niť do srdca.
„Počkaj,“ vykríkol Nebel.
Čarodej zaváhal.
„Nerob to. Daj všetko do poriadku. Ešte je čas.“
„Do poriadku?“ Avarus pokrútil hlavou, „veď to práve robím. Dávam veci do poriadku. Ty máš všetko. Ja nič. Zbohom.“
Ruka švihla a koniec žiariacej šnúry sa vnoril do čarodejovej hrude.
Dráhy sa prepojili. Na ich konci stál Avarus a doň prúdila všetka magická moc. Aspoň tak si to myslel. Tváril sa spokojne. Mágia bola nápoj a on bezodný pohár. Vychutnával si jej iskrivú chuť a nevedel prestať piť.
„Dal som ti šancu, ale ty si skúškou neprešiel. A s tebou nik iný,“ povedal Nebel a vstal. „Zmýlil si sa. Ja naozaj nemám nič. Som len sprostredkovateľ. Ak chceš byť boh mágie, nech sa páči. Vyskúšaj si to. Vedz, že mágia ľudí nie je jediná. Pozri.“
Nebel vstúpil priamo do prúdu mágie a ukázal Avarovi, čo vidí svojím zrakom. Ľudský čarodej v šoku vzhliadol božími očami.
Svet sa už neskladal z čiernobielych stužiek kradnutej a prijímanej ľudskej mágie. Bolo jej oveľa viac. Hnedé šnúry života patriace stromom. V lesoch ich bolo toľko, že pre ne nebolo vidieť oblohu. Zelené nite rastlín voňali tak intenzívne, až sa z toho točila hlava.
Každý živý tvor mal svoju magickú niť.
Avarus pozrel hore. Muchy v chráme tie svoje navzájom preplietali až sa zdalo že vo vzduchu kvitnú žiarivé žlto hnedé kvety.
Aj zem a voda mali svoju mágiu. Ako jemný svetielkujúci poprašok obaľovali Arx. Šedé linky smrti sa lenivo kývali trčiac z mŕtvych a čakali na obnovu. Červy požierajúce rozkladajúce sa telá dávali šedej nové farby. V strede toho farebného kolotoča stála bytosť. Nebel. Bol ako vodný mlyn. Mágia ho poháňala. A on poháňal ju. Keby neprechádzala priamo cez neho, prestala by kolovať.
„Toto všetko chceš?“ Nebelov hlas bol plný hnevu. „Ber!“
Farebný víriaci kolotoč trblietavých čiar sa roztočil. Strhol so sebou čierne pavučiny v chráme, rozomlel ich a nasal do seba. Nebel pocítil, ako mágia opúšťa ľudí a tí si v panike trhajú vlasy, pobehujú dookola alebo padajú na zem. Bolo však už neskoro. Avarus vyriekol ortieľ nad všetkými.
Nebel ovládol tok. Ten letel jedným smerom. K Avarovi.
V okamihu, keď doňho plnou silou vrazil, čarodej zvrieskol. Jeho krik však nebolo počuť. Hukot mágie bol ohlušujúci. Začala v ňom kolovať. Hľadala cestu von. A nenachádzala ju.
Avarus nevedel, ako ten tok usmeniť. To dokázal len boh mágie. Zrazu toho bolo na Avara príliš veľa.
Mágia začala čarodeja ničiť.
Nebel vybral z kapsy vodného škriatka. Bol hladký a studený. Pristúpil k Avarovi zmietajúcom sa v kŕčoch. Bytosť, ktorá bola schránkou na jeho odpovede, mu vložil do rúk.
Mágia si našla cestu von a začala napĺňať diamantovú schránku. Tentoraz jej bolo dosť. Škriatok ožil, vyskočil ku Nebelovi a niečo mu pošepol. Potom zvodnatel a stiekol na zem.
Nebel chvíľu nehybne pozeral na šklbajúceho sa Avara a potom sa začal smiať. Divoko a z plného hrdla. Z jeho očí sa začala vytrácať iskra života. Slzy mu tiekli po lícach a on nevedel prestať. Zahľadel sa na čierne stuhy a zrýchlil v nich tok energií.
Arx sa otriasol. Boh mágie prepadol šialenstvu. Čarodej, v ktorom kolovali divoké vlny magickej moci živých i neživých, pomaly umieral.
Ešte chvíľu a bude koniec. Nahromadená energia hrozila nezmieriteľným výbuchom. Čierne šnúry sa napli, keď nimi pretekala všetka ľudská mágia. Arx sa naplnil výkrikmi umierajúcich.
V tom sa z tieňov chrámu pohla postava. Odlesky energie sa v jej brnení vôbec neodrážali. Pribehla k Avarovi a kovovým prstom vykovaným do ostrej čepele preťala povrazce farebných nití plných energie omotaných okolo čarodejovho tela. Mágia sa vzopäla a zaútočila. Proti tutamenu však nemala šancu. Rozseknuté nite pripomínali bezhlavých hadov, padali na zem a hľadali si úkryt. Jeden bol naporúdzi. Napriahli sa po ňom a vnorili sa mu do srdca.
Nebel precitol. Prestal sa smiať. Zhlboka sa nadýchol. Temnota mu z mysle pomaly mizla.
„Prečo si ho zachránil? Čo tvoja pomsta?“ opýtal sa postavy ukrytej v kovovom brnení.
„Toto je moja pomsta,“ odpovedal Placidus. Pozrel na Avara ležiaceho na zemi. Plytko dýchal a v tvári zostarol o dvadsať rokov. Obrnený mág sa otočil a bez slova odišiel.
O pár rokov
Nebel si odhryzol zo syra.
„Je výborný,“ pochválil ho.
„To je to jediné kúzlo, ktoré mi ostalo“, povedal Grex. „Všetky ostatné sú preč. Vtedy, keď si odišiel za Placidom, diali sa tu strašné veci. Ľudia odpadávali priamo tam, kde ešte pred chvíľou stáli a kričali od strachu a bolesti. Ani ja som nebol výnimka. Skoro som zomrel. Mal som smrť na jazyku a pocítil som spojenie. S tebou. Mal som pocit, akoby tvoju myseľ opantalo šialenstvo. Lúčil som sa so životom, lenže zrazu prišla úľava. Bol som strašne zoslabnutý, ale žil som. Čo sa vtedy stalo? Mal som pocit, že...naozaj si nás chcel všetkých zabiť?“ opýtal sa Grex.
