Padajúce kvapky bubnovali na strechu hostinca a stekajúca voda sa leskla v občasnom svetle bleskov. Les, na ktorého hranici budova stála, bol temný a v tejto neskorej hodine čudne tichý. Kone návštevníkov pokojne postávali v stajniach. Z hostinca k nim doliehal spev a hulákanie podnapitých hostí. Občas sa otvorili zadné dvere a pomocníci vyhodili odpad z kuchyne. Inak bol všade naokolo pokoj a ticho. Keď vtom zrazu psy, ktoré doteraz ležali v búdach, vstali a zavetrili. Evidentne sa niekto blížil. Sériou krátkych zaštekaní upozornili hostinského na blížiacu sa návštevu. Presne ako boli vycvičení. Potom ostali v strehu a hľadeli do tmy. Kone, vyrušené náhlym štekotom, zaerdžali. Blesk ožiaril oblohu a odhalil osobu, ktorá kráčala k hostincu. Neznámy mal oblečený čierny cestovný plášť. Jeho kapucňu mal stiahnutú hlboko do tváre, chránil sa tak pred dažďom. Vysoké čierne čižmy mal pokryté blatom. Ako kráčal, spod kabáta mu vykukovala špička pošvy. Rozhodným krokom mieril k hostincu. Pred bránou sa zastavil a čakal. Keď ďalší blesk ožiaril noc, prečítal vývesný štít.

„U Dobrodruha“, stálo na ňom. Prešiel cez dvor, priamo ku dverám. Pevne stisol kľučku a vošiel. Hudba a vrava stíchla a všetky oči v miestnosti sa upreli na príchodzieho. Ten pár sekúnd stál pri dverách, zrejme sa rozhliadal. No nedalo sa to zistiť určite, pretože si nezložil kapucňu, aj keď ju už nepotreboval. Keď vykročil k baru, vrava a spev znova začali. Neznámy obišiel veľké nekryté ohnisko v strede miestnosti a sadol si k baru. Vedľa seba oprel veľký meč, no stále si nezložil kapucňu. Hostinský bol na podobné veci zvyknutý, pristúpil k neznámemu a spýtal sa:

„Čo to bude?“

„Pivo!“ ozval sa spod kapucne prekvapivo mladý hlas. To bolo všetko. Keď sa pred ním zjavil pohár, bez slova ho vypil, dokonca na ex. Hostincom sa ozvalo hmkanie mužov, ktorý ocenili tento pijacký výkon.

„Čo som dlžný?“ opýtal sa po dopití neznámy. Hostinský bol chvíľu vyvedený z miery, zrejme neočakával že jeho nový hosť skončí pri jednom pive.

„Desať strieborných,“ dostal zo seba napokon hostinský. Neznámi strčil ruku pod kabát. A hneď na to na pult položil jednu zlatku.

„Nos ďalej, keď ju prepijem, dostaneš ďalšiu,“ rozkázal si. Hostinský sa v duchu modlil, aby bol ten neznámy dobrý pijan, aby si prišiel na kopu ďalších zlatiek. Prvú medzi tým premiestnil do mešca, ktorý mu visel boku. Ako večer postupoval, hostinský zarobil tri zlatky. Neznámy teda vypil skoro tridsať pív. Tento jeho neuveriteľný výkon zaujal miestnych. Všetci to boli totiž skúsení pijaci, no po takom množstve alkoholu by to na nich bolo vidieť. A ten cudzinec vyzeral, akoby pil vodu.

„Ak smiem vedieť, odkiaľ ste?“ začal sa hostinský vypytovať. Neznámy dopil posledné pivo, chrbtom ruky si utrel ústa a povedal:

„Zďaleka.“ To bolo všetko, teda ešte vytiahol štvrtú zlatku a položil ju na pult. Barman sa už chystal natočiť ďalšie pivo, no cudzinec ho zastavil.

„Za túto budem jesť.“ Krčmár prikývol a odišiel do kuchyne. O pár minút pomocníčka priniesla polievku, pečené mäso a chlieb. Keď začal jesť, hostinský preletel pohľadom po ostatných. U Dobrodruha sa v ten večer nachádzal prekvapivo veľa ľudí. Hostinský to síce pripisoval búrke, no nemohol sa zbaviť pocitu, že je za tým niečo iné. Všetci dnešní hostia boli totiž ozbrojení, všetko to boli bojovníci. Po farmároch a kupcoch, ktorí bežne chodili k Dobrodruhovi, nebolo dnes ani stopy. Miesto nich sa tu nachádzalo niekoľko barbarov zo severu, zopár južanov, a skupinka trpaslíkov. A pomedzi nich boli rozmiestnení ľudia z iný kútov kráľovstva. No všetci boli na sto percent ozbrojení. Každý z barbarov mal veľkú bojovú sekeru. Momentálne ich mali, našťastie, poopierané o stoličky. No boli pekne po ruke. Južania mali svoje štíhle meče v pošvách na chrbte, a niektorí mali za pásom dýky. Trpaslíci poťažkávali bojové kladivá. U ostatných síce žiadne zbrane nevidel, ale bol si čertovský istý, že ich majú. A práve teraz všetci pozorovali neznámeho. A ako tak hostinský videl všetky tie zbrane, v mysli sa mu vynorila spomienka na niečo, čo mu ako chlapcovi rozprával jeho otec, po ktorom zdedil hostinec. Rozprával mu, nie, varoval ho pred takýmto dňom. Ako to vtedy povedal:

„Obávaj sa dňa, keď ti v šenku budú sedieť iba bojovníci, keď miesto nadávok na počasie od sedliakov budeš celý večer počúvať hrdinské historky z bojov. Lebo v takom prípade nebude temnota ďaleko."

S hrôzou si uvedomil, že kým neprišiel ten cudzinec, každý z prítomných sa vystatoval svojimi činmi na bojisku a inými hrdinskými historkami. No ďalej sa v úvahách nedostal. Ako každý krčmár, aj on si počas rokov vypestoval šiesty zmysel, ktorý ho varoval pred vypuknutím bitiek a podobných vecí. A práve teraz sa mu postavili chlpy na krku a striaslo ho. Neklamný znak toho, že sa stane niečo zlé.

A naozaj, prišlo to z ničoho nič, najprv si všetci všimli to neuveriteľné ticho. Už nebolo počuť búrku, vietor a vŕzganie lesa. Všetko stíchlo, dokonca aj ich vlastné hlasy zneli akosi čudne tlmene. Potom prišiel ten chlad, zbrane prítomných sa pokryli inovaťou a oheň v otvorenom krbe sa zmenšil a zoslabol. No to nebolo nič proti tomu hlasu. Ten hlas bez tela, ktorý otriasol celou miestnosťou. Ten vystrašil úplne všetkých, a to boli muži zvyknutí na smrť a krviprelievanie. No toto bolo príliš aj na nich. Keď ten hlas prehovoril, niektorým vypadli z rúk zbrane, ktore si pripravili, keď sa rozhostili to ticho. Hostinský si tie slová bude pamätať do smrti.

„Som Vyzývateľ, najstarší zo starých, kto sa mi odváži postaviť? Kto z vás, bojovníkov, je dosť odvážny a mocný?“ Keď hlas stíchol, znova bolo počuť kvapky dopadajúce na strechu a vietor preháňajúci sa pomedzi stromy. Nebyť tej ťaživej prítomnosti zla za dverami hostinca, všetci by si mysleli že sa im to len zdalo. Zavŕzgala stolička, všetci sa vystrašene otočili za zvukom. No to sa len neznámy postavil. Vzal svoj meč a vybral sa ku dverám. Všetky oči v miestnosti ho pozorovali. Keď sa dostal ku dverám a chystal sa ich otvoriť, nikto ani nedýchal. Neznámy ich bez náhlenia otvoril a vyšiel do tmy. Sprvu si všetci mysleli, že sa nič nestane, no potom začuli zvuk meča vyťahovaného z pošvy.

A potom to začalo, blesky a hromy akoby sa rodili priamo nad hostincom. Ostré svetlo prenikalo cez všetky škáry na stenách. Celá budova sa otriasala, a zvonku doliehali neľudské škreky. Nikto si ani len nechcel predstavovať, čo sa tom vonku deje. No tak náhle, ako to začalo, to aj skončilo. Búrka sa upokojila, škreky a záblesky stíchli. Hostinský opatrne vystrčil hlavu spod baru, kde sa ukrýval. Niektorý hostia vyliezali spod stolov. Hostinský prešiel pred bar a kráčal ku dverám. Zrazu niečo udrelo do dverí. Všetci zhíkli a hostinský ustúpil o krok dozadu. Dvere sa otvorili a dnu vošiel cudzinec. Krívajúc došiel skoro až ku krbu, meč niesol v jednej ruke, druhú mal schovanú pod plášťom. Zastavil a meč sa mu vyšmykol, z rachotom dopadol na podlahu. Následne neznámy klesol na kolená a potom sa zvalil vedľa meča. Hostinský k nemu opatrne prikľakol. Všimol si, že meč je na niekoľkých miestach roztavený a dokonca sa z neho ešte trocha dymilo. Naklonil sa nad cudzinca, chcel skontrolovať, či ešte žije. Skoro dostal infarkt, keď ho ten chytil okolo krku a pritiahol si ho k tvári, ktorú mal ešte stále skrytú v kapucni. Niečo mu pošepkal a pustil ho. Hostinský prekvapene hľadel na mŕtveho. Nevedel, ako dlho tam kľačal, no zrazu sa niekto spýtal:

„Čo, čo povedal?“

Hostinský prešiel pohľadom po tvárach všetkých prítomných a zašepkal:

„Povedal: Niekto musel byť hrdinom.“