Nebel ani na chvíľu nestratil mierny úsmev, ktorý mal na tvári. A preto Grex nemohol postrehnúť mráz, ktorý sa prehnal jeho dušou.
Nemohol predsa svojmu poslednému ľudskému priateľovi povedať, aká je pravda. Že mu vodná bytosť prezradila tajomstvo, po ktorom pátral toľké roky. Veľkú výmenu nezastavíš. Je neodvratná. A zomrieš ako prvý. Kvôli tejto odpovedi sa túlal Arxom a prehliadol Avarove sprisahanie.
Veľkú výmenu nezastavíš. Za týmto sa pachtil. Za niečím, čo nemožno odvrátiť. Dal do stávky toľko životov a skoro ich prehral.
Je neodvrátiteľná. Mágia, ktorú mal mať pod kontrolou sa skoro stala najmocnejšou zbraňou, akú kto kedy stvoril. Mala byť použitá proti nemu.
Zomrieš ako prvý. Keď mu to škriatok povedal, myseľ mu skoro explodovala beznádejou. Chcel sa zachrániť pred zničením, a miesto toho sa dozvedel, že jeho smrť bude začiatkom Veľkej výmeny.
´Keď ja, tak všetci´, hovoril si vtedy. Temná beznádej prevzala opraty jeho mysle a bola pripravená obetovať úplne každého. Keby nie Placida, ktorý preťal tok mágie vyvierajúcej z každého živého tvora v Arxe a ktorý si potom našiel cestu späť do Nebela a vyliečil ho, bol by teraz Arx len vyprahnutou púšťou.
Nevadilo mu, že sa stal nenávideným bohom. Vadilo mu, že skoro pripravil o život Grexa, Kolopa a ďalších, čo s Avarovou zradou nemali absolútne nič spoločné. Veľmi sa za to hanbil.
Všetkým jeho sochám ľudia postínali hlavy. Jeho meno bolo používané ako najhoršia urážka.
Nakoniec, ľudia mali pravdu. Niektorí to posledné kúzlo, ktoré im ostalo, považovali za najhoršie poníženie pripomínajúce im, že kedysi mali moc a teraz ju už nemajú. Stačil jeden šialenec a pykajú všetci. Toľká nespravodlivosť. Keďže Avarus a ostatní z Kolégia sa stratili, všetku svoju zlosť si vybíjali na Nebelovi.
„Ako ťa také niečo mohlo napadnúť? Nikdy by som vám neublížil.“
Nebelovi sa dokonca pri klamstve podarilo dať do odpovede aj trochu urazeného tónu.
Obaja sedeli pred salašom. Grexov synovec Kolop zaháňal ovce do ohrady.
„Myslel som si to. Pozri naňho,“ Grex kývol hlavou k synovcovi, „ jemu to vôbec nevadí. Deti tú zmenu akoby vôbec nepostrehli.“
„To áno. Nič však na veci nemení, že Arx je v chaose. Každému človeku ostalo len jedno kúzlo. Mnohí ani nevedia aké. A čo on?“ kývol bradou na starca vyhrievajúceho sa pred chalupou. Jeho tvár bývala kedysi porcelánovo krásna, dnes mal v očiach nekonečné prázdno a vetché, neustále trasúce sa telo.
„Avarus je pre nás nepostrádateľný. Kúzlom, ktoré mu ostalo, dokáže zacítiť vlkov. Je to úžasné. Vždy sme vďaka nemu stihli včas stádo ochrániť. Neviem, čo by sme bez neho robili.“
Nebel sa napriamil a pozrel na Grexa. „Ozaj, ako si vlastne odhalil svoju mágiu? Ako si ju našiel?“
Grex sa pousmial a ukázal na šantiaceho Kolopa. „To všetko vďaka nemu. A vycítil aj tú Avarovu. To je kúzlo, ktoré ostalo Kolopovi. Kto vie, prečo je to tak?“
„Hm,“ povedal Nebel. Nezabudol, že to bol on, kto dal Kolopovi svoju časť mágie a tým mu zachránil život. „Tak s takýmto kúzlom čaká chlapca spokojný život. Každý bude chcieť vedieť, aké kúzlo v ňom drieme.“
Znovu ovoňal syr a zahryzol doň. Bol naozaj výborný.
Culter
Diskusia
Kei
Predošlá poviedka o čarodejníkoch sa mi páčila neporovnateľne viacej.
Úvodný odstavec mi príde úplne odveci. Ďalej začiatok príbehu pokračuje dosť ťažkopádne a neotesane, nie po stránke štylistickej ale z hľadiska rozprávania. To, čo sa zdalo ako uvedenie čitateľa do situácie bolo nakoniec ovplyvňovanie ostatných postáv v príbehu. Situácia je nejednoznačná, dosť dlho sa nedá posúdiť a ani pochopiť nejaký ten princíp mágie a tým niektoré tvrdenia vyznejú úsmevne. Nevravím, že autor to nemá premyslené, len že mne to vysvetlenie nestačilo. Podobne Nebel - raz bohom je, raz nie je, raz je všemocný, raz nie je, podľa toho ako sa hodí autorovi. (ako po dočítaní chápem ako to je myslené, ale vyznievalo to inak, hlavne v prvej polovici) ...[pokr]
21.09.2013
Predošlá poviedka o čarodejníkoch sa mi páčila neporovnateľne viacej.
Úvodný odstavec mi príde úplne odveci. Ďalej začiatok príbehu pokračuje dosť ťažkopádne a neotesane, nie po stránke štylistickej ale z hľadiska rozprávania. To, čo sa zdalo ako uvedenie čitateľa do situácie bolo nakoniec ovplyvňovanie ostatných postáv v príbehu. Situácia je nejednoznačná, dosť dlho sa nedá posúdiť a ani pochopiť nejaký ten princíp mágie a tým niektoré tvrdenia vyznejú úsmevne. Nevravím, že autor to nemá premyslené, len že mne to vysvetlenie nestačilo. Podobne Nebel - raz bohom je, raz nie je, raz je všemocný, raz nie je, podľa toho ako sa hodí autorovi. (ako po dočítaní chápem ako to je myslené, ale vyznievalo to inak, hlavne v prvej polovici) ...[pokr]
21.09.2013
Kei
[pokr] Chcelo by to ešte korektúry na druhej úrovni - teda všetko to čo nie je štylistika, pretože pekné a spisovné vety nestačia, mali by byť aj presné. Príklad "Pokiaľ je vzbura spomínaná pravidelne a s vášňou, môže sa...." - vzbura je až druhý krok, obvykle sa pravidelne a s vášňou vyťahuje nespokojnosť a ambície. "Keby nie Placida, ktorý preťal tok mágie vyvierajúcej z každého živého tvora v Arxe a ktorý si potom našiel cestu späť do Nebela a vyliečil ho..." - to znie akokeby placid vstúpil do Nebela. atď, príkladov by bolo dosť.
Čo sa mi páči je základná línia príbehu, to ako sa náznaky nabaľujú a rozvíjajú, ešte aj ako sa využilo to "nepotrebné" kúzlo spomenuté v úvode. Len keby tie jednotlivé sekvencie boli viac premyslené.
21.09.2013
[pokr] Chcelo by to ešte korektúry na druhej úrovni - teda všetko to čo nie je štylistika, pretože pekné a spisovné vety nestačia, mali by byť aj presné. Príklad "Pokiaľ je vzbura spomínaná pravidelne a s vášňou, môže sa...." - vzbura je až druhý krok, obvykle sa pravidelne a s vášňou vyťahuje nespokojnosť a ambície. "Keby nie Placida, ktorý preťal tok mágie vyvierajúcej z každého živého tvora v Arxe a ktorý si potom našiel cestu späť do Nebela a vyliečil ho..." - to znie akokeby placid vstúpil do Nebela. atď, príkladov by bolo dosť.
Čo sa mi páči je základná línia príbehu, to ako sa náznaky nabaľujú a rozvíjajú, ešte aj ako sa využilo to "nepotrebné" kúzlo spomenuté v úvode. Len keby tie jednotlivé sekvencie boli viac premyslené.
21.09.2013
Culter
Kei, ďakujem za trpezlivosť pri čítaní. :) Ja len doplním pre mňa čudný fakt. Poviedku som poslal do vyhlásenej súťaže http://literarne.muzy.sk/index .php?pid=3&sid=2&idsutaze=479& old=1 z ktorej mi doteraz neprišla žiadna odpoveď. Koncept sveta, kde každý má len jedno kúzlo sa mi tak zapáčil, že som poviedku z neho poslal do CF aj minulý rok (výsledok slabota) aj tento (troch lepšie)...
22.09.2013
Kei, ďakujem za trpezlivosť pri čítaní. :) Ja len doplním pre mňa čudný fakt. Poviedku som poslal do vyhlásenej súťaže http://literarne.muzy.sk/index .php?pid=3&sid=2&idsutaze=479& old=1 z ktorej mi doteraz neprišla žiadna odpoveď. Koncept sveta, kde každý má len jedno kúzlo sa mi tak zapáčil, že som poviedku z neho poslal do CF aj minulý rok (výsledok slabota) aj tento (troch lepšie)...
22.09.2013
jurinko
Byt vo finale zanrovej sutaze je pre teba iba "trochu lepsie"? Podla mna aj to je uspech ako svina, nebud zbytocne skromny ;-)
22.09.2013
Byt vo finale zanrovej sutaze je pre teba iba "trochu lepsie"? Podla mna aj to je uspech ako svina, nebud zbytocne skromny ;-)
22.09.2013
jurinko
Celkom sa mi tento svet paci. Paci sa mi aj ta imaginativnost, ktora z toho srsi. Je to rozpravkove a je to dobre, bavi ma to. Skoda ale, ze toto nebolo prepracovanejsie. Boli tam preklepy, chyby, opakovania slov, zle rody a podobne veci, ktore sa daju velmi lahko opravit. Nieco malo by som vyskrtal, ale tiez je to vec, ktora by ten text ucesala s pomerne minimom namahy. Viac mi vadili niektore nie prilis dotiahnute dejove veci (motivacie postav, Placida najprv muci, ale potom spolu v pohode spolupracuju, Nebel je akysi uponahlany v totalnej zmene sveta odobratim magie aj tym, ktori za nic nemozu, ale potom sa akosi zazracne opat uvedomi, pricom za to moze navrat magie, ktoru ale mal k dispozicii, ked sa rozhodoval o celom svete, nie?). Zda sa mi to nedozrete, akoby si to iba napisal, pacilo sa ti to, a hned si to sem hodil. Co uz u teba povazujem celkom za chybu, kedze si autor na ...
23.09.2013
Celkom sa mi tento svet paci. Paci sa mi aj ta imaginativnost, ktora z toho srsi. Je to rozpravkove a je to dobre, bavi ma to. Skoda ale, ze toto nebolo prepracovanejsie. Boli tam preklepy, chyby, opakovania slov, zle rody a podobne veci, ktore sa daju velmi lahko opravit. Nieco malo by som vyskrtal, ale tiez je to vec, ktora by ten text ucesala s pomerne minimom namahy. Viac mi vadili niektore nie prilis dotiahnute dejove veci (motivacie postav, Placida najprv muci, ale potom spolu v pohode spolupracuju, Nebel je akysi uponahlany v totalnej zmene sveta odobratim magie aj tym, ktori za nic nemozu, ale potom sa akosi zazracne opat uvedomi, pricom za to moze navrat magie, ktoru ale mal k dispozicii, ked sa rozhodoval o celom svete, nie?). Zda sa mi to nedozrete, akoby si to iba napisal, pacilo sa ti to, a hned si to sem hodil. Co uz u teba povazujem celkom za chybu, kedze si autor na ...
23.09.2013
jurinko
[pokr.] uz trosku inej urovni. Ten svet ma bavi a celkom rad si z neho precitam nieco dalsie, ale toto ako uvod bolo trosku nezvladnute. Dal som 5
23.09.2013
[pokr.] uz trosku inej urovni. Ten svet ma bavi a celkom rad si z neho precitam nieco dalsie, ale toto ako uvod bolo trosku nezvladnute. Dal som 5
23.09.2013
Culter
Jurinko!!! Ani nevieš ako si mi poškrabkal ego tým autorom na inej úrovni. :))) Ďakujem.
23.09.2013
Jurinko!!! Ani nevieš ako si mi poškrabkal ego tým autorom na inej úrovni. :))) Ďakujem.
23.09.2013
jurinko
Tak vies, ked sa umiestnujes v sutaziach, publikujes v zbornikoch a mas ambicie na zaujimave projekty, tak uz nie si niekto, komu treba vysvetlovat, ze opakovanie slov je chyba... Zaroven je to ale dvojsecne - akakolvek poviedka pod 8/10 je uz nepodarena ;-) Tak bacha na to :-)
23.09.2013
Tak vies, ked sa umiestnujes v sutaziach, publikujes v zbornikoch a mas ambicie na zaujimave projekty, tak uz nie si niekto, komu treba vysvetlovat, ze opakovanie slov je chyba... Zaroven je to ale dvojsecne - akakolvek poviedka pod 8/10 je uz nepodarena ;-) Tak bacha na to :-)
23.09.2013
Culter
Ono je to takto. Ašte stále som len totálny amatér, ktorý hľadá ten správny spôsob, cestu, formu... a ešte neviem čo všetko. Väčšina poviedok je stále experiment. Tu som sa napríklad pokúšal pracovať s viac postavami. Rozvinť viac nápadov. Vyšlo to? Nevyšlo to? Nie je to ono. To je jasné. Ale nevadí, z môjho pohľadu do toho vždy dám maximum, a preto čakám na názory iných. To je totižto rýchlejšia cesta k náprave, ako nechať poviedku odležať. A gramatika? Jediné, čo som pri písaní vylepšíl je, že už nedávam toľko ypsylonov v prvom páde množného čísla. :))) Čiarky, opakujúce sa slová a zvyšok bude po mne musieť opravovať niekto iný. To nezvládnem. Pre mňa je jediná cesta veľa písať, veľa chybovať a sem ta čosi vyjde. :)
24.09.2013
Ono je to takto. Ašte stále som len totálny amatér, ktorý hľadá ten správny spôsob, cestu, formu... a ešte neviem čo všetko. Väčšina poviedok je stále experiment. Tu som sa napríklad pokúšal pracovať s viac postavami. Rozvinť viac nápadov. Vyšlo to? Nevyšlo to? Nie je to ono. To je jasné. Ale nevadí, z môjho pohľadu do toho vždy dám maximum, a preto čakám na názory iných. To je totižto rýchlejšia cesta k náprave, ako nechať poviedku odležať. A gramatika? Jediné, čo som pri písaní vylepšíl je, že už nedávam toľko ypsylonov v prvom páde množného čísla. :))) Čiarky, opakujúce sa slová a zvyšok bude po mne musieť opravovať niekto iný. To nezvládnem. Pre mňa je jediná cesta veľa písať, veľa chybovať a sem ta čosi vyjde. :)
24.09.2013
jurinko
Ale tak nechat tu poviedku kusok odlezat nie je uplne zly napad. Potom nam sem hadzes take surove kusy a do Ceny Fantazie si nechavas tie odlezane, s peknym makkuckym stredom, vyzretou texturou a vycibrenou chutou a my sa nestihame divit, ako to, ze tej nasej porcii furt nieco chyba :-) (dnes som malo jedol, je to poznat? :-D )
24.09.2013
Ale tak nechat tu poviedku kusok odlezat nie je uplne zly napad. Potom nam sem hadzes take surove kusy a do Ceny Fantazie si nechavas tie odlezane, s peknym makkuckym stredom, vyzretou texturou a vycibrenou chutou a my sa nestihame divit, ako to, ze tej nasej porcii furt nieco chyba :-) (dnes som malo jedol, je to poznat? :-D )
24.09.2013
jurinko
Ty kono, prisaham, ze som si popisku k Javorkinej poviedke otvoril az po tom, ako som pridal moj predchodzi komentar! Jaka pecka :-D
24.09.2013
Ty kono, prisaham, ze som si popisku k Javorkinej poviedke otvoril az po tom, ako som pridal moj predchodzi komentar! Jaka pecka :-D
24.09.2013
Kr4b
Eh... Možno je to z mojej strany len nezvyk čítať dobré poviedky, ale toto si zaslúži poklonu. To čo písala Kei som si síce všimol (časť určite), no viac som sa sústredil na to dobré - ako napríklad nájdenie chrámu, to bolo... No, nie že by som si to už detailne pamätal, ale pripadá mi to geniálne. Za 10, rozhodne. Štýl mi tiež sadol, jediné, čo ma občas vyrušilo, boli miestami krátke vety a zlé skloňovanie.
26.09.2013
Eh... Možno je to z mojej strany len nezvyk čítať dobré poviedky, ale toto si zaslúži poklonu. To čo písala Kei som si síce všimol (časť určite), no viac som sa sústredil na to dobré - ako napríklad nájdenie chrámu, to bolo... No, nie že by som si to už detailne pamätal, ale pripadá mi to geniálne. Za 10, rozhodne. Štýl mi tiež sadol, jediné, čo ma občas vyrušilo, boli miestami krátke vety a zlé skloňovanie.
26.09.2013
Kei
hmhm, tá časť s nájdením chrámu bola pekná - ako celok, aj keď trochu očividná. Ale jednotlivé sekvencie ma miestami hnevali - napríklad to ako sa predieral krovím, tá bola obzvlášť nelogická. Tam sa Nebel musel predierať a nazad sa premenil na hmlu? Alebo to autor zle napísal, alebo je nebel totálny hlupák. A neberiem tvrdenie o tom, že nesmel použiť mágiu, lebo to zmrazovanie bolo čo? "vedel toľko mágie, že nevedel ktorú použiť." Tak čo potom robil ako "boh" mágie? Fakt som škrípala zubami. Má to nápad, má to peknú dejovú líniu, previazanie a všetko, ale takéto "drobnosti" ju potopili.
27.09.2013
hmhm, tá časť s nájdením chrámu bola pekná - ako celok, aj keď trochu očividná. Ale jednotlivé sekvencie ma miestami hnevali - napríklad to ako sa predieral krovím, tá bola obzvlášť nelogická. Tam sa Nebel musel predierať a nazad sa premenil na hmlu? Alebo to autor zle napísal, alebo je nebel totálny hlupák. A neberiem tvrdenie o tom, že nesmel použiť mágiu, lebo to zmrazovanie bolo čo? "vedel toľko mágie, že nevedel ktorú použiť." Tak čo potom robil ako "boh" mágie? Fakt som škrípala zubami. Má to nápad, má to peknú dejovú líniu, previazanie a všetko, ale takéto "drobnosti" ju potopili.
27.09.2013
Kr4b
Tam nechcel byť nápadný, nechcel používať mágiu. Zamrazoval len kríki tesne pred sebou. Síce si už nepamätám prečo, možno tam dôvod ani nebol, ale čert to ber, pekne napísané. A čo bolo na chráme očividné? Neviem čo to analyzuješ hneď za prvého čítania, Kei, ale keby som ta tak robil ja (či už vedome alebo nie) bol by som na seba asi pekne nasraný. Prílišná všímavosť chýb kazí pôžitok z čítania. Ja som si pri čítaní oddýchol, pre mňa účel splnený.
27.09.2013
Tam nechcel byť nápadný, nechcel používať mágiu. Zamrazoval len kríki tesne pred sebou. Síce si už nepamätám prečo, možno tam dôvod ani nebol, ale čert to ber, pekne napísané. A čo bolo na chráme očividné? Neviem čo to analyzuješ hneď za prvého čítania, Kei, ale keby som ta tak robil ja (či už vedome alebo nie) bol by som na seba asi pekne nasraný. Prílišná všímavosť chýb kazí pôžitok z čítania. Ja som si pri čítaní oddýchol, pre mňa účel splnený.
27.09.2013
Kr4b
Ale ak si to čítaš viackrát a zámerne hľadáš chyby, je to niečo iné. To by bolo obdivuhodné :D
27.09.2013
Ale ak si to čítaš viackrát a zámerne hľadáš chyby, je to niečo iné. To by bolo obdivuhodné :D
27.09.2013
Kei
Kr4b: v prvých dvoch vetách si čiastočne zhrnul práve to, čo sa mi zdá nelogické. A prepáč, aj keby som to analyzovala "za prvého čítania" tak je to moja voľba. ALE. neanalyzujem, keby som to robila, tak by mi okienko na komentáre nestačilo, lebo by som spomenula aj iné drobnosti čo mi udreli do očí - podotýkam už pri prvom čítaní a popri tom že si dej aj predstavujem. Všetko čo chytím do ruky čítam takto. To ale neznamená že ma netešia a si neužívam tie vydarenejšie pasáže, dobré nápady alebo - v tomto prípade aj hru s dejovými líniami. Prílišná všímavosť? Tá vyzerá úplne inak. Mohli by ti porozprávať ľudia, ktorým robím betareadera. Tu nehľadám zámerne chyby, ale neuspokojí ma čítanie rýchlokvasnej práce, keď vidím, že nápad aj autor má na viac, len keby sa to dotiahlo.
27.09.2013
Kr4b: v prvých dvoch vetách si čiastočne zhrnul práve to, čo sa mi zdá nelogické. A prepáč, aj keby som to analyzovala "za prvého čítania" tak je to moja voľba. ALE. neanalyzujem, keby som to robila, tak by mi okienko na komentáre nestačilo, lebo by som spomenula aj iné drobnosti čo mi udreli do očí - podotýkam už pri prvom čítaní a popri tom že si dej aj predstavujem. Všetko čo chytím do ruky čítam takto. To ale neznamená že ma netešia a si neužívam tie vydarenejšie pasáže, dobré nápady alebo - v tomto prípade aj hru s dejovými líniami. Prílišná všímavosť? Tá vyzerá úplne inak. Mohli by ti porozprávať ľudia, ktorým robím betareadera. Tu nehľadám zámerne chyby, ale neuspokojí ma čítanie rýchlokvasnej práce, keď vidím, že nápad aj autor má na viac, len keby sa to dotiahlo.
27.09.2013
Kei
A ako čítam? Každú poviedku dá sa povedať jeden a polkrát. Čítam a predstavujem si dej - doslova vizualne. Ak sa zaseknem alebo stratím sa, či nechápem čosi tak sa pár riadkov vrátim aby som sa presvedčila či som niečo neprečítala zle, lebo stáva sa. Keď dočítam, zhrniem si pocity a dojmy, spravím si mienku. A ked komentujem, sporné pasáže pre istotu vyhľadám ešte raz, stručne a rýchlo, či náhodou nezmením názor. bodka. Takže komentár ktorý čítaš je prakticky môj prvý dojem a ten je predsa dôležitý. Že som náročná? Som a meniť to nebudem. ALe kr4b, stačí mi napísať že si neželáš aby som tvoje poviedky komentovala a nemám problém si ušetriť pár úderov do klávesnice.
27.09.2013
A ako čítam? Každú poviedku dá sa povedať jeden a polkrát. Čítam a predstavujem si dej - doslova vizualne. Ak sa zaseknem alebo stratím sa, či nechápem čosi tak sa pár riadkov vrátim aby som sa presvedčila či som niečo neprečítala zle, lebo stáva sa. Keď dočítam, zhrniem si pocity a dojmy, spravím si mienku. A ked komentujem, sporné pasáže pre istotu vyhľadám ešte raz, stručne a rýchlo, či náhodou nezmením názor. bodka. Takže komentár ktorý čítaš je prakticky môj prvý dojem a ten je predsa dôležitý. Že som náročná? Som a meniť to nebudem. ALe kr4b, stačí mi napísať že si neželáš aby som tvoje poviedky komentovala a nemám problém si ušetriť pár úderov do klávesnice.
27.09.2013
Kr4b
Samozrejme že si želám, aby si si prečítala moje poviedky a povedal som, že robiť to takto - pre autorov a s úmyslom pomôcť - je obdivuhodné. Tiež nevravím, že sa máš meniť alebo mierniť, proste len poukazujem na fakty. Niekomu to príde zbytočné, ale ja tiež len píšem svoj dojem - či už z poviedky, alebo z komentov. Neber to zle, ak som povedal niečo nevhodné, ospravedlňujem sa, a ak je to len zlým výkladom slov, nie je to moja chyba. Soráč. (Nemám poňatia, komu robíš betareadera, stále neviem, čo sa ti na chráme zdalom očividné, aj keď to je moja vec a teba technicky trápiť nemusí a... :) Fakt si náročná).
27.09.2013
Samozrejme že si želám, aby si si prečítala moje poviedky a povedal som, že robiť to takto - pre autorov a s úmyslom pomôcť - je obdivuhodné. Tiež nevravím, že sa máš meniť alebo mierniť, proste len poukazujem na fakty. Niekomu to príde zbytočné, ale ja tiež len píšem svoj dojem - či už z poviedky, alebo z komentov. Neber to zle, ak som povedal niečo nevhodné, ospravedlňujem sa, a ak je to len zlým výkladom slov, nie je to moja chyba. Soráč. (Nemám poňatia, komu robíš betareadera, stále neviem, čo sa ti na chráme zdalom očividné, aj keď to je moja vec a teba technicky trápiť nemusí a... :) Fakt si náročná).
27.09.2013
Kr4b
Hej, teraz to vidím... Mám tam "Neviem čo to... atď..." Malo tam byť "Neviem ČI to analyzuješ..." moja chyba... Nech mi autor odpustí ony duchaplné komenty :D
27.09.2013
Hej, teraz to vidím... Mám tam "Neviem čo to... atď..." Malo tam byť "Neviem ČI to analyzuješ..." moja chyba... Nech mi autor odpustí ony duchaplné komenty :D
27.09.2013
Kei
ah, ok ČO-ČI. Fakt to dosť zmení význam. Ja som sa trochu rozčertila, lebo keď niečo naozaj neznášam, je ak mi niekto vraví ako mám čítať a tak mi vyznel tvoj komentár. Sory, reagovala som trochu rozčertene :) Inak - keď čítam, rovnako dobre vnímam aj pozitívne časti, takže mi to vôbec nevadí, že si toho všimnem viac. Ehm, nie je to úplne pravda - keď vidím dobrý nápad a nevyužitý, tak som nasratá že niečo také nenapadlo mne :DD K tomu chrámu - teda ako ho našiel - očividné asi nie je veľmi vhodný pojem - proste všetko bolo tak okato "poruke" ako v zlých akčných filmoch. Alebo v rozprávkach, kde cestou nachádzaš samé užitočné predmety práve keď ich potrebuješ. A ešte keď sa k jednému z prvkov - neviem ako inak to nazvať, prekopáva takým - ehm, jednoduchým spôsobom... [pokr]
27.09.2013
ah, ok ČO-ČI. Fakt to dosť zmení význam. Ja som sa trochu rozčertila, lebo keď niečo naozaj neznášam, je ak mi niekto vraví ako mám čítať a tak mi vyznel tvoj komentár. Sory, reagovala som trochu rozčertene :) Inak - keď čítam, rovnako dobre vnímam aj pozitívne časti, takže mi to vôbec nevadí, že si toho všimnem viac. Ehm, nie je to úplne pravda - keď vidím dobrý nápad a nevyužitý, tak som nasratá že niečo také nenapadlo mne :DD K tomu chrámu - teda ako ho našiel - očividné asi nie je veľmi vhodný pojem - proste všetko bolo tak okato "poruke" ako v zlých akčných filmoch. Alebo v rozprávkach, kde cestou nachádzaš samé užitočné predmety práve keď ich potrebuješ. A ešte keď sa k jednému z prvkov - neviem ako inak to nazvať, prekopáva takým - ehm, jednoduchým spôsobom... [pokr]
27.09.2013
Kei
[pokr] ...som si to prečítala ešte raz a dojem zostáva rovnaký - kým začiatok a koniec ťahá až do darkfantasy, hľadanie chrámu je rozprávkové a naivné. Niečo v štýle "pamodaj štastia lavička". Páči sa mi ako je to vymyslené, ako sa jednotlivé prvky dopĺňajú ale nepáči sa mi prevedenie. Niečo mi tam nesedí ale narýchlo neviem povedať čo presne. Príklad: kde sa vzal tu sa vzal - Nebel sa bavil s hadom, potom sa týždeň túlal lesom, robil iné a potom sa vrátil k hadovi a chudák tam stále bol a ešte nezvliekol kožu. Ja viem že to sú kĺúče, ktoré tam majú byť, keď ich bude niekto hľadať, ale je to také rozprávkové. Určite sa s tým dalo vyhrať lepšie. A podobne je to s trolom a ostatným, ale aby som vedela povedat presne musela by som skutočne text analyzovať - zamyslieť sa nad každou vetou :)
27.09.2013
[pokr] ...som si to prečítala ešte raz a dojem zostáva rovnaký - kým začiatok a koniec ťahá až do darkfantasy, hľadanie chrámu je rozprávkové a naivné. Niečo v štýle "pamodaj štastia lavička". Páči sa mi ako je to vymyslené, ako sa jednotlivé prvky dopĺňajú ale nepáči sa mi prevedenie. Niečo mi tam nesedí ale narýchlo neviem povedať čo presne. Príklad: kde sa vzal tu sa vzal - Nebel sa bavil s hadom, potom sa týždeň túlal lesom, robil iné a potom sa vrátil k hadovi a chudák tam stále bol a ešte nezvliekol kožu. Ja viem že to sú kĺúče, ktoré tam majú byť, keď ich bude niekto hľadať, ale je to také rozprávkové. Určite sa s tým dalo vyhrať lepšie. A podobne je to s trolom a ostatným, ale aby som vedela povedat presne musela by som skutočne text analyzovať - zamyslieť sa nad každou vetou :)
27.09.2013
Kr4b
Tak, je to pravda, ale autor dáva jasne najavo, že o onej "náhode" jasne vie prostredníctvom Nebelovich slov. Tiež to zmrazovanie by sa (reálne) dalo vysvetliť stvokami spôsobov - napríklad že bol tak zaujatý hľadaním chrámu, že ho nič lepšie nenapadlo. No, možno to nie je najlepší príklad. Mne sa však zdá, že je v poviedke dosť svetla, aby sa dali všetky podstatné veci dobre vidieť. + skvelé nápady ako kamenný had a premena postáv v chrám a podobne... Podľa mňa najlepšia pasáž z poviedky, možno okrem chvíľky, keď sa Nebel skoro zbláznil a zničil mágiu.
27.09.2013
Tak, je to pravda, ale autor dáva jasne najavo, že o onej "náhode" jasne vie prostredníctvom Nebelovich slov. Tiež to zmrazovanie by sa (reálne) dalo vysvetliť stvokami spôsobov - napríklad že bol tak zaujatý hľadaním chrámu, že ho nič lepšie nenapadlo. No, možno to nie je najlepší príklad. Mne sa však zdá, že je v poviedke dosť svetla, aby sa dali všetky podstatné veci dobre vidieť. + skvelé nápady ako kamenný had a premena postáv v chrám a podobne... Podľa mňa najlepšia pasáž z poviedky, možno okrem chvíľky, keď sa Nebel skoro zbláznil a zničil mágiu.
27.09.2013
Kr4b
Okrem toho, poučné, inšpiratívne alebo inak umelecké rozprávky (na ten starší spôsob, aj keď sa vždy našli čierne miesta rozprávania) človeku niečo dajú. Tá časť mi pripomenula, že hranice fantázie neexistujú, je to len vidina. Epické :DD
27.09.2013
Okrem toho, poučné, inšpiratívne alebo inak umelecké rozprávky (na ten starší spôsob, aj keď sa vždy našli čierne miesta rozprávania) človeku niečo dajú. Tá časť mi pripomenula, že hranice fantázie neexistujú, je to len vidina. Epické :DD
27.09.2013
Culter
Týýý kokso, ste rozprúdili debatu. :) Teším sa. Ja to milí ľudkovia, vidím takto. Tá upútavka na dej bola dosť skrátená. V nej som chcel chcel čitateľa nevtieravo (čo to trepem :)) a stručne vtiahnuť do deja. Imho, každých 1000 rokov sa v tomto podivnom svete Arxe menia bohovia. Spomedzi ľudí sú vybratí noví a tí starí zahynú. Toto sa volá Veľká výmena. Nebel nechce zomrieť (ani sa mu nečudujem) a tak pátra, ako sa Veľkej výmene vyhnúť. Hoc´ majú noví bohovia obrovskú moc, stále sú len ľudia. Ani Nebel nepozná celý rozsah svojej moci. A tak ju ani nevie celú použiť. Navyše informácia o Veľkej výmene je mu ukrytá. Možno práve preto, že po nej pátra ako boh.
27.09.2013
Týýý kokso, ste rozprúdili debatu. :) Teším sa. Ja to milí ľudkovia, vidím takto. Tá upútavka na dej bola dosť skrátená. V nej som chcel chcel čitateľa nevtieravo (čo to trepem :)) a stručne vtiahnuť do deja. Imho, každých 1000 rokov sa v tomto podivnom svete Arxe menia bohovia. Spomedzi ľudí sú vybratí noví a tí starí zahynú. Toto sa volá Veľká výmena. Nebel nechce zomrieť (ani sa mu nečudujem) a tak pátra, ako sa Veľkej výmene vyhnúť. Hoc´ majú noví bohovia obrovskú moc, stále sú len ľudia. Ani Nebel nepozná celý rozsah svojej moci. A tak ju ani nevie celú použiť. Navyše informácia o Veľkej výmene je mu ukrytá. Možno práve preto, že po nej pátra ako boh.
27.09.2013
Culter
pokr. Aj preto sa bojí použiť moc. Nechce sa prezradiť. A vyberá si nie príliš vhodné kúzla. Snažil som sa vžiť do jeho situácie. Takto nejako by som to riešil. Ak som pod tlakom a nemám skúsenosti, chybujem. Toto je jedna stránka príbehu. Veci, ktoré vidím ja. Poviete si, tak prečo tam nie je napísané. Stále hľadám tú správnu rovnováhu medzi ´prezradiť príliš´ a ´zamlčať, alebo len naznačiť´ Sú ľudia, ktorí potrebujú všetko ozrejmiť, ale aj takí, ktorí chcú priestor pre predstavivosť. Ku ktorým sa prikloniť...?
27.09.2013
pokr. Aj preto sa bojí použiť moc. Nechce sa prezradiť. A vyberá si nie príliš vhodné kúzla. Snažil som sa vžiť do jeho situácie. Takto nejako by som to riešil. Ak som pod tlakom a nemám skúsenosti, chybujem. Toto je jedna stránka príbehu. Veci, ktoré vidím ja. Poviete si, tak prečo tam nie je napísané. Stále hľadám tú správnu rovnováhu medzi ´prezradiť príliš´ a ´zamlčať, alebo len naznačiť´ Sú ľudia, ktorí potrebujú všetko ozrejmiť, ale aj takí, ktorí chcú priestor pre predstavivosť. Ku ktorým sa prikloniť...?
27.09.2013
Culter
Práve vaše názory mi dávajú odpovede. :) Ďalšou vecou je technické prevedenie. To je priznávam môj obrovský nedostatok. Toto sám odstrániť neviem, našťastie poznám pár výborných editorov so železnými nervami... takže toto s ich pomocou dokážem vyriešiť. Zdravím Kei a Kr4b. A samozrejme ďakujem za bombový obrázok.
27.09.2013
Práve vaše názory mi dávajú odpovede. :) Ďalšou vecou je technické prevedenie. To je priznávam môj obrovský nedostatok. Toto sám odstrániť neviem, našťastie poznám pár výborných editorov so železnými nervami... takže toto s ich pomocou dokážem vyriešiť. Zdravím Kei a Kr4b. A samozrejme ďakujem za bombový obrázok.
27.09.2013
draculin
No, reakcii si dostal dost, ale snad ta moja neublizi :) Same o sebe to nebolo zle, napad ocenujem - je predsa len trosku beznych fantasy klise. Prepracovanost sveta aj snahu o komplexnejsi dej tiez kvitujem. Zle je, ze to zlyhava v zopar veciach, kvoli comu to nema ten "WOW" efekt... 1) Pozadie sveta mas asi premyslene, ale tu je to trosku ako tapat v temnote. Asi privela doleziteho nevieme - tiez som si trebars skrabal hlavu, ze ako moze byt clovek bohom. Ale ako to je s kuzlami, ked ich maju - ale niektore az tak nefunguju. Tym nemyslim, ze by si mal pridat 10 stran vysvetlovania!!! Len mozno niektore veci zjednodusit, nemat to vymyslene tak komplikovane. A ine predsa len zahrnut do textu. Organicky :) ...2) Postavy sice nieco robia, ale prave kvoli teme a zapletke by to chcelo trosku lepsie rozpracovane aspon tie dve hlavne. Pretoze o tom to bolo - na jednej strane kuzelnik...
27.09.2013
No, reakcii si dostal dost, ale snad ta moja neublizi :) Same o sebe to nebolo zle, napad ocenujem - je predsa len trosku beznych fantasy klise. Prepracovanost sveta aj snahu o komplexnejsi dej tiez kvitujem. Zle je, ze to zlyhava v zopar veciach, kvoli comu to nema ten "WOW" efekt... 1) Pozadie sveta mas asi premyslene, ale tu je to trosku ako tapat v temnote. Asi privela doleziteho nevieme - tiez som si trebars skrabal hlavu, ze ako moze byt clovek bohom. Ale ako to je s kuzlami, ked ich maju - ale niektore az tak nefunguju. Tym nemyslim, ze by si mal pridat 10 stran vysvetlovania!!! Len mozno niektore veci zjednodusit, nemat to vymyslene tak komplikovane. A ine predsa len zahrnut do textu. Organicky :) ...2) Postavy sice nieco robia, ale prave kvoli teme a zapletke by to chcelo trosku lepsie rozpracovane aspon tie dve hlavne. Pretoze o tom to bolo - na jednej strane kuzelnik...
27.09.2013
draculin
ktory chce viacej magie a vyvola vzburu - na druhej boh. Je to medzi nimi, nie? ...3) Co je asi najvacsi nedostatok je nevyrovnane tempo. Napr. uvodna cast je prehnane dlha, az nudna. Verim, ze sa myslienka prejavu dala povedat na polovicnom rozsahu. Rovnako aj prvy odstavec, kde je Nebel a jeho myslienky. ....oproti tomu mas vela casti, kde za sebou nasleduje mnozstvo az prilis kratkych viet. Tieto niekedy dej urychlia, ale tu je to sekane na prilis male kusky, az to rusi. Toto prepracovat a aj by som kludne odpustil tie prve dva body. Sice by vycitka zostavala, ale poviedky by bola podstatne citatelnejsia. .....No nech je akokolvek, na tomto servri jedno z tych vazne lepsich diel. A blahozelam :)))
27.09.2013
ktory chce viacej magie a vyvola vzburu - na druhej boh. Je to medzi nimi, nie? ...3) Co je asi najvacsi nedostatok je nevyrovnane tempo. Napr. uvodna cast je prehnane dlha, az nudna. Verim, ze sa myslienka prejavu dala povedat na polovicnom rozsahu. Rovnako aj prvy odstavec, kde je Nebel a jeho myslienky. ....oproti tomu mas vela casti, kde za sebou nasleduje mnozstvo az prilis kratkych viet. Tieto niekedy dej urychlia, ale tu je to sekane na prilis male kusky, az to rusi. Toto prepracovat a aj by som kludne odpustil tie prve dva body. Sice by vycitka zostavala, ale poviedky by bola podstatne citatelnejsia. .....No nech je akokolvek, na tomto servri jedno z tych vazne lepsich diel. A blahozelam :)))
27.09.2013
Kei
Jan: Ten úvod som pochopila tak ako píšeš. ale nesedi mi fakt, že nevyberá vhodné kúzla. Keby musel zastaviť slnko, či pridať 2.mesiac, tak beriem že by to riesil nelogicky, lebo jeto velke kúzlo a nevie co je vhodne. Ale snáď výmena neprebehla ako lotéria, a nejaký dôvod prečo sa stal práve on bohom mágie byť musel, - mal aspoň základný prehľad. Príde mi to logické. Ale ak aj nie - sto rokov je dosť veľa času na nacvičenie základných veci - ako vyhnúť sa prekážkam bez toho aby ohúril svojou božskou mocou. AK toto nevie, čo chce robiť s kruhom vzbúrených čarodejov? AK chápem dobre, on daroval ľudom mágiu. Ako to mohol spraviť ak nevie jej dosah rozsah účinky a je neistý pri jej používaní? To nie je malý zásah do života. Postava Nebela je plná protirečení a to dáva pôdu na ďalšie zádrhele.
27.09.2013
Jan: Ten úvod som pochopila tak ako píšeš. ale nesedi mi fakt, že nevyberá vhodné kúzla. Keby musel zastaviť slnko, či pridať 2.mesiac, tak beriem že by to riesil nelogicky, lebo jeto velke kúzlo a nevie co je vhodne. Ale snáď výmena neprebehla ako lotéria, a nejaký dôvod prečo sa stal práve on bohom mágie byť musel, - mal aspoň základný prehľad. Príde mi to logické. Ale ak aj nie - sto rokov je dosť veľa času na nacvičenie základných veci - ako vyhnúť sa prekážkam bez toho aby ohúril svojou božskou mocou. AK toto nevie, čo chce robiť s kruhom vzbúrených čarodejov? AK chápem dobre, on daroval ľudom mágiu. Ako to mohol spraviť ak nevie jej dosah rozsah účinky a je neistý pri jej používaní? To nie je malý zásah do života. Postava Nebela je plná protirečení a to dáva pôdu na ďalšie zádrhele.
27.09.2013
jurinko
Podla mna by sa tam mala prisuchtat Jolana a uplne to rozbit, vysmiat sa celym nitiam, pretrhat ich a ponizit Nebela s Avarom oboch naraz a vyfliaskat ich ako deti ;-) (Jano, nenechaj sa zviklat, kazdy by tam mal rad to svoje :-) )
29.09.2013
Podla mna by sa tam mala prisuchtat Jolana a uplne to rozbit, vysmiat sa celym nitiam, pretrhat ich a ponizit Nebela s Avarom oboch naraz a vyfliaskat ich ako deti ;-) (Jano, nenechaj sa zviklat, kazdy by tam mal rad to svoje :-) )
29.09.2013
William Cody
Konečne som sa tu dostal k čítaniam a hodnoteniam a súhlasím, že snem čarodejov v úvode je akosi nekompatibilný so zbytkom deja. Akoby mala byť nosná idea stret zlého čarodeja s Nebelom. Tam mi to drelo nelogizmami. No mne sa najviac páčilo putovanie Nebela v čarovnom lese, myšlienka o vysporiadaní sa novonarodených detí s faktom, že majú len jedno kúzlo - už ako samozrejmosť a aj Placido bol Frajer :D a zopár ďalších skvelých zábleskov. Nečítal som tu od Teba zatiaľ toho veľa ale z toho čo som čítal má toto najväčší potenciál :D. U mňa 7.
10.10.2013
Konečne som sa tu dostal k čítaniam a hodnoteniam a súhlasím, že snem čarodejov v úvode je akosi nekompatibilný so zbytkom deja. Akoby mala byť nosná idea stret zlého čarodeja s Nebelom. Tam mi to drelo nelogizmami. No mne sa najviac páčilo putovanie Nebela v čarovnom lese, myšlienka o vysporiadaní sa novonarodených detí s faktom, že majú len jedno kúzlo - už ako samozrejmosť a aj Placido bol Frajer :D a zopár ďalších skvelých zábleskov. Nečítal som tu od Teba zatiaľ toho veľa ale z toho čo som čítal má toto najväčší potenciál :D. U mňa 7.
10.10.2013